Je ťažké povedať, kto bol najlepší sniper v histórii, pretože mnoho skutočných príbehov o sniperoch zostáva neznámych alebo sa nezachovali dokumenty o ich úspechoch. Navyše, definícia "najlepšieho" sa líši od osoby k osobe a môže zahŕňať rôzne faktory, ako napríklad počet zásahov, úspešnosť, schopnosť prežiť v nepriaznivých podmienkach alebo schopnosť viesť tím.
Simo Häyhä - Biela smrť
30. novembra 1939 sa začala Stalinova invázia do Fínska. Krajina bola pokrytá vrstvou snehu a v pozadí sa ozval výstrel - jeden z vojakov padol k zemi. Ruské jednotky sa chceli stiahnuť do úkrytov, ale pred ním úkryt neexistoval. Fínsko malo vskutku zaujímavú a často nedocenenú úlohu v druhej svetovej vojne, keďže ako jediný národ v histórii sa dokázal brániť Červenej armáde. Samotní Rusi ho prezývali „Belaya smert“ (v preklade „Biela smrť“) a tento príbeh sa do histórie zapísal hneď z niekoľkých dôvodov, o ktorých si dnes povieme niečo viac.
Simo Häyhä sa narodil 17. decembra 1905 na farme v provincii Rautjärvi v Južnej Karélii. Vďaka tomu, že vyrastal na farme v drsnej fínskej divočine, bol vytrvalý, pracovitý a trpezlivý. V roku 1925 nastal zlom v jeho živote, kedy bol povolaný na ročnú vojenskú službu. Už ako mladý nadobudol veľa skúseností s lovom divokej zveri a vojenské schopnosti prejavil hneď na začiatku výcviku. Po jednom roku dokonca postúpil na hodnosť desiatnika.
Neskôr sa Häyhä pridal k fínskej civilnej garde, kde vášeň a zápal k streľbe ešte viac prehĺbil. Všetok voľný čas trávil vonku nacvičovaním ďalekonosných výstrelov.
Keď Sovieti vtrhli do Fínska, neočakávali tuhý odpor. Opak bol pravdou a ich invázia zrodila najúspešnejšieho ostreľovača všetkých čias. Simo Häyhä sa preslávil v rokoch 1939 až 1940 nielen tým, že zlikvidoval cez 700 nepriateľov, ale aj vďaka zbrani, na ktorej mal len klasické kovové mieridlá.
Prečítajte si tiež: Význam nemeckých samopalov v druhej svetovej vojne
Keď sa Sovieti dozvedeli, aké množstvo ich vojakov padlo rukou jediného muža, vyslali vlastného otreľovača, ktorý mal za úlohu Häyhu zabiť. Vrátil sa na nosidlách a mŕtvy. Ďalšiu skupinu piatich lovcov sa nikdy nepodarilo nájsť. Ani celý prápor sovietskych vojakov o sile asi tisíc mužov Fína nevypátral. Nakoniec sa sovietske velenie rozhodlo pre delostrelecký útok, no neúspešne. Nakoniec ale Häyhu vyradila 6. marca 1940 z boja zablúdená guľka, ktorá mu rozdrvila dolnú čeľusť.
Vasilij Zajcev - Hrdina Stalingradu
Je 22. septembra 1942 a 1 047. pluk 284. streleckej divízie 62. armády (sovietskej) prekročil rieku Volga pri meste Stalingrad. Toto priemyselné centrum, ktoré nesie meno ruského diktátora, sa čoskoro stane synonymom vlečúceho obliehania. Miestom, kde sa získanie jedného domu či ulice vykupuje neraz desiatkami padlých vojakov. Jedným z jednotky, ktorá prichádza brániť Stalingrad pred nemeckým útokom je aj 27-ročný Vasilij Zajcev. Začiatok 2. svetovej vojny strávil ako náčelník finančného oddelenia sovietskej Tichomorskej vojnovej flotily. No úradnícka robota ho nebavila, a preto sa dobrovoľne prihlásil do bojového nasadenia. Jeho nadriadení si čoskoro všimnú, že aj s obyčajnou pechotnou puškou Mosin-Nagant 1891/30, narába mimoriadne obratne. A najmä presne. 32 zabitých nepriateľov mu vyslúži vyznamenanie a preradenie k ostreľovačskej jednotke.
Vasilij Zajcev (1915 - 1991), sovietský ostreľovač, ktorý zabíjal jedného nemeckého dôstojníka za druhým , patrí vďaka filmu Nepriateľ pred bránami medzi najznámejších odstreľovačov sveta . Vasilij Zajicev vyrastal v obci Jelino na Urale. So zbraňou sa naučil zaobchádzať už ako chlapec pri poľovačkách. Pred druhou svetovou vojnou pracoval v sovietskom námorníctve , ako úradík. Neskôr sa dobrovoľne prihlásil na front. Bol pridelený do bojov o Stalingrad kde on sám od októbra 1942 do januára 1943 zlikvidoval oficiálne 242 Nemcov, neoficiálne čísla hovoria až o 500 mužoch.
Hoci aj množstvo 225 zastrelených nepriateľov (z toho 11 ostreľovačov) je v niektorých zdrojoch spochybňované, faktom zostáva, že bol výnimočný. Výborne sa orientoval v teréne, nepriateľa dokázal predčiť takticky aj trpezlivosťou. Mal výborný zrak a potrebná dávka chladnokrvnosti mu dával v rozhodujúcich okamihoch istotu. Využíval mnohé lovecké techniky, ktoré mu ešte za mlada vštepil starý otec pri potulkách uralskými horami.
Súboj (vojnových) titanov
Tým mal byť Erwin König, údajne najlepší nemecký ostreľovač. Niektoré zdroje takto označovali muža menom Heinz Thorwald. König je aj jednou z dvoch hlavných postáv už spomínaného filmu Nepriateľ pred bránami. No žiadny König ani Thorvald pravdepodobne neexistoval (respektíve žiadny nemecký ostreľovač tohto mena pri Stalingrade nepôsobil).
Prečítajte si tiež: Vývoj a použitie zbraní v Druhej Svetovej Vojne
Dôvodom pochybovať môže byť aj skutočnosť, že v ústrednom archíve ruského ministerstva obrany v Podolsku nie je o tejto udalosti ani zmienka. Sú v ňom pritom uložené denné hlásenia náčelníkovi hlavnej politickej správa Červenej armády, ktoré sa posielali zo Stalingradu.
Ľudmila Pavličenková - Dáma s puškou
Svoj osud poslušne nasledovala aj Ljudmila Pavličenková, ktorá prišla na svet ešte v roku 1916, keď v Európe zúrila prvá svetová vojna. Mladú slečnu vraj už od malička zaujímala história, keďže ju nakoniec aj vyštudovala na univerzite v Kyjeve, ale okrem štúdia mala ešte jeden koníček, ktorý ju koniec koncov priviedol až do armády. Ako mladé ucho vstúpila do streleckého klubu a rýchlo pochopila, že jej zbrane skrátka perfektne sedia do ruky a dokazovala to aj na rôznych súťažiach, kde za sebou zanechávala aj mnohých chlapcov. Ljudmila zvládala trafiť takmer čokoľvek a najmä kdekoľvek, čiže jej bolo úplne jedno, či sa predmet hýbe, alebo stojí na mieste.
Keď v roku 1941 Nemci napadli Sovietsky zväz, Ljudmila stále študovala v ukrajinskom Kyjeve, ale keď sa dozvedela o invázii zo západu, onedlho sa už hlásila v kasárňach, kde ju ale nečakal prívetivý prístup. Ženy predsa v armáde nemali čo robiť, a tak jej ponúkli miesto zdravotnej sestry, ktoré hneď odmietla a tvrdohlavo chcela dostať zbraň do ruky a postaviť sa nepriateľom svojej krajiny. Nezapôsobili ani rôzne certifikáty zo streleckého klubu, a tak musela Ljudmila prejsť provizórnym kastingom, v ktorom bez problémov zastrelila dvoch nemeckých kolaborantov a stala sa členkou 25. divízie Červenej armády. V nasledujúcich mesiacoch sa z nej stala jedna z najobávanejších žien a ostreľovačiek, aké kedy chodili po našej planéte. Ak si pri pozeraní filmu Americký sniper len otváral ústa, keď si sa dozvedel, že americký Chris Kyle zaznamenal celkovo až viac než 160 zabití, naša Ljudmila ho predbehla takmer dvojnásobne.
Jej ďalšie vojenské kroky po rumunskom dobití Odesy smerovali na polostrov Krym, kde proti nacistom bojovala ďalších osem mesiacov a aj keď sa iným zdali jej potenciálne strely nemožné, ona vždy vedela, kde ležia jej schopnosti a svojich nadriadených permanentne prekvapovala. Kolegovia jej skladali komplimenty a Ljudmila nemusela dlho čakať na to, kým si to všimli aj velitelia a povýšili ju. Do armády pritom vstupovala iba ako 24-ročná študentka v júni roku 1941 a už v máji 1942, čize o necelý rok, si na svoje konto pripísala svoju 257. obeť, čo znie v rozmedzí 11 mesiacov ako neuveriteľný výsledok.
Druhá svetová vojna nebola brutálna iba pre mužov, ale aj pre ženy, a tak bola Ljudmila v bojoch niekoľkokrát zranená. Aj napriek tomu sa nikdy nechcela vzdať a vždy sa po pár týždňoch vrátila späť na front, aby nepriateľov zatlačila späť tam, odkiaľ prišli. Informácie hovoria o tom, že počas vojny bola Ljudmila zranená celkovo až 4-krát, ale až ten posledný raz znamenal definitívny koniec jej kariéry na fronte druhej svetovej vojny. V júni roku 1942, takže rok po nástupe do armády, ju zranila nepriateľská mínometná paľba a jej zranenia boli natoľko vážne, že jej velitelia zakázali opätovný návrat do bojov. Aj keď zostala ambiciózna ostreľovačka z tohto rozhodnutia sklamaná, uvedomovala si, že je to len pre jej dobro a keď svoju ostreľovačskú kariéru ukončila s 309 zabitiami, všetci ju v Sovietskom zväze chceli nosiť na pleciach.
Prečítajte si tiež: Vývoj útočných pušiek v druhej svetovej vojne
Keď sa však Ljudmila vyliečila a bola schopná cestovať, Sovieti ju spolu s ďalšími kolegami vyslali do Spojených štátov amerických, kde mala mimoriadne dôležitú úlohu. Sovieti sa už dlhší čas snažili dosiahnuť to, aby Spojenci v Európe otvorili nový front a východný front by tak o trošku spomalil a sovietske sily by sa mohli skonsolidovať. Na konferenciách sa na otvorení frontu nakoniec dohodli čelní predstavitelia spojeneckých krajín, ale ešte pred tým sa Ljudmila Pavličenková stala prvým sovietskym občanom, ktorého v Bielom dome prijal americký prezident. Prezident Roosevelt Ljudmilu prijal vo svojom sídle a na tejto návšteve sa sovietska ostreľovačka spoznala aj s jeho ženou Eleanor, ktorých osud sa spojil v nasledujúcich mesiacoch. Prezidentova manželka si Ljudmilu zobrala so sebou na sériu verejných vystúpení v Spojených štátoch amerických, na ktorých Sovietka ľuďom hovorila o tom, aké skúsenosti zažila ako žena vo vojne.
Už v roku 1943 sa Ljudmila Pavličenková dostala na sovietsku poštovú známku, a to isté sa zopakovalo aj v roku 1976 po jej smrti, a tak ostreľovačka začala pracovať ako trénerka sovietskych ostreľovačov až dovtedy, kým sa druhá svetová vojna neskončila. Po návrate z cesty do USA ju Sovietsky zväz odmenil niekoľkými vysokými vyznamenaniami a oficiálne sa stala hrdinkou Sovietskeho zväzu, s čím sa mohla chváliť aj počas toho, ako pracovala na pozícii historičky v sovietskom námorníctve. Aj napriek tomu, že Ljudmila zomrela už ako 58-ročná v roku 1974, si ju dodnes nielen Rusi, ale aj Ukrajinčania a všetci odborníci na históriu pripomínajú ako najlepšiu ostreľovačku, aká tu kedy bola.
Ďalší známi ostreľovači
- Chris Kyle: Chris Kyle bol americký vojak a sniper, ktorý slúžil v armáde Spojených štátov počas vojny v Iraku. Jeho kniha "American Sniper" a film s rovnakým názvom o ňom vyšli v roku 2012 a stali sa veľkým hitom.
- Billy Sing: Billy Sing bol austrálsky sniper, ktorý slúžil počas prvej svetovej vojny. Jeho počet zásahov sa odhaduje na 200 a bol známy pre svoju schopnosť prežiť v nepriaznivých podmienkach a pre svoju úspešnosť pri zásahoch na veľkú vzdialenosť.
- Matthäus Hetzenauer: Medzi rokmi 1943 až 1945 sa Matthäus stal postrachom sovietskych vojakov. Bez ľútosti ich strieľal jedného po druhom a osobne sa postaral o smrť 345 ľudí, niektorí si však myslia, že ich počet by mohol pokojne byť aj dvojnásobný.
- Adelbert F. Waldron: Hoci Adelbert Waldron má na konte „len" 109 mŕtvych nepriateľov, o jeho neuveriteľnej muške kolovali medzi americkými vojakmi vo Vietname legendy.
- Carlos Norman Hathcock II: Hathcock bol pravdepodobne najlepším americkým ostreľovačom v dejinách. Vyhral nespočetné množstvo súťaží v streľbe a počas vojny vo Vietname naňho nepriateľské velenie vypísalo odmenu vo výške 30-tisíc dolárov.
Vývoj zbraní schopných strieľať za roh
Počas druhej svetovej vojny sa objavovali na bojiskách po celom svete zbrane najrôznejšieho druhu. Na jednej strane prinášali smrť, na strane druhej viacero z nich prinieslo aj slobodu a budúcnosť pre mnohé národy.
Sniper pušky umožňujú špecializovaným vojakom zasiahnuť určené ciele z dlhých vzdialeností a môžu byť použité na odstránenie nepriateľov, zničenie citlivých zariadení a vykonávanie kontrolovaných detonácií výbušnín. Vojenské ostreľovacie pušky sú vyrobené tak, aby poskytovali vyššiu presnosť a aby boli odolnejšie, spoľahlivejšie a ľahko opraviteľné v nepriaznivých podmienkach.
Prvý návrh zbrane schopnej strieľať za roh (aj keď iba teoreticky) pochádza z Ruska. V roku 1868 profesor balistiky a generál delostrelectva N. Majevskij navrhol kanón so zahnutou hlavňou, ktorý vystreľoval diskovitý projektil. Cieľom bolo predĺžiť dostrel, čo sa mu skutočne podarilo.
Pri skúškach v rokoch 1871 až 1873 sa ukázalo, že dostrel s 3,5 kg vážiacim nábojom činil až 2,5 km, čo bolo zhruba päťnásobok oproti bežnému dostrelu diel tej doby. Problém ale predstavovala výroba a zameriavanie takej zbrane.
Keď sa prvá svetová vojna stala zákopovou vojnou, zúfalá situácia na fronte mala za následok vytvorenie pušky schopnej streľby z úkrytu. Vojaci v zákopoch z neho nemohli ani len vystrčiť hlavu, pretože na opačnej strane čakali ostreľovači a obsluhy guľometov. Seržant William Beech z Austrálskeho expedičného zboru, ktorý sa vylodil pri Gallipoli, dostal v máji 1915 nápad skombinovať periskop a obyčajnú pušku. Turci mali v bitke pri Gallipoli početnú prevahu a ovládali výšiny, takže mali dobrý prehľad o situácii na bojisku a spôsobovali Austrálčanom ťažké straty. Zákopy bojujúcich strán boli v niektorých úsekoch od seba vzdialené iba 50 metrov.
Seržant Bleech pripevnil k štandardnej puške Lee-Enfield kalibru .303 palca (7,7 mm) jednoduchý drevený rám s dvoma zrkadlami. Spúšť ovládal krátkym lankom. Pušku a rám potom vystrčil nad zákop, zamieril a potiahol povrázok. Vznikla tak tz. Periscope Rifle („Periskopová puška“). Zbraň bola po prvý raz nasadená 19. mája 1915 a bola úspešná, aj keď puška bola samozrejme menej presná. Následne preto boli zriadené dielne, v ktorých boli ďalšie pušky upravené podľa Bleechovho návrhu.
Počas druhej svetovej vojny používali podobné zariadenie nemeckí vojaci vyzbrojení puškami Mauser 98k alebo Walther G41 počas bojov v meste. V súčasnosti podobné zariadenie testuje francúzska armáda v rámci systému FÉLIN (Fantassin à Équipement et Liaisons Intégré). Na útočnú pušku FAMAS je namontovaný kamerový zameriavač a displej.
Záujem o zbrane schopné strieľať za roh mali počas druhej svetovej vojny dve zložky nemeckej armády- pechota, ktorá ju mohla použiť v pouličných bojoch a osádky tankov, ktoré ju mohli používať pri odrážaní nepriateľskej pechoty, ktorá sa dostala do blízkosti vozidla. Guľomety ktorými boli vybavené tanky mali obmedzený rozsah námeru a preto boli schopné ostreľovať ciele až od vzdialenosti 100-200 m. Tieto slepé uhly využívali tankoborníci vyzbrojení protitankovými granátmi, zápalnými fľašami alebo magnetickými mínami.
Hans-Joachim Schaede pracujúci pre Zbrojný úrad navrhol v decembri 1943 zahnutý nástavec pre pušku Mauser 98k, ktorý dostal označenie Krummlauf (poprípade sa možno stretnúť aj s označením Krummerlauf). Nástavec sa upevňoval na koniec hlavne a bol vybavený periskopickým zameriavačom, ktorý umožňoval strelcovi vidieť cieľ za rohom. Pre pušku Karabinier 98k vznikli nástavce ohnuté v uhle 15°a 30°, ale náboj 7,92 x 57 mm bol príliš výkonný a dlhý náboj sa v hlavni trhal. Konštruktérom sa v tomto prípade podarilo dosiahnuť zakrivenia 45°, 60°a dokonca aj 90°. Varianta ohnutá v uhle 45° mala životnosť iba 160 výstrelov (pre porovnanie, životnosť pôvodnej hlavne bola až 10 000 výstrelov). Dostrel StG 44 s Krummlaufom sa pohyboval medzi 100 až 200 m. Zbraň mala silný spätný ráz, čo sa konštruktéri snažili vyriešiť navŕtaním malých dierok do hlavne, čím by sa v nej znížil tlak.
Napokon sa vyrábali dve verzie- Vorsatz J so zakrivením 30°, ktorý mala používať pechota a ktorý vážil približne 2 kg, pričom jeho životnosť bola 300 výstrelov (pre porovnanie- životnosť hlavne obyčajnej útočnej pušky StG 44 bola až 10 000 výstrelov). Druhá verzia bola Vorsatz Pz so zakrivením 90°, ktorá bola montovaná do tankov a samohybných diel. Kvôli stiesneným priestorom vozidla bola puška bez pažby a zásobník bol skrátený na 10 nábojov. Nástavec aj s periskopickým zameriavačom bol upevnený v guľovom závese v strope obrnenca.
Firma Rheinmetall-Borsig vyrobila asi 100 kusov týchto zariadení, jedno je vystavené v Wehrtechnische Studiensammlung v meste Koblenz v Nemecku. Životnosť nástavcov bola iba 250 výstrelov. V decembri 1943 bolo objednaných 10 000 nástavcov Vorsatz J, v septembri 1944 nasledovala objednávka 20 000 Vorsatz Pz. V januári 1945 bolo objednaných ďalších 30 000 kusov Vorsatz J. Cekovo sa ale odhaduje že k bojujúcim vojakom sa dostalo iba 4000 Krummlaufov.
Návrh podobný Krummlaufu vznikol aj v USA. Američania hľadali spôsob ako by sa mohli osádky tankov brániť nemeckej pechote s Panzerfaustmi. Za týmto účelom boli samopaly M3 kalibru .45 palca (11,43 mm) pokusne vybavené zahnutou hlavňou. Po niekoľkých pokusných exemplároch bol vývoj ukončený.
Sovietov projekt Krummlauf očividne zaujal, pretože po skončení vojny sa objavili prototypy samopalov PPš-41, útočnej pušky AK-47 a guľometu Degťarev RPD so zahnutou hlavňou. Údajne mali vzniknúť aj návrhy pištolí TT-33 kalibru 7,62 mm, guľometov DŠK kalibru 12,7 mm a kanónov ŠVAK kalibru 20 mm so zakrivenou hlavňou. Pre tanky boli vyvinuté strelecké stanoviská TKB-450A a TKB-451. Prvé bolo určené pre AK-47 so zahnutým nástavcom, druhé pre samopal PPš-41. Tieto stanovištia sa skúšali na tankoch IS-3 a T-54. V roku 1955 boli do výzbroje Červenej armády zavedené strelecké stanovištia BUK vybavené dvojicou guľometov so zahnutou hlavňou KSGM Gorjunov.
Moderné riešenia
Moderná technológia umožnila nový prístup k problematike zbraní schopných strieľať za roh. Plukovník Izraelskej armády Amos Golan v spolupráci s americkými inžiniermi vyvinul v roku 2003 tzv. Corner Shot. Skladá sa z dvoch častí- v prednej je umiestnená poloautomatická pištoľ, samopal alebo 40 mm granátomet, farebná kamera a poprípade je možné tam pripevniť aj taktickú baterku. Zadnú časť tvorí pažba, páka na ovládanie zalamovacieho mechanizmu, spúšťový mechanizmus a sklopný 2,5 palcový LCD displej videokamery. Obe časti sú spojené kĺbom a je možné ich k sebe natočiť až v uhla 60°. V praxi sa predná časť vystrčí za roh, pričom strelec ostane v kryte. Vďaka kamere vidí priestor za rohom a v prípade identifikácie cieľa môže strieľať. Predná časť je menšia ako zadná a predstavuje tak ťažko zasiahnuteľný cieľ.
Zbraň je určená pre špeciálne armádne a policajné jednotky a využíva sa pri protiteroristických akciách a oslobodzovaní rukojemníkov. Vyrába ju firma Corner Shot Holdings LCC so sídlom v USA a OMEGA-Cornershot sídliaca vo Francúzsku. Uvádza sa, že systém bol exportovaný do 15-tich krajín, oficiálne ju má vo výzbroji len Izrael a USA. Čína vyvinula dve konštrukcie podobné Corner Shotu- HD-66 a CF-06. Predstavené boli v roku 2006. V roku 2008 predstavil Pakistan zbraň POF Eye, ktorá sa opäť výrazne podobá systému Corner Shot. Dokáže sa zohnúť až do uhlu 75° a ako zbraň môže používať pištoľ kalibru 9 mm, samopal alebo granátomet.
Najlepšie zbrane pechoty z obdobia 1939-1945
- M1 Garand: Podľa mnohých odborníkov je táto zbraň to najlepšie, čo sa používalo počas II. svetovej vojny. Bola mimoriadne presná, pevná a spoľahlivá. Išlo o zbraň ktorá bola súčasťou výzbroje americkej armády. Išlo o poloautomatickú zbraň. Umožňovala väčšiu rýchlosť streľby, ako väčšina zbraní, ktoré používali nepriateľské jednotky.
- PPsH-41 (Špagin): Výtvor konštruktéra G. S. Špagina bol nástupcom samopalu PPD 40. Stal sa súčasťou výzbroje pechoty Červenej armády. Špagin mal v porovnaní so svojim predchodcom jednoduchšiu konštrukciu, bola lacnejší, jeho výroba bola jednoduchá.
- Samopal Thomson: V čase americkej prohibície sa stala zbraňou mafie. Podstatne lepšie meno si urobila počas boja proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom, keď bola súčasťou americkej armády. Okrem toho ju používali aj bojové komandá vojsk Veľkej Británie či Kanady.
- KA-BAR: Ide pravdepodobne o najslávnejší nôž na svete. Patril do výzbroje americkej armády. Počas Druhej svetovej vojny bol mimoriadne úspešné využívaný pri zákopovej vojne na boj z blízka. Mimoriadnu popularitu si získal u amerických „mariňákov“.
- Luger PO8 (Parabellum): O pištoli Luger sa hovorí ako o umeleckom diele. Pre spojeneckých vojakov to bola mimoriadne nebezpečná smrtiaca zbraň, ale či už nacisti, alebo spojenecké vojska, uznávali, že naozaj išlo o klenot. Nešlo pritom o modernú zbraň. Výroba Lugeru 08 je datovaná na rok 1908 (preto 08 v jej názve). Tvorcom pištole bol dizajnér George Luger.
- Sten (Sten Gun): Podľa vojenských odborníkov patril samopal britskej produkcie, Sten, k tomu najlepšiemu, čo sa počas II. svetovej strany použilo v boji proti nacistickému Nemecku. Z Veľkej Británie sa neskôr dostal aj ako výzbroj pre francúzkych partizánova izraelskú armádu.
- Granát: Ručné granáty sa stali mimoriadne obľúbenou a mimoriadne efektívnou zbraňou pechoty. Granát je v podstate bomba, ktorá sa dá používať na zemi a z relatívnej blízkosti. Ide však o nepresnú zbraň. Ničivosť a smrteľnosť však dosahuje vďaka trieštivosti.
- Maschinpistole 40 (MP 40): MP 40 bola súčasťou výzbroje nemeckej armády. Išlo o samopal s kalibrom 9 mm. Išlo o nasledovníka samopalu MP 38, ktorý bol počas II. svetovej vojny použitý pri invázii nacistických vojsk do Poľska. MP 40 používali nemeckí výsadkári, posádky tankov, ale aj ďalší vojaci pri invázii do Sovietskeho zväzu.
- Karabina M1: Samonabíjacia karabína, ktorá bola súčasťou výzbroje americkej armády, počas a po Druhej svetovej vojne. Produkt firmy Winchester prišiel ako odpoveď na požiadavku armády vyvinúť zbraň pre výsadkárov, obsluhu ťažkých zbraní, spojárov, vodičov a ďalších špecialistov.
- Karabine 98 K Mauser: Opakovačka Mauser, ktorá bola súčasťou výzbroje nemeckej armády, patrila k vrcholom technickej dokonalosti tohto druhu výzbroje tej doby.