Jozef Puškáš, rodák z Michaloviec, patrí do generácie spisovateľov, ktorých tvorbu zachytilo obdobie normalizácie. Nezávislý mladícky duch však nedbal na to, čo sa smie a čo nie.
Dôvodom na zmiešané pocity mohol byť dávny fakt, že napísal štyri knihy ešte pred svojou tridsiatkou. Médiá sa ho od prvej chvíle vypytovali, čo bude po silnom štarte písať ďalej. No keďže život autora a jeho literatúra - akokoľvek by sme sa to snažili oddeľovať - sa zlievajú v jedného človeka, písanie ostalo existenciálnou súčasťou jeho osobnosti.
Puškášove literárne začiatky siahajú do začiatku 70. rokov 20. storočia. Podľa svojich slov si v tom čase želal literárne debutovať v obľúbenom časopise Mladá tvorba, ktorý vydával Zväz slovenských spisovateľov v rokoch 1956-1970 a ktorý sa orientoval na mladých autorov. Puškáš sa na jeho stránkach stretol s poviedkami Dušana Dušeka, Dušana Mitanu, či Milana Zelinku, ku ktorým chcel generačne patriť, no už to nestihol.
Je autorom niekoľkých poviedkových kníh a románov, pričom posledný s názvom Vivat, akadémia, zbohom, Čechov sa ocitol v desiatke a neskôr vo finálovej päťke Anasoft litera 2024.
Narodil sa 9. februára 1951 v Michalovciach. Narodil sa v rodine záhradníka a vzdelanie získaval v Michalovciach a v Bratislave, kde študoval na VŠMU odbor filmová a televízna dramaturgia. V rokoch 1973 - 1975 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Smena, neskôr pracoval ako redaktor kultúrnej rubriky v denníku Pravda, od roku 1982 pracoval ako redaktor literárno-kultúrnej prílohy Nového slova Nedeľa. Po roku 1989 pracoval v redakcii Literárneho týždenníka, od roku 1994 pôsobil v oddelení kultúry denníka Národná obroda, potom na oddelení kultúry denníka Práca. V roku 1998 bol redaktorom v časopise Duel. V súčasnosti je prorektorom na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU.
Prečítajte si tiež: Slovensko a nezvestní
Literárna a Filmová Tvorba
Svoju literárnu tvorbu začal hneď vydaním knihy poviedok v roku 1972. Puškáš napokon ešte ako poslucháč VŠMU debutoval knižne prekvapujúco zrelou knihou poviedok Hra na život a na smrť (1972). „Nenapísal som nikde jediný riadok, zato som hneď vydal knihu. Ako dvadsaťjedenročný. V roku 1977 vydal zbierku poviedok Utešené sklamania a o dva roky neskôr novelu Priznanie.
Vo svojich dielach opisuje svet z jeho vnútornej rozpornosti a človeka vníma ako veľmi komplikovanú bytosť. Veľmi podrobne sleduje a analyzuje vnútorné stavy a myšlienkové pochody dnešného človeka. Jeho prózy sú realistické, no nevyhýba sa ani groteskným, až absurdným prvkom, ktoré majú kritickú funkciu. Pri písaní využíva rôzne žánre, od psychologickej poviedky cez sci-fi, horor až po grotesku.
Nasledovali širšie koncipované a vysoko hodnotené romány Štvrtý rozmer (1980) a Záhrada (1984). Štvrtý rozmer adaptoval v roku 1983 aj na filmový scenár pre režiséra Dušana Trančíka. Knihou Sny, deti, milenky sa v roku 1985 vrátil Jozef Puškáš k žánru krátkej prózy, ktorým do slovenskej literatúry vstupoval. Filozofické úvahy vystriedali hravosť, vynaliezavosť; súdobá literárna kritika zároveň vyzdvihla, že zostal analytikom súčasnosti, dokonca považovala jeho poviedky za skryté morality, zložité a protirečivé. Jeho prózy boli zároveň groteskné a plné absurdných prvkov.
Scenáristika vniesla svojho času do tvorby Jozefa Puškáša zásadný rozmer. Dnes, po mnohoročných skúsenostiach hovorí, že pre scenáristu je rozhodujúce, akého má partnera v dramaturgovi a v režisérovi. Nie všetci filmári majú podľa neho voči scenárom dostatočný rešpekt.
Okrem už spomínaného Štvrtého rozmeru je autorom ďalších realizovaných scenárov: Prípad na vidieku (1993, r. Stanislav Párnický), Zo života Dona Juana (1994, r. Laco Halama), Čajová šálka lásky (2000, réžia a spoluautor Pavol Gejdoš ml.), Zima kúzelníkov (2006, r. Dušan Trančík). Za scenár k televíznemu filmu Dušičky seniorov (2011), ktorý nakrútil režisér Stanislav Párnický, získal Cenu Igric ako prvý scenárista v histórii tejto filmovej ceny.
Prečítajte si tiež: Článok o zbraniach a strelive
Zatiaľ poslednými Puškášovými vydanými knihami sú psychologický román Zlodej duší z roku 2017, kde reflektuje tému bulvárnych médií a napokon román Vivat Akadémia, zbohom Čechov (2023), ktorý sa dostal aj do finále Ceny Anasoft litera.
Jozef Puškáš a Film
Práve tam Elmar Klos a Ján Kadár vtedy nakrúcali Obchod na korze - budúcu oscarovú drámu. „Pamätám si, že sme išli s otcom na sabinovské námestie, a ledva sme sa predrali cez dav ľudí, čo sa tam zhromaždil. Tento zážitok nepochybne ovplyvnil jeho celoživotné očarenie filmom. Začal sa mu venovať ako recenzent v kultúrnych redakciách denníkov Smena a Pravda.
Tvrdí, že žurnalistika ho celé roky zamestnávala viac, než by si bol prial. Keďže profily novín sa rokmi menili, viackrát cítil, že musí zaujať postoj a posunúť sa inde. Postupne pôsobil aj v redakcii Nového Slova, neskôr v Literárnom týždenníku. Po Nežnej revolúcii našiel na istý čas vhodné prostredie aj v Národnej obrode, v Dueli či v denníku Práca.
„Denník Práca až do konca vlastnili odborári, no napokon sa v ňom presadil pre mňa neprijateľný nacionalistický kurz. Tak som urobil rázne rozhodnutie a v roku 1994 som z novín nadobro odišiel. Keďže som už zároveň učil na škole, sústredil som sa najmä na pedagogickú činnosť,“ dopĺňa.
Navyše ho zužitkoval aj ako scenárista. „Svoj príbeh má v sebe napísaný každý, ako scenáristi sa však pokúšame uchopiť a vyrozprávať aspoň jedného ´napísaného´ človeka navyše. Sme čosi ako lovci príbehov,“ povedal kedysi Jozef Puškáš. Pamätná veta sa dostala do knižky Písať príbeh, ktorá vznikla v spolupráci s jeho dlhoročným súputníkom a priateľom Dušanom Dušekom počas pôsobenia na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Obaja sa k filmu dostali z literatúry, keď im v roku 1972 vyšli literárne prvotiny a začali sa ich púte v redakciách novín a časopisov. Ako dvojica vyučovali v ateliéri scenáristiky, spoločne uvažovali nad jej zmyslom, nad váhou a kvalitou písania.
Prečítajte si tiež: Ako získať zbrojný preukaz: Podrobný návod
Kým o Dušanovi Dušekovi hovorí, že bol vždy ten optimistickejší, seba vidí skôr ako skeptika. „Keď prichádza chvíľa, že som s niečím príliš spokojný, poviem si, pozor, to je len taký klam. Treba počkať do zajtra,“ vyjadril sa aktuálne pre magazín Film.sk. Toto sprísňovanie nárokov sa v ňom hromadilo postupne, ako mladý vraj vnímal tvorbu ľahšie. Mimochodom, s prvými filmármi sa stretol vďaka priaznivej náhode ešte ako chlapec, keď šiel na návštevu starých rodičov do Sabinova.
O diele Vivat, akadémia, zbohom Čechov
Ako by ste jednou vetou opísali román Vivat, akadémia, zbohom, Čechov? Študenti sa búria proti režimu na vysokej škole. Rektor ohýba zákon, aby sa udržal pri moci, prorektor sa potáca medzi dvoma ženami - svojou vlastnou a herečkou, ktorá má hrať Čechovovu ženu. Puč proti moci vedie študent, ktorý má nespochybniteľný talent, ale spochybniteľnú sexuálnu orientáciu. Do deja sa zamieša intrigán z Čiech a rektorov pes.
Román upúta pozornosť čitateľa, lebo rozpráva o záhadnom zmiznutí muža, ktorý prežil svoj život zdanlivo nenápadne - v sivote konsolidácie a totality...
Ocenenia
Jozef Puškáš získal cenu IGRIC 2013 v kategórii za televíznu dramatickú tvorbu, za námet a scenár k filmu Dušičky seniorov.
Bibliografie
Jozef Puškáš - Výberová bibliografia. Romboid 1988.