Tento článok sa zaoberá výrobou rôznych typov zbraní, od historických chladných zbraní až po moderné plynové a airsoftové zbrane. V každom prípade tento článok nie je o vnucovaní myšlienok a odporúčaní, ale o skonštatovaní skúsenosti mojich a mojich priateľov, ktorí naozaj veľa strieľajú. V konečnom dôsledku si každý z Vás úsudok urobí sám.
Historické metódy výroby hlavní
Vývoj palných zbraní v Japonsku je zaznamenaný od 15. až do začiatku 20. storočia. Tieto zbrane sa do Japonska dostali náhodou, keď v 15. storočí k ostrovu Tanegashima zablúdila portugalská loď. Portugalci, ako zruční majstri vo výrobe strelných zbraní, ich mali na lodi veľké množstvo a tento artikel sa stal výborným obchodným tovarom.
O Japonsku je známe, že má len veľmi málo nerastných surovín, preto sa aj v dnešnej dobe na spracovanie dovážajú. Veľké množstvo železa sa tu však nachádza nie v železnej rude ako ju poznáme vo svete, ale v zeminách. Japonci ho získavali v peci postavenej v tvare hrobky, ktorú naplnili dreveným uhlím a ílom obsahujúcim železo. Pec vykurovali neprestajne niekoľko dní. Produktom bolo množstvo surového železa veľkosti ľudskej päste, ktoré však obsahovalo veľa nečistôt a rôznych zmesiek. Takýto produkt neopracovaného železa sa odovzdal kováčovi.
Ten musel veľmi namáhavým spôsobom železo prekúvať na pláty, aby ich neskôr mohol zhutniť a tým aj zbaviť všetkých nečistôt a iných zmesiek. Pri výrobe hlavní pre budúce pušky alebo pištole boli potrební traja zruční majstri kováči. Najskôr sa museli vyrobiť pásy ocele, ktoré sa navíjali na trň, ktorý bol potiahnutý popolom a hlinou. Bolo to preto, aby sa pri nakúvaní pásov ocele neprikul spolu s hlavňou. Pásy ocele sa natáčali špirálovito krížom cez seba, pričom viac pásov sa pridávalo k zadnej časti hlavne, kde pri samotnej streľbe vzniká najväčší tlak a mohlo by dôjsť k poškodeniu hlavne. Materiál sa smerom dopredu uberal približne v dvoch tretinách, no úplne vpredu sa zasa pridal, aby sa spevnilo ústie vyrábanej hlavne.
Keď bola rúra hlavne navinutá, kováčskym zváraním sa skula a následne vykula do požadovaného tvaru, najčastejšie osemhranu. Nasledovalo prerazenie otvorov pre zátravku, panvičku, držiaky a mieridlá. Ďalším krokom bolo vyrovnanie - okom sa sledovala os diery pri nahýbaní do roviny. Ak bol majster s rovinou spokojný, nasledovalo vŕtanie (vystružovanie) samotnej hlavne. Hlaveň sa pripevnila do stojanu a ručne sa krúživými pohybmi prestružila k dosiahnutiu čo najväčšej presnosti vyrábanej zbrane.
Prečítajte si tiež: Vložná hlaveň a jej výhody
Po prestružení bolo potrebné ukončiť koniec hlavne, takzvané dno. Potom sa musel narezať závit a vyrobiť dnová skrutka. Závit dnovej skrutky mal často veľké stúpanie a jeho výroba bola veľmi zložitá. Na pripravenú gulatinu sa namotala konopná šnúra napustená kyselinou, ktorá vyžrala tvar aj stúpanie budúceho závitu. Hrúbka šnúry určovala stúpanie závitu. Po niekoľkých dňoch sa táto konopná šnúra odmotala a kyselinou vyžratá dráha na gulatine sa pomocou pilníka dopracovala k výslednej skrutkovici, teda závitu. Takýmto spôsobom sa vyrobil aj prvý nástroj na rezanie závitov - závitník.
Zaujímavosťou je, že každý majster mal svoj vlastný závit, pretože v tých časoch neexistovala žiadna norma a súčiastky sa do seba navzájom dopasovali, i keď už vtedy mali rôzne šablóny. Potom čo majster úspešne vyrobil závit a dnovú skrutku, ktorej hlava bola štvorcového prierezu, bolo potrebné k hlavni okrem zátravky, pomocou ktorej sa zbraň odpaľovala, pripevniť aj panvičku. Panvička je zariadenie na nasypanie malej dávky čierneho prachu určeného na odpálenie zbrane. Je to malá dutinka spojená so zátravkou a opatrená mosadznou krytkou, ktorá chráni čierny prach pred náhodným zapálením.
K presnej streľbe by nebolo možné sa dopracovať bez mieridiel. Skladajú sa z dvoch častí: vzadu na hlavni bol pripevnený cieľnik a nad ústie sa pripevnila muška. Japonské zbrane mali zárez v cieľniku menší ako je šírka mušky, a preto zostalo tajomstvom ako Japonci mierili. Dôležitou súčasťou sú držiaky, ktoré držali takúto zbraň pokope. Umiestnené boli v spodnej časti hlavne, najčastejšie boli dva. K držaniu hlavne slúžila drevená časť, nazývaná pažba. Vyrábala sa z listnatých drevín, zrejme dostupných na japonských ostrovoch.
Výroba začala pripravením vhodného kusa dreva, ktoré muselo byť dostatočne vysušené (niekedy sušenie trvalo niekoľko rokov), aby sa v budúcnosti tvar pažby nedeformoval. Malým výchylkám sa však nedá nikdy úplne zabrániť z dôvodu pôsobenia vlhkosti v okolitom prostredí. Do pripraveného dreva sa vydlabala drážka v tvare pažby, miesto pre dnovú skrutku a spodné úchyty. Práca musela byť presná, aby osadenie bolo dokonalé.
Ďalším krokom pri výrobe pušky alebo pištole bolo osadenie zámku, čo je skupina súčiastok umožňujúcich mechanické odpálenie zbrane. Japonci nepoznali vývoj ostatného sveta v systéme zápalu pušného prachu v hlavni. Poznali iba zápal horiacim knôtom, napriek tomu, že zámky prešli vývojom mechanických častí od 15. až do 19. storočia a tieto zbrane sa objavili aj začiatkom 20. storočia počas 1. svetovej vojny, i keď Japonsko prešlo veľkou modernizáciou zbrojárstva. Do pažby bol vydlabaný otvor, aby zámok aj s mechanizmom presne zapadol. Nemohla chýbať ani spúšť - zariadenie na uvedenie zámku do chodu. Pažba sa dotvarovala do požadovaného tvaru podľa japonskej kultúry. Japonci boli aj v tej dobe kultúrnym národom. To sa odrazilo na výzdobe pažby rôznymi motívmi, ako sú tigre a draky, ale najviac používané boli motívy kvetu čerešne - sakury. Tie sa najčastejšie používali ako ochrana otvorov pre kolíky, ktorými bola zbraň poskladaná. Nakoniec pažba dostala povrchovú úpravu, teda lak. Keď boli všetky časti zbrane dokončené a vyzdobené, zbraň bola zložená pomocou kolíkov, ktoré boli mosadzné, ale v niektorých prípadoch bambusové.
Prečítajte si tiež: Diely a hlaveň Sa vz. 58
Lapovanie hlavní
Čo vlastne znamená lapovanie? Je to v podstate zaleštenie plôch (mikrotrhliniek) ktoré v hlavni ostali po nástrojoch, ktoré hlaveň vyrobili. Nejdem rozoberať technologické spôsoby výroby hlavní lebo by to bolo na dlho, ale každému je jasné, že drážky v hlavni musí niečo vyrobiť. Mechanoskópia, časť kriminalistického skúmania je založená na tom, že v materiálnom svete sa tvrdšie veci “odrazia” v mäkšom a vytvoria stopu. Snahou každého výrobcu hlavne je vyrobiť hlaveň zvnútra čo najhladšiu.
Bavíme sa o drsnosti, ktorá sa meria v mikrónoch. Čím menšie je číslo v mikrónoch, tým je hlaveň hladšia. Existujú normy, ktoré presne hovoria aká je maximálna prípustná drsnosť, napr. pre vojenské zbrane. Samozrejme, že rozdiel v drsnosti hlavne závisí aj od metódy - spôsobu výroby hlavne, tj. či je vyrobená preťahovaním/pretláčaním, škrabaním, alebo kovaním. Toto má vplyv aj na životnosť hlavne. Na životnosť hlavne má vplyv samozrejme aj spôsob povrchovej úpravy, tj. či je hlaveň nitridovaná ( aj nitridácii je niekoľko spôsobov ), kryogen - vymrazovanie hlavne, alebo tvrdochróm. Tak či tak, lapovaním sa vždy hlaveň zaleští!
No a keď sme si v krátkosti vysvetlili dôvody prečo lapovať, tak nasleduje logická otázka ako hlaveň vylapovať?
Metódy lapovania
A./ Chemické čistenie - by si zaslúžilo tiež samostatný článok ale aspoň v krátkosti. Poznáme dve základné chemické čistenia. Prvé, kde sa používa na odmedenie hlavne prípravok obsahujúci amoniak a druhé, kde sa používa neabrazívna čistiaca pasta a olej od spoločnosti IOSSO Products s niflex kefkami. Obidva sú viacmenej plnohodnotné. Prvé čistenie používam keď je hlaveň veľmi znečistená, trvá o niečo dlhšie ( 45-50min ) a kvoli amoniaku je potrebné ho robiť buď vonku alebo v dobre vetraných priestoroch. Druhé je kratšie trvá cca 20-25 min a kľudne ho môžme vykonávať aj v uzavretom priestore.
Keď chcem hlaveň vylapovať chemickým čistením robí sa to nasledovne. Vystrelím jednu ranu a komplet hlaveň chemicky vyčistím. Potom znova vystrelím a čistím… toto zopakujem 10 krát, tj. 10 výstrelov a 10 čistení. Potom vystrelím dva náboje a opäť chemicky čistím a toto zopakujem 5 krát.
Prečítajte si tiež: Test presnosti 9mm revolverov s tromi hlavňami
B./ Lapovanie lapovacou pastou - si už vyžaduje určité znalosti, aby sa nenapáchali škody. Treba si uvedomiť, že lapovacia pasta je abrazívna a preto s ňou aj tak treba narábať. Ja používam lapovaciu pastu J-B Bore Bright. Na lapovanie používam kefky, ktoré sú opotrebované z chemického čistenia kde sa použil amoniak. A to zdôvodu, že je používaním “zošľahaný” a keď sa naň namotá page ( handrička ) s lapovacou pastou vôjde do hlavne ľahšie.
Na dve veci je však potrebné dávať pri lapovaní lapovacou pastou pozor! Aby po vylapovaní bola pasta z hlavne poriadne a všetka odstránená. Dosahuje sa to chemickým vyčistením hlavne. V žiadnom prípade sa nesmie stať, žeby sa z hlavne vystrelí a bude v nej lapovacia pasta! A druhá veľmi dôležitá vec je, aby sa pri lapovaní lapovacou pastou neprechádzalo cez hranu ústia hlavne, tj.
Skúsenosti s lapovaním
Na súťažnej puške som vymenil hlaveň, a vzhľadom k tomu že v našich končinách nieje také jednoduché sa dostať k novej hlavni, bol som nútený dať si ju vyrobiť. Vyrobil mi ju veľmi šikovný puškár pán Ján Balko z Veľkých Kostolian a to podľa mojich požiadaviek. Po prvých nástreloch s 55gr strelami ma zachvátila mierna panika. Strelecká hrôza! Sellier Bellot 69gr HPBT v podstate v ten deň najlepší sústrel, ale spokojnosť by bola, keby to bolo na 200m a nie na 50m.
Už pred nástrelmi som bol upozornený, že nitridované hlavne si potrebujú po nitridácii “sadnúť” tj. po 400-500 ranách hlaveň začne strielať presne. Vzhľadom k tomu, že som nechcel tak veľký objem munície vystrielať bezvýznamne tak som sa rozhodol pre lapovanie. Bolo vidieť znateľné zlepšenie, ale stále to nebolo to, čo sa od súťažnej flinty očakáva. Ak ti zbraň nestrieľa presne za ideálnych podmienok, tak na preteku to bude len podstatne horšie. Je logické, že ak “bojujeme” s časom, pri dynamickej streľbe sústrel bude väčší ako keď máme dostatok času ranu “odmakať”. Znamená to, že presnosť a spoľahlivosť sú hlavné faktory každej zbrane pre dynamickú streľbu, v podstate aj na taktickú streľbu ako aj pre služobné zbrane.
Preto som sa telefonicky spojil so svojim priateľom Václavom Vinduškom. Okrem toho, že je špičkový strelec, tak má bohaté skúsenosti aj s puškami na báze ar 15 a hlavne v ich puškách( výrobca ProArms Armory ) sú tiež nitridované. Jeho rada znela ešte viac hlaveň vylapovať! Hraničilo to už s puškárským barbarstvom, ale vzhľadom k tomu, že hlaveň aj tak nestrieľala dobre, som v podstate nemal čo pokaziť.
Výmena hlavne
Keď vymením hlaveň tej istej ráže, alebo inej...keď si dám do zásoby urobiť u puškára s koncesiou aj tri nové hlavne, opatrí ich výr.číslom dá ti o tom doklad, alebo ho pošle na oddelenie evid.zbraní podľa miestnej príslušnosti a odložím si ich. Keď idem meniť ráž, alebo ráž ostáva, a mením to za starú vystrieľanú hlaveň, ktorú už nechcem, tak puška musí ísť na expertízu, či s ňou nebol spáchaný nejaký trestný čin...a podľa predpisu by si ju mal prevziať puškár na oddelení evidencie zbraní a vymení ti to. Ale samozrejme puškárovi sa nechce ísť, a tak ti ju u policajtov dajú /väčšinou/ a odnesieš mu ju. Starú znehodnotí...a policajný orgán ti vydá rozhodnutie o zmene kalibru.
Pokiaľ viem tak zbraň ide na expertízu pri žiadosti o znehodnotenie zbrane, zmenu charakteru zbrane, znehodnotenie prerobením na expanzno akustickú alebo v prípade kabum prihody alebo ak sa jej držiteľ chce vzdať v prospech štátu. Táto výmena hlavne nie je zmena kategórie zbrane a preto, podľa môjho názoru ak sa majiteľ rozhodne starú hlaveň ponechať, tak novú mu môže nahodiť puškár a bude mať 2 kartičky.
Čítaj pozorne...keď sa stará hlaveň likviduje, tak ide vždy na expertízu. Neviem či sa rozumieme, pred znehodnotením rúry, tá putuje na KEÚ. porovnávajú sa markanty získané z TČ a z tejto hlavne určenej na likvidáciu...a po expertíze, ktorá trvá aj niekoľko mesiacov, prečo, to tu nebudem rozoberať, príde výsledok a ...postup poznáš.
Lenže majiteľ zbrane si chce starú hlaveň ponechať, nie je dôvod na expertízu.
( §28, ods.1, pism. h ) ...na hlavňovinu sa nepozerá ako na vymeniteľnú hlaveň, keďže majiteľ zbrane nie je oprávnený úpravu zbrane (vymena hlavne ) vykonávať, lebo neni puškár. Tým pádom sa pôvodná hlaveň po výmene stáva polotovarom, lebo majiteľ ju nemôže používať. Opätovnú zmenu kalibru musí vykonať znova odborník s licenciou. Keďže tá zbraň nie je konštruovaná ako stavebnica, môže mať len jeden kaliber.
Modrák, pán policajt je potom zrejme ťažký mysliteľ, keď vymyslel takúto absurdnú konštrukciu vedúcu k presvedčeniu že vlastníctvo demontovanej vymenenej hlavne je "neopodstatnené". V každom prípade, takýto výklad zákona, ktorý si nám tu ponúkol, nie je extenzívny, ale vyslovene nesprávny. Ak sa týmto chce nejaký útvar PZ riadiť, tak zbohom. Prečo? Lebo § 2 ods. 1 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach a strelive. Ustanovenie zákona, ktoré si uviedol, je z tohto pohľadu irelevantné, keďže upravuje situáciu pred výmenou hlavne, no ani náznakom nelimituje právo držiteľa ZP vlastniť hlaveň ľubovoľného kalibru aj samostatne. Na zreteli treba mať mnou vyššie uvedené ustanovenia, ktoré definujú pojem zbraň a hlavné časti zbrane a pochopiteľne, ustanovenia tretej časti zákona upravujúce nadobúdanie vlastníctva zbraní.
Hlavňovina je polotovar hlavne s vývrtom avšak bez nábojovej komory a je to voľne dostupný polotovar. Hlaveň je hlavňovina s nábojovou komoru a podlieha povoľovaciemu konaniu resp.
Moderné zbrane
Česká zbrojovka a.s. (CZ) je hlavným prevádzkovým závodom holdingu Colt CZ v Európe, so sídlom v Uherskom Brode v Českej republike. Vyrába strelné zbrane pre komerčné využitie aj ozbrojené zložky na celom svete. Spoločnosť exportuje do viac ako 90 krajín. Česká zbrojovka je dlhoročným výrobcom ručných zbraní.
Plynové zbrane
Plynovky sú vlastne plynové zbrane, alebo inak expanzné nesmrtiace zbrane určené na sebaobranu a iné účely. Sú to zbrane, ktorých konštrukcia nie je taká silná a vylučuje použitie klasického guľového alebo brokového náboja. Okrem toho majú v hlavni umiestnené prepážky.
Plynové zbrane sa delia na poplašné alebo štartovacie zbrane, ktoré patria do skupiny akustických expanzných zbraní alebo na tzv. Expanzné zbrane majú rozmanité využitie. V prvom rade sú ale určené na osobnú obranu napr. aj niektorí zamestnanci bezpečnostných služieb ich využívajú, alebo ako poplašné alebo ako štartovacie zbrane pri rôznych pretekoch, alebo ako rekvizity vo filme alebo divadelníctve.
Typickou vlastnosťou týchto zbraní je ich extrémna podobnosť so skutočnou ostrou zbraňou, na základe ktorej bola vyhotovená. V niektorých prípadoch je skutočne veľmi ťažké ich rozlíšiť. Jedná sa o zbrane kategórie D, ktoré sa predávajú bez zbrojného preukazu osobám starším ako 18 rokov. Účinok zbrane záleží na druhu použitého náboja a jeho kalibri. Poznáme klasické štartovacie náboje a potom náboje s dráždivou látkou, ktorej koncentrácia nenaplňuje limity pre jedy a nie je zdraviu nebezpečná.
Náboj obsahuje kryštáliky účinnej látky tzv. lachrymantu, ktoré počas výstrelu prejdú do plynného skupenstva:
- CS (C10H5CIN2 - chlorbenzalmalondinitril), ktorý v podobe aerosolu vyvoláva výrazné dráždenie slizníc a očí, a môže vyvolať podráždenie pokožky, či krátkodobé ochromenie (preto je často nesprávne označovaný ako nervovo-paralitický). Príznaky sú dočasné, nespôsobujú trvalé poškodenie zdravia a po čase 30 - 60 min.
- PEPPER alebo PV (C17H27NO3 - nonivamid alebo pseudocapsaicin), ktorý v podobe aerosolu sa vstrebáva pokožkou, vytvára pocit tepla až pálenia, svalového napätia až bolesti. Je výrazne účinnejší pri aplikácii na sliznicu.
Airsoftové zbrane
Airsoftové zbrane sa delia na:
- Zbrane manuálne: Najlacnejšie zbrane, ktoré sa dajú kúpiť už za 30 €. Pred každým výstrelom je potrebné zbraň znovu natiahnuť. Manuálne zbrane sú vhodné skôr pre začiatočníkov, prípadne ako menej výkonná záložnú zbraň.
- Zbrane plynové: Sú k dostaniu už od 69 €. Plynové zbrane sú profesionálnymi hráčmi používané ako záložný vďaka ich presnosti a sile výstrelu. Plynové zbrane pracujú na princípe stlačeného plynu, ktorý sa stlačením kohútika uvoľní zo zásobníka a tým vystrelí guličku z hlavne.
- Zbrane elektrické (AEG - Airsoft Electric Gun): Najdrahšie zbrane, ktorých základná cena začína zhruba na hranici 299 €. AEG pracujú na rovnakom princípe, ako zbrane manuálna, len naťahovanie piestu tu obstaráva výkonný motorček, ktorý svojou silu odovzdáva cez prevody k piestu, ktorý je naťahovaný tam a späť.
Pre nováčikov sa všeobecne odporúčajú manuály, kvôli veľmi nízkej nákupnej cene a kvôli tomu, že sa s nimi naučíte hrať takticky a nie len slepo strieľať do vetiev. Ak hráte iba alebo viac CQB, tak by sme mali svoju zbraň vyberať hlavne podľa veľkosti. Ak hráte častejšie v otvorenom prostredí, teda v lese alebo iných prírodných lokalitách, je naopak vhodné zakúpiť zbraň väčších rozmerov, ktorá poskytuje väčšiu presnosť ktorú v prírode veľmi využijeme.
Ak plánujete u svojej budúcej zbrane zdvihnúť výkon, je potrebné sa zamyslieť akým spôsobom toho chcete dosiahnuť. Ak sa chystáte na zbraň pridať nejaké doplnky, ako je potrebné kolimátor, svietidlo, optika granátomet a podobne tak si najprv zistite, či sa na tú či onú zbraň vôbec vyrábajú a ak na ňu idú primontovať. Väčšina príslušenstva sa montuje na takzvané weawer koľajnice.
Ďalšia zásadná otázkou je či Vám postačí zbraň z plastovým telom alebo vyžadujete realistickejší kov? Plastové telo neznamená že sa rozpadne pri silnejšom vetre, ma takmer rovnakú odolnosť ako telo kovové, pretože kovové nie je až tak úplne kovové. Ide skôr o lisované piliny a rôzne zliatiny.
Pri výbere sekundárne zbrane platí takmer tie isté podmienky ako pri nákupe zbrane primárnej. Ako najvhodnejší záložný zbraň sa odporúča plynovka, poprípade elektrika. Aj keď ide "len" o sekundárnu zbraň, napriek tomu by sme mali vyberať podľa reálnej predlohy a nesplácávat Všchny dohomady. Opäť sa dá vyberať medzi celokovovými alebo plastovými modelmi.
Pri výbere jednotky, ktorú budeme kopírovať, sa musíme zamyslieť nad niekoľkými dôležitými výberovými faktormi. Prvý a najzákladnejší otázkou je, pod akým štátom chcem hrať? Každý človek má nejaký svoj obľúbený štát, ktorý obdivuje, a to už z akéhokoľvek hľadiska. Teraz je nutné, vybrať si niektorú obľúbenú jednotku a začať o nej získavať informácie. Ak ste si vybrali jednotku, je potrebné získať niektoré základné informácie o jej výstroji a výzbroji, prípadne aj spôsobu boja a ďalších veciach.
Pri tomto bádania, dobre premyslite, či budete mať dosť peňazí na originálne výstroj, alebo aspoň na jej kópiu, ktorá je napriek tomu dosť drahá. Ak už ste si vybrali jednotku, začnite sa po internete rozhížet, po nejakom tíme, ktorý túto jednotku napodobňuje.
Pri výbere jednotky, sa musíme taky zamyslieť, či som si jednotku vybral dobre, vzhľadom k jej zameranie. Na trhu je síce veľa AS zbraní, ale nie sú to zďaleka všetky a tak sa môže stať, že jednotka ktorú chcete kopírovať používa zbraň, ktorá sa v AS prevedení jednoducho nevyrába.
Pred nákupom výstroja a výzbroje si tiež ujasnite, akú dobu či konflikt chcete napodobňovať. Hrať airsoft, ešte neznamená kopírovať podľa reálnej predlohy.
Ďalšie typy zbraní
Jatagan
Jatagan (Atagan, Yatagan) je chladná zbraň s dlhou čepeľou s dvojitým ohnutím, vždy zhotovený z prekladanej ocele. Zbraň má primárny účel: bodanie-rezanie a sekanie-rezanie. Prvý známy jatagan patril tureckému sultánovi Suleimanovi I. Veľkému a datovaný je do roku 933 podľa moslimského kalendára (1526-1527). Na čepeli mal nápis s iniciálami sultána Sulejmana a podpis majstra Ahmeda Teke, ktorého korene sa hľadajú v turkménskych kmeňoch, ktoré sa usídlili v meste Mašhád v Iráne.
Masová výroba jataganov začína v Turecku až v druhej polovici XVIII. storočia. Rozšírenie jataganov v tomto období - koniec XVIII a začiatok XIX. storočia, sa spája s nekonečnými janičiarskymi vzburami a povstaniami. Janičiarom bolo potrebné zaobstarať si oveľa účinnejšiu zbraň ako kindžál a pištoľ, ktoré mali právo nosiť v čase mieru. (Pušku a meč museli janičiari odovzdať do bojového skladu.) Jatagan sa tak stal osobnou nezakázanou zbraňou janičiara.
Túto skutočnosť potvrdzujú nápisy na čepeli, kde sa popri mene majstra uvádza aj meno majiteľa, vždy vyhotovené rovnakou technikou ako ostatné nápisy a zdobenia jataganu. A toto dokazuje, že zbraň sa zhotovovala na objednávku a nepatrila teda k hromadne vyrobeným bojovým zbraniam. Každý jatagan mal na čepeli rok výroby. Tvar čepele Jataganu nepatrí medzi unikát, pretože ohnutá čepeľ, resp. zatočenie ohnutej čepele mali už zbrane Makhaira starovekých Grékov, Falcata - zbraň starých Hispáncov, Kindžál, alebo Kukri (Nepál).
Jatagan mal nespornú výhodu pri útočných úderoch vzhľadom na ostrie a ohnutie čepele. Konštrukčné vlastnosti čepele umožňovali nanášať naraz dve rany pri sečno-reznom údere. Odrazenie úderu pri obrane prebiehalo s využitím samotnej priamej časti čepele alebo zaostrenou vypuklou stranou čepele.
Rukoväť nemá kovovú ochranu prstov, vyrába sa z kosti alebo kovu a smerom k hlave sa rozširuje - tkz. uši, ktoré slúžia na oporu zápästia ruky. Čepeľ vchádza do pošvy s časťou rukoväte. Pošva je z dreva, potiahnutá kožou alebo oblicovaná kovom. Forma rukoväte neumožňuje zbrani vytrhnúť sa z ruky pri sečných úderoch.