S mnohými zbierkovými predmetmi sa spájajú zaujímavé príbehy. Tak je to aj s ľahkým guľometom „ZB 30J (M 37)“, ktorý je predmetom mesiaca august v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote.
Ľahký guľomet ZB 30J (M 37)
Spája sa s ním príbeh, v ktorom sa riaditeľ vtedajšieho Gemerského múzea Eugen Wágner snažil do zbierok získať ľahký alebo ťažký guľomet, ktorým by doplnil inštaláciu o protifašistickom odboji a Slovenskom národnom povstaní. V prvej polovici roku 1962 Eugen Wágner oslovoval rôzne organizácie, vojenské útvary, ale napríklad aj Ministerstvo národnej obrany Československa v Prahe. Po niekoľkých mesiacoch snaženia sa mu to napokon podarilo a z Delostreleckého technického učilišťa z Martina mu v júni 1962 poslali ľahký guľomet „ZB 30J (M 37)“.
Táto zbraň bola pred viac než polstoročím pre odborných pracovníkov v múzeu tak trochu záhadou. Preto sa v roku 1962 v popise k zbierkovému predmetu uvádza len strohý údaj, že ide o zbraň vyrobenú v Juhoslávii. Nápisy v cyrilike, štátny znak medzivojnovej Juhoslávie, zbrojovka v juhoslovanskom Kragujevaci ako výrobca...
Charakteristický vzhľad tejto zbrane však naznačoval, že má spojitosť s medzivojnovým Československom, Československou zbrojovkou Brno a jej vynikajúcim ľahkým guľometom vz. 26. Guľomety vz. 26 boli exportované do celého radu krajín: Bolívie, Číny, Brazílie, Rumunska, Španielska, Juhoslávie, Afganistanu...
V prípade nášho zbierkového predmetu však nejde v pravom zmysle o ľahký guľomet vz. 26, ale o jeho modernizáciu „ZB 30J“, ľahký guľomet určený na export do Kráľovstva Juhoslávie, v medzivojnovom období malodohodového spojenca Československa. Vypovedá o tom písmeno v jeho značení - „J“ ako Juhoslávia. Zbrane pre Juhosláviu začali byť vyrábané od prelomu rokov 1936 a 1937. Do konca júna 1938 bolo do Juhoslávie dodaných 15 000 ks guľometov. V juhoslovanskej armáde mali označenie „M 37“.
Prečítajte si tiež: RPK v boji: História a použitie
Do spojeneckej Juhoslávie bola poskytnutá aj licencia na ich výrobu. Pre spustenie výroby bol dodaný aj materiál a komponenty. Časť zbraní tak bola za pomoci odborníkov z Československej zbrojovky Brno a za využitia dodaného materiálu vyrobená aj priamo v Juhoslávii, v zbrojovke v Kragujevaci (dnes Srbsko). Z tejto série pochádza aj guľomet v zbierkach Gemersko-malohontského múzea. Ako výrobca už na ňom nie je uvedená Československá zbrojovka Brno, ale Vojnotechnicki zavod Kragujevac.
Po rozbití Československa, obsadení Čiech a po vzniku Protektorátu Čechy a Morava 15. marca 1939 sa výzbroj československej armády, ale aj výroba zbraní dostali do rúk Nemecka a Wermachtu, pred ktorými mali republiku brániť. Nemci tento typ ľahkých guľometov (vz. 26 a ZB 30) zaviedli do svojej výzbroje s označením „MG 30(t)“, kde „t“ je „tschechisch (český)“. Využívané boli v nemeckom Wehrmachte, ale napríklad aj u Waffen SS.
Dňa 6. apríla 1941 začala invázia Nemecka a Talianska do Juhoslávie. O niekoľko dní neskôr sa k nim pridalo aj Maďarsko. Po porážke Juhoslávie, v zbrojovke v Kragujevaci vyrobené zbrane, ale i súčiastky, a materiál na výrobu ďalších guľometov tohto typu, boli z Juhoslávie prevezené do ríše, resp. Protektorátu Čechy a Morava.
Ťažký guľomet SG-43
Sovietsky ťažký guľomet SG-43 (Stankovyj Gorjunova - 43) bol do výzbroje Červenej armády zavedený v priebehu druhej svetovej vojny. Guľomet je konštrukciou P. M. Gorjunova, M. M. Gorjunova a V. E. Voronkova z Kovrovského guľometného závodu. V októbri 1942 prešiel továrenskými skúškami a potom vyrobili prvé kusy. Guľomet bol 14. mája 1943 oficiálne zavedený do výzbroje Červenej armády spolu s podstavcom systému Degťarev-Garanin ako SG-43. K prvému hromadnému nasadeniu na fronte došlo začiatkom októbra 1943.
Už na začiatku roka 1944 si ich zvýšená potreba vyžiadala produkciu aj v Zlatouste a v Iževsku. Koncom vojny vznikla modernizovaná verzia pod označením SGM (Stankovyj Gorjunova modernizirovanyj). Od svojho predchodcu sa líšil výrazným drážkovaním povrchu hlavne, drážky slúžili na odľahčenie zbrane a zvýšenie účinnosti chladenia hlavne. Napínacia páka sa presunula zo spodnej strany zbrane na jej pravú stranu. Došlo aj k zmene podstavca guľometu. Z kolesovej lafety systému Degťarev-Garanin najskôr úplne odstránili ochranný štít, lebo poskytoval obsluhe len minimálnu ochranu a zbytočne zvyšoval celkovú hmotnosť. Neskôr boli guľomety vo veľkej miere inštalované aj na modernejšie a najmä ľahšie trojnožky.
Prečítajte si tiež: História a použitie MG 42 v ozbrojených konfliktoch
V polovici 50. rokov 20. storočia bola vyvinutá aj tanková verzia tohto guľometu s elektromagnetickým spúšťovým mechanizmom spojeným s kanónom a s kanelovanou (žliabkovanou) hlavňou s vyššou tepelnou odolnosťou, ktorá dostala označenie SGMT (Stankovyj Gorjunova modernizirovanyj tankovyj), a tiež verzia pre obrnené vozidlá, označovaná ako SGMB (Stankovyj Gorjunova modernizirovanyj bronirovannyj). V týchto modifikáciách sa guľomet vo výzbroji Sovietskej armády používal až do polovice 60. rokov 20.
Okrem Sovietskeho zväzu boli guľomety SG-43, SGM, SGMT a SGMB po druhej svetovej vojne zaradené do výzbroje armád štátov Varšavskej zmluvy a vyvážané aj do ďalších krajín. Licenčná výroba guľometov SG-43 a SGM prebiehala v Poľsku, Maďarsku a Československu.
Z konštrukčného hľadiska predstavoval guľomet SG-43 plne automatickú zbraň so vzduchom chladenou, jemne radiálne drážkovanou hlavňou, ktorú bolo možné po dlhotrvajúcej streľbe rýchlo vymeniť. Mechanizmus zbrane pracoval na princípe odberu spalných plynov vznikajúcich pri výstrele z hlavne prostredníctvom plynovej trubice, nachádzajúcej sa priamo pod hlavňou. Tlak plynov odvedených z hlavne plynovou trubicou vzápätí pôsobil na plynový piest spojený priamo s nosičom záveru. Záver zbrane bol sklopný a uzamknutý, pričom jeho napínacia páka sa nachádzala na spodnej strane jeho puzdra. Využívali sa nábojové pásy s 250 nábojmi kalibru 7,62 × 54 mm R s ľahkou alebo ťažkou strelou. Podstavec umožňoval pozemné a protilietadlové použitie zbrane.
Guľometmi SG-43 bola vyzbrojená aj československá armáda, pričom po zakúpení licencie na ich výrobu začala zbraň v Československu od roku 1952 vyrábať Zbrojovka Brno. Guľomet nahradil vo výzbroji čs. armády ťažký guľomet vzor 37. V rámci ČSĽA sa používala aj verzia SGMT, ktorá bola lafetovaná ako spriahnutý guľomet v tankoch T-54 a T-55. Okrem toho sa guľomety SG-43 využívali aj v reaktivovaných objektoch ľahkého opevnenia na južnej Morave, kde boli montované na lafetu UL 1.
Guľomety slúžili v československej armáde do polovice 60. rokov 20. storočia, keď ich nahradzovali čs. univerzálne guľomety vzor 59.
Prečítajte si tiež: Všetko o guľomete lajkov
Veľkokalibrový guľomet DŠK vzor 38/46
Veľkokalibrový 12,7 mm guľomet DŠK vzor 38/46, s výrobným číslom F1028, tvorí súčasť zbierkového fondu Vojenského historického múzea v Piešťanoch. Múzeum ho získalo kúpou v roku 2009. Na jar 2010 bol guľomet verejnosti prezentovaný v rámci výstavy Oslobodenie Slovenska v priestoroch Slovenského národného múzea v Bratislave.
Vývoj guľometu DŠK sa začal v ZSSR v druhej polovici tridsiatych rokov minulého storočia. V roku 1938 bola prijatá konštrukcia zbrane z dielne konštruktérov Degťareva a Špagina. Prvé veľké bojové použitie guľometu bolo zaznamenané počas tzv. zimnej vojny s Fínskom a neskôr v druhej svetovej vojne. Guľomet pomerne jednoduchej konštrukcie, s jednoduchým ovládaním, vynikal spoľahlivosťou, a preto si vo vojskách rýchlo získal obľubu a dobré hodnotenie.
Používal sa ako pechotná i samostatná protilietadlová zbraň, ťahaná na dvojkolesovej lafete s ochranným štítom alebo ako súčasť výzbroje tankov a obrnených vozidiel. Po skúsenostiach s využívaním guľometu v boji počas druhej svetovej vojny sa urobili na ňom konštrukčné úpravy, po ktorých bol prijatý do výzbroje pod označením DŠK vzor 38/46.
Guľomety DŠK sa používali nielen v ZSSR, ale aj v iných štátoch bývalého socialistického bloku, ako aj v krajinách tretieho sveta. V súčasnosti pretrváva vo výzbroji mnohých z týchto štátov. V roku 1950 Československo získalo licenciu na výrobu guľometu DŠK vzor 38/46. Dodanú výrobnú dokumentáciu na tuzemské podmienky rozpracovala Zbrojovka Brno, ale samotnú výrobu v rokoch 1952 až 1955 realizovala Zbrojovka Vsetín. Oficiálne bola zbraň do výzbroje československej armády zavedená v roku 1953.
Koncom šesťdesiatych rokov prešiel guľomet v Československu modernizáciou, ktorej výsledkom bol upravená verzia DŠKM vzor 38/46. Protilietadlový guľomet DŠKM je účinná samočinná zbraň, ktorá tvorila dôležitú súčasť výzbroje tankov T-54M a T-55A a ich modernizovaných variantov v československej armáde. Na tankoch bol guľomet so špeciálnou lafetou, upevnený na otočnom kruhu vežičky nabíjača tanku.
Guľomet DŠKM je určený na boj so vzdušnými cieľmi pohybujúcimi sa rýchlosťou do 550 km/h vo výške do 1 500 m, na ničenie guľometných postavení, ľahkých poľných opevnení, delostreleckých stanovíšť do vzdialenosti 2 000 m, obrnených vlakov a iných obrnených cieľov do vzdialenosti 500 m.
Na streľbu z guľometu DŠKM vz. 38/46 sa môže použiť 12,7 mm náboj so strelou priebojnou zápalnou, priebojnou zápalnou svietiacou československej alebo sovietskej výroby. Na výcvik v streľbe sa používali náhradné náboje československej výroby. Guľomet DŠKM má pevnú, vzduchom chladenú hlaveň. Tá má vývrt s ôsmimi pravotočivými drážkami, ktoré udeľovali strele pri jej pohybe hlavný otáčavý (rotačný) pohyb. V zadnej časti prechádza vývrt do hladkej nábojovej komory, ktorá svojím tvarom a rozmermi zodpovedá nábojnici 12,7 mm náboja do guľometu. Medzi nábojovou komorou a drážkovanou časťou hlavne je prechodový kužeľ, ktorý slúžil na postupné zarezávanie strely do drážok na začiatku jej pohybu. Na zlepšenie chladiaceho účinku pri streľbe má stredná časť hlavne rebrovanie.
Na samočinný pohyb záveru do zadnej polohy sa využíva tlak časti prachových plynov na piest, unikajúcich z hlavne plynovým kanálom. Do prednej polohy sa záver vracia tlakom vratnej pružiny. Náboj sa pri výstrele pevne uzamkne v hlavni závorníkom s dvoma uzamykacími doštičkami. Guľomet sa zásobuje nábojmi z kovového 50-článkového pásu, podávanými stolovým podávačom. Pás sa ukladá v kovovej schránke, ktorá sa upevňuje na kolísku lafety guľometu.
Guľomet DP-27 Degťarev
Vo februári 1927 bol prijatý do výzbroje Červenej armády ľahký guľomet konštruktéra Vasilija Aleksejeviča Degťareva pod označením DP-27 Degťarev pechotný vzor 1927. Zbraň bola určená pre overený a rozšírený puškový náboj kalibru 7,62 × 54 mm s okrajom. V čase zavedenia sa vyznačovala nízkou hmotnosťou (bez zásobníka) v porovnaní s domácimi, ale najmä zahraničnými ekvivalentmi.
Sériové guľomety DP mali kapacitu diskového zásobníka - 47 nábojov, ktorý sa upevňoval v hornej časti nad nábojovou komorou. Ako dôležitá vlastnosť sa ukázala jednoduchosť rozoberania a skladania. V čase vojny boli trofejné guľomety prijaté do výzbroje nemeckej armády, no najviac ich prijali do výzbroje armády vo Fínsku, kde zriadili aj výrobu niektorých náhradných súčiastok.
Počas používania sa ako nevýhoda ukázala pružina umiestnená pod horúcou časťou hlavne. Zbraň pri intenzívnej streľbe zlyhávala. V roku 1944 sa guľomet modernizoval na verziu DPM. Zlepšil sa spúšťovo-bicí mechanizmus, zvýšila životnosť vratnej pružiny a guľomet bol vybavený pažbičkou - pištoľovou rukoväťou. Vratná pružina sa preniesla viac do zadnej časti, čím pribudla vystúpená časť z rámu vzadu nad pažbou. Zmenou prešla aj poistka zbrane. Licenčná výroba modernizovaného guľometu prebiehala v Poľsku a aj v Číne pod označením Typ 53.
Modernizácia tankovej verzie sa označovala ako DTM. Tankové verzie mali od začiatku zásobník na 63 nábojov. Na scénu v roku 1946 prišiel na základe predchádzajúcej verzie rotný guľomet RP-46. V tomto prípade sa používanie typického taniera vo vrchnej časti vytratilo. Bývalo zvykom, že na základe používania z praxe dostávali zbrane charakteristické prívlastky.
Na území Slovenska sa pravdepodobne nachádzalo malé množstvo už okolo polovice roka 1941 ako koristný materiál z východného frontu v správe slovenskej armády. Ďalší prísun guľometov DP prebiehal od polovice roka 1944, či už v rámci organizátorských partizánskych skupín, prípadne skupín, ktoré prešli frontom. Okrem koristných nemeckých zbraní predstavovali menšie množstvo i dodávky prostredníctvom vzdušného mosta zo ZSSR.
Popri vojskách Červenej armády sa nachádzal i vo výzbroji 1. československého armádneho zboru. Aj duklianske bojisko je dôkazom ich použitia, o čom svedčia nálezy umiestnené vo Vojenskom historickom múzeu v oddelení Svidník. Od roku 1944 vytvárala Červená armáda samostatné motocyklové pluky vybavené dvesto až tristo motocyklami M72, kde bol guľomet DP upevnený na postrannom vozíku. Okrem iného aj takto ich používala Červená armáda pri oslobodzovaní Československa.
Guľomet bol zaradený aj do výzbroje povojnovej československej armády. V roku 1948 sa z peších jednotiek dostal do útvarov určených k mobilizačným potrebám. Časť guľometov sa v roku 1953 po vyradení odpredala, ale nejaký čas ho využívali ešte pri výučbe a výcviku. V zbierkach VHM Piešťany sa možno stretnúť aj so školskou verziou označenou ako „ŠKOLNÍ“, čo odkazuje na spomenuté obdobie.
V rámci Československa ustúpil vo výzbroji novým typom zbraní domácej výroby. Vo výzbroji sa však naďalej udržala tanková verzia DT ako súčasť výzbroje tanku T-34/85, ktorý mal v tom čase stále perspektívu vo výzbroji. S tým súvisela skutočnosť, že začiatkom 50. rokov minulého storočia sa tankové guľomety DT prečíslovali v podniku Zbrojovka Brno a spolu so zásobníkmi označili preberacími značkami armády. Tieto guľomety boli označené ako ZTD. V neskoršom období armáda získala modernizované tankové guľomety DTM z Poľska, ktoré boli vedené pod názvom ZTDA.
Prehľad guľometov vo výzbroji ČSĽA
| Guľomet | Kaliber | Obdobie používania | Poznámky |
|---|---|---|---|
| Ťažký guľomet vzor 37 | 7,92 mm Mauser | Pred 1952 | Nahradený guľometom SG-43 |
| Veľkokalibrový guľomet DŠK vzor 38/46 | 12,7 mm | 1953-1960 | Používaný ako protilietadlový a tankový guľomet |
| Guľomet SG-43 | 7,62 × 54 mm R | 1952-1960 | Licenčná výroba v Československu |
| Guľomet DP-27 | 7,62 × 54 mm R | 1945-1950 | Dodávaný zo ZSSR |
tags: #gulomet #ceskoslovenskej #armady