Spoznaj Trebišov behom je športovo-charitatívne podujatie s bohatým kultúrnym a sprievodným programom. Spravte niečo pre svoje zdravie, prekonajte pohodlnosť a pomôžte tým, ktorí to najviac potrebujú. Podajme jej pomocnú ruku! Prežime tento deň ako jedna veľká rodina. Príďte si zabehať, absolvujte príjemnú prechádzku, alebo pohodovú, spanilú jazdu bicyklom. Zažite príjemnú rodinnú atmosféru a skvelú zábavu. Vychutnajte si bohatý kultúrny program.
Okrem športového rozmeru si pripomíname aj historické udalosti. Už žije čoraz menej tých, čo sa pamätajú na otrasnú správu spred 60 rokov, ktorá šokovala nielen celý Trebišov, ale aj východné Slovensko. Veď po havárii auta na divíznu premiéru do Kežmarku 16. septembra 1945 vyhaslo šesť mladých ľudských životov a takmer každého z výpravy zdravotne poznamenala na kratší čas, alebo až do posledného kroku na tejto zemi.
Vraví sa, že všetky rany zahojí čas. Nie je to však doslova tak, pretože na niektoré bolestné chvíle nemožno zabudnúť nikdy. Aj keď postupne ich vystriedajú iné, ale napríklad trebišovská futbalová tragédia niekoľko týždňov po skončení II. svetovej vojny je stále živou a smutnou spomienkou. Mnohým aj v súčasnosti prebehnú zimomriavky po chrbte, hoci šesť desaťročí je také dlhé obdobie, že už väčšina tých, ktorých sprevádzala počas celoživotnej púti, nie je medzi nami.
Dlhoročný funkcionár Okresného futbalového zväzu v Trebišove Jozef Šalamon, ktorý odohral i jeden zápas v drese ligového Slovana Bratislava proti Trnave a bol dlhé roky oporou Slavoja v strede obrany, v tých časoch hral ešte len za benjaminku, čiže žiakov, ako túto vekovú kategóriu nazývali. Preto ani neprekvapuje, že najviac mu utkveli v pamäti rakvy vyložené na tom ihrisku, ktoré slávnostne otvárali v štyridsiatom treťom, ale poskytol nám aj ďalšie cenné informácie, ktoré sa stali pre nás odrazovým mostíkom.
Bývalí funkcionári Slavoja tvrdia, že medzi najstarších žijúcich pamätníkov a zainteresovaných mužov patrí Ľudovít Račkovský, ktorý oslávil 27. júla 77. narodeniny. Od roku 1955 bol celé štvrťstoročie vedúcim seniorského mužstva, ale ako sám hovorí, nebyť šťastnej náhody, kto vie, či by sa neocitol medzi mŕtvymi, alebo ťažko zranenými s trvalými následkami. Ani jemu sa nehovorí ľahko, lebo v tú nedeľu akoby sa zastavil život v Trebišove.
Prečítajte si tiež: Poľovníctvo a rybárstvo
Po predpoludňajšej tragédii čakalo popoludní pri hlavnej pošte vedľa bývalej sporiteľne veľa rodinných príslušníkov, známych, a tiež fanúšikov v napätí na správy o zdravotnej situácií svojich najbližších. Nikomu nebolo do reči, lebo stručné telefonické informácie... "boli, žiaľ, veľmi smutné, pretože namieste vyhasli dva ľudské životy, po prevoze do nemocníc blízkeho okolia, skonali ďalší štyria, takže v deň pohrebu bolo na trebišovskom futbalovom štadióne na smútočnom obrade vystavených šesť rakvy," hovorí Ľ. Račkovský, ktorý mal vtedy 17 rokov. V hľadisku, kde sa diváci stretávali kvôli hre, gólom a radosti, vládlo hrobové ticho.
"Ťažko povedať, koľko ľudí bolo na tomto pohrebe. Odhadujem, že tak okolo dvetisíc, možno aj viac, lebo okrem príbuzných prišlo naň veľa priaznivcov futbalu nielen z Trebišova, ale i z blízkeho okolia , alebo z väčších vzdialenosti. Takú šokujúcu udalosť športový Zemplín nezažil nikdy predtým." Roky plynú rýchlo, takže pán Račkovský priznáva, že na mnohé fakty už tiež zabudol, ale len čo niekto niečo načrtne, hneď mu v mysli všeličo ožije.
O jednej skutočnosti však vie hovoriť vari najvierohodnejšie, lebo bol pri tom: "Po hrôzostrašnej druhej svetovej vojne bolo zlé a veľmi komplikované vlakové spojenie, neboli autobusy ako dnes, ba ani nikde na okolí autá. V trebišovskom cukrovare, v ktorom vlastne pulzoval celý futbalový život, mali ich síce niekoľko, ale v takom zlom stave, že neboli vôbec pojazdné. Napokon, ani to, ktoré malo odviezť futbalistov na nedeľňajšiu divíznu premiéru v Kežmarku, nevedel šofér naštartovať. Preto naši funkcionári narýchlo požičali auto z michalovského pivovaru. Prišlo ešte hneď v sobotu podvečer, takže zhodou okolnosti spolu s kamarátom Barányim, ktorý išiel hrať, sme v cukrovare dávali na náklaďák lavice, a chystal som sa, že v nedeľu pocestujem s mužstvom ako fanúšik. Lenže som zaspal, auto odišlo, ostal som doma a zostal nažive..."
Ako mu utkveli v pamäti fakty z tejto najsmutnejšej trebišovskej nedele? "Pred zápasom v Kežmarku vládla v našom mužstve optimistická nálada. Doma ju však rýchlo zmrazila správa o tragédii, ktorá sa stala na Branisku. Z jeho vrchu pokračovalo auto na ceste do Kežmarku. Väčšinu zákrut už malo za sebou, blížilo sa ku Korytnému, keď sa pred ním objavil konský povoz. Za ním mal pohonič uviazaného koňa, ktorý sa vyplašil natoľko, že začal vyskakovať a unikať na obe strany. Vodič sa mu chcel vyhnúť, strhol volant doľava a auto v plnej rýchlosti narazilo na betónové stĺpy, prerazilo zábradlie a padlo z niekoľkometrovej výšky do priekopy..."
V publikácii "90 rokov trebišovského futbalu" o. i. čítame: "Vzápätí prechádzala okolo miesta nehody do Levoče výprava futbalistov Bardejova. Lekár dr. Radáč poskytol raneným prvú pomoc. Šiestich ťažko zranených Jozefa Hirka, Martina Bieleka, Michala Molčana, Antona Peteleho, Jána Košča a Vojtecha Švandu dopravili do nemocnice v Levoči, ostatných do Krompách a Spišskej Soboty. Pred budovou trebišovskej pošty čakalo veľa ľudí už nie na výsledok divízneho stretnutia, ale na bilanciu tragickej katastrofy." Ako ďalej čítame, vyžiadala si šesť mladých životov. Na mieste nehody zomreli futbalisti Edo (vraj, krstné meno mal Ernest) Gulovič a Štefan Barányi, v levočskej nemocnici podľahli zraneniam Anton Petele a Andrej Onisik. Obeťami nehody sa stali ešte Ján Štofián a Šarlota Brecová, rodemá Markovičová.
Prečítajte si tiež: Reklama s Petrom Saganom
V súvislosti s menom Onisik treba poznamenať, že v mnohých článkoch ho uvádzali ako Onos, v trebišovskej deväťdesiatročnici tiež nepravým menom Orosz. Jeden z futbalistov vtedajšieho obdobia, 81-ročný Michal Potočník, tvrdí: "Na pamätnej tabuli by malo byť správne Hoci v Trebišove mal tragédiu vari každý pred očami, futbalový život nezmrazila, i keď sa zo začiatku zdalo, že ho na nejaký čas zastaví.
Po úmrtí dvojice Štefan Barányi Edo Gulovič viacerí z hráčskeho kádra, ktorý tvorili Vojtech Švanda, Anton Švanda, Martin Bielek, Vojtech Čižik, Anton Hajduk, Jozef Hirko, Miroslav Krutý, Michal, Oťo a Ján Potočníkovci, Ján Vysokay, Ján Uliáš, Michal Koščik, Ján Košč sa ocitli na kratší, či dlhší čas mimo hry, niektorých premohla pesimistická nálada a iní začali mužstvo opúšťať. Prešovčan Ján Uliáš v srdci Šariša hrával za Sláviu - známy aj ako výborný stolný tenista, odišiel za zamestnaním do Košíc, Vojtech Čižik do Solivaru.
Lenže pri obnove futbalu v ŠK veľmi aktívnu rolu zohrala Východoslovenská futbalová župa, ktorá mobilizovala do tohto mesta hráčov z iných klubov, takže v Trebišove sa na nejaký čas objavili Košičania Palečko (neskôr úspešný tréner mlade v metropole východu), Nepko, Pollák a ďalší. Napriek ťažkým a zložitým pomerom, ktoré v mužstve vládli, zdolalo v majstrovskom zápase Levoču 4:1, ale potom stretnutie v Kežmarku úplne vypustilo a prehralo 0:4. Napriek ďalším víťazstvám však kríza v ŠK pokračovala.
V jeseni a v celom roku 1946 sa z nej mužstvo ťažko spamätávalo, ale napokon futbal v bývalom cukrovarskom meste ožil, zapustil hlboké korene a život ide už celých 60 rokov ďalej. Ani po nich však nesmieme zabudnúť na smutnú udalosť, ktorá sa v rôznej podobe podpísala pod životy mladých ľudí.
Po vyše troch desaťročiach si smutný deň tragédie pripomenuli trebišovská funkcionári tým, že v septembri roku 1993 v spolupráci s aktívnym prispením Matice slovenskej odhalili na štadióne Slavoja spomienkovú tabuľu obetiam, čo sa už nikdy nemohli tešiť zo života. Krutý osud im to nedoprial, hoci mali určite veľké plány a predsavzatia pred sebou.
Prečítajte si tiež: Všetko pre poľovníkov v Trebišove
Kategórie pre Denny Beh Trebišov:
- Detské kategórie:
- do 7 rokov
- do 13 rokov
- Špeciálna kategória do 13 rokov