Zo Spiša vzišlo veľa kvalitných športovcov, no ak by sme mali vybrať disciplínu, v ktorej tento región kraľuje, tak je to určite beh cez prekážky. Olympionička Miriam Cupáková-Bobková vlastní stále platné rekordy na sto metrov žien i junioriek a bronzový medailista z majstrovstiev sveta 1997 v Aténach Igor Kováč je majiteľom rekordu 13,13 na vzdialenosti 110 metrov. No a najnovšie sa môže spišskonovoveská atletika pochváliť aj bronzovým medailistom z juniorských majstrovstiev Európy v behu cez prekážky na 400 metrov.
Základná charakteristika a pravidlá: tieto dve ľahkoatletické disciplíny sú v podstate šprintami cez prekážky, ktoré sú rovnomerne rozložené na bežeckej trati. Ženy behajú 100 metrov a muži 110 metrov cez prekážky. Patria medzi technicky najnáročnejšie behy.
História behu na 110 metrov cez prekážky
Prvú bežeckú súťaž na 120 yardov (109,68 metrov) s prekonávaním prekážok datujeme na začiatok 19. storočia. Uskutočnila sa v roku 1864 v Anglicku v rámci prvého oficiálneho ľahkoateltického stretnutia univerzitných výberov Ocfordu a Cambridge. Koncom 19. storočia sa uvedená prekonávaná vzdialenosť upravila vo Francúzsku na rovných 110 metrov. Beh na 110 metrov cez prekážky mužov bol zaradený v programe prvých novodobých Olympijských hier v roku 1896 v gréckych Aténach. Ženský prekážkový šprint na 100 metrov sa po prvý krát objavil v programe Olympijských hier v roku 1972 v Nemeckom Mníchove. Pred tým ženy súťažili na trati kratšej o 20 metrov. Zmenami prešli pri vývoji týchto disciplín aj prekážky, cez ktoré sa preteká (ich výška a vzdialenosť medzi nimi.
V roku 1864 sa pretekalo cez prekážky s dvomi pevnými podstavcami. Od roku 1895 sa začali používať mobilné prekážky s podstavcom v tvare písmena "T". Od roku 1935 sa používajú mobilné prekážky v tvare písmena "L" s vyvažovacím závažím.
Technika behu na 110 metrov cez prekážky
Prekážkové šprinty sa bežia v dráhach. V každej dráhe sa nachádza 10 prekážok. Ženská prekážka je vysoká 0,84 metra a hlboká 70 centimetrov. Šírka prekážkovej latky je 7 centimetrov. Mužská prekážka je vysoká 1,067 metra a široká maximálne 1,20 metra. Prekážkový beh je mimoriadne náročný na zosúladenie šprintérskych schopností atléta a jeho individuálnej techniky zdolávania prekážok. Šprintér sa môže prekážky dotknúť, resp. ju aj zhodiť.
Prečítajte si tiež: Profil Jozefa Zilinku
Najdôležitešou časťou je štart, pri ktorom sa štartuje z identickej polohy ako pri hladkom behu na 100 metrov. Rozhodujúca pri prekážkarskom štarte je frekvencia úvodných krokov pri nábehu na prvú prekážku, ktorá je nezávislá na dĺžke krokov. Najvyššia akcelerácia prekážkára je v prvých štyroch krokoch. Po prekonaní prvej prekážky sa bežec snaží vzpriamiť svoje telo počas ďalších štyroch krokov. Bežec sa na prekážky odráža švihovou nohou dopredu, automaticky, tak ako to má natrénované, vo vzdialenosti od 1,9 do 2,35 metra od prekážky.
Ponad prekážku sa bežec snaží prejsť plynule pri minimálnej strate získanej rýchlosti, čo najnižšie nad prekážkou. Ďalšou fázou je dokrok, keď prekážkár dokročí vo vzdialenosti cca 1 metra za prekážkou a plynule nadväzuje na beh medzi prekážkami. Pri dokroku je dôležitá najmä práca členka prekážkara. Bežec následne opäť akceleruje v troch krokoch. Posledný krok pred prekážkou je kratší a vyšší. Najvyššiu rýchlosť dosahujú prekážkari medzi prekážkami.
Výstroj: šprintérske atletické tretry, ako pri behu na 100 metrov, t.j.
Igor Kováč: Legenda slovenského prekážkového behu
Pätnásty máj patril Svetovému dňu atletiky, preto vám v týchto dňoch prinášame príbehy najúspešnejších slovenských atlétov súčasnosti aj minulosti. V nasledujúcom príbehu si pripomenieme prekážkara Igora Kováča, ktorý získal ako prvý atlét v ére samostatnosti Slovenska medailu na svetovom šampionáte.
Rodák z Krompách začal ako osemročný navštevovať krúžok atletiky na základnej škole v Spišskej Novej Vsi. V piatom ročníka sa dostal do športovej triedy, kde sa stretol s trénerom Štefanom Schullerom. Jeho učiteľ potom odišiel do Košíc a sa stal šéftrénerom atletiky v športovom gymnáziu. Práve kvôli nemu sa Kováč na túto školu prihlásil. V tom čase behal trojstovku, venoval sa aj behu cez prekážky a skoku do výšky. Nakoniec sa rozhodol pre beh cez prekážky. To sa ukázalo ako dobrý krok. Keď mal 17 rokov, ovládol juniorský šampionát Československa 1986, kde zdolal aj o dva roky starších súperov. Dobrý dojem spravil aj na medzištátnom juniorskom stretnutí proti NDR. Na 110-metrovej trati zabehol čas 14,34 s., aj vďaka tomu ho v tom istom roku nominovali na preteky mladých talentov vtedajších socialistických krajín Družba do Neubrandenburgu, kde skončil štvrtý.
Prečítajte si tiež: Pravidlá a technika behu na 100 metrov cez prekážky
O rok neskôr už na Družbe 1987 v kubánskej Havane zvíťazil. Koncom roka 1989 zamierili z Košíc do pražskej Sparty. V Prahe po dvoch rokoch prešiel do Dukly, kde ho viedol Jan Pospíšil. S ním trénoval aj po rozdelení Československa ako člen bratislavskej Slávie UK v roku 1993, či od roku 1994 v banskobystrickom Armádnom stredisku vrcholového športu Dukla.
Bronzová radosť v Aténach
Na halových majstrovstvách Európy 1994 v Paríži sa na 60-metrovej trati umiestil na 5. mieste so slovenským rekordom 7,61 s. Prívlastok hviezdny mal pre neho rok 1997. Opäť v Paríži, tentoraz na halových majstrovstvách sveta, obsadil piate miesto. Na 110-metrovej trati si zlepšil osobný rekord najprv v Helsinkách na 13,21 s, krátko na to v Štokholme na 13,13 s. Jeho rekord na 110 metrov prekážok je stále platný. Okrem toho je Kováč rekordérom aj na 100 m prekážok výkonom 10,32 sekundy.
O mesiac neskôr sa konali MS 1997 v Aténach, na ktorých sa zapísal do slovenskej histórie. Igor Kováč obsadil vo finálovom behu na 110 metrov prekážok s časom 13,18 s tretie miesto a pre samostatné Slovensko získal prvý cenný kov na atletických MS. „Posledná, predposledná medzera a aj dobeh mi vyšli, cítil som, že som sa dostal pred Nemca Schwarthoffa. Záver bol vždy moja silná stránka. V cieli som sa však nechcel predčasne tešiť, aby som vzápätí nebodaj nezažil veľké sklamanie. Čakanie na výsledky mi utkvelo z pamätného aténskeho večera azda najviac,“ spomína Kováč v rozhovore pre portál atletika.sk. Spomínaného Nemca napokon zdolal o dve stotiny!
Účasť na Olympijských hrách
Slovenský prekážkar sa zúčastnil na troch olympijských hrách. V Barcelone 1992 skončil v 110 m prekážok už v rozbehoch a obsadil konečné 30. miesto. Na OH v Atlante 1996 si vylepšil umiestenie o päť priečok na 25. miesto. Olympijskú smolu korunovali Hry XXVII. olympiády v Sydney 2000. Na štart nenastúpil v dôsledku zranenia achiloviek. Nakoniec sa kvôli zdravotným problémom rozhodol ukončiť kariéru.
„V roku 1998 som musel vynechať majstrovstvá Európy. V ďalšej sezóne som sa opäť dostal do pohody. Výsledkom bolo ôsme miesto na majstrovstvách sveta v Japonsku. V roku 2000 sa však objavili ďalšie problémy s achilovkami a tak som musel podstúpiť operáciu. Nepomohla. Po nej som sa už viac nedostal do topformy. Na svetovú špičku som už nemal,“ spomína pre denník Pravda.
Prečítajte si tiež: Súťaže v behu na 60 m cez prekážky
V súčasnosti pôsobí Kováč vo VŠC Dukla Banská Bystrica. Po konci aktívnej kariéry tam začal s prácou ako marketingový manažér. Neskôr sa stal hlavným trénerom a trénerom atletiky.
Talentovaný Matej Baluch
Jeho trénerom nie je nikto iný, než Edmund Kováč, mladší brat spomínaného Igora Kováča. „Matej má výškový hendikep, ale na svoj vek je veľmi rýchly. Chce to už len zladiť techniku s rýchlosťou a potom bude dosahovať ešte lepšie časy. Osobne ma teší, že je to bojovník, srdciar. Nebojí sa pretekov a práve v nich podáva najlepšie výkony,“ popisuje hlavné kvality svojho zverenca Edmund Kováč. Ako správny tréner pochopiteľne verí, že medaila zo švédskeho Borasu nebola poslednou.
„Musíte v to v prvom rade veriť. Matej má danosti a určite sa môže prepracovať do slovenskej špičky. A možno aj do európskej. Pracuje totiž veľmi svedomito, čo vyústilo aj do tej medaily. „Matej má dobrú hlavu a pánbožko mu nadelil rýchle nohy. To je dobrá kombinácia. Talent určite má a preukázal to na juniorských ME. S bratom mu veľmi radi pomôžeme a verím, že raz dosiahne pekné výsledky aj na ďalších šampionátoch či olympiáde,“ konštatuje Igor Kováč, ktorý je trénerom v Dukle Banská Bystrica. A práve tam si svojho zverenca plánuje stiahnuť už na jeseň.
„Ovál v Spišskej Novej Vsi je kratší a ostrejší. Momentálne s Matejom trénujeme štvorstovku a preto využívame práve takýto ovál, ktorý sa nachádza v Košiciach. Vďaka tomu tak netrpia jeho nohy tak, ako by tomu bolo v Spišskej,“ vysvetľuje I. Baluch sa venuje disciplínam 110 i 400 metrov cez prekážky, no všetko nasvedčuje tomu, že jeho hlavnou kategóriou bude dlhšia z nich. „Keďže nám nenarástol do takej výšky, osobne vidím jeho budúcnosť na dlhšej trati. Bol by som však veľmi rád, ak by ma raz obral o ten rekord práve on. Stále totiž hovorím, že rekordy sú tu na to, aby sa prekonávali. A Matejovi by som to naozaj doprial,“ usmieva sa Igor Kováč, ktorého rekord s hodnotou 13,13 pôsobí neprekonateľne. „Treba povedať, že ten čas je naozaj kvalitný. Ak ho chce atlét zabehnúť, musí sa na to narodiť. Ja stále tvrdím, že takí bežci tu na Slovensku sú, len ich nikto neobjavil. Raz sa niekto určite nájde, ale nie je to ľahké.
Jeho mladý zverenec však vie veľmi dobre, kto to bol Igor Kováč. „Videl som to niekoľkokrát a bolo to super. Bol to veľký úspech, za ktorým stála hlavne výborná technika. K podobným úspechom vedie jediná cesta a tou je poctivý tréning. „Museli sme sa vynájsť a trénovali sme doma i v lesoch. Teraz už trénujeme naplno a pokračujeme v príprave na sezónu,“ hovorí študent spišskonovoveského gymnázia, ktorému pandémia koronavírusu celkom pomohla.
„Veru, keďže končím štvrtý ročník, maturitu som dostal v podstate zadarmo. Priemer som mal dobrý a tak som o maturitu nežiadal. Venovať sa tak teraz môže výlučne športu. „Postupne prechádzam do mužskej kategórie a je to teda ťažšie. Chcem však bojovať a odkukať od starších bežcov cenné poznatky,“ pokračuje Baluch, ktorého malým hendikepom je jeho výška. „Čím som starší, tým viac sa mi zvyšujú prekážky. A keďže som nižší, tak je to moja nevýhoda. V tomto smere mu pomáha aj univerzálnosť, ktorou sa vyznačoval od malička. „Áno, venoval som sa aj skoku do diaľky a šprintom. Nemyslel som si, že budem prekážkar, ale tréner vycítil, že mám dobrú techniku a tak sme sa začali venovať tejto disciplíne. Je to však zložitá kategória a stále je teda čo zlepšovať.
Z pohľadu kariérnych cieľov je radšej opatrný. „Chcel by som robiť atletiku dovtedy, pokiaľ ma to bude baviť a pokiaľ budem mať výsledky. „Konečne sa začne niečo diať,“ podotýka Igor Kováč. „Šport je hlavne o súťažení a ak dlhodobo iba trénujete, tak je to už ubíjajúce a kontraproduktívne. Atlét to potrebuje vypráskať na súčasnej trati a preto absolvujeme všetky slovenské preteky a ak to bude možné, tak aj české súťaže. Hosťuje totiž aj v Moravskej Slávii Brno v českej lige. Pomaličky sa to rozbieha, no veľké vrcholy sezóny boli zrušené.