Andrej Barčík, slovenský maliar a grafik, významný predstaviteľ neskorej moderny, sa narodil 20. novembra 1928 v Závodí pri Žiline a zomrel 6. júna 2004 v Žiline. Venoval sa koláži, asambláži, maľbe, kresbe a grafike. Za takmer 50 rokov pôsobenia na výtvarnej scéne kreoval osobitý barčíkovský štýl.
Štúdium a Začiatky Tvorby
V roku 1940 začal Andrej Barčík študovať na gymnáziu v Žiline. Ako takmer 16-ročný odišiel z kvarty gymnázia bojovať do Slovenského národného povstania, bol členom partizánskeho oddielu majora ČA Murzina v brigáde Jána Žižku. Po roku 1945 sa začal konkrétnejšie zaujímať o výtvarné umenie a vznikali jeho prvé, prevažne kresbové štúdie. Pokúšal sa tiež o profesionálnu výtvarnú prípravu v Prahe.
Dôležitý bol však najmä kontakt a poznanie diela maliara a grafika Vincenta Hložníka. To bola jeho prvá, nesporne podnetná výtvarná lekcia. V roku 1946 začal študovať na Súkromnej škole dekoratívnych umení v Prahe na Vinohradoch. V roku 1947 sa venoval realistickým figurálnym a portrétnym štúdiám v kresbe a maľbe.
V rokoch 1948 - 1949 bol prijatý na Oddelenie kreslenia a maľovania pri Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave k profesorovi Jánovi Mudrochovi. Študoval na oddelení dekoratívnej maľby pod vedením doc. Ľudovíta Fullu, ktorému asistoval Ernest Zmeták. Napriek podpore Fullu a Zmetáka bol v roku 1950 vylúčený z Vysokej školy výtvarných umení pre výtvarnú revoltu a osobnú nedisciplinovanosť.
Formovanie Výtvarného Profilu
Po roku 1950 sa začal formovať jeho výtvarný profil, spočiatku v rámci práce a litografickej praxe v bývalej bratislavskej tlačiarni Atlas. Priateľstvo a spolupráca s maliarom Ernestom Zmetákom ho posúvala ďalej. Pomáhal Zmetákovi pri realizácii jeho mozaiky v oravskej dedinke Rabči. Tu začal dlhodobý proces vývoja a kryštalizácie jeho výtvarného diela. Tento proces bol od začiatkov pevne spojený predovšetkým s kresbou.
Prečítajte si tiež: Životopis Andreja Hrnčiara
- 1951: Monumentálne komponované kresby krajiny v Zázrivej.
- 1952: Kresby dedinských interiérov v Rabči, akty v grafike.
- 1953: Kresbové zátišia „s chlebom“.
V roku 1954 bol prijatý za člena Zväzu slovenských výtvarných umelcov. V roku 1957, nadväzujúc na slovenskú modernu, spoluzakladal ako jeden z hlavných iniciátorov Skupinu Mikuláša Galandu. Stalo sa tak na prvej spoločnej výstave Galandovcov v Žiline, kde manifestovali svoj výtvarný program.
Koláž a Ďalšie Smerovanie
Od roku 1958 sa Andrej Barčík začal odkláňať od klasickej maľby a svoje nové smerovanie začal nachádzať v koláži, ktorú od roku 1960 kombinoval s akvarelom. Koláž sa stala dominantou Barčíkovej tvorby. V roku 1959 vytvoril sériu protivojnových plagátov a začal experimentovať v koláži, komponovanej zo strihaných monotypových papierov a farebné serigrafie zátiší.
- 1962: Motívy štylizovanej stojacej figúry v kolážach, motív štylizovaného letiaceho vtáka, terč.
- 1964: Koláže - krajiny a moria.
- 1967: Ženské akty a torzá, stély, terče, koláže s hracími kartami, predmetné asambláže.
V roku 1968 získal Cenu Cypriána Majerníka za asambláž Terč na žltej osi. V roku 1971 utrpel ťažkú autohaváriu a následné dva roky sa liečil. Od roku 1980 tvoril variácie predchádzajúcich figurálnych motívov a zátiší v kresbe, grafike a koláži. Precizoval svoj lineárny prejav a badať u neho rast lyrickej potencie kresby a vyhraňovanie námetovo-tematických oblastí.
V roku 1981 maľoval oleje s kolážami, na ktorých sa opäť objavuje rysovanie, kresby čiernou kriedou. Pracoval na litografiách aktov a vytvára osobitú kombinovanú techniku. V rokoch 1990-1996 pracoval na sérii kombinovaných farebných techník, ktoré vychádzajú z jeho farebnej fotografie. V roku 1991 vznikajú akty v technike koláže a obrazy, na ktorých sa menia kamene na ľudské torzá. V rokoch 2001-2002 spracúva svoje kresby ženských aktov od štyridsiatych rokov do súčasnosti. Xeroxuje ich a dokresľuje v detailoch, strieka akrylovými farbami.
Tvorba a Charakteristika Diel
Vo svojich dielach kombinoval rôzne techniky (napr. papierová koláž s odtlačkami, maliarskymi štruktúrami a papierovými predmetmi, najmä hracími kartami). Sústredil sa na niekoľko základných tém: zátišie, figúra a krajina. Jeho tvorbu charakterizuje hľadanie spôsobu, ako uchopiť vybrané námety prostredníctvom tvaru a krivky. Bol majstrom redukcie reality do maximálne jednoduchého pevného a sebavedomého tvaru. Tvary sú často redukované až do podoby znaku. Priestor je len naznačený, dominuje plošnosť, princíp radenia tvarov na ploche.
Prečítajte si tiež: Kariérny profil: Andrej Kevický
Ústrednú úlohu vo výraze jeho diel má kompozícia tvarov. Charakterizuje ju oscilovanie medzi tendenciou k prísnej symetrii a tendenciou k jej narušovaniu. Diela sú precíznymi spojeniami rozmanitých tvarov s cieľom uchopiť atmosféru alebo emóciu zvoleného výjavu. Farebná škála je výrazne redukovaná, v kresbe a grafike často zostáva v čiernobielej farebnosti.
Jeho tvorba prináša niekoľko základných motívov, ktorých pôsobenie je v každom diele jedinečné, pretože sú vyjadrením prítomného okamihu - jeho atmosféry. V 50. rokoch 20. storočia sa venoval krajinárskym námetom (slovenské dedinské prostredie i motívy zo zahraničných ciest). Znázorňoval reálne miesta bez opisnosti, strohým výtvarným jazykom (kolorovaný linorez a drevorez) vyjadroval predovšetkým atmosféru.
V druhej polovici 50. rokov 20. storočia sa v jeho tvorbe objavili pre neho typické zátišia komponované z jednoduchých predmetov každodennej potreby (fľaša, pohár, hrnček, kanvica, petrolejová lampa). Tieto motívy už zostali prítomné v téme zátiší počas celej jeho tvorby. Rozmanité variácie zátiší vyjadrujú premenlivosť v každodennom živote - v závislosti od konkrétnych okolností sa mení atmosféra, nálada. Zmena farebnosti, hra svetla a tieňa ovplyvňujú pôsobenie statického výjavu. Autor redukoval tieto predmety kubistickým spôsobom, raz menej, inokedy radikálne do hranatých tvarov. Niekedy je tvar uchopený len výraznými líniami, prípadne čistými farebnými plochami (aj v závislosti od použitej techniky). Výrazný je kontrast svetla a tieňa, ktorým definoval tvary predmetov.
V 50. rokoch 20. storočia sa v jeho tvorbe objavila aj téma ženského aktu (najčastejšie ako torzo či poprsie). Tvar aj objem tela pritom definoval výhradne čistou subtílnou líniou. Od začiatku 60. rokov 20. storočia sa v jeho dielach objavil motív figúry v nedefinovanej krajine. Táto symbolická (totemická) postava predstavuje v krajine znepokojivý a tajomný prvok. Neskôr túto funkciu prebrali rôzne symbolické predmety či znaky (rukavica, tyč, terč, karta), ktoré často kombinoval v jednej kompozícii (Krajina s červeným terčom, 1966; Krajina s rukavicou, 1985). Stojaca figúra je prísne statická, často takmer symetrická, dynamika je v ploche dosahovaná použitím rôznych štruktúr, farebných odtieňov či akcentom kontrastnej farby (Stojaca figúra, 1962; Figúra, 1963).
V druhej polovici 60. rokov 20. storočia do Barčíkových koláží vstúpil predmet (hracia karta). Jeho množením - radením do symetrického uzavretého útvaru navodzuje osudovú atmosféru či tajomno (Terč na žltej osi I., 1968). V 70. rokoch sa opäť intenzívnejšie venoval grafike a kresbe a vrátil sa k jednoduchým výjavom (zátišie, figúra, akt).
Prečítajte si tiež: Slovenský tenista Martin Kližan
Po rokoch zápasu s leukémiou podlieha chorobe 6. júna 2004.