AK-47 alebo kalašnikov, jedna z najpoužívanejších zbraní sveta, bude mať tento rok už 70. rokov. Vďaka jednoduchosti používania, nenáročnosti na údržbu a schopnosti fungovať aj v extrémnych podmienkach bol použitý takmer vo všetkých novodobých vojnových konfliktoch.
História vzniku AK-47
Existuje niekoľko verzií príbehu o vzniku slávneho samopalu AK-47. Jedna hovorí, že Kalašnikov len okopíroval nemeckú útočnú pušku Sturmgewehr-44. Ďalšia, že ruský technik nemohol vynájsť a vyhrať súťaž v konštrukcii zbrane nad ostatnými odborníkmi, keďže mal len minimálne vzdelanie.
Michail Kalašnikov sa narodil v roku 1919 ako 17. dieťa do mnohopočetnej rodiny v altajskej tajge. V malej dedinke, vzdialenej od železnice 60 km nemal šancu na väčšiu kariéru. Odmala ho však fascinovala technika, čo určilo jeho osud. Vymyslel počítadlo výstrelov tankového kanónu, prispôsobil dôstojnícku pištoľ Tokarev, aby sa ňou dalo strieľať priamo z tankov. Počas bitky o Briansk v roku 1941 bol vážne zranený strávil dlhší čas v nemocnici. Tam počúval správy o porážkach ruských vojakov, ktorí boli zabíjaní Nemcami vyzbrojenými hlavne automatickými zbraňami. V roku 1942 sa prihlásil do armádnej súťaže na konštrukciu armádneho samopalu. V priebehu troch mesiacov v miestnej železničnej dielni zhotovil prvý prototyp AK-47. Podomácky vyrobený samopal urobil na armádu dojem. V roku 1944 začal pracovať na novej verzii samopalu, upravenom, pre vtedy masovo používané náboje. V súťaži však prehral so S. G. Simonovom a s jeho SKS-45 karabínou, ktorá sa v sovietskej armáde začala používať v roku 1945. V roku 1945 - 1946 pokračoval Kalašnikov na konštrukcii automatickej zbrane.
Podobnosť s nemeckou puškou Sturmgewehr
Časť odbornej verejnosti riešila, že prototyp ruskej zbrane bola čiastočná alebo úplná kópia nemeckej pušky Sturmgewehr - StG-44, ktorú používala nemecká armáda na sklonku vojny. V preklade bola táto nemecká zbraň „útočná puška“. Útočná puška v presnej vojenskej terminológii nie je samopal, ten využíval náboje do pištole a mal väčší zásobník. Najprogresívnejšie nemecké útočné pušky počas druhej svetovej vojny sa snažili vyriešiť problém, že puškový náboj bol príliš výkonný pre ručnú automatickú zbraň. Pri streľbe v dávkach a bez opory (akú mal napríklad guľomet) sa zbraň ťažko ovládala a prichádzala o svoju najočakávanejšiu výhodu - presnejšiu streľbu na väčšiu vzdialenosť. Samotní Nemci prišli s používaním skrátené puškového náboja, čím sa dosiahla presnosť streľby aj na väčšiu vzdialenosť a vysoká kadencia. V prospech názorov, že ruskí konštruktér len okopíroval nemeckú zbraň hovorí výrazná podobnosť vo vzhľade oboch zbraní. V oboch verziách zbrane, či u ž nemeckej alebo sovietskej neboli žiadne podstatne inovatívne prvky, všetky boli známe už pred druhou svetovou vojnou. Novinkou týchto systémov bol koncept schopnosti automatickej streľby s pomerne veľkým zásobníkom. Skrátený náboj umožnil kompromis medzi palebnou silou samopalu, dostrelom a presnosťou pušky.
Konštrukčné vlastnosti AK-47
AK takisto obišiel nemeckú vzorku úrovňou výroby. Kalašnikov odsával z hlavne prachové plyny prostredníctvom plynového kanálika, čím sa zbraň stala odolnou. Automatické pušky iných výrobcov riešili problém zasekávania sa či „mrznutia“, kalašnikov bol spoľahlivý v akomkoľvek počasí - zvládal vodu, bahno, piesok či mráz.
Prečítajte si tiež: Vložná hlaveň a jej výhody
Ďalším argumentom je skutočnosť, že AK bol vyvinutý v podmienkach prísneho utajenia a nemeckí špecialisti nemohli na takomto výskume participovať. Michail Kalašnikov sám k tejto téme pre ruské médiá uviedol: „Nemecký systém MP-43 a MP-44 sa objavil iba v roku 1944 a ja som mal niekoľko prototypov už v roku 1942, vrátane brokovnice a samopalu.
Podľa odhadov špecialistov bolo na svete za 70 rokov vyrobených 75 až 100 miliónov kusov tejto zbrane, z toho 40 miliónov priamo v Rusku. Postupne bola zbraň viackrát zdokonaľovaná, celkovo sa vyrobilo približne 100 rôznych podtypov. V súčasnosti sú vo výrobe továrne v Iževsku AK - 101 a AK - 105, ročná produkcia dosahuje približne 100 tisíc kusov. Podľa ruských špecialistov sa ročne objaví do 900 tisíc rôznych falzifikátov tejto zbrane. Jeho legendárna spoľahlivosť a smrtiaca účinnosť z neho urobili najvýznamnejšiu pechotnú zbraň 20. storočia. Na základe oficiálnych údajov existuje v súčasnosti viac ako 75 miliónov kusov AK-47.
Za jeho rozšírenosť môže aj fakt, že AK-47 je lacný. Priemerná medzinárodná cena AK-47 na čiernom trhu bola v roku 2005 presne 534 USD. AKM verzia AK-47 je v súčasnosti najľahšia útočná puška na svete. Plne zaťažená váži iba 3,1 kg. Je to jediná útočná puška na svete, ktorú ľahko ovládajú aj deti.
Československá útočná puška vzor 58
V opačnom prípade by nemohla z úzadia scény svetových vojenských dejín svedčiť československá útočná puška vzor 58. Puška vzor 58 je minimálne rovnako spoľahlivá a vhodná do akýchkoľvek podmienok ako AK-47. Takisto má veľmi jednoduchú konštrukciu, v mnohých prípadoch však lepšie riešenú. Na rozdiel od kalašnikova je ľahšia - 2,9 kg verzus 4,3 kg, lepšie vyvážená, nemá taký tvrdý spätný náraz a kvalitnejšie mieridlá.“
Nejde pritom o žiadnu vylepšenú kópiu: zbrojársky majster Jiří Čermák v jej prípade vytvoril úplne odlišnú a pôvodnú konštrukciu. Inak povedané: 58-ka prekonala kalašnikov vo všetkých bodoch. Azda okrem jedného: začala sa vyrábať o dekádu neskôr.
Prečítajte si tiež: Diely a hlaveň Sa vz. 58
Prečo SA vz. 58 nezatienila AK-47?
Hlavný dôvod, prečo nezatienila kalašnikov, však podľa Kuracinu tkvie v čomsi inom: jednoducho v tom, že bývalý Sovietsky zväz z pozície mocnosti presadil, aby AK-47 vyrábali v licencii všetky štáty Varšavskej zmluvy. Nehovoriac o tom, že v časoch studenej vojny ju odovzdávali ako ,bratskú pomoc‘ do celého sveta.
SA vz. 58 - Konštrukčné prvky a technické parametre
Medzi príslušníkmi československej armády (a nielen medzi nimi) sa stala legendárnou zbraňou. Oceňovaná bola najmä jej vysoká spoľahlivosť, odolnosť voči vonkajším vplyvom a veľmi dobrá kvalita vypracovania. Zbraň je primárne určená na ničenie živej sily nepriateľa, a to paľbou, bodákom alebo pažbou. Hlaveň má vývrt so štyrmi pravotočivými drážkami so stúpaním 240 mm. Na jej konci je závit pre nasadenie tlmiča ohňa, alebo cvičného násadca, ktorý umožňuje automatickú streľbu pri použití cvičných nábojov.
Mieridlá tvorí ich muška valcovitého tvaru a cieľnik. Cieľnik je nastaviteľný, má osem polôh s delením po 100 m, cieľnik možno nastaviť do polohy U (univerzál). Spúšťový mechanizmus umožňuje paľbu jednotlivým ranami a dávkami. Na pohon nabíjacieho mechanizmu sa používa impulz prachových plynov. Tieto sa odvádzajú cez plynový kanálik do plynového systému. Ten sa skladá z valca s piestom, pričom piest je spojený s nosičom závorníka. Piest je vybavený pružinou, ktorá zabezpečuje jeho návrat do prednej polohy. Záver je uzamykaný závorou, ktorú nesie závorník. Závora uzamyká záver výkyvom do puzdra zbrane.
Zásobník sa k samopalu prichytáva zdola záchytkou zásobníka. Zásobník je oceľový skriňový s kapacitou 30 nábojov, ktoré sú podávané podávačom. Vystrelená nábojnica je odstránená pomocou vyťahovača, ktorý ju vytiahne z hlavne a pevného vyhadzovača. Spúšťový mechanizmus je klasický mechanický, pričom k iniciácii prachovej náplne dochádza nárazom úderníka na zápalku náboja. Iniciácia náboja prebieha až po uzamknutí záveru v prednej polohe. Okrem toho má zbraň automatickú spúšť na paľbu dávkou. Jej funkciou je vypustiť úderník, pokiaľ je v režime automatickej paľby stlačená spúšť hneď po uzamknutí záveru v prednej polohe. Spúšť je chránená kovovým lúčikom, pričom strelec má k dispozícii prepínaciu páčku.
Základné Technické Parametre SA vz. 58
- Kaliber: 7,62 x 39
- Dĺžka vo verzii vz. 58P: 845 mm
- Dĺžka vo verzii vz. 58V:
Varianty SA vz. 58
Konštruktéri mysleli aj na výrobné modifikácie samotnej zbrane. Napokon sa sériovo vyrábala vo verziách:
Prečítajte si tiež: Test presnosti 9mm revolverov s tromi hlavňami
- vz. 58 P - s pevnou pažbou určenou pre bežnú pechotu
- vz. 58 V - so sklopnou pažbou, ktorou boli vybavené výsadkové a prieskumné jednotky
- 7, 62 mm samopal vz.58 Pi- najzriedkavejšia verzia, má pevnú drevenú pažbu, tlmič plameňa, dvojnožku a na ľavej stene puzdra zbrane je umiestnený držiak prístroja na nočné videnie.
Verzia Pi bola ale veľmi málo rozšírená, pretože jej osadenie infra videním NSP2 bolo svojho času skôr výnimočné. Okrem toho boli koncom šesťdesiatych rokov vyvinuté na báze Sa vz.58 dve zbrane, a to 7,62 mm automatická puška AP 67 a 5,56 mm útočná puška ÚP-Z 70.
Náboje pre SA vz. 58
- náboj redukovaný 7,62- Rd 43- redukovaný náboj sa používa pri streľbe na menšie vzdialenosti, má maximálny dostrel 1100 m.
- náboj cvičný- 7,62- Cv 43- „slepý“ náboj, krčok nábojnice je hviezdicovito zahnutý, nemá strelu.
Súčasnosť SA vz. 58
Aj keď pôvodný vývoj SA vz. 58 je históriou, táto zbraň bola a je u nás mimoriadne rozšírenou a obľúbenou. Nielen že je stále hlavnou osobnou zbraňou v armáde Slovenskej republiky (v Česku je nahradzovaná CZ 805 Bren), ale stále patrí k výzbroji aj policajných jednotiek.
Veľké množstvo športových strelcov, ktorí majú zbrojný preukaz kategórie E (držanie zbrane a streliva na športové účely), ju obľubuje kvôli spoľahlivosti, dostupnosti a prijateľnej cene. Pre športové účely sa vyrába ako samonabíjacia guľovnica, ktorá je dostupná aj vo verzii pre malorážkové strelivo alebo vo variante pre strelivo .223 rem.
Okrem toho je Sa vz.58 zavedený vo výzbroji Policie ČR aj Polície Slovenskej republiky a tiež indickej jednotky Para Commandos. Celkovo bolo vyrobených asi 900 000 kusov zbraní. Samopal vzor 58 je napriek svojmu veku stále považovaný za kvalitnú a životaschopnú zbraň.
Konštruktér Jiří Čermák
Za zmienku stojí aj konštruktér samopalu vz.58 Jiří Čermák. Budúca hviezda československého zbrojárskeho priemyslu sa narodila 15. januára 1926. Čermák absolvoval strednú priemyselný školu strojársku a po nej nastúpil do konštrukčného oddelenia Českej zbrojovky Strakonice. Tu pracoval na úpravách pištole vz.52 na kaliber 7,62x 25 mm a tiež samozrejme na samopale vz.58, ktorý sa vyvíjal pod krycím označením „Košte“.
V šesťdesiatych rokoch pracoval na projekte zbraňového kompletu URZ (Univerzálna Ručná Zbraň) na náboj 7,62x51 NATO. Išlo o zbraňový komplet tvorený útočnou puškou, univerzálnym guľometom a tankovým guľometom.
Výroba AK-47
Počas počiatočnej fázy výroby sa objavilo veľa ťažkostí. Prvé modely mali puzdro záveru vyrobené z lisovaného plechu, obrábanú hlavu puzdra záveru a lisovaný rám. Problémy nastali pri zváraní častí vyhadzovača, čo spôsobilo vysokú nepodarkovosť. Miesto zastavenia výroby bolo lisované puzdro záveru nahradené asi o 2,2 libry ťažším obrábaným puzdrom záveru. Išlo o nákladnejší proces, ale použitie obrobených častí zrýchlilo výrobu a tiež boli využité nástroje a pracovná sila zvyknutá obrábať časti starých pušiek Mosin-Nagant. Čiastočne kvôli týmto problémom nebol ZSSR schopný distribuovať veľké množstvo novej pušky armáde až do roku 1956. Počas tejto doby tiež pokračovala výroba samonabíjacích pušiek SKS.
Potom, čo boli prekonané výrobné problémy neobrábaných puzdier záveru, bola prepracovaná verzia označená AKM (M ako "modernizovaný") a predstavená v roku 1959. Tento nový model mal puzdro záveru lisované z plechu a šikmú úsťovú brzdu na konci hlavne, ktorá kompenzuje zdvih a spätný ráz. Okrem toho bol vylepšený úderný mechanizmus, ktorý bráni dopade kladivka na úderník pred úplným uzavretím záveru pri rýchlej paľbe. Toto je niekedy označované ako "redukcia kadencie". Tiež má za následok zníženie počtu výstrelov za minútu počas automatickej paľby. AKM je tiež zhruba o tretinu ľahší ako predchádzajúci model.
PPS-43 Sudajev
Druhým významným príspevkom bol začiatok produkcie nového samopalu, ktorý mal neskôr získať prívlastok najlepší samopal 2. sv. vojny. Išlo o konštrukciu Alexeja Sudajeva. Výroba nového samopalu pod označením PPS-42 sa začala, zo začiatku výlučne pre potreby obrancov leningradského frontu, práve v obmedzených podmienkach obkľúčeného mesta. Na základe praktických skúseností došlo po roku v konštrukcii ku miernym úpravám a jeho následnému označeniu na PPS-43 (Pistolet Pulemiot Sudajeva-1943). V tejto verzii sa rozšírila výroba „Sudajeva“ aj na iné závody v Sovietskom zväze. Vo výzbroji Červenej armády začala overená konštrukcia postupne nahradzovať drahšie a s bubnovými zásobníkmi nie príliš spoľahlivé samopaly „Špagin“ (PPSh-41). Samopal Sudajev sa vyrábal ešte krátko po ukončení 2 sv. vojny a napríklad v poľskej ľudovej armáde slúžila jeho licenčná výroba okrajovo až do 80-tych rokov 20.
Výhodou samopalu bola jeho spoľahlivosť a kompaktnosť vhodná aj pre posádky obrnených vozidiel. Pre vojnovú výrobu bola neoceniteľná jeho materiálová a technologická nenáročnosť. Na výrobu jedného Sudajeva sa použilo 6,2 kg ocele, zatiaľ čo na jeho rovesníka - samopal Špagin až 13,9 kg ocele. Vo výrobnom procese bolo v plnej miere využívané ohýbanie plechu, jeho lisovanie a zváranie. Jedinými dielmi na ktoré sa použilo trieskové obrábanie boli záver, muška mieridiel, niekoľko čapov a vymeniteľný zápalník.
Upravené SEMI verzie samopalu PPS-43 boli na území Slovenska dobre prístupné. Počty dostupných exemplárov sa síce zďaleka neblížili dostupnosti jeho ikonickejšieho spolubojovníka samopalu PPSh-41 ale za vyloženého jednorožca sme ho rozhodne považovať nemohli. Konkrétny stav jednotlivých kusov bol vždy otázny, najmä čo sa týkalo pôvodných sovietskych exemplárov. Druhý zdroj konštrukcie PPS-43 na našom trhu boli povojnové ročníky vyrobené pod označením PPS wz. 1943 poľskou zbrojovkou Łucznik Arms Factory v Radomi.
tags: #hlaven #automatickej #pusky