Prvú etapu po oslobodení charakterizuje úsilie o zjednotenie telesnej výchovy a športu.
Vznikol Ústredný národný telovýchovný výbor a potom aj Slovenský ústredný telovýchovný výbor, ale niektoré telovýchovné organizácie i športové zväzy usilovali o samostatnosť.
V novembri 1946 bol vytvorený Československý telovýchovný zväz (ČSTZ), ktorý existoval do marca 1948.
ČSTZ združoval telovýchovné, športové a turistické organizácie pri zachovaní ich ideovej a právnej samostatnosti.
Na Slovensku vykonával svoju právomoc prostredníctvom Slovenskej telovýchovnej rady (STR), ktorá bola identická so slovenským zastúpením v predsedníctve ČSTZ.
Prečítajte si tiež: Aktivity pre žiakov v atletike
Zo strany STR vychádzali snahy o výraznejšie zastúpenie Slovenska v spoločných orgánoch, no právomoci slovenských orgánov boli postupne okliešťované a ich pôsobenie sa stalo formálnym.
Až po februárových udalostiach 1948 došlo k vytvoreniu Jednotnej telovýchovnej organizácie Sokol a 31. marca 1948 bolo vyhlásené zjednotenie telesnej výchovy a športu.
14.júla 1949 bol schválený zákon o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport.
Situácia sa ale zmenila koncom roka 1952.
12. decembra toho roku schválilo národné zhromaždenie ČSR zákon o organizácii telesnej výchovy a športu, ktorý uzákonil jednotné štátne riadenie a kontrolu telesnej výchovy a športu prostredníctvom Štátneho výboru pre TV a šport pri vláde ČSR.
Prečítajte si tiež: Úspechy slovenskej atletiky
Nastáva obdobie štátneho riadenia a kontroly TV a športu (1953 - 1956).
V zákone sa stanovilo, že na Slovensku vykonáva Štátny výbor svoju pôsobnosť prostredníctvom Slovenského výboru pre TV a šport pri zbore povereníkov v Bratislave.
Jeho predsedom sa stal Július Viktory.
Výbor bol poverený vytvorením organizačnej štruktúry v súčinnosti s ministerstvami národnej obrany, pracovných síl, národnej bezpečnosti, školstva, vied a umení, zdravotníctva, informácií a osvety.
20. decembra 1956 bol schválený zákon o organizácii TV a športu, ktorý zrušil ŠV TVŠ, SIV TVŠ, ako aj krajské a okresné výbory pre TV šport a všetky DŠO.
Prečítajte si tiež: Atletický klub Žiar nad Hronom
3. a 4.marca 1957 sa konal ustanovujúci zjazd Jednotnej dobrovoľnej telovýchovnej organizácie (JDTO), ktorý prijal názov Československý zväz telesnej výchovy (ČSZTV).
2. a 3. apríla 1957 sa konal v Bratislave slovenský ustanovujúci zjazd ČSZTV, ktorý sa stal najvyšším orgánom zodpovedným za rozvoj základnej TV, športu a turistiky na Slovensku.
Novotnovská koncepcia jednotného československého národa sa však premietla aj do štruktúr ČSZTV.
Slovenské orgány boli prakticky zbavené možnosti rozhodovať a riadiť rozvoj TV a športu na Slovensku.
Prvú polovicu 60. rokov 20. storočia charakterizuje na Slovensku rast členskej základne, ktorý dosiahol svoj vrchol v roku 1965, potom nastal pokles.
Vo východnej časti republiky bolo stále citeľné zaostávanie budovania materiálnej základne.
Bratislava sústreďovala svoju pozornosť najmä na utvorenie národnej telovýchovnej organizácie v duchu chystaného zákona o československej federácii a v júni 1968 sa začali pripravovať stanovy Slovenskej telovýchovnej organizácie (STO).
30. júna a 1. júla 1969 sa zišiel I.
Konsolidačné snahy likvidujúce údajné krízové obdobie rokov 1968 - 1969 spôsobili opätovný návrat k centralistickým a kontrolným metódam aj v oblasti TV a športu.
Trvanie Slovenskej telovýchovnej organizácie skončilo v októbri 1973.
Zdôrazňovanou skutočnosťou sa stalo klišé o zdokonaľovaní organizačnej a riadiacej práce s podčiarknutím masového rozvoja a vyzdvihovaním politickovýchovnej činnosti v ČSZTV.
Osobitná pozornosť sa začala vo vrcholovom športe venovať vytváraniu stredísk vrcholového športu a stredísk vrcholového športu mládeže, žiaľ, so slabou materiálnou bázou.
Slovenský zjazd ČSZTV v októbri 1978 vyslovil nespokojnosť s podielom slovenských športovcov na reprezentácii.
Dôležitým rozhodnutím koncom 70. a začiatkom 80. rokov bolo zriaďovanie internátnych športových škôl (Banská Bystrica, Košice, Trenčín, Bratislava).
V centre pozornosti športovej verejnosti bolo olympijské hnutie a úspechy s ním spojené.
V roku 1947 boli do Československého olympijského výboru kooptovaní slovenskí zástupcovia.
Ako prví dosiahli vynikajúce úspechy pod piatimi kruhmi boxeri.
Hneď na prvých povojnových hrách, na OH v Londýne 1948, sa stal olympijským víťazom Július Torma vo welterovej váhe, pričom o štyri roky neskôr, na OH 1952 v Helsinkách ho napodobnil ziskom najcennejšieho kovu Janko Zachara v perovej váhe.
Na tých istých hrách získal bronzovú medailu ďalší slovenský športovec, zápasník v gréckorímskom štýle Mikuláš Athanasov.
Ďalší prenikavý olympijský úspech dosiahol na OH 1960 v Ríme skifár Pavel Schmidt, keď si v dvojskife spoločne s V.
Na OH 1964 v Tokiu boli úspešné aj naše kolektívne športy.
Striebornú olympijskú medailu získali futbalisti ČSSR, v tíme ktorých hralo aj deväť Slovákov - kapitán mužstve Anton Urban, Vladimír Weiss, Vojtech Masný, Anton Švajlen, František Schmucker, Ján Geleta, Ivan Mráz, Ľudovít Cvetler a Štefan Matlák.
Tretiu striebornú medailu získala gymnastka Mariana Krajčírová a bronzovú člen osemveslice Július Toček.
Z mexických výšin na OH 1968 priviezol volejbalista Bohumil Golian tento raz bronzovú medailu a Mária Krajčírová, už pod menom Némethová, opäť striebro.
Slovenskí športovci nevyšli medailovo naprázdno ani na ďalších hrách, na OH 1972 v Mníchove.
O prvú, striebornú, sa postarali hádzanári - Peter Pospíšil, Vincent Lafko a Andrej Lukošík.
V kanadskom Montreale, na OH 1976, získal olympijské zlato po šestnástich rokoch ďalší Slovák.
Bol ním cyklistický šprintér Anton Tkáč.
Aj OH 1980 v Moskve boli pre našich olympionikov úspešné.
Československo vyhralo futbalový turnaj a zlato pripadlo aj brankárovi Stanislavovi Semanovi a obrancovi Františkovi Kunzovi.
So striebornou olympijskou medailou odišiel z diskárskej klietky Imrich Bugár a medaily rovnakého lesku pridali prekvapujúco aj pozemné hokejistky - Iveta Šranková, Viera Podhányiová a Alena Kyselicová.
Cenné bronzové medaily ozdobili zápasníkov - voľnoštýliarov Dana Karabína a Júliusa Strniska, ale aj boxera Jána Franeka či vzpierača Dušana Poliačika.
Po bojkote OH 1984 v Los Angeles krajinami socialistického tábora zažili krásne chvíle naši reprezentanti na OH 1988 v Soule.
Zlatú medailu si „vypochodoval“ Jozef Pribilinec v chôdzi na 20 km.
Olympijským víťazom sa stal aj tenista Miloslav Mečíř v dvojhre, navyše získal aj bronzovú medailu v štvorhre (spoločne s M. Šrejberom).
Medzi nesporné úspechy na poli olympijskej diplomacie treba zaradiť voľbu Vladimíra Černušáka za člena Medzinárodného olympijského výboru (MOV) ako prvého a zatiaľ jediného Slováka v histórii.