História biatlonu na svetovej úrovni siaha do dávnej minulosti. Jeho prvopočiatky je potrebné hľadať už v lovectve a vojenčine, pretože pri týchto činnostiach dochádzalo ku spojeniu strieľania a kvalitnej fyzickej záťaže. Prvé zaznamenané „biatlonové preteky“ boli organizované Spoločnosťou bežeckého lyžovania blízko švédsko-nórskych hraníc v roku 1767.
Prvý známy lyžiarsky klub na svete Trysil Rifle an Ski Club bol založený v roku 1861 v Nórsku a podporoval bežecké lyžovanie spojené so streľbou. Ich hlavnou úlohou bolo pochopiteľne cvičiť armádu, keďže vojaci na lyžiach neboli v severských krajinách ničím výnimočným. Postupne sa to však vyvíjalo smerom k športu.
Už na premiérových Zimných olympijských hrách vo francúzskom Chamonix 1924 sa predstavila prvotná forma biatlonu pod názvom Vojenská hliadka. V tom čase bola iba predstavená ako ukážkový šport, nerobili ju masy. Po druhej svetovej vojne ale boli preteky vyradené z olympijského programu v St. Moritzi (1948) pre silné protivojnové cítenie, ktoré zbrane symbolizovali.
V tom čase nebol tento druh športu prístupný obyčajným civilistom a preto nespĺňal ideály Medzinárodného olympijského výboru. Aj keď biatlon v minulosti vznikol ako samostatná disciplína (v súčasnosti sa najviac približuje vytrvalostným pretekom na 20 km), tak dnes je športovým odvetvím so siedmimi disciplínami, ktoré sa jazdia na svetovej úrovni (vytrvalostné preteky, rýchlostné preteky, stíhacie preteky, preteky s hromadným štartom, štafeta, miešaná štafeta a single mix štafeta).
Za oficiálny vznik biatlonu je považovaný rok 1958, keď sa v rakúskom Saalfeldene uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta v biatlone. Historicky prvým víťazom vo vytrvalostných pretekov na 20 km sa stal Švéd Adolf Wiklund. Tomuto podujatiu svetovej kvality predchádzalo množstvo pretekov, ktoré boli označené prívlastkom pokusné. Samotný vznik nepriamo nadväzoval na spomínané preteky vojenských lyžiarskych hliadok, ktoré sa konali už od začiatku 20.
Prečítajte si tiež: Biatlon: Mužská štafeta Canmore
Biatlon si veľmi rýchlo získal nielen srdcia športovcov, ktorí sa novému odvetviu zimného športu začali venovať, ale prakticky okamžite aj divákov. Jeho popularita stúpala každým dňom a už o dva roky neskôr, teda v roku 1960, bol biatlon zaradený do Zimných olympijských hier v americkom Squaw Valley.
Zaujímavosťou je, že takýmto rýchlym rozvojom sa nemôže pochváliť žiadne iné športové odvetvie. Štartovalo sa v pôvodnej jedinej disciplíne na 20 km so štyrmi streleckými položkami. Súťažili iba muži. Rozdiel však bol v tom, že počas pretekov sa strieľalo z veľkokalibrovej pušky a na štyri rôzne vzdialenosti - 250, 200, 150 a 100 m. Prvé tri vzdialenosti sa na terče mierilo poležiačky, na poslednú najkratšiu vzdialenosť mierili športovci postojačky.
Terčov bolo päť, ale nie vedľa seba v horizontálnej polohe, ale jeden v strede a nad ním aj pod ním ďalšie dva (stačí si predstaviť hernú kocku a na nej hodené číslo päť). Každý nepresný výstrel bol penalizovaný dvoma trestnými minútami. Historicky prvé olympijské zlato si vo vytrvalostných pretekoch vybojoval Švéd Klas Lestander. Za ním skončil druhý Fín Antti Tyrvoinen a bronzovú medailu si odniesol Aleksandr Privalov reprezentujúci bývalý Sovietsky zväz.
Prvým významným medzníkom vo vývoji biatlonu predstavuje rok 1965. V tomto čase bola zavedená druhá disciplína - štafeta družstiev. Zároveň došlo aj k úprave pravidiel. Vzdialenosť streľby sa zjednotila na 150 m a upravila sa aj veľkosť terčov. O dva roky neskôr vznikla samostatná kategória juniorov.
Nová disciplína - rýchlostné preteky (šprint) - uzreli svetlo sveta v roku 1974. Prvým víťazom v novej, dvakrát rýchlejšej, disciplíne sa v rámci Majstrovstiev sveta v bieloruskom Minsku (vtedy súčasť ZSSR) stal fínsky reprezentant Juhani Suutarinen. Medzinárodný olympijský výbor zaradil šprint do itinerára až v roku 1980 pre americký Lake Placid ako 38. preteky a jediné nové na ZOH.
Prečítajte si tiež: Všetko o pravidlách mužskej biatlonovej štafety
Zvíťazil nemecký reprezentant Frank Ullrich. Na stupni víťazov ho doplnili Vladimir Alikin a Anatolij Aljabjev zo Sovietskeho zväzu. V Lake Placid sa už strieľalo s novým druhom zbrane. V roku 1976 sa totiž začala testovať zásadná zmena, keď veľkokalibrovú pušku nahradila malokalibrovka. Tá mala premiéru na Svetovom šampionáte v roku 1978.
Až do roku 1984 bol biatlon výsostnou doménou mužského osadenstva. Zmena nastala na Svetovom šampionáte tohto roka vo francúzskom Chamonix, hoci v 80-tych rokoch bolo nežnejšie pohlavie v úzadí. Jazdili vlastné šampionáty a iba disciplíny na päť, resp. desať kilometrov.
V roku 1997 mal premiéru nový typ pretekov, ktoré dnes poznáme ako stíhacie preteky. Zaujímavosťou je, že táto disciplína sa v rámci Majstrovstiev sveta prvý raz odohrala na Slovensku - v Národnom biatlonovom stredisku Osrblie. Prvým mužským víťazom sa stal Rus Viktor Majgourov, v ženskej kategórií vyhrala legendárna Magdalena Forsbergová zo Švédska. Pozícia IBU bola silná aj voči Medzinárodnému olympijskému výboru a stíhacie preteky sa na OH dostali v roku 2002.
Dva roky po stíhačke sa pridali aj preteky s hromadným štartom pre tridsať najlepších pretekárov. MS 1999 sa konali vo fínskom Kontiolahti a prvú zlatú medailu z „masáku“ si do Nemecka odniesol Sven Fischer a Olena Zubrilová, vtedy ešte reprezentujúca Ukrajinu. Tento druh disciplíny sa prvý raz pod piatimi olympijskými kruhmi predstavil v stredisku Cesana San Sicario neďaleko Turína.
Boom nových disciplín pokračoval a v roku 2005 sa v ruskom Chanty-Mansijsku uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta zmiešaných štafiet. Zvláštnosťou bolo, že sa nejazdili vrámci klasických MS v Hochfilzene, ale ako záverečná disciplína celého ročníka Svetového pohára v stredisku za Uralom. Prvé zlaté medaily si vybojovalo domáce kvarteto Olga Pileva, Svetlana Išmuratovová, Ivan Čerezov a Nikolaj Krugľov. Vtedy ešte viaceré popredné krajiny štartovali v dvoch partiách, čo bolo onedlho zrušené.
Prečítajte si tiež: Všetko o pravidlách mužskej štafety
Biatlon sa môže pýšiť najlepším zimným olympionikom všetkých čias. Nór Ole Einar Björndalen získal na piatich OH trinásť cenných kovov - osem zlatých, štyri strieborné a jeden bronz. Prekonal tak svojho krajana a bežca na lyžiach Bjorna Dahlieho, ktorý tiež získal osem zlatých „placiek“, ale v celkovej bilancii sa zastavil na čísle dvanásť. Na OH v japonskom Nagane sa cesta jedného skončila a druhého začala. Dodajme, že členom striebornej naganskej štafety bol aj Oleho starší brat Dag Björndalen.
V rebríčku krajín figuruje na čele Nórsko (55), ktoré po OH v Pekingu 2022 predbehlo dlho vedúce Nemecko. Treba ale povedať, že to si iba od Albertville 1992 vybojovalo neuveriteľných 54 olympijských medailí. Vyšiel im najmä Turín 2006, kde z desiatich disciplín ostali bez medaily iba v ženskom šprinte. K superdominancii musíme prirátať aj 16 kovov, ktoré pred tým získali chlapi zo Západného i Východného Nemecka. Francúzsku patrí tretia pozícia s 30 plackami.
Slovensku patrí veľmi slušná 9. pozícia so siedmimi medailami, keď Kuzminovú vo Vancouveri bronzom doplnil Pavol Hurajt.
Zatiaľ čo jeho legendárny súper, mimochodom rovesník, Raphael Poirée sa na OH trápil a získal iba jedinú individuálnu medailu, zo svetových šampionátov si odniesol štrnásť, z toho polovicu zlatých. No neskôr ho predstihol jeho krajan Martin Fourcade, ktorý získal jedenásť zlatých a spolu 18 medailí. No a napokon všetkých prekonal Johannes Thingnes Bö, ktorý si zapísal 12 zlatých.
Zaujímavosťou je, že pre Československo tak trochu revolučnú sezónu 1989/90 vyhrala Jiřina Pelcová-Adamičková. Nezískala však žiadnu individuálnu medailu z OH ani MS.
Pri počte víťazstiev vo Svetovom pohári nikoho neprekvapí prvá pozícia Oleho Einara Björndalena, ktorý zaznamenal až 95 triumfov. Žiaden biatlonista histórie dlho nedosiahol ani polovicu, až to prekonal Martin Fourcade so 83 vavrínmi. A v priebehu sezóny 23/24 už Francúza prekonal Johannes Thingnes Bö s číslom 85. Zo Sloveniek sa podarilo až neuveriteľných osemnásťkrát spolu na OH, MS a SP zvíťaziť Nasti Kuzminovej.
Slovenská biatlonová reprezentácia začala písať svoju históriu na Svetovom pohári v Pokljuke v decembri 1992, keď Slovensko získalo výnimku ako samostatná krajina. Necelý mesiac pred rozdelením krajiny už nenastupovali športovci pod vlajkou Československa, ale už ako Slováci. Od tohto podujatia sa do povedomia slovenských fanúšikov biatlonu zapísali najmä tri mená - Martina Jašicová (Schwarzbacherová-Halinárová), Soňa Mihoková a Anna Murínová. K ním neodmysliteľne patria aj nezabudnuteľné trénerské postavy Juraj Sanitra, Peter Zelinka a Roman Schwarzbacher.
Raketový vstup na scénu Svetového pohára mala najmä Jašicová, ktorá už v devätnástich rokoch vyhrala vytrvalostné preteky v Östersunde 11. marca 1993 tesne pred Nathalie Santerovou, neskoršou manželkou Oleho Einara Bjorndalena. V sezóne 1992/93 dokonca obsadila 8.
Mužský biatlon to mal komplikovanejšie a pestrejšie. Spočiatku v rokoch 1992 - 1994 reprezentovali slovenský biatlon členovia ASVŠ Dukla Banská Bystrica Pavel Kotraba, Pavel Sládek, Lukáš Krejčí a Daniel Krčmář (pôvodom Česi so slovenským občianstvom) spolu s Ľubomírom Machyniakom, ktorý vydržal v reprezentácii do roku 1998. Za jeho najvýznamnejší úspech sa považuje 8. miesto v rámci Svetového pohára vo vytrvalostných pretekoch vo švédskom Östersunde z roku 1997, kde mu mimoriadne vyšla streľba iba s jednou chybou. K Top 10 sa dostal ešte jedným 11. miestom v Ostrblí.
Samostatný slovenský biatlon si vybudoval rešpekt aj na medzinárodnom poli. V oblasti športovej diplomacie či organizovania medzinárodných podujatí si počas svojej existencie našiel svoje miesto areál v Osrblí a dodnes je veľmi dôležitým prvkom vývoja nášho biatlonu.
V roku 1993 sa u nás mali vôbec prvý raz konať Majstrovstvá Európy, no bola slabá zima a nedostatok snehu. V ďalšej zime už perinbaba nesklamala a kompetentní získali do rúk organizovanie Juniorských majstrovstiev sveta 1994. Tu sa prvý raz svetu ukázal Francúz Raphael Poirée, a to poriadne. Domov si odniesol zlato tak zo šprintu ako aj individuálu. Jeho neskoršej manželke Liv Grete Skjelbreidovej síce šampionát nevyšiel podľa predstáv, ale jej čas ešte mal prísť. Ziskom bronzovej medaily v šprinte zaujala aj vtedy iba 17-ročná Andrea Henkel pri premiére vo svetovej konkurencii.
18. a 20. januára 1996 dedinka na Horehroní prvý raz hostila Svetový pohár. Vytrvalostné aj rýchlostné preteky. Bolo to jediné kolo sezóny, kde sa nejazdili štafety. Vo februári 1997 sa už nášmu areálu dostalo cti organizovať Majstrovstvá sveta elitnej kategórie.
Svoju prvú z 22 individuálnych medailí tu získal Ole Einar Bjorndalen, a to v stíhacích pretekoch, disciplíne, ktorá mala práve v Osrblí majstrovskú premiéru. Medzi ženami triumfovala tiež legendárna Magdalena Forsberg. Pred tým ovládla aj vytrvalostné preteky.
Do olympijskej histórie sa Slovensko vpísalo veľkými písmenami. V každej zo šiestich zimných olympiád sme zaznamenali minimálne jeden individuálny výsledok v Top 10. O tom, že už od začiatku sa veľké nádeje vkladali práve do biatlonu, svedčí aj fakt, že Martina Jašicová spolu s hokejistom Petrom Šťastným skladala za celú slovenskú výpravu olympijský sľub pred odchodom na ZOH 1994 v nórskom Lillehammeri. Obaja líderstvo potvrdili a odniesli si šieste miesto. Jašicová ho vybojovala vo vytrvalostných pretekoch a hokejisti o sedem dní neskôr po prehre s Českom v súboji o piatu pozíciu na turnaji.
K rodáčke z Dolného Kubína sa pridala 12. pozíciou zo šprintu Soňa Mihoková, ktorá v tom čase ešte len začínala svoju úspešnú kariéru. O rok neskôr sa na Majstrovstvách sveta v talianskom stredisku Anterselva podarilo dosiahnuť zaujímavé výsledky, ktoré sme už načrtli vyššie. Soňa Mihoková potvrdila, že jej forma vzrastá.
Vďaka výsledkom Petra Zelinku a Aleny Fuskovej sa začal biatlon rozvíjať na Slovensku aj po vzniku samostatnej krajiny.