Vydávame len to, čo sami čítame. V knižnej edícii Denníka N sa riadime heslom. Ako v novinách, tak i v knihách sa snažíme upozorňovať na oblasti, ktorým sa iné médiá nevenujú - znevýhodnené skupiny, vzdelávanie, či kritické myslenie. Vychádzame v ústrety širokému okruhu čitateľov a pripravujeme pre nich témy, ktoré ich zaujímajú.
Medzi naše najobľúbenejšie tituly patrí kniha Ľudovíta Ódora Rýchlokurz geniality, ktorá už vyšla aj v českom a maďarskom jazyku, tituly Jána Markoša Sila rozumu v bláznivej dobe, Bližšie k sebe a Medzi dobrom a zlom, eseje a reportáže Martina M. Šimečku či publikácia o vzdelávaní rómskych detí A okraje máš kde? autora Juraja Čokynu.
Vzdelávanie rómskych detí: Minulosť a súčasnosť
V časoch môjho detstva bolo celkom prirodzené, že deti okrem základnej školy navštevovali v hojnom počte tiež hudobnú alebo výtvarnú školu. Vo veku asi 8 - 9 rokov som doslova objavila nový životný rozmer - svet hudby, nôt, hudobných nástrojov, skladateľov.
Absolvovanie siedmich ročníkov hudobnej školy sa mi však stalo základom bohatšieho, plnšieho a kvalitnejšieho vnímania hudby po celý život. Na moje začiatky na ZUŠ spomínam s veľkou láskou. ZUŠ mi dala výborne základy k môjmu ďalšiemu hudobnému rozvoju.
Pri hľadaní priestoru na vystavovanie kníh slovenskej detskej literatúry a ilustrácií som sa zoznámila s vtedajšou riaditeľkou školy pani Liisou Hamarilovou a jej zástupkyňou, dnes riaditeľkou Helsinskej umeleckej školy, pani Virve Kaliovou, ktoré mi priestory školy na výstavku ochote poskytli.
Prečítajte si tiež: Pravidlá lukostreľby pre deti
V priestoroch tejto v malebnom lesoparku stojacej školy sme neskôr okrem spomínanej knižnej prezentácie vystavovali aj výtvarné práce rómskych detí z Jarovníc pod názvom „Dialóg“ a výstavu „Ocenení slovenskí ilustrátori na Bienále detských ilustrácií z rokov 1969 - 2009”.
Hudba aj výtvarné umenie ako umelecké esperantá oslovujú ľudí na celom svete. Dokázala v nás podchytiť a ďalej rozvíjať to umelecké, čo v našom vnútri objavila. Výtvarný odbor ĽŠU sa mi z tohto dôvodu spája s jej osobou.
Rozvoj estetického cítenia, v ktorom výtvarná výchova má svoje osobitné poslanie, nadobúda vo výchove mimoriadny význam. Svoje výtvarné skúsenosti, ktoré som získala počas štúdia na tunajšej škole, som ďalej rozvíjala na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Košiciach.
Šport ako cesta k inklúzii
Rómske dievča stojí na stupni víťazov a na krku mu visí zlatá medaila. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby na nohách nemala obuté obyčajné balerínky. Jedenásťročná Annamária Horváthová zabehla preteky bez športovej obuvi a predbehla všetky súperky.
Centrum voľného času v Moldave nad Bodvou a miestny Atletický legionársky klub organizovali pred letnými prázdninami bežecký turnaj Beh pre zdravie. Zúčastnili sa ho žiaci základných škôl v Moldave nad Bodvou.
Prečítajte si tiež: Brokovnica pre deti: Na čo si dať pozor?
Tenisky plánujú Annamárii odovzdať počas slávnostného otvorenia školského roka. Tóthová hovorí, že Annamária aj jej rodičia sú veľmi vďační. Ona ich zase prosí, aby dcéru na tréningy pravidelne posielali a nezanedbávali ich.
„Je to náhoda, že sa táto fotka dostala na internet a zaujala ľudí. V Moldave nad Bodvou sa už ľudia nad chudobou nepozastavujú. Pre miestne deti je škola oázou šťastia. Nájdu tam jedáleň, nadštandardné vybavenie, môžu chodiť na krúžky, kde sú do poobedia. Niekedy im učitelia z domu donesú jedlo.
Súbežne musíme motivovať deti, ale aj učiteľov. Jarmila Lajčáková z Centra pre výskum etnicity a kultúry hovorí, že chudobným deťom pomáhajú len zanietení jednotlivci, ale to nestačí. Deti sa trápia s tým, že nemajú peniaze na výstroj, pomôcky a už vôbec nie na trénerov.
„Segregované školy často nemajú telocvične. Pri osadách nie sú ihriská. Udržať deti pri športe si vyžaduje silných trénerov a podporu rodiny. Deti z marginalizovaných komunít často nemajú ani jedno z toho. Boxer Tomi Kid Kovács, ktorý trénuje aj rómske deti, zase hovorí, že chudoba nie je prekážka.
Nadácia Slovenského olympijského výboru finančne podporuje jednotlivcov, ale aj celé športové kluby, ktorých rodičia si nemôžu dovoliť kúpiť deťom potrebný výstroj či účasť na turnajoch. Ukážkový príklad, ako sa z chlapca, ktorý si nemal čo obuť, stal možný nástupca Mateja Tótha, je Daniel Kováč.
Prečítajte si tiež: Airsoft a deti: Ako na to bezpečne
Rómska žiačka Annamária Horváthová dostane nové tenisky a možnosť trénovať v atletickom klube. Na Slovensku sa chudobným talentovaným deťom venujú zvyčajne len nadšení jednotlivci.
Výzvy a prekážky
Andrea Papp, riaditeľka základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským, hovorí: „Na našej škole je 500 rómskych žiakov a Rómovia v Moldave žijú segregovane. Väčšia osadníkov sa dostáva k pitnej vode len pomocou čipov, niektorí nemajú elektrinu. Deti sú hladné.
„Obávala som sa, že sa staneme geto školou. Keď vedenie školy nemá stanovené ciele, nemá predstavu, víziu, keď nepracuje s celým duchom pre komunitu, v krátkom čase sa stane geto školou. Videla som také školy a sú v nich vyhorení učitelia aj žiaci. Najväčší problém je motivácia.
Bývalý hokejista a tréner Zdeno Cíger v roku 2011 založil hokejovú akadémiu pre deti zo sociálne slabých rodín. „Buď jej talent čoskoro zanikne, pretože slovenský školský systém s takýmito deťmi nevie pracovať a totálne ich ignoruje.
Príbehy úspechu a inšpirácie
Jeden z jeho zverencov Viliam Tankó má dokonca prezývku Šampión z chatrče. Kovács hovorí, že má viacerých zverencov z chudobného prostredia a okrem tréningov musí s nimi riešiť aj štúdium, výchovu, brigády a živobytie. Podľa Kovácsa dnešné deti nešportujú a vidí to, keď robí nábor do svojho klubu.
Touto školou prešlo veľké množstvo talentov, ktoré sa postupom času vyformovalo na kvalitných pedagógov a výborných umelcov. Preto aj touto cestou jej chcem popriať, aby sa jej naďalej darilo a aby vychovávala aj naďalej talenty, ktoré sú veľmi potrebné.
Z tých najtalentovanejších spolužiakov sú dnes hudobníci. Z nás ostatných škola vychovala ctiteľov hudby. Myslím si, že to je aj hlavným poslaním umeleckej školy, ktoré si hudobná škola v Kežmarku poctivo plnila.
Moja cesta od žiaka ĽŠU, cez vysokoškolského študenta, učiteľa ZUŠ až po prvého fagotistu v Štátnej filharmónii v Košiciach bola mojou školou života, ktorá mi dala množstvo nezabudnuteľných skúseností a zážitkov.
To píšem nie kvôli tomu, že by som sa chcel chváliť, kde všade som bol, ale preto, lebo ak by jeho nebolo, nič z toho by skutočne nebolo! Odovzdávať ďalej svoju štafetu.