Beh cez prekážky patrí medzi technicky najnáročnejšie behy. Tieto dve ľahkoatletické disciplíny sú v podstate šprintami cez prekážky, ktoré sú rovnomerne rozložené na bežeckej trati.
História behu cez prekážky
Prvú bežeckú súťaž na 120 yardov (109,68 metrov) s prekonávaním prekážok datujeme na začiatok 19. storočia. Uskutočnila sa v roku 1864 v Anglicku v rámci prvého oficiálneho ľahkoatletického stretnutia univerzitných výberov Ocfordu a Cambridge.
Koncom 19. storočia sa uvedená prekonávaná vzdialenosť upravila vo Francúzsku na rovných 110 metrov. Beh na 110 metrov cez prekážky mužov bol zaradený v programe prvých novodobých Olympijských hier v roku 1896 v gréckych Aténach. Ženský prekážkový šprint na 100 metrov sa po prvý krát objavil v programe Olympijských hier v roku 1972 v Nemeckom Mníchove. Pred tým ženy súťažili na trati kratšej o 20 metrov.
Zmenami prešli pri vývoji týchto disciplín aj prekážky, cez ktoré sa preteká (ich výška a vzdialenosť medzi nimi. V roku 1864 sa pretekalo cez prekážky s dvomi pevnými podstavcami. Od roku 1895 sa začali používať mobilné prekážky s podstavcom v tvare písmena "T". Od roku 1935 sa používajú mobilné prekážky v tvare písmena "L" s vyvažovacím závažím.
Základné pravidlá
Ženy behajú 100 metrov a muži 110 metrov cez prekážky. Prekážkové šprinty sa bežia v dráhach. V každej dráhe sa nachádza 10 prekážok.
Prečítajte si tiež: Aktivity pre žiakov v atletike
Rozmery prekážok
- Ženská prekážka je vysoká 0,84 metra a hlboká 70 centimetrov.
- Mužská prekážka je vysoká 1,067 metra a široká maximálne 1,20 metra.
- Šírka prekážkovej latky je 7 centimetrov.
Technika behu cez prekážky
Prekážkový beh je mimoriadne náročný na zosúladenie šprintérskych schopností atléta a jeho individuálnej techniky zdolávania prekážok. Šprintér sa môže prekážky dotknúť, resp. ju aj zhodiť.
Najdôležitejšou časťou je štart, pri ktorom sa štartuje z identickej polohy ako pri hladkom behu na 100 metrov. Rozhodujúca pri prekážkarskom štarte je frekvencia úvodných krokov pri nábehu na prvú prekážku, ktorá je nezávislá na dĺžke krokov. Najvyššia akcelerácia prekážkára je v prvých štyroch krokoch. Po prekonaní prvej prekážky sa bežec snaží vzpriamiť svoje telo počas ďalších štyroch krokov.
Bežec sa na prekážky odráža švihovou nohou dopredu, automaticky, tak ako to má natrénované, vo vzdialenosti od 1,9 do 2,35 metra od prekážky. Ponad prekážku sa bežec snaží prejsť plynule pri minimálnej strate získanej rýchlosti, čo najnižšie nad prekážkou. Ďalšou fázou je dokrok, keď prekážkár dokročí vo vzdialenosti cca 1 metra za prekážkou a plynule nadväzuje na beh medzi prekážkami. Pri dokroku je dôležitá najmä práca členka prekážkara. Bežec následne opäť akceleruje v troch krokoch. Posledný krok pred prekážkou je kratší a vyšší. Najvyššiu rýchlosť dosahujú prekážkari medzi prekážkami.
Výstroj
Šprintérske atletické tretry, ako pri behu na 100 metrov.
Prehľad výšok a vzdialeností prekážok
| Kategória | Disciplína | Počet prekážok | Výška prekážky | Nabeh | Medzera | Dobež |
|---|---|---|---|---|---|---|
| Muži | 110 m prekážky | 10 | 1,067 m | 13,72 m | 9,14 m | 14,02 m |
| Muži | 400 m prekážky | 10 | 0,914 m |
Prečítajte si tiež: Úspechy slovenskej atletiky
Prečítajte si tiež: Atletický klub Žiar nad Hronom