Gymnastka Matylda Pálfyová bola prvou ženou slovenského športu, ktorá v roku 1936 získala olympijskú medailu na kontroverznej Olympiáde v Berlíne.
Život a kariéra Matyldy Pálfyovej
Matilda Vilma Pálfiová /neskôr si začala hovoriť Matylda Pálfyová/ sa narodila v hájovni, v Kostoľanoch nad Hornádom 11. marca 1912. Jej otcom bol hlavný polesný Ján Pálfi, vtedy 47 ročný, matka Rozália Pálfiová mala 38 rokov.
Matylda sa čoskoro stala polosirotou, o matku prišla za nezistených okolností. Kostoľany nad Hornádom sa nachádzajú v malebnom prostredí Hornádskej doliny a horského celku Čierna hora. Okolité lesy a hory v rodisku prešla Matylda s otcom mnoho krát. Zrejme tu sa začala budovať jej láska k prírode a turistike.
Zároveň dostala možnosť fyzickej realizácie, ktorá sa počas jej života javila ako výrazná potreba, uspokojovaná nadšením pre rôzne druhy športových aktivít. Od útleho veku bola osôbkou, ktorá potrebovala väčší priestor na sebavyjadrenie. Zo záznamov triednych výkazov vyplýva, že bola dobrou žiačkou, ale zároveň “sebavedomá, často vyrušujúca”.
Budúca majsterka sveta a olympionička mala v dvoch ročníkoch meštianskej školy v Košiciach, kam sa s otcom presťahovala, dvojku z telesnej výchovy. Učitelia, prevažne českého pôvodu, boli organizovaní v TJ Sokol, ktorá sa v tom čase v Košiciach, najmä počas sokolského sletu tešila obrovskej popularite.
Prečítajte si tiež: Aktivity pre žiakov v atletike
Všestranne nadanú Matyldu si všimla učiteľka Marie Dvořáková, ktorá ju viedla nielen k športu, ale aj k spevu, v ktorom vynikala. Pod jej vplyvom sa už ako dvanásťročná stala členkou Sokola. Venovala sa volejbalu, stolnému tenisu, ľahkej atletike a gymnastike.
Zrejme zlomovým momentom, v ktorom sa rozhodla výlučne pre športovú gymnastiku bolo vystúpenie Československej obce sokolskej v Košiciach, ktoré sa uskutočnilo 6. júla 1927 pred 10 000 divákmi, na ktorom predviedli gymnastické družstvá žien a dorasteniek cvičenia vyššej vyspelosti. Pätnásťročná Matylda tieto vystúpenia sledovala so zatajeným dychom.
Účasť na olympiáde vďaka náhode
Nasledovali roky, v ktorých Matylda so zápalom trénovala. Dokončila meštiansku školu a zúčastnila sa prvých pretekov v Prahe v roku 1932 (náradie, prostocvik, ľahká atletika), kde celkovo získala 3. miesto.
Jej prvým zamestnaním bolo miesto korešpondentky v stavebnej firme Ing. Beřicha Minařu, ktorý bol členom Sokola a Matyldu plne podporoval. Neskôr nastúpila ako korešpondentka do Východoslovenských elektrární. Jej nástupný plat bol 300 korún.
Popri zamestnaní na sebe tvrdo pracovala, čo jej vynieslo účasť na vyhľadávacích pretekoch v športovej gymnastike, ktoré sa uskutočnili 16. júla 1935 v Prahe. Tie mali vytvoriť družstvo, z ktorého sa neskôr urobí reprezentačný výber na OH v Berlíne v roku 1936. Tu o jej ďalšom osude rozhodla náhoda.
Prečítajte si tiež: Úspechy slovenskej atletiky
Matylda, ktorá sa umiestnila na 26. mieste z 33 pretekárok sa pôvodne do družstva Československej obce sokolskej nedostala (ČOS). Vypadla však Kobelářová, ktorá musela nomináciu pre služobné dôvody odmietnuť a šancu dostala práve ona. V tom období jej zomrel otec a keďže nemala súrodencov, zostala sama.
Svoju šancu v družstve ČOS prijala ako životnú príležitosť a dva roky tvrdo trénovala. Zanechala atletiku a plne sa sústredila už len na gymnastické prvky - cviky na kruhoch, bradlách nerovnakej výšky, preskok cez koňa a rovnovážnym cvičeniam na kladine.
Spolu s družstvom ČOS chodila na rôzne ukážkové cvičenia a každé dva týždne dochádzala do Prahy alebo Brna na prípravu pred olympijskými hrami. Jej zamestnávateľ sa k častým absenciám v práci postavil s maximálnym pochopením a Matylda nesklamala.
18. mája 1936 sa v Pražskej Lucerne uskutočnili nominačné preteky s účasťou 40. súťažiacich z celej republiky. Obsadila 4. miesto a bola zaradená do družstva Československa.
Spravodaj východoslovenskej sokolskej župy Jána Kollára o tom informuje: “Sestra Matylda Pálfyová, členka TJ Sokol Košice, je první Slovenskou vubec, ktorá se svou neúnavnou pílí probojovala do olympijského družstva žen a při konečných vylučovacích závodech umístnila se na 4. míste se 73,0 body. Ve společném utkání olympijského družstva našeho i s olympijským družstvem Sokola jugoslovanského v Lublani 31.5. dosáhla dokonca 3. místa ze všech závodnic. Počtem 71,4 bodu. Je to výkon vynikající, k nemuž všichni sestre Matylde blahopřejeme a na cestu k nejvyššímu závodu světa na OH do Berlína jí přejeme hodně zdaru.”
Prečítajte si tiež: Atletický klub Žiar nad Hronom
Na Matyldin úspech upozornil aj Slovenský denník: “ Slovensko má dôvod zaujímať sa zvlášť o výsledok závodu, pretože zaradením sestry Pálfyovej z Košíc, prvý raz vystupuje na tak významnom medzinárodnom závode telocvičnom príslušníčka slovenského národa a sokolstva. A sestra Pálfyová je z tých závodníc jedna z najvyspelejších, ktorej priemer sa od závodu k závodu vytrvale zvyšoval.”
Berlín 1936
Pod poradovým číslom 831/36 dostala od ČSOV v Prahe list, v ktorom je menovaná za člena československého olympijského družstva pre XI. OH v Berlíne. Nie je známe, ako sa Matylda stavia k vlne protestov proti politickému zneužitiu olympiády Hitlerom, čo vnútorne prežíva, ale je zrejmé, že sa v tom období napriek všetkému naďalej plne sústreďuje na tréning. Svet cítil nebezpečenstvo - bolo zrejmé, že hitlerovská propaganda sa nezastaví pred ničím.
Na celom svete vznikali výbory, ktoré vyzývali na bojkot berlínskej olympiády. Situácia začínala byť vážna a protinemecká kampaň sa zintenzívňovala. Vynakladala sa veľká snaha na preloženie OH do iného štátu.
Titulná strana časopisu Výboj (Socialistická tělovýchovná internacionála a Rudá sportovní internacionála )už v roku 1935 apeluje na športovcov a organizácie v Československu : “Provolání ke všem sportovcum, které vyzývá k bojkotu Hitlerovy olympiády v Berlíně 1936.” V článku sa nachádza aj karikatúra Hitlera stojaceho uprostred štadiónu s krvavým oštepom v ruke.
Československý výbor na obranu olympijských zásad v spolupráci s Federací proletářské tělovýchovy ako bojkot olympiády zorganizoval v Prahe Lidové hry, ktoré mali aj medzinárodnú účasť. Hry sa niesli vo výrazne protifašistickom duchu a zúčastnili sa ich aj niektorí členovia Sokola, Československého orla, Junáka a mnohé ďalšie športové organizácie.
Napriek všetkému však Československo poslalo do Berlína dovtedy najväčšiu výpravu s cieľom neprovokovať provokatéra a s alibistickým vyhlásením, nemiešať sa do vnútropolitických záležitostí hostiteľa.
Ľudovít Mutňanský vo svojej knihe XI. olympické hry v Berlíne opisuje prvé dojmy z cesty do dejiska hier: "Z obloka vlaku v Nemecku už vidíme, čo sa chystá. Nevideli sme tu najmenšiu dedinku, kde by nebola vyvesená nemecká zástava alebo zástava s hákovým krížom, symbolom to nového Nemecka. Čím ďalej sa blížime k Berlínu, tým sú mestá viac ozdobené... Na berlínskych uliciach pochoduje vojsko, uniformované útvary SA, SS, ďalej takzvaná hitlerovská mládež. Všade rovnošata, po vojensky. Ulice sú plné. Domy sú okrášlené kvetinami, vlajkami a obrazmi Hitlera."
Uprostred okázalosti a slávnostnej atmosféry pochodovali pred masami ľudí športovci 49. štátov. Vzducholoď Zeppelin krúžila okolo štadiónu a vliekla za sebou obrovskú olympijskú vlajku.
Matylda o dojmoch z olympiády píše:"Berlín-to je železná disciplína. Zázračná organizácia olympijských hier prekvapovala.. Čistota, úslužnosť a disciplína charakterizovali toto dejište svetových hier. Športovkyne však nebývali v olympijskej dedine, ale v osobitných hoteloch, bývali sme v hotelovom pavilóne Friesenhaus - 5 minút od štadióna. Štadión zbudovaný prakticky, prehľadný z každého bodu, videlo sa na celú plochu rovnakou mierou. Stravovanie prvotriedne, na anglicky spôsob, ale pre nás nezvyklý, lebo nám nedovolí variť po našom, hoci sme mali vlastnú kuchárku, čo tiež rušivo zasiahlo do riadneho chodu. Hygiena prvotriedna, ako v mramorovom bazéne niektorej z filmových hviezd hollywoodských."
8. a 9. augusta vystúpilo osemčlenné družstvo gymnastiek a ich výkon bol taký presvedčivý, že ich hneď považovali za favoritky. Na prekvapenie mnohých však boli ohodnotené striebrom, hneď za Nemkami, ktoré získali zlato. Matylda prispela k striebru družstva ako jeho výkonnostne štvrtá členka z ôsmich.
O rozdelení ocenení hovorí: „Podľa mojej skromnej mienky družstvo našich žien, nie preto, že i ja patrím medzi ne, zaslúžilo sa o zlatú medailu, prvú cenu. A s kľudným svedomím prehlasujem, že sme boli zaskočené celkom neoprávnene. Už počas cvičení duševným zrakom sme videli trepotať československú vlajku na stožiari víťazov, ale po odstavení slza horkosti zvlhla naše zraky.“
Náladu počas súťaže popisuje článok M. Provazníkovej v časopise Sokol, ktorý vyšiel tesne po Olympiáde. „Tak bezohľadné obecenstvo v telocvičnej súťaži (pozn. gymnastika sa v tom období označovala ako telocvik) nikto z nás ešte nezažil. Pokrikovanie na porotu, pískanie, keď súťaž postrádala tempo, zborové pozdravy (pozn. tvz. “hailovanie”) a povzbudzovanie nemeckých súťažiacich, búrlivý potlesk ich výkonom bez ohľadu na to, že súčasne iná súťažiaca cvičila na kladine, kde toľko záleží na sústredení, a hneď na to hrubé okrikovanie tých, čo tlieskali iným ako nemeckým súťažiacim, keď cvičila Nemka - to všetko vytváralo nervy drásajúce ovzdušie, ovzdušie, v ktorom bolo hrdinstvom vydržať do konca.“
Naše gymnastky však neboli jediné, kto sa na nespravodlivé ohodnotenie sťažoval. Strieborný medailista, zápasník Jozef Herda, slovák, ktorý sa Olympiády tiež zúčastnil spomína: "Mohla byť aj zlatá! Ale čo keď vo svete nebolo ani vtedy spravodlivosti."
Svoj návrat do Košíc po Olympiáde oznámila iba v práci a preto ju na stanici čakal len riaditeľ Východoslovenských elektrární, pán Eugen Peťko, hrdý na svoju pracovníčku. Podľa zachovalého dokladu jej pre úspech na Olympiáde zdvihli plat na 860 korún.
V rozhovore v novinách M. Kolesár Matyldu opisuje: “ Svojou postavičkou, ináč viac by zapadla do družstva holubíc svetového mieru, než tvrdého ohňa v olympijskej svetovej vyhni...” Matylda bola postavou naozaj veľmi drobná, preto vždy na spoločných fotografiách stojí na konci alebo na začiatku radu.
Svoju účasť na olympiáde komentovala so skromnosťou „... som šťastná Slovenka, že som národu a vlasti ako jeho malý člen slúžila...“
Jozef Herda trochu trpko spomína na prijatie prezidentom, na ktorom sa zúčasnila aj Matylda. “Aj keď nás po OH prijal prezident E. Beneš, zablahoželal a ponáhľal sa na rokovanie. Ani pohárom vody nás neponúkol, ani tí, čo ho obskakovali.”
Náhle ukončenie gymnastickej kariéry
Matylda Pálfyová má v rodnom liste zápísané meno Matilda Vilma Pálfiová. Možno sa domnievať, že zmenu v prepise mena na Matylda Pálfyová spôsobil fakt, že ju takto dlhý čas zvykli uvádzať české médiá.
Ich vplyv v gymnastike, ale aj vo všeobecnom povedomí, musel byť značný, keďže tento šport sa v bývalom Československu desaťročia rozvíjal predovšetkým v rámci českého Sokola. V silnom družstve vtedajšej ČSR na čele s absolútnou majsterkou sveta z roku 1934 Vlastou Děkanovou, patrila Pálfyová od roku 1935 medzi najlepšie pretekárky.
V roku 1938 na svetovom šampionáte v Prahe získala Matylda spolu so svojim družstvom prvé miesto a medzinárodné uznanie. Po súťaži družstiev sa Matylda ako prvá Slovenka v histórii tešila z titulu majsterky sveta (v jednotlivých disciplínach na náradiach, ale napríklad aj v behu na 60 metrov, vtedy ešte ženy samostatne nesúťažili; neoficiálne však dostala najvyššie známky na kruhoch a v preskoku).
To bola rok presťahovaná z Košíc do Bratislavy, kde pracovala v Západoslovenských elektrárňach ako korešpondentka. Koncom roku 1938 boli zrušené všetky telovýchovné organizácie a spolky na území Slovenska. Matylda, ktorá už mala za sebou skúsenosť s fašistickou propagandou na olympijských hrách v Berlíne svoju gymnastickú kariéru nekompromisne ukončila.
Po prijatí za člena Klubu slovenských turistov a lyžiarov sa venovala už len vodáckym športom, rekreačne plávaniu, volejbalu, stolnému tenisu, lyžovaniu, turistike a zvláštnu záľubu našla aj v jazdectve. Zároveň sa stala členkou Akademického speváckeho združenia v Bratislave, kde sa spoznala s Jánom Cikkerom.