Belosšká expanzia bola v dejinách Severnej Ameriky 19. storočia bojom dvoch nerovnocenných súperov. Proti sebe stáli belosi a Indiáni.
Vývoj Indiánskych Zbraní
Severoamerické indiánske spoločenstvá neboli v 19. storočí vývojom nedotknutými a izolovanými komunitami. Naopak. Pri stretnutiach s belochmi boli už vo viacerých smeroch európskou civilizáciou poznamenaní.
Napríklad indiánske kmene Stredozápadu a južných plání dnešných Spojených štátov prichádzali do kontaktov s Európanmi (Španielmi) už v 17. storočí. Získali od Španielov tiež kone.
Vplyv Európskych Technológií
Hlavne nové zbrane a kone značne ovplyvnili hodnotový systém, myšlienkový svet, spôsob pohybu, lovu a boja Indiánov. Používanie koňa sa rozšírilo pomerne rýchlo.
Ešte pred koncom 17. storočia sa kone dostali prostredníctvom Apačov a Kiowov ku kmeňom Osagov a Komančov. Cez Komančov, hlavných obchodníkov s koňmi, sa dostali začiatkom 18. storočia k severným Šošonom a kmeňom v oblasti hornej Missouri. Následne ich začali používať kmene ako Nez Percés, Vraní Indiáni, Čejeni, Arikarovia, Arapahovia, Mandanovia, Assiniboinovia a Teton Siouxovia.
Prečítajte si tiež: Drevené lovecké zbrane: prehľad
Indiáni teda ochotne preberali od prichádzajúcich belochov technologické vymoženosti, ktoré nepoznali (železné kotlíky, železné sekery a nože, pušky) a tiež produkty životnej potreby (káva, cukor, alkohol, vlnené prikrývky, bavlnené oblečenie).
Typy Indiánskych Loveckých Zbraní
Vlastníctvo koní v mnohom zmenilo majetkovú štruktúru kmeňov. Sociálny status bojovníka rástol množstvom vlastnených koní. Získanie koní viedlo k viacerým konfliktom medzi samotnými Indiánmi. Krádeže koní Indiáni doplňovali obchodovaním, kedy kone predávali bielym osadníkom a vysťahovalcom postupujúcim na západ.
Mobilita jazdeckých kmeňov zbližovala vzdialené etniká, vzrástol počet ceremoniálnych stretnutí, na ktorých sa zbližovali svetonázory severoamerických Indiánov.
Rozdrobenosť Indiánskych Kmeňov
Jedným z problémov Indiánov bola ich rozdrobenosť do malých komunít, ktoré mali sklon sa izolovať. Často rozlišovali nie medzi Indiánmi a belochmi, ale medzi vlastnými malými spoločenstvami a zvyškom, ktorý označovali za nepriateľov.
Kmeň Navajov napríklad rozlišoval vo svojom jazyku dve kategórie ľudí: „dine“ (my sami) a „ana’ i“ (nepriatelia). Do kategórie „ana’ i“ patrili belosi a ostatní Indiáni. Na podobnom striktnom postoji dlho zotrvávali aj známi Čerokíjovia.
Prečítajte si tiež: Lovecké zbrane Indiánov: Prehľad
Lovecko-zberačský Spôsob Života
Ďalším z problémov pre Indiánov bol ich lovecko-zberačský spôsob života, ktorý sa odlišoval od belošského poľnohospodárstva. Indiánski muži považovali poľnohospodárstvo za prácu pre ženy a ako svoje hlavné činnosti ponímali lov a boj, ktoré mali zvýšiť bohatstvo kmeňa a osobnú prestíž jednotlivca.
Uholným kameňom belošsko-indiánskych vzťahov bolo poľnohospodárstvo. Belošská expanzia bola zameraná hlavne na získanie pôdy, išlo o poľnohospodársku kolonizáciu. Obrovské územia pôdy, ktoré počas storočia získali európski prisťahovalci v USA, boli vo svojej podstate zabratím starých kmeňových území a lovísk Indiánov.
Nútené Presídľovanie Indiánov
Vláda USA sprístupňovala osadníkom nové oblasti a nútila miestne indiánske kmene, aby sa vzdali svojich území a prešli do vytvorených rezervácií. Prvá veľká etapa nútených odchodov Indiánov zo svojej pôdy spadá už do 20.
Guvernéri štátov či teritórií usporadúvali konferencie, kde sa náčelníci rôznych kmeňov museli dohodnúť na nových kmeňových hraniciach a na postúpení území americkej vládnej moci.
Napríklad v roku 1826 bol kmeň Potawatomi nútený vzdať sa rozsiahleho územia v Indiane, kmeň Miamov postúpil zas svoje územie belochom za 55 000 dolárov a ročný dôchodok v polovičnej výške. Rôzne separátne zmluvy s kmeňmi tak priniesli novým majiteľom do začiatku 30. rokov mnoho miliónov akrov pôdy ležiacej od východného pobrežia po rieku Mississippi.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
Často vznikli problémy z toho, že pôvodné zmluvy sa nedodržovali - o čo sa ani tak nepričinila vláda, ale samotní pôdy chtiví osadníci, ktorí postupovali aj na územia, ktoré im nepatrili. V rokoch 1826 - 1830 príval ďalších osadníkov spôsobil, že Indiáni boli nútení postúpiť im nielen svoje pôvodné územia, ale i pridelené rezervácie.
Postrehy Súčasníkov
Postavenie Indiánov a ich spory s belochmi boli zaznamenané vo viacerých postrehoch samotných Američanov i Európanov. Francúz Alexis de Tocqueville, ktorý bol na návšteve USA v 30. rokoch, pozoroval raz odsun Indiánov do rezervácií.
Napísal : „ Indiáni mali so sebou celé svoje rodiny vrátane zranených a chorých. V húfoch nechýbali ani práve narodené deti a starí muži, ktorí mali smrť na jazyku. Tri alebo štyri tisíce vojakov ženú túto kočovnú domorodú rasu. V závese za vojakmi prichádzajú pionieri, ktorí prenikajú lesmi, zaháňajú dravú zver, skúmajú riečne toky a pripravujú všetko potrebné pre triumfálny postup civilizácie naprieč pustatinou.“
Miešanci a Ich Úloha
Vo vzťahoch Indiánov a belochov v Severnej Amerike tvoria osobitnú kapitolu miešanci, potomkovia belochov a Indiánok, resp. belošiek a Indiánov. Prvý prípad (beloch a Indiánka) bol typický a rozšírený hlavne v pohraničí (belošské komunity - indiánske územie), kde žilo veľa slobodných bielych mužov, napr. obchodníkov, zlatokopov, vojakov. V druhom prípade to bol zväčša výsledok zajatia belošiek Indiánmi.
Belosšká expanzia ale aj rôzne expedície na území USA boli masovým procesom. Ku konfliktom bielych osadníkov, farmárov a cestovateľov s indiánskymi kmeňmi dochádzalo zriedka, nie vo veľkej miere ako sa často traduje.