Moderná doba prináša moderné riešenia, ktoré zasahujú do všetkých priemyslov. Niet teda divu, že aj armáda má svoje nové zbrane a svoje nové riešenia. CZ Phantom pri páse, CZ 805 BREN v ruke a vzor 95 na sebe. Nie je to však tak dlho, kedy naša krajina nemala tak moderné zbrane. Nie je tomu tak dávno, čo sa naša armáda sformovala.
Ak sa pozrieme do minulosti, zistíme, že nie je tomu tak dávno, čo miesto útočnej automatickej pušky zvieral československý vojak celkom inú zbraň. Aké zbrane boli v prvej republike našou armádou používané? Poďme sa pozrieť na to, ako to vyzeralo v roku 1918, aké zbrane, ale aj rovnošaty sa používali a ako vývoj pokračoval.
Výzbroj a výstroj v období prvej svetovej vojny
Pri vypuknutí prvej svetovej vojny, známej tiež ako Veľkej vojny, bolo Československo súčasťou Rakúska-Uhorska. Prišiel teda jasný povolávací rozkaz, ktorý nariaďoval českým a slovenským občanom nastúpiť do vojenskej služby a pochodovať na front. Československí vojaci zažívali v rakúskouhorskej armáde ťažké straty. Rakúsko-Uhorsko často zaznamenávalo aj 50% straty v bojoch.
Nie všetci však chceli bojovať na strane ríše, a preto sa odtrhli a pripojili k légiám, aby mohli bojovať za stranu Trojdohody. Výstroj a výzbroj v týchto rokoch sa teda veľmi líšia. Na strane Rakúska-Uhorska je jednotná, ale v légiách záleží, na strane akej krajiny český legionár bojoval. Talianske, britské, ruské, ale aj americké légie mali iné rovnošaty, inú výzbroj, inú výstroj.
Formovanie armády v prvej ČSR
Po rozpade Rakúsko-Uhorska, kedy sa konečne v roku 1918 sformovala Prvá republika, sa začala formovať aj armáda. Z týchto dôb sa toho bohužiaľ o rovnošatách aj zbraniach moc nevie. Na webe koluje mnoho fotiek, kedy sa rovnošaty líšia. Fotky sú navyše čiernobiele, takže možno ťažko určiť, čo vlastne má vojak na sebe a akú to malo farbu. Samozrejme vieme, že počiatočné rovnošaty boli zelené a sivé. Záležalo, o akú jednotku sa jednalo.
Prečítajte si tiež: Brokovnica pre deti: Na čo si dať pozor?
Zbrane sú v tomto období tiež veľmi rôznorodé. Kým najpoužívanejšie pušky boli Mannlicher M1895, objavujú sa aj iné pušky typu Springfield alebo ruský Mosin. Aby ste dobre pochopili situáciu, koncom Veľkej vojny všetko zďaleka neskončilo. Formovanie Československa bola veľmi delikátna vec sprevádzaná krutými bojmi o obhájenie územia. Bojovalo sa tak s nemeckými separatistami, Poľskom, ale aj Maďarskom. Až v roku 1920 došlo k rozpusteniu posledných dobrovoľníckych zborov a bola prijatá novelizácia, ktorá určovala pluky Československej armády. Navyše sa v tomto roku vracali légie československých légií z Ruska. Normovanie teda mohlo započať.
Československo zažilo v roku 1919 takzvanú sedemdňovú vojnu s Poľskom. To sa nechcelo vzdať Tešínska.
Kým počiatky boli trochu neviazané, ďalší postup už bol v rytme domácej výroby. V roku 1921 tak nastupuje uniforma vzor 21., o pár rokov neskôr opakovacia puška vz. 24, pištoľ vz. 24, alebo ťažký guľomet vz. Ako je vidieť, Československo sa snažilo o vlastnú výrobu, dbalo na kvalitu a spoľahlivosť. Bohužiaľ zbrane trpeli roztriešteným strelivom, čo bola škoda.
Uniforma vzor 21
Prvé československé rovnošaty boli, ako som už prezradil, vz. 21. Svojím vzhľadom boli podobné britským a čiastočne americkým uniformám. Farba bola zvolená zelená. Blúzky mali priestranné prsné vrecká, schované zapínanie a výložky na golieri. Podľa farby výložky šlo ľahko spoznať, o akú jednotku sa jedná. Napríklad červené bolo delostrelectvo, vínová pechota, žlté jazdectvo, a tak ďalej. Nohavice boli rovnakej farby s priestrannými vreckami.
Hnedé kožené topánky dopĺňal opasok, ktorý sa zapínal cez blúzu. Ako pokrývka hlavy slúžila vychádzková alebo poľná čiapka, tak zvaná lodička. Bojová výbava nahrádzala čiapku bojovou prilbou. Na opasku sa nachádzali štyri sumky na strelivo. Na chrbte bol tlumok.
Prečítajte si tiež: Ako ďaleko doletí airsoftová guľôčka?
Zbrane prvej Československej republiky
Na rozdiel od uniforiem nachádzam v zbraniach trochu viac záľuby a poťažmo aj informácií. Pôvodná armáda si veľa zakladala na bojaschopnosti. Z nedostatku skúsených vojakov sa uzatvárali zmluvy napríklad s Francúzskom, ktoré poskytovalo skúsených veliteľov. Po roku 1920 sa konečne armáda vyostrila do správnych tvarov a mohlo sa začať s rozmýšľaním výzbroje.
Opakovacia puška vz. 24
Základnou zbraňou Československej armády bola od počiatku puška. Pôvodne sa používali predovšetkým pušky Mannlicher M1895. V roku 1921 však zakúpila vláda celkom 57 000 opakovacích pušiek Mauser 1898, tiež známych ako Kar. 98. Tieto pušky pochádzali z tzv. holandského bloku, boli zabavené pri odzbrojovaní nemeckých divízií na území Holandska.
Rýchlo sa prišlo na to, že pušky boli o poznanie lepší ako Mannlicher, čo ukazovali predovšetkým bojové skúsenosti. Vláda sa preto rozhodla, že ako vzor prvej českej pušky pôjde práve Mauser 1898. Po prvých variantoch a úpravách vzniká opakovací puška vz. 24 kalibru 7,92 x 57 Mauser. Puška mala úsťovú rýchlosť 823 m/s s dostrelom až 2 000 metrov. Vážila 4,2 kg, čo na tú dobu bola veľmi dobrá váha. Z výzbroje bola stiahnutá až v 80. rokoch.
Pušky boli tak úspešné, že sa začali vyvážať do celého sveta. Dostali sa tak napríklad do Rumunska, Japonska, Číny alebo Iránu, kde jej podľa Brna prezývali Berno.
Puška bola od roku 1940 vyrábaná ako pre nemecký Wehrmacht, tak pre slovenskú armádu.
Prečítajte si tiež: Guľomet Maxim v Prvej a Druhej Svetovej vojne
Pištoľ vz. 24
Okrem pušky bolo potrebné vojsko vyzbrojiť tiež záložnými zbraňami, pištoľami. Klasický vojak na ňu nemal nárok, bola to skôr záležitosť dôstojníkov, ktorí naopak nenosili dlhé zbrane. V roku 1920 bola zakúpená od spoločnosti Mauser patentová dokumentácia, na ktorej základu vznikla pištole vz. 22. Bohužiaľ trpela od začiatku pomerne zásadnými ťažkosťami. Pravidelne zlyhávala a jej produkcia nebola dostatočná. Na základe nej bola roku 1924 navrhnutá pištoľ vz. 24, a to v Strakoniciach. Bola odskúšaná a o rok neskôr putovala do sériovej výroby.
Pištoľ vážila prázdna necelých 700 g. Štandardne mala celokovovú konštrukciu s drevenými črienkami a zásobníkom na 8 nábojov. Ráže bola zvolená 9mm Browning. Tu je vidieť ona nesúrodosť streliva. Ráže 9mm Browning, teda 9x17 mm, nebola toľko používaná ako napríklad 9.x19 Para. Pištoľ mala krátky záklz, úsťovú rýchlosť cca 300 m/s a účinný dostrel 50 m.
Z radov armády sa pištoľ dostala aj k žandárstve. Zažila niekoľko ďalších modifikácií napríklad na pištoľ vz. 27, alebo napríklad vz. 29 v kalibru 9 mm Para.
Ľahký guľomet vz. 26
S uspokojeným dopytom po pištoliach a puškách sa obraciame k trochu viac automatizovanému riešeniu. Československá zbrojovka založená začiatkom 20. storočia v Brne mala jednu hlavnú úlohu - Komplexne riešiť otázku obrany v Československu. Preto prišli s ľahkým guľometom vz. 24. Ten zostal vo fáze prototypu. Poslúžil však k vyššiemu účelu. Poslúžil ako vzor pre absolútne ikonický ľahký guľomet vz. 26.
Tento ľahký, vzduchom chladený guľomet, vystupoval z vlastného riešenia Československej zbrojovky. Jeho konštrukcia bola úplne revolučná. Pod hlavňou viedlo plynové potrubie, ktoré zbieralo prachové plyny vzniknuté po výstrele. Pomocou piestu bola táto sila prevedená do pracovného mechanizmu záveru. Po výstrele tak vzniknuté plyny stlačili piest, ktorýpreniesol tlak až k záveru. Ten sa záklzne otvoril a v tejto polohe zostal. Zbraň totiž operovala s otvoreným záverom. Zásobník sa nasadzoval z hornej strany a niesol buď 20, alebo 30 nábojov. Ráže bola zvolená nemecká 7,92 x 57 mm, čo bola veľmi silná ráže. Úsťová rýchlosť dosahovala 750 m/s s dostrelom až 3 500 metrov. Kadencia dosahovala 200 rán za minútu.
Konštrukcia sa zameriavala na jednoduchosť čistenia a výmeny, spoľahlivosť a jednoduché ovládanie. Guľomet mal integrovanú dvojnožku a vážil 8,9 kg. Vďaka nej mohol obsluhovať len jeden vojak.
Vz. 26 sa stal ikonou ľahkých guľometov. Jeho systém bol vzorom mnohých guľometov po celom svete vzniknutých do súčasnosti. Export zaznamenal 145 000 vyvezených kusov do celého sveta. Medzi zákazníkmi bola napríklad Čína alebo Izrael.
Vz. 26 je priamym nástupcom britského ľahkého guľometu BREN. Skratka označuje slová Brno a Enfield.
Ťažký guľomet vz. 24
Posledným zástupcom strelných zbraní prvorepublikovej armády je ťažký guľomet vz. 24. Všetky zbrojovky sa v rokoch 1921-1923 sústredili na vývoj ťažkého guľometu, ktorý by im získal kontrakt s armádou, a tak istotu stabilného príjmu. Bohužiaľ, všetky guľomety boli neuspokojivé, a tak sa armáda rozhodla, že zostane pri doteraz používanom guľometu Schwartlose MG. Pôvodom ťažký guľomet rakúskouhorskej armády bol odskúšaný, spoľahlivý a tiež hromadne rozšírený. Bohužiaľ používal kalibre 8 mm, čo sa mu stalo osudným.
Problém bol taký, že sa v armáde používalo až moc rozdielnych kalibrov, preto prišiel príkaz na ich zjednotenie. Všetky pušky a guľomety tak dostali jednotné kalibre 7,92 mm systému Mauser.
Tohto nariadenia sa najlepšie chytila Zbrojovka Janeček, ktorá systém guľometu Schvarzlose modifikovala na kaliber 7,92 mm. Guľomet bol odskúšaný a jeho produkcia mohla započítať. Jednalo sa o vodou chladený ťažký guľomet s dĺžkou hlavne 630 mm. Úsťová rýchlosť dosahovala 835 m/s s dostrelom 3 500 metrov. Vďaka vodnému chladeniu dosahovala rýchlosť streľby až 520 rán za minútu. Hmotnosť aj s podstavcom mal 44,2 kg. Podstavec tvoril necelú polovicu váhy. Prísun nábojov zaisťoval látkový pás s 250 nábojmi.
Zbrane používané počas druhej svetovej vojny
Počas druhej svetovej vojny sa používalo množstvo ďalších zbraní, ktoré prinášali smrť, ale aj slobodu a budúcnosť pre mnohé národy. Medzi najznámejšie patria:
- M1 Garand
- PPsH-41 (Špagin)
- Samopal Thomson
- KA-BAR
- Luger PO8 (Parabellum)
- Sten (Sten Gun)
- Granát
- Maschinpistole 40 (MP 40)
- Karabina M1 Karabine
- 98 K Mauser
Univerzálny guľomet MG 42
Univerzálny guľomet MG 42 bol vyvinutý a zavedený do výzbroje Wehrmachtu v priebehu druhej svetovej vojny, na jar 1942. Z konštrukčného hľadiska tento guľomet v podstate predstavoval inovovanú a zároveň aj zjednodušenú verziu svojho predchodcu - univerzálneho guľometu (Rheinmetall) MG 34, ktorý bol do nemeckej armády zavedený v roku 1936.
Konštrukciu tvorili predovšetkým lacnejšie plechové výlisky. Hlaveň a pažba zbrane boli usporiadané v jednej priamke, čo výrazne znižovalo zdvih hlavne po výstrele, čím bol guľomet pri samotnej streľbe pomerne stabilný.
Jeho vysoká kadencia spôsobovala, že zvuk dávky pripomínal trhanie papiera alebo látky. Zbraň sa používala so sklápacou dvojnožkou a odnímateľným bubnovým zásobníkom s kapacitou 50 nábojov, alebo na trojnožke s nábojovým pásom s kapacitou 250 nábojov.
Od roku 1942 do konca druhej svetovej vojny bolo vyrobených približne 750 000 kusov. Okrem nemeckej armády ho využívali aj nemeckí spojenci. Najmä Fínsko, Taliansko, Slovensko a Maďarsko.
V roku 1969 ho po prerazení na kaliber .308 Winchester (7,62×51 mm NATO) zaradil do svojej výzbroje Bundeswehr pod označením MG 3. V jeho výzbroji sa guľomet MG 3 nachádza dodnes.
Nemecká armádna pištoľ Walther P.38
Nemecká armádna pištoľ Walther P.38 kalibru 9 mm, ktorá bola vyrobená v zbrojovke Spreewerk GmbH, Spandau - pobočka Hrádek nad Nisou, je v súčasnosti evidovaná v zbierke VHÚ - Mo VHM Svidník.
Armádna pištoľ Walther P.38 bola z konštrukčného hľadiska samonabíjacou pištoľou s uzamknutým záverom a dvojčinným spúšťovým ústrojenstvom. Jej výhodou bolo jednoduché a ľahké rozoberanie, vyčistenie a spätné zloženie.
V priebehu druhej svetovej vojny nahradila vo výzbroji nemeckej armády dovtedy používanú služobnú pištoľ Luger P.08 Parabellum.
Podľa požiadaviek nemeckej armády mala byť nová pištoľ skonštruovaná na použitie štandardného náboja 9 x 19 mm Luger (Parabellum).
Do konca druhej svetovej vojny ich vyrobila zbrojovka Walther pre potreby nemeckej armády dovedna 583-tisíc.
Ďalším výrobcom pištole sa tak stala aj zbrojovka Spreewerk GmbH, Spandau. Vyrábala ich vo svojom pobočnom závode v českom Hrádku nad Nisou (Grottau). Hradecký Spreewerk vyrábal pištole Walther P.38 až do konca druhej svetovej vojny. Vyprodukoval ich zhruba 286-tisíc.
Treťou výrobcom pištole Walther P.38 bola zbrojovka Waffenfabrik Mauser z Oberndorfu am Neckar. Výroba vo firme Mauser prebiehala zhruba do konca apríla 1945 (cca 323 000 kusov).
Pištoľ Walther P.38 príslušníci Wehrmachtu všeobecne považovali za vynikajúcu zbraň. Do konca druhej svetovej vojny sa pre potreby nemeckej armády vyrobilo približne 1 200 000 kusov.
Poloautomatická pištoľ FEG model 37M
Poloautomatická pištoľ FEG model 37M s kalibrom 9 mm bola používaná maďarskou armádou od roku 1937 do konca 2. svetovej vojny. Po obsadení Maďarského kráľovstva nemeckou armádou sa objavila aj vo výzbroji nemeckých ozbrojených síl, konkrétne Luftwaffe, a to vo verzii s nábojom 7,65 mm. Nemecký variant navyše obsahoval aj manuálnu, palcom ovládanú poistku, namontovanú na ľavej strane rámu v blízkosti kohútika. Pištoľ bola tiež zreteľne označená na svojom závere nápisom „P. Mod. 37, Kal.
Pre model 37M je charakteristický tzv. čistý dizajn a nespochybniteľná inšpirácia americkým Coltom M1911 Johna M. Browninga. Spúšť mala pevný tvar a bola umiestnená v kruhovom chrániči. Kohútik bol čiastočne odkrytý, zatiaľ čo zadná strana rukoväte slúžila ako poistka. Pištoľ sa nabíjala odpruženým 7-ranovým zásobníkom, ktorý sa vkladal zospodu do rukoväte.
MP 40 (Maschinenpistole 40)
MP 40 (Maschinenpistole 40) bol nemecký samopal používaný v rokoch druhej svetovej vojny. S počtom viac ako milióna vyrobených kusov to bol najpoužívanejší samopal vo výzbroji nemeckej armády.
MP 40 patril do radu samopalov MP 38, MP 38/40 vyrábaných nemeckou firmou Erma Werke, ktorú nemecká vláda poverila vývojom nového samopalu v rokoch tesne pred druhou svetovou vojnou. Pri vývoji dala firma dôraz na jeho jednoduchú výrobu. Navrhol ho konštruktér Heinrich Vollmer; aj keď je samopal niekedy nesprávne označovaný ako Schmeisser , hoci nie je známe, že by konštruktér Hugo Schmeisser do jeho vývoja zasiahol.
Tento samopal mimo firmy Erma Werke vyrábala aj zbrojovka v rakúskom Štajeri.
Samopal sa vyznačuje hlavnou bez plášťa, pištoľovou rukoväťou a sklopnou ramennou opierkou. Má neuzamknutý, masívny záver s predzápalom.
Samopal nemá prepínač spôsobu streľby a umožňuje iba streľbu dávkou. Vďaka pomerne neveľkej kadencii je možné s určitou mierou zručnosti strieľať aj jednotlivými ranami. Nízka rýchlosť paľby sa prejavuje kladne na presnosti streľby a aj vystrieľanie všetkých nábojov zo zásobníka trvá dlhšie.
Modely MP 40
- MP 36 Prvý prototyp z roku 1936 na rozdiel od ďalších modelov má zásobník zo strany. Sú dva kusy jeden v Prahe v múzeu a jeden je u súkromného zberateľa.
- MP 38 Prvá verzia vyrábaná od roku 1938 do roku 1940.
- MP 38 (L) Vyľahčená verzia vyrábaná v menšom množstve v roku 1938 s telom zbrane z ľahkej zliatiny ( L - Leichtmetall) .
- MP 38/40 Verzia vyrábaná v roku 1940.
- MP 40 Verzia vyrábaná od roku 1940 do roku 1944 . Technologické zjednodušenie a zlacnenie výroby. Puzdro záveru nahradené lisovaným. Najpočetnejšia masovo vyrábaná verzia.
- MP 41 Modifikácia s drevenou pažbou namiesto sklopnej ramennej podpery vyrábaná od roku 1941 do roku 1942 . Možnosť streľby dávkou aj jednotlivými ranami. Vyrábané firmou Haenel v Suhle v pomerne malej sérii. Nebol oficiálne zaradený do výzbroje nemeckej armády. Používaný bezpečnostnými zložkami, vojskami SS a exportovaná do zahraničia. S počtom 2000 kusov to bol od roku 1944 najrozšírenejší samopal vo výzbroji armády Slovenského štátu.
- MP 40 II. model Táto verzia sa vyrábala od roku Od roku 1942 do roku 1944. V podstate malá modernizácia MP 40.
- MP 45 Bol prototyp útočnej pušky vychádzajúci z MP 40 z roku 1945, ktorá používala náboj 7,92x33 mm Kurz. Preto útočná puška. Samopal používa iba pištoľové náboje.
Na začiatku vojny mali nemecké poľné jednotky vo výzbroji 8773 týchto samopalov. Prvá výrobná verzia MP 38 bola použitá pri invázii do Poľska. Používali ho hlavne výsadkári, či velitelia čiat pechoty a prednostne ním boli vyzbrojované jednotky SS. Pre svoj malý dostrel bol vhodný na boj v mestách av zákopoch.
Signálna pištoľ model „L“ z roku 1936
Pre nemecký zbrojársky priemysel medzivojnového obdobia, resp. obdobia druhej svetovej vojny, bolo, okrem iného, charakteristické aj úsilie využívať pri výrobe zbraní v čo možno najviac prístupnej miere ľahké zliatiny kovov, najmä na báze hliníka.
Popri štandardných signálnych pištoliach Walther model Heeres a Leuchtpistole model 1942, ktoré používala najmä pechota nemeckého Wehrmachtu, sa v roku 1936 dostala na trh aj dvojhlavňová signálna pištoľ od firmy Emil Eckoldt Waffenfabrik v Suhle, ktorá bola označovaná ako model „L“.
Konštrukčné vlastnosti
Táto pištoľ z konštrukčného hľadiska disponovala záverovým systémom Roux s jednočinným spúšťovým mechanizmom s vnútorným napínacím kohútikom a s dvoma sklopnými hlavňami bez vývrtu, ktorých pohyb sa ovládal pomocou špeciálnej predĺženej páčky (vyťahovač nábojníc) umiestnenej pred lúčikom dvojitej spúšte.