Počas druhej svetovej vojny používala nemecká armáda širokú škálu zbraní rôznych kalibrov. Medzi najznámejšie patrili pušky, guľomety a rakety.
Karabiner 98k
Dňa 21. júna 1935 bol zverejnený oficiálny armádny rozkaz o prijatí štandardnej pušky Mauser modelu Karabiner 98k (kurz) ako oficiálnej zbrane celého Wehrmachtu. Karabiner 98 kurz (karabína 98, krátka) bola hlavnou ručnou palnou zbraňou nemeckých ozbrojených síl 2. svetovej vojny. Používali ju všetky zložky armády od roku 1935 až do konca dní Tretej ríše. Bolo vyrobených cca 12 miliónov kusov týchto pušiek. Do tohto počtu nie sú zahrnuté licenčná výroba alebo pušky používané systém Mauser 98 v iných štátoch ako napr. Waffenwerke Brünn, Považ.
Karabína Mauser 98k (výrobné číslo 5240), vyrobená v roku 1939 je súčasťou zbierky Vojenského historického múzea vo Svidníku. Spoločne s ďalšími zbraňami ju múzeum získalo od Správy Verejnej bezpečnosti Košice v roku 1969. Karabína Mauser 98k vychádzala zo štandardnej nemeckej vojenskej pušky Gewehr 98 (Mauser model 98), ktorá sa používala v prvej svetovej vojne.
Počiatky vývoja Karabiny 98 spadajú do 90. rokov 19. storočia a v roku 1902 bola schválená a zavedená ako Karabina 98. Zavedením nového náboja tzv. náboj S vznikla potreba úpravy Karaniny 98, predĺženie hlavne nakoľko pri pôvodnej hlavni pri výstrele vznikal výrazný plameň a silný hluk. Ďalším vývojom v roku 1933 vznikol model Standard Model II, čo bol vlastne prototyp pušky Karabiner 98k. Oficiálne zavedenie K98k bolo oznámené vestníkom nemeckej armády 21. júna 1935 pod krycím názvom Adalbert. Nová puška K98k používala už nový náboj sS (schweres Spitzgeschoss) náboj s ťažkou špičkou strely.
Najskôr ju vyrábali len dvaja výrobcovia: Mauser Werke Ag (Mauser 1) a J. P. Sauer & Sohn Gewehrfabrik Suhl (Sauer). Postupne k nim pribudli ďalší. Zbrane vyrábané v prvých rokoch mali vysokú kvalitu celkového spracovania, ako aj povrchovej úpravy. Všetky súčiastky boli frézované, nie lisované. Pažba bola z orechového dreva, s kovovým terčíkom, otvorom na rozoberanie záveru a plochou pätkou pažby. Muška nemala tunelový kryt ani drážku preň. Všetky kusy zbrane (do roku 1942), resp. ich súčiastky boli označované výrobnými číslami.
Prečítajte si tiež: Všetko o kalibroch pre streľbu na dlhé vzdialenosti
Neskôr sa vinou tlaku na dodávku zbraní prejavila poruchovosť, praskanie hlavne, lámanie vytieraka… Dokonca sa pre nedostatok orechového dreva začali vyrábať pažby laminované (ťažšie o 200-300 gramov). V roku 1939 bol na zbrani zavedený tunelový kryt mušky a gumový kryt ústia hlavne. Ďalšou viditeľnou zmenou je výroba pätiek z lisovaného plechu pokrývajúcich aj bok pažby. V roku 1940 bola pôvodne plochá pätka pažby (kryjúca spodok pažby) nahradená hlbšou, miskovitou. Neskôr sa začalo objavovať čoraz viac karabín so zameriavacím ďalekohľadom ZF41. V posledných troch rokoch vojny (1942 - 1945) zbraň vyrábali aj v Považskej Bystrici.
V roku 1943 sa prejavili ďalšie zmeny. Horná objímka už nemá klasický tvar písmena H. Mieridlá už nie sú kalibrované z obidvoch strán, iba zhora. Tieto zmeny mali skrátiť čas potrebný na výrobu karabín. V tom istom roku sa v niektorých zbrojovkách vyrábala lisovaná zostava lúčika s nábojovou schránkou (predtým frézovaná). Lisovaná bola aj horná a spodná objímka. Od roku 1944 sa znížila kvalita povrchovej úpravy, postupne pribudli lisované dielce.
MG 42 "Hitlerova píla"
Univerzálny guľomet MG 42 bol vyvinutý a zavedený do výzbroje Wehrmachtu v priebehu druhej svetovej vojny, na jar 1942. Takýto názov si vyslúžil legendárny a obávaný nemecký guľomet MG 42 používaný počas druhej svetovej vojny od svojich nepriateľov. Prezývku Hitlerova píla dostal vďaka svojmu hrôzostrašnému zvuku počas streľby. Tento zvuk spôsobovala kadencia cca 1 200 nábojov kal.
7,92 mm nemecký univerzálny guľomet MG 42 sa nachádza v zbierke VHÚ - Mo VHM Svidník (Vojenský historický ústav - Múzejné oddelenie Vojenského historického múzea Svidník). Z konštrukčného hľadiska tento guľomet v podstate predstavoval inovovanú a zároveň aj zjednodušenú verziu svojho predchodcu - univerzálneho guľometu (Rheinmetall) MG 34, ktorý bol do nemeckej armády zavedený v roku 1936. Univerzálny guľomet MG 34 sa vyznačoval výbornými konštrukčnými vlastnosťami.
Prvým míľnikom k vzniku modelu MG 42 bol model MG 13. Tento model ľahkého guľometu bol zavedený do nemeckej armády v roku 1930 a vyrábal sa do roku 1934. MG 13 bol vybavený zaujímavým spúšťovým mechanizmom, ktorý umožňoval streľbu v samonabíjacom (semi-auto) aj samočinnom (full-auto) režime. Ďalším krokom na ceste k legende s názvom MG 42 bol model MG 34. Tento model sa vyvíjal v rokoch 1929 až 1934. Odovzdaný do užívania nemeckej armády bol v roku 1936. Vyrobených bolo cez pol milióna kusov. Vo všeobecnosti je považovaný za prvý univerzálny guľomet na svete a v tom čase bol považovaný za najpokročilejší guľomet na svete.
Prečítajte si tiež: Význam kalibrov zbraní
Nevýhodou modelu MG 34 však bola vysoká citlivosť na extrémne poveternostné podmienky, špinu, prach, blato a jeho drahá produkcia. Pokusy o vylepšenie jeho konštrukcie zlyhali, pretože neodstraňovali problém nákladnej výroby a vysokej ceny. Ďalší vývoj priniesol konštrukčne jednoduchší, avšak spoľahlivý a na výrobu menej nákladný model MG 42, ktorý sa vyrábal vo viacerých nemeckých továrňach. Model MG 42 strieľal výhradne v samočinnom (full-auto) režime.
Guľomet sa dal nabíjať prostredníctvom nábojových schránok aj nábojových pásov. Mohol byť na rôznych typoch dvojnožiek (ako ľahký guľomet) a trojnožiek (ako ťažký guľomet). Využíval sa aj vo vojenských lietadlách, v tankoch a obrnených vozidlách. V boji sa prejavili nedostatky jeho konštrukcie. Zvýšená citlivosť na mráz, ľad, prach a bahno, ktoré spôsobovali jeho časté zasekávanie. Z technologického, časového a finančného hľadiska bola jeho výroba veľmi náročná. Väčšina jeho súčastí sa vyrábala frézovaním. Preto bola koncom roku 1939 vyhlásená súťaž na novú, zdokonalenú zbraň. Ako najlepšia sa napokon ukázala konštrukcia Ing. Wernera Grünera z Döbelnu pod označením MG 39. Tento guľomet sa už vyznačoval odolnejšou a jednoduchšou konštrukciou. Čas na výrobu sa skrátil o viac než polovicu. Konštrukciu tvorili predovšetkým lacnejšie plechové výlisky.
Hlaveň a pažba zbrane boli usporiadané v jednej priamke, čo výrazne znižovalo zdvih hlavne po výstrele, čím bol guľomet pri samotnej streľbe pomerne stabilný. Hlaveň zbrane s hmotnosťou 1,8 kg mala dĺžku 530 mm a jej vývrt tvorili štyri pravotočivé drážky. Pomerne nízka hmotnosť konštrukcie záveru umožňovala guľometu dosahovať veľmi vysokú kadenciu streľby - až 1 500 výstrelov za minútu. Jeho vysoká kadencia spôsobovala, že zvuk dávky pripomínal trhanie papiera alebo látky. Práve preto bol medzi spojeneckými vojakmi známy aj ako „trhač papiera“.
Zbraň sa používala so sklápacou dvojnožkou a odnímateľným bubnovým zásobníkom s kapacitou 50 nábojov, alebo na trojnožke s nábojovým pásom s kapacitou 250 nábojov. Nevýhodou guľometu bola pri jeho nízkej hmotnosti v kombinácii s použitím výkonného streliva neveľká presnosť streľby. Univerzálne guľomety MG 42 sa vyrábali v štyroch nemeckých firmách a v rakúskej zbrojovke Steyr-Daimler-Puch A. G. v Grazi. Išlo o prvý masovo vyrábaný guľomet, ktorého hlavné časti tvorili plechové výlisky.
Medzi rokmi 1942 až 1945, kedy sa tento guľomet vyrábal v Nemecku, sa vyrobilo cca do pol milióna kusov. Od roku 1942 do konca druhej svetovej vojny bolo vyrobených približne 750 000 kusov. Okrem nemeckej armády ho využívali aj nemeckí spojenci. Najmä Fínsko, Taliansko, Slovensko a Maďarsko. Po roku 1945 sa guľomet MG 42 stal základom pre ďalšie konštrukcie. V roku 1969 ho po prerazení na kaliber .308 Winchester (7,62×51 mm NATO) zaradil do svojej výzbroje Bundeswehr pod označením MG 3. V jeho výzbroji sa guľomet MG 3 nachádza dodnes. Pod označením M53 „Sarac“ sa guľomet MG 42 kalibru 7,92×57 mm Mauser licenčne vyrábal v bývalej Juhoslávii, kde bol naposledy použitý v priebehu tamojšej občianskej vojny. Z Juhoslávie ho exportovali do Grécka, Španielska, Turecka a do Pakistanu.
Prečítajte si tiež: Plynová pištoľ: Ako na to na Slovensku
Rakety
Po prvej svetovej vojne muselo Nemecko, jeden z najväčších svetových výrobcov zbraní, prestať vyrábať pušky, pancierové dosky a delá. Zmluva Nemecku zakazovala stavať lietadlá a ponorky; lode vojnového námorníctva, kedysi tretieho najväčšieho na svete, museli byť hanebne potopené do vôd Scapa Flow, domovského prístavu Britskej flotily. Zostala z neho iba žalostná flotila zastaralých plavidiel pobrežnej ochrany. Reichswehr, zvyšok nemeckej armády, nesmel prekročiť 100 000 mužov, nesmel byť vyzbrojený tankmi a delostrelectvom kalibru vyššieho, ako 105 mm. Štát musel platiť obrovské reparácie a Militärtechnische Akademie („Vojensko-technická akadémia“) v Postupime musela byť zavretá.
Nič však nebolo také, ako sa na prvý pohľad zdalo. Už za Weimarskej republiky sa nemeckej vláde a priemyselníkom podarilo skryte vyvíjať nové zbrane; a to tým, že presadzovali technológiu použiteľnú vo vojne, ako aj v civilnej sfére, alebo tým, že vojenský výskum tajne prebiehal v zahraničí (napríklad vývoj teoreticky vojensky použiteľných lietadiel prebiehal vo Švédsku, Švajčiarsku, či Španielsku; lodiarske firmy tajne vyvíjali a stavali ponorky v Holandsku a podobne). Obmedzenia týkajúce sa lietadiel sa nevzťahovali na bezmotorové klzáky a tak sa plachtenie stalo v Nemecku po vojne národnou vášňou s militaristickým podtónom. Vzniklo veľa spolkov plachtenia, pričom v mnohých pôsobili bývalí vojenskí piloti.
V období prvej svetovej vojny boli rakety na bojisku používané len obmedzene. Nemci ich používali na vystreľovanie hákovacích kotvíc pri odstraňovaní ostnatého drôtu, zatiaľ čo Francúzom slúžili proti pozorovacím balónom a vzducholodiam. V 20. rokoch vypuklo v Nemecku doslova „raketové šialenstvo“- odvážlivci i firmy experimentovali s autami, motorkami, saňami či dokonca so železničnými vagónmi, ku ktorým boli primontované rakety. Vzlietlo dokonca viacero klzákov, ktoré vo vzduchu poháňali rakety (napríklad Lippischov) stroj Ente, Espenlaubov E7, alebo Opel- RAK.1).
Toto bolo čiastočne spôsobené tým, že vyšlo mnoho publikácií zaoberajúcich sa raketovou technikou a možnosťou dosiahnuť s pomocou nej hranice zemskej atmosféry. Medzi ne patrila aj práca Hermanna Obertha Die Rakete zu den Planetenräumen („Raketou do vesmíru“) z roku 1923, v ktorej pojednával o otázke, ako by mohli byť vyriešené problémy kozmického letu pomocou mnohostupňových nosných rakiet na kvapalný kyslík a kvapalný vodík. Z nej v roku 1929 vznikne rozsiahlejšia práca Wege zur Raumschiffahrt („Cesty k letom do vesmíru“). V októbri tohto roku vzbudil masový záujem o kozmické lety film Fritza Langa Frau im Mond („Žena na Mesiaci“) s montážou záberov kozmického letu.
Spoločnosť sa usadila v starej strelnici Reichswehru (vtedajší názov nemeckej armády) v Reickendorfe, na predmestí Berlína, kde testovala rakety. Miesto preto pomenovali Raketenflugplatz Berlin („Raketová strelnica Berlín“). Spoločnosti sa podarilo získať od Obertha dokumentáciu jeho pokusov a na jej základe vyvíjala vlastné rakety na kvapalné palivo. Prvou bola Mirak (skratka od slovného spojenia Minimum Rakete), ktorá mala preveriť niektoré Oberthove návrhy raketových motorov. Mirak bola dlhá 3,5 metra a jej priemer činil 10 cm; vážila 20 kg. Skladala sa z dvoch neveľkých nádrží na palivo (benzín) a okysličovadlo (tekutý kyslík) a motora umiestneného medzi nimi. Skúšky sa začali v lete roku 1930.
Motor dokázal vyvinúť ťah 68,7 Newtonov po dobu 90 sekúnd, pričom spotreboval 1 kg benzínu a 6 kg tekutého kyslíka. V auguste 1930 sa v Bernstadte uskutočnili statické skúšky rakety Mirak I, ktorá mala niesť tento motor. Ukázalo sa však, že jeho ťah kolísal a motor explodoval kvôli pretrhnutiu nádrže s tekutým kyslíkom, ktorá obaľovala spaľovaciu komoru a tak ju chladila. Jej zohrievaním kyslík zmenil skupenstvo z kvapalného na plynné, expandoval, roztrhol stenu nádrže a explodoval. Preto bolo rozhodnuté zostrojiť motor spaľujúci tekutý kyslík a benzín, ktorého spaľovacia komora by bola chladená vodou. Výsledkom tejto a ďalších zmien bol motor s ťahom 314 N s dobou horenia 200 sekúnd. Spotreba bola 160 g tekutého kyslíka a benzínu za sekundu.
Raketa Repulsor I (pomenovaná po vesmírnej lode z jednej vedecko-fantastickej novely) odštartovala 14. mája 1931 a dosiahla výšku 61 metrov. Vylepšená verzia, Repulsor II, bola po prvý raz odpálená 23. Repulsor III dokázal doletieť do výšky jedného kilometra a vďaka padáku sa neporušený vrátiť späť na zem.
V lete roku 1931 sa uskutočnilo 87 odpálení rakety s motorom, ktorý vyvinuli Rudolph a Riedel. VfR však mala problémy s financiami a nedokázala hradiť nájomné za strelnicu v Reickenorfe. Navyše sa o jej aktivity začala zaujímať polícia, ktorá sa obávala, že rakety by mohli zasiahnuť obytné zóny a rastúci vplyv nacistov, ktorí sa domnievali, že niektoré aktivity spoločnosti sú nebezpečné (členovia VfR boli v kontakte s raketovými inžiniermi aj v iných krajinách, napríklad USA) taktiež situáciu nezlepšovalo. Tvárou v tvár hrozbe zániku VfR v lete roku 1932 prijala ponuku armády, aby odpaľovala rakety v jej zariadení v Kummesdorfe. Viacmenej, väčšina jej členov začala pracovať pre armádny program vývoja rakiet.
Waffenamt Prüfwesen („Skúšobné oddelenie Úradu pre výzbroj“) Heereswaffenamt, HWA („Úrad pre výzbroj pozemného vojska“) zriadil spadajúce podv základni v Kummersdorfe Versuchsstelle Kummersdorf-West („Skúšobné stanovište Kummersdrof-Západ“), kde sa skúšali raketové motory a rakety pre pozemné vojsko a pomocné štartovacie raketové motory pre lietadlá. Záznamy VfR zhabala armáda a činnosť raketových vedcov už plne spadala pod velenie ich chlebodarcov, teda ozbrojených síl.
Okrem VfR pracovala v medzivojnovom období na vlastnom raketovom programe aj nemecká armáda, ktorá hľadala náhradu za ťažké delostrelectvo zakázané Versaillskou zmluvou a rakety jej pripadali ako vhodná alternatíva. Tajne skúšala pomerne malé rakety ma tuhé pohonné hmoty s doletom približne 8 km, ktoré mali v hlaviciach niesť bojové plyny. Pre neúspechy však bol program prerušený.
Už v roku 1930 bol Walter Dornberger menovaný do Výboru pre balistiku, ktorý spadal pod HWA. Becker si bol vedomý výhod spojenia vedy a armády a preto presadzoval vytvorenie centrálneho vojenského inštitútu pre fyziku a chémiu, ale to sa mu podarilo až v roku 1926, keď sa stal riaditeľom Oddelenia pre balistiku a muníciu HWA. Od roku 1929 sa zaujímal o rakety na tuhé aj kvapalné pohonné hmoty a od Ríšskeho ministerstva obrany (Reichswehrministerium,RWM) dostal povolenie na začatie ich vývoja. V roku 1932 získal titul profesora a prednášal ma Berlínskej technickej univerzite, kde sa zoznámil s Walterom Dornbergerom a zaradil ho do armádneho raketového programu.
Na jar 1932 sledovali Dornberger a Becker demonštratívne odpálenie rakety, ktoré pre armádu usporiadala Spoločnosť pre vesmírne lety. Na oboch zapôsobila a ozbrojené sily ju začali podporovať. Becker chcel, aby ľudia z VfR pracovali pre armádu, to ale vyžadovalo, aby ich práca zostala utajená, s čím väčšina jej členov nesúhlasila. Výnimkou však bol mladý študent Berlínskej technickej univerzity Wernher von Braun. Keďže prijal ponuku armády, v roku 1932 bol aj napriek mladému veku povolaný do armádneho programu vývoja rakiet pod vedením Beckera a Dornbergera. Von Braun začal na Berlínskej technickej univerzite robiť doktorát v obore aplikovanej fyziky.
Von Braun bol krátko po svojom vstupe do armádneho raketového programu vymenovaná za riaditeľa Versuchsstelle Kummersdorf-West a k jeho tímu sa postupne pridávali aj ďalší vedci, napríklad Hans Pohlmann, či Walter Riedel. Napokon sa k nemu pripojila aj väčšina ľudí z VfR, ktorá v medzičase zanikla. Wernher von Braun a jeho tím navrhli pre nemeckú armádu celú sériu rakiet pomenovanú „Aggregat“, ktorá dohromady obsahovala až 15 návrhov.
V roku 1931 si HWA od tímu v Kummersdorfe objednal malý raketový motor na kvapalné palivo. Výsledkom bol pomerne veľký motor poháňaný 75%-ným roztokom etanolu a tekutým kyslíkom. Jeho ťah nemohol byť nameraný, pretože hneď po štarte explodoval. Aj napriek tomu sa v projekte pokračovalo a bola skonštruovaná zmenšená verzia tohto motora s hmotnosťou 20 kg, ktorá fungovala bezchybne a mala sa vyrábať vo firme Heylandt. Arthur Rudolph analyzoval príčiny výbuchu prvého motora a na základe záverov, ku ktorým dospel skonštruoval vylepšený model, ktorý pracoval viac, ako 60 sekúnd bez prestávky a bol schopný vyvinúť ťah až 330 N.
Keď sa k moci dostali v roku 1933 nacisti, vláda zakázala akékoľvek civilné vedecké práce na raketách. To viedlo k tomu, že do armádneho raketového programu sa zapojili aj tí vedci, ktorí dovtedy váhali. V tomto roku bola navrhnutá A1, prvá raketa série Aggregat. Hoci statické testy motora, ktoré sa uskutočnili 3. augusta 1934 prebehli úspešne, pri prvom pokusnom odpale rakety strela pol sekundy po štarte vybuchla.
A2 bola vylepšená verzia rakety A1. Strela bola dlhá 1,6 m a jej revolučný tvar bol predchodcom riadených striel budúcnosti. Konštruktéri vychádzali z A1, ale odstránili nedostatky, ktoré spôsobili neúspech prvej rakety. A2 bola vybavená dôkladne izolovanými a oddelenými nádržami na palivo a kvapalný kyslík, aby sa predišlo explózii spôsobenej presakovaním. Medzi nádržami, pri ťažisku strely sa nachádzal gyroskop, ktorý zaisťoval dobré ovládanie a lepšiu stabilitu. Spaľovacia komora bola predĺžená, aby malo palivo viac času na zhorenie.
V rámci testu boli zhotovené dve rakety, Max a Moritz, pomenované podľa kreslených hrdinov nemeckého karikaturistu a básnika Wilhelma Buscha. Kvôli bezpečnosti mali odpálenia prebehnúť na malom ostrovčeku Borkum v Severnom mori, na ktorom bol postavený skromný raketový polygón. Maxa vypustili 19. decembra 1934. Jeho let bol dokonalý. Na druhý deň odštartoval aj Moritz, ktorý dosiahol výšku až 3,5 km. Boli to prvé rakety s gyroskopickým riadením letu (stabilizáciou smeru). V marci 1936 analyzovali Becker a Dornberger predpokladané možnosti doposiaľ vyvinutých rakiet, pričom čím ďalej, tým viac vnímali rakety ako prelomové zbrane.
Po prvý raz sa rozhodli špecifikovať požiadavky na skutočnú bojovú raketu. Podľa nich mala byť schopná 1tonu vážiacu bojovú hlavicu na dvojnásobok dostrelu „Parížskeho dela“ (Paris-Geschütz- nemecké superdelo z obdobia prvej svetovej vojny s dostrelom 125 km), teda na vzdialenosť 250 km, pričom by mala lepšiu presnosť, 3 až 5 km. Raketa mala vážiť 12 ton a jej motor mal byť schopný vyvinúť ťah 25 kN po dobu 65 sekúnd, pričom by spotreboval 8 ton paliva. Jej dĺžka mala byť 14 metrov a priemer trupu 1,6 m. stabilizačné krídelká na konci trupu mali mať rozpätie 3,5 metra. Strela sa mala pohybovať rýchlosťou 5-krát väčšou, než je rýchlosť zvuku a to všetko v dobe, keď ešte žiadna armádna raketa neprekonala zvukovú bariéru. Pravdepodobne vtedy sa po prvý raz objavilo „A4“ ako označenie takejto rakety.
Bolo však jasné, že najprv treba overiť získané poznatky a odskúšať technológiu na menšej rakete, ktorá dostala označenie A3. Strela bola dlhá 7,7 m, priemer mala 0,68 m a vážila 750 kg. Prvý zo série štartov A3 sa konal 4. decembra 1937 na ostrove Greifswalder Oie, niekoľko kilometrov severne od pobrežia ostrova Usedom, za prítomnosti rôznych vysoko postavených divákov. Tam bol postavený ďalší, väčší a bezpečnejší polygón. Počasie bolo mimoriadne nepriaznivé. Prvej rakete pomenovanej Deutschalnd sa asi 3 sekundy po štarte predčasne otvoril padák dopadla späť na zem, kde následne explodovala. Druhej rakete otestovanej 6. decembra sa stalo to isté. Tretia odpálená 8. decembra vystúpala do výšky približne 900 metrov, než sa vymkla spod kontroly a zrútila sa do mora. Po havárii poslednej, štvrtej A3 z 11. decembra 1937 bol projekt ukončený. Von Braun usúdil, že za zlyhanie môže zlý navigačný systém, teda chybný trojosový gyroskop.
Po neúspešných odpaloch A3 pokračovalo testovanie komponentov pre A4 na novej, zdokonalenej rakete A5, ktorá mala lepší aerodynamický tvar, podobný A4. A5 bola dlhá 5,825 m, priemer mala 0,78 m, vážila 1300 kg a nový motor jej dával ťah 15 kN. Jej dolet činil 13 km. Prvý štart sa uskutočnil v lete roku 1938 na ostrove Greifswalder Oie. Strela dosiahla výšku 8 km a jej rýchlosť sa blížila sa k rýchlosti zvuku, ale neprekročila ju. Nasledovali mnohé ďalšie odpaly. Pri teste v septembri 1939, keď bola A5 zhodená z bombardéra Heinkel He 111 sa podarilo prekročiť rýchlosť zvuku. Potom sa aktivoval padák a strelu pred dopadom do mora za...