Zbrane sprevádzajú ľudstvo už od nepamäti v rôznych podobách. Všetko začalo jednoduchou kamennou sekerou a oštepmi s kamennými alebo drevenými hrotmi. Postupom času však začali do výzbroje pribúdať oveľa účinnejšie zbrane ako praky, luky, meče rôznych tvarov i veľkostí, halapartne a samozrejme kuše, ktoré sa tešili veľkej popularite. Dôvod bol jednoduchý.
Nuž a všetky tieto zbrane boli hojne využívané až do preniknutia čierneho strelného prachu do Európy. S nástupom strelných zbraní veci nabrali pomerne rýchly spád. Nuž čo, človek je skutočne tvor vynaliezavý.
Prvé strelné zbrane
Prvé strelné zbrane sa prakticky objavili už v 14. storočí. Boli nabíjané odpredu cez ústie hlavne a aj preto dostali príznačné pomenovanie - predovky. Nepredstavujte si však nejakú modernú zbraň. Odpaľovali sa priložením rozpáleného želiezka alebo horiaceho knôtu k strelnému prachu umiestnenému v prehĺbenine (kanáliku) na vonkajšom povrchu hlavne.
Kanálik bol prepojený so samotnou hlavňou, ktorá bola naplnená prachom. Predovky mohli byť hákmi pripevnené k hradbe alebo o okraj voza, aby zmiernili silný spätný ráz zbrane. Nabíjanie trvalo dlho a streľba bola pomalá. No a o presnosti vtedajšej streľby sa nemusíme snáď ani baviť.
Vývoj pištolí
Slovo pištoľ pravdepodobne vzniklo od názvu husitskej zbrane píšťaly. Aj keď niektoré zdroje špekulujú, že slovo je odvodené od talianskeho mesta Pistoia, prvá alternatíva bude asi pravdepodobnejšia. Impulzom na rozmach pištolí bol rozvoj kolieskového zámku v 16. storočí. Pištole boli onedlho súčasťou výzbroje jazdy.
Prečítajte si tiež: Walther P22: Hodnotenie
Vývoj napredoval, pažby sa odľahčili a pištole boli vybavené kresadlovým a neskôr perkusným zapaľovaním. Koncom 18 a potom najmä v 19. storočí sa pištole s obľubou používali na súboje.
Brokovnice
Už v 16. storočí sa o zvýšenie pravdepodobnosti zásahu nabitím niekoľkých guľových nábojov do vývrtu hlavne pokúšali najmä poľovníci. Najskôr bolo používané sekané olovo a o niekoľko desiatok rokov sa broky vyrábali odlievaním roztaveného olova do nádoby s vodou a olejom.
Dokonalejšie broky boli k dispozícii až s príchodom 19. storočia, kedy boli broky vyrábané v odlievacích vežiach. Čo sa týka vyššej pravdepodobnosti zásahu, presnosť streľby sa zvýšila mechanickými mieridlami, ktoré sa postupne zdokonaľovali. Puškohľady boli v USA používané už v druhej polovici 19. storočia.
Kentucká puška a Buffalo Bill
Kentuckú pušku, ktorú ste mohli vidieť vo filmoch Posledný mohykán alebo Patriot preslávil slávny ostrostrelec William Cody, známejší ako Buffalo Bill. Buffalo Bill sa skutočne preháňal po prériách Severnej Ameriky, pričom vďaka vynikajúcej presnosti kentuckej pušky s dlhou hlavňou údajne dokázal za šesť mesiacov skoliť až 4 280 bizónov. Puška mala celkovú dĺžku 110,5 cm a vážila iba 1 745 gramov.
Poľovanie s lukom
Ak ste si mysleli, že luky pri poľovaní sú už minulosťou, vyvedieme vás z omylu. Absencia hluku pri výstrele je navyše bonus, o ktorom sa poľovníkom so strelnou zbraňou môže iba snívať. Poľovanie s lukom je samozrejme oveľa náročnejšie. Lukostrelec sa musí maskovať aby sa dostal k zveri oveľa bližšie ako poľovník so strelnou zbraňou, ktorý môže zver loviť zo vzdialeností 100 metrov.
Prečítajte si tiež: Vlastnosti čiernej farby pre vzduchovky
Čierna Lehota v období 2. svetovej vojny
Vojnu zažil ako malý chlapec, ale aj jeho početné spomienky nám približujú, ako sa vojna týkala aj obyčajných ľudí a natrvalo sa zapísala do ich životov.
Anton chodil v čase vojny aj do školy. Pamätal si na pochodujúcich chlapcov Hitlerjugend, ktorí im robili zle: „Behali v tých rovnošatách, v krátkych nohaviciach s podkolienkami. Pobehovali, vybubnovávali a mali sme z nich strach.“ Skrývali sa pred nimi v dierach plotu a častokrát kvôli nim ani nešli do školy, aby im neublížili. Keď Anton chodil už do štvrtého ročníka školy, stal sa jej budova koncom leta 1944 sídlom partizánskych oddielov: „Raz som sa vracal večer domov a odrazu som počul, že tu je veľký krik. To už tu boli tí partizáni, vypuklo skrátka povstanie. To už bol august 1944. Prišli, tu v tejto škole boli ubytovaní. A u nás doma miesto tých učiteľov a učiteliek, čo tam predtým bývali, býval nejaký Stanko, veliteľ tých partizánov.“
Kašičkovci bývali na povale a dole v kuchyni partizánsky veliteľ aj s priateľkou. Čierna Lehota leží blízko horského priesmyku, ktorý vedie do Valaskej Belej. Asi štyridsať partizánov každé ráno cvičilo, cez deň strážili horský priesmyk Na Kríži a pozorovali okolie a večer na školskom dvore pálili oheň, hrali na harmonike a spievali: „Čo bolo zaujímavé, urobili si tu také základne. Z Bánoviec doviezli vrecia múky ako zásoby, šatstvo, topánky a v tých domoch u nás kdekade si urobili sklady. Tak u nás bol napríklad sklad múky a ešte tam mali tri motorky odložené. To bolo u nás v pajte. A takto sme fungovali, bolo to celkom normálne. Nám deťom sa to zdalo, že nebol žiaden problém. Všetko fungovalo a boli sme dokonca radi, že sa niečo v Lehote zmenilo,“ spomínal Anton na začiatky SNP v Čiernej Lehote.
Príchod nemeckých vojakov
Spomínal si aj na to, ako do ich dediny prišli nemeckí vojaci: „Najväčší problém bol s tým, že tu našli tie sklady kdekade, ktoré mali partizáni porobené. Tak to bolo vo viacerých dvoroch alebo domoch, u nás bola múka. Plnú pajtu múky sme mali, vrecia múky,“ popisoval Anton príchod Nemcov do dediny. Nemci chceli ich dom vyhodiť do vzduchu, keďže rýchlo pochopili, že tie zásoby patria partizánom.
„Moja mama bola v druhom stave s bratom, on sa narodil v novembri 1944, takže už vysoko. Ja som bol s ňou sám doma. Uprosila ich, aby nám ten dom nevyhadzovali, tak všetky tie topánky a šatstvo, čo boli kdekade sklady, vynosili na dvor, poliali a podpálili. U nás tú múku rozdali. Zavolali ľudí a ľudia chodili. Lebo tu nebolo múky, nebolo dosť takých vecí, tak potravina sa zišla.
Prečítajte si tiež: Glock 17 CO2 6mm: Test
Pamätá si aj na dve židovské rodiny, žijúce v jeho rodisku. Nemci vyhodili do vzduchu dom, obchod a krčmu, ktorá patrila Löwyovcom. Löwyovci a Weissovci stihli pred nemeckým besnením ujsť, no zostali bez majetku a strechy nad hlavou. Anton si pamätá, že bežali aj cez ich dvor. Keď Nemci z dediny odišli, uchýlili sa v hospodárskych budovách čo im zostali. „Prežili celú vojnu, nikto ich nevyzradil, starali sa o nich ľudia, dávali im stravu a všetko. Takto to dopadlo a oni prežili koniec vojny.“ Anton si spomínal, že sa s ich deťmi hrával a priatelil, kým sa neodsťahovali.
Striedanie Nemcov a partizánov
Po Nemcoch opäť do dediny prišli partizáni a miestna škola slúžila raz jedným raz druhým. V novembri 1944 do rodiny Kašičkových pribudol malý Stanko: „Vždy keď sa tu striedali Nemci a partizáni, tak u nás bol vždycky štáb. Po potlačení povstania ich prišlo mnoho takých uzimených a utrápených. Vždy, keď prišli, tak sme ich nachovali." Do kuchyne nanosili slamu a spávali tam. Doniesli sliepky a mama im uvarila polievku.
Okrem partizánov však po dedinách sliedili aj trestné komandá, ktoré boli určené práve na vyhľadávanie a likvidáciu partizánov. „Chodila taká partia Nemcov, ktorá bývala kdesi v Motešiciach alebo kde, lebo chodili sem na koňoch. Prepadová jednotka a toho ich veliteľa, toho Lehoťania volali Vlk. To boli hrozní ľudia.“
Anton si pamätal, že u nich doma chovali ‚partizánske prasa’. Partizáni zvykli do domácností doniesť malé prasiatko s tým, že ho domáci vychovajú a oni si po neho niekedy prídu, keď bude väčšie. V tom období chodili po dedinách trestné komandá a zháňali partizánov. Vo vedľajšej dedine v Šípkove sa vtedy v novembri 1944 udiala tragédia, v osade Lupenice zabili a upálili 23 domácich obyvateľov.
„Prišla tu partia od Valaskej Belej, že sú partizáni. Ale bolo to podozrivé, lebo boli dobre oblečení a dobre vyzbrojení, poobúvaní a tak. To bolo to trestné komando, čo vraždili kdekade. Zabili to prasa, zobrali a dali do vreca. Otec bol strašne nešťastný z toho, lebo on bol veľmi poriadkumilovný a on si každé vrece, také veľké zrebné z konopného plátna, podpísal - Štefan Kašička, Čierna Lehota č. 143. Otec mal potom strach, že keď tam má meno na tom vreci, že či sa nevrátia. Našťastie sa nevrátili.“
Ťažké časy Čiernej Lehoty
Anton si zaspomínal aj na deň, kedy z Čiernej Lehoty odviedli asi 30 dospelých mužov. Medzi nimi aj Antonovho otca. Jeho mama ho držala za ruku a strašne plakala. Pamätal si, ako chlapi išli dole dedinou a Nemci na nich mierili samopalmi. Uväznili ich v lágri v Trenčíne, kde ich držali niekoľko týždňov a Anton s mamou a malým bračekom Stankom ostali sami. Kašičkovci aj ostatní dedinčania strávili smutné Vianoce bez mužov. Na jar 1945 prišla do Čiernej Lehoty nová skupina vojakov a s nimi ďalší strach.
Sovietski vojaci
Anton si s ťažkým srdcom spomínal na sovietskych vojakov, ktorí nahradili tých nacistických: „K nám napríklad prišiel jeden na koni až do kuchyne. Behali tu aj šikmookí s tými kubánskymi čapicami, Turkestáni.“ Jeho braček Stanko plakával a jeden z vojakov povedal mame, že keď ho nevie utíšiť, aby ho zabila, keď robí stále problémy.
Anton si už pozitívnejšie spomínal aj na ďalších vojakov. Prišli peši a na muliciach si niesli výzbroj. Usadili sa u nich na záhrade za domom a varili si krúpovú kašu a polievku. Anton za nimi zo zvedavosti chodieval, nebál sa ich: „Dali mi na hlavu slúchadlá alebo to bola tá tankistická čapica alebo čo a počul som muziku. Hovorili mi, že z Moskvy. Normálne som počul muziku. Neviem ako sa spojili, ale počul som to. Dali mi aj čokoládu. Vtedy som ani nevedel, čo je to čokoláda. Potom odišli smerom na Homôlku aj s tými mulicami, mali na nich míny povešané.“
Koniec vojny
Po čase prišla smerom z Valaskej Belej streľba a všetci dedinčania sa poschovávali do pivníc a do školy. Zobrali so sebou krompáče a lopaty, aby sa odtiaľ vedeli dostať, keby ich zbombardovali. Našťastie všetci prežili a po tejto udalosti sa Anton s mamou a malým Stankom presťahovali do Šípkova. Krátko pred koncom vojny sa do Čiernej Lehoty vrátili aj odvlečení chlapi a oslobodenia sa Kašičkovci dožili našťastie už spoločne.
Anton Kašička aj napriek súčasným politickým nezhodám verí, že žiadna svetová vojna už nikdy nebude. „Vojna je hrozná. Kto to nezažil, ten nevie. A ja som rád, že už žiadna nebude, to by boli ľudia strašní hlupáci, keby toto znova dopustili."