V roku 1498 sa v Kalikute (Calicut) na keralskom pobreží objavil portugalský moreplavec Vasco da Gama. Prvá portugalská pevnosť bola postavená v roku 1503 v Cochine a jej rádža sa stal závislý na Portugalcoch. Portugalci v roku 1510 získali Gou od Bídžápurského sultanátu. V 30. rokoch 16. storočia obsadili Portugalci Diu a Bassein pri dnešnom Bombaji.
Portugalci postavili aj Bombaj, ktorý nazývali Bon Bahia a Angličania ho neskôr získali ako veno pre kráľa Karola II. Na území Indie sa usadzovali aj Angličania (a hlavne Škóti, ktorí boli chudobní, a tak si chodili zarobiť do zámoria), ktorí najskôr obchodovali a potom si vyberali miesta, kde stavali pevnosti. Východoindická spoločnosť prosperovala - kupovala v Indii bavlnené látky, hodváb, indigo z Gudžarátu a za tovar platila striebrom, ktoré získala v Amerike. Do Indie prichádzali aj Francúzi, ktorí mali svoju vlastnú obchodnú spoločnosť - Compagnie des Indes, ktorú založil Jean-Baptiste Colbert v roku 1664.
Angličania a Francúzi medzi sebou nebojovali len v Európe, ale aj v Indii, kde ale za nich najčastejšie bojovali miestni panovníci. Takéto zástupné boje viedli k nestabilite a Východoindická spoločnosť na tom profitovala. Briti v Indii nepracovali len pre dobro impéria a Spoločnosti, ale hlavne pre svoje vlastné. Jednotlivci, ktorí sa obohacovali na úkor všetkých, dostali meno „nabobs" a ich správa vyvolávala nepokoje.
Francúzi boli z Indie postupne vytláčaní a v roku 1756 Briti obsadili Chandernagore. V roku 1739 vyplienil šáh Nádir mesto Dillí, kde zabil 20 000 obyvateľov. Odniesol si obrovskú korisť, okrem iného aj diamant Koh-i-noor, o ktorom sa ale nevie, ako sa dostal z Perzie, kde ho zobral Humájún, naspäť do Indie. Aj keď sa to nezdá, všetky tieto koloniálne stavby majú na svedomí iné národy.
Problémy ale mali aj Briti po tom, ako nawab Sirádž obsadil Kalkatu. Belochov, ktorí neušli, zavrel do väzenia a hoci ich na druhý deň prepustil, asi 50 ich zomrelo na udusenie a dehydratáciu. Kvôli tomuto incidentu museli Briti tvrdo reagovať. Podplukovník Clive a admirál Watson získali Kalkatu späť. Bitka mala veľký vplyv na dejiny Indie, pretože Briti sa po nej stali pánmi Gangy a boli hlavnou silou v severnej Indii.
Prečítajte si tiež: Ľahká obuv pre poľovníkov: Recenzia
Postupne tak ovládali stále nové územia, ale na odpor sa im postavil štát Mysore na juhu Indie. Na čele kráľovstva boli Hajdar Alí a jeho syn sultán Tipú. Celkovo medzi Britániu a Mysore prebehli štyri vojny. V Druhej boli Briti po bitke pri Polipure totálne porazení. Sultán Tipú vinil Francúzov za to, že mu nedali sľúbenú podporu, a tak mu zabránili Britov ešte viac poraziť. Tipú sa veľkej podpory nedočkal, pretože francúzska monarchia začínala mať problémy sama so sebou.
Mysorská armáda však bola v štvrtej vojne proti Britom porazená a sultán prišiel o život. Jeho telo bolo prepichnuté bajonetom a 2-krát bol postrelený. Jeho telo bolo okradnuté o šperky. Briti sa obávali, že Mysore by mu mohlo slúžiť ako základňa, a tak porážka Tipúa bola pre Britov extrémne dôležitá.
Briti mali v Indii tri významné centrá - Bombaj, Kalkatu a Madras. Británia naďalej rozširovala svoje územie v Indii - medzi rokmi 1826 a 1838 bol anektovaný Assam, druhýkrát bol obliehaný Bharatpur. Problémy robili horské kmene na východe a malé povstanie v okolí rieky Brahmaputra. Napriek územným ziskom Východoindická spoločnosť strácala svoje postavenie. Najskôr v roku 1813 stratila svoj monopol na obchod s Indiou a o dvadsať rokov na to aj s Čínou.
V roku 1813 dostali kresťanskí misionári povolenie šíriť v Indii kresťanstvo, čo sa samozrejme nepáčilo miestnym moslimom a hinduistom. Bojovalo sa proti satí - upaľovaniu vdov a prepadávaniu a zabíjaniu pocestných, hoci ani jeden zvyk nebol veľmi rozšírený , čo bolo skôr raritou. So šírením kresťanstva sa šírilo aj západné vzdelanie. Briti sa rozhodli učiť domácich a angličtinu zaviedli ako oficiálny jazyk. Problémom Britov bolo to, že veľakrát nechceli pochopiť zvyky a kultúru ľudí, ktorým vládli.
Malé povstania prepukali často a jedným z dôvodov bolo to, že po anexii nového územia prestali domorodí vojaci v britských službách (tzv. sipáhiovia) dostávať žold v takej výške, akú mali mať v zahraničí - technicky už slúžili „doma“, hoci sa nepohli z miesta. V roku 1857 sa bengálski sipáhiovia dozvedeli o nových nábojoch, v ktorých bola správna dávka pušného prachu a strela už predpripravené. No aby sa lepšie dostali na začiatok hlavne pušky nabíjanej spredu, boli namazané lojom z prasiat a kráv.
Prečítajte si tiež: Aspekty ľahkej zbrane na nosenie
Navyše predtým, ako sa náboj dal do pušky, sa musel z prachovej náplne odhryznúť zubami papierový obal. Pre moslimov bolo oblizovanie prasacieho loja nemysliteľné, rovnako to platilo aj pre hinduistov, len s kravským tukom. V Bengálsku kvôli tomu vo februári vypuklo povstanie, ktoré síce bolo potlačené, ale správy o nábojoch sa šírili po celej Indii. V máji v meste Meerut, 60 km od Dillí, bolo 85 domorodých vojakov potrestaných po tom, ako odmietli používať podozrivé náboje.
Ich spolubojovníci ich však na druhý deň oslobodili, vlámali sa do zbrojnice a začali masakrovať Európanov v pevnosti. Povstanie sa rýchlo rozšírilo do Dillí, kde ho podporil mughalský panovník. Britom nezostávalo nič iné, ako dobyť Dillí naspäť spolu so Sikhmi a Gurkhami, ktorí im zostali verní. Dillí bolo po ťažkých bojoch obsadené a posledný mughalský panovník bol poslaný do vyhnanstva do mjanmarského Rangúnu, kde zomrel. Povstanie však stále nebolo potlačené.
Ako sa naloďovali na lode do Alláhábádu, začali ich domáci masakrovať ako odvetu za tvrdé britské represálie vo Váránasí. Niekoľko žien a detí tento masaker prežilo, ale o pár dní neskôr boli v druhom masakri zabití aj oni. Povstanie sa tak Britom konečne podarilo potlačiť a ich správu v Indii čakali zmeny. Prvou bol národnostný pomer v armáde. V bombajskej, madrasskej a kalkatskej armáde sa pomer Indov znížil o 40 % a počet Britov sa zvýšil o 50 %.
Nábor nových vojakov sa viac organizoval v Biháre a Pandžábe ako v Awadhe a Indovia nemohli absolvovať delostrelecký výcvik. V roku 1858 sa kráľovským nariadením všetky práva, ktoré mala Východoindická spoločnosť, presunuli na britskú vládu. Indom neprekážalo len presadzovanie kresťanstva, ale aj ekonomické výhody, ktoré mali Európania. Ako príklad môžeme uviesť bavlnu. Keď následne Indovia postavili vlastné fabriky, ktoré mohli konkurovať tým britským, boli na ich tovary uvalené clá, ktoré im bránili byť konkurencieschopné. Vzdelanie bolo vyhradené pre elitu.
Indovia však opúšťali svoju krajinu a odchádzali pracovať do celého sveta - Južnej Ameriky, na Zanzibar, do britskej Malajzie, Singapuru... V roku 1877 zasiahol Indiu Veľký hladomor, ktorý spôsobilo sucho v celom regióne. Vyžiadal si životy 5,5 milióna ľudí. Hoci ho Briti nespôsobili, podľa niektorých ho mohli zmierniť lepším zásobovaním. Práve preto robila Veľká Británia všetko preto, aby si Indiu udržala. Za Curzonovej vlády bolo Bengálsko v roku 1911 rozdelené na východné a západné na základe náboženstva, ale toto delenie nevydržalo dlho a Bengálsko bolo zase zjednotené.
Prečítajte si tiež: Čo je to guľovnica?
Bengálsko, v ktorom sa nachádzala Kalkata, tak postupne strácalo svoj význam, čo sa nepáčilo hinduistom ani moslimom. Stále častejšie sa ozývali hlasy proti imperializmu, ktoré vyzývali na bojkot britského tovaru. Kolonializmus v Indii ovplyvnil kultúru aj v domovských krajinách kolonizátorov. Prvá svetová vojna zasiahla aj Indov. Takmer dva milióny z nich sa dostali ako vojaci alebo pomocný personál do Flámska, Gallipoli alebo bojovali na mezopotámskom fronte, kde proti nim stáli osmanské vojská.
Briti preto svojim moslimským vojakom sľúbili, že v prípade porážky Osmanskej ríše nespravia žiadne kroky, ktoré by viedli k pádu kalifátu. Práve v Afrike sa Gándhí stretol s odporom proti Britom a po príchode do Indie sa z neho stal horlivý agitátor za nezávislú Indiu. Jeho spôsob protestu sa nazýval satjagraha (sila pravdy), ale najlepšie ho vystihuje „pasívny odpor“.
Odpor proti Británii sa rozšíril do všetkých kútov Indie a neobišiel ani Pandžáb s jeho sikhským obyvateľstvom. Práve tento masaker ukázal, že povojnová mierová spolupráca medzi Britmi a Indmi nebude možná. Britský veliteľ Dyer dostal v médiách titul „záchranca Pandžábu“ a vo verejnej zbierke sa pre neho vyzbierala suma 26 000 libier. Na začiatku 20. rokov 20. storočia bola India vo víre bojkotov, štrajkov a organizovaných protestov.
V roku 1928 požadoval Džaváharlál Néhrú kompletnú nezávislosť Indie od Veľkej Británie a o rok neskôr v decembri sa v Kongrese objavila indická vlajka. Deň, kedy India slávi prvý deň nezávislosti, je ten, kedy sa všetci dohodli, že budú za nezávislosť spoločne bojovať - 26. 1. Tridsiate roky neboli rokmi národného obrodenia len v Indii, ale v celej Ázii.
Aby Briti zväčšili svoje zisky a kompenzovali stále väčšie výdavky na správu Indie, zaviedli daň za soľ ešte v roku 1882, ktorá síce nebola vysoká, ale týkala sa každého človeka v Indii. Gándhí v roku 1930 vykonal „pochod soli“, kedy prišiel k Arabskému moru, zobral štipku soli a ohlásil koniec Britského impéria. Polícia následne zatkla Gándhího a tisíce jeho prívržencov. Gándhí zastával ideu jednotnej Indie - to znamená žiadne delenie podľa náboženstva. Sikhovia sú podľa svojej viery povinní bojovať za spravodlivú vec.
Druhá svetová vojna zasiahla nepriamo aj Indiu - indickí vojaci bojovali v Ázii pod britskou vlajkou a zásoby určené pre bežných ľudí končili na fronte. Toto spôsobilo v roku 1943 hladomor v Bengálsku, ktorý si vyžiadal 2 - 4 milióny mŕtvych. Infraštruktúra sa presúvala z východu krajiny na západ, pretože britské velenie sa bálo japonského vpádu z Barmy. Stále častejšie sa však hovorilo o rozdelení Indie na základe náboženstva.
Objavil sa pojem „Pakistan“, ktorý bol vytvorený zo slov P(andžáb), A(fghania - North West Frontier), K(ashmir), I(ran), S(ind), T(ukharistan), A(fganistan) a (Balúčista)N. Názov používali moslimskí učenci na Cambridge začiatkom 30. rokov a čo je zvláštne, v názve chýba písmeno B - engálsko. Británia však v roku 1947 preniesla svoju moc na dva nové štáty - Indiu a Pakistan. Pre Nehrúa a Gándhího bol vznik Pakistanu veľká tragédia a hlavne zlyhanie. Bengálsko bolo rozdelené a 15. augusta 1947 vznikli nezávislá India a nezávislý Pakistan. V Pakistane sa nezávislosť oslavuje 14. Stáročia európskej nadvlády zanechali na Indii hlbokú nezmazateľnú stopu od jazyka, architektúry, obliekaní,...
Nezávislý Pakistan pozostával z dvoch celkov - západného (dnešný Pakistan) a východného (Bangladéš), ktorý tvorilo východné Bengálsko. Medzi Indiu a Pakistan sa rozdelili 2 útvary - Bengálsko a Pandžáb. Vznikom dvoch štátov sa ekonomické väzby pretrhli. Pandžáb bol rovnako rozdelený na dve časti - západ s 60 % moslimským obyvateľstvom pripadol Pakistanu a východ, kde viac ako 60 % tvorili hinduisti a Sikhovia, zase pripadol Indii. Na zakreslení nových hraníc pracovali aj Briti a rozdelenie Indie a Pakistanu bolo vnímané čisto z náboženského hľadiska. Lahore je pre Sikhov podobne dôležité miesto ako neďaleký indický Amritsar.
Začalo sa sťahovanie národa. Takmer 10 miliónov ľudí sa sťahovalo do Indie alebo Pakistanu a tento exodus sprevádzali masakre. Len v Pandžábe sa odhaduje, že medzi augustom a októbrom zahynulo milión ľudí. V okolí Turkménskej brány a Piatkovej mešity sa postavili barikády. Pre niektoré komunity však sebaurčenie nebolo ľahké a nevedeli, kde patria. Napríklad ľudia Meo alebo Mewati žijúci na okraji púšte južne od Dillí vyznávali zmes islamu a hinduizmu. Štáty, kde vládli princovia, sa mali pridať k Pakistanu alebo Indii. Problémom boli tri štáty.
Prvým z nich bol Džúnágadh, kde bol panovník moslim, ale väčšina obyvateľov boli hinduisti, a tak bol štát pričlenený k Indii. Druhý bol Hajdarabád, kde bol zase panovník veriaci moslim, ale vládol hinduistom. V septembri 1948 napochodovali indickí vojaci do Hajdarabádu a územie pričlenili k Indii. Tretí štát sa ukázal ako najviac problematický a šlo teda o Kašmír. Vládol v ňom maharádža Hari Singh, ktorý bol hinduista. Panovník sa rozhodol, že sa pripojí k Indii. Pakistan však protestoval, že pokiaľ sa nebral ohľad na rozhodnutie princov v Hajdarabáde a Džúnágadhe, ale rozhodovalo sa na základe populácie, mal by Džammú a Kašmír pripadnúť Pakistanu.
Kašmír bol však strategicky dôležitý a India oň nechcela prísť. Okrem toho Nehrúova rodina pochádzala práve z Kašmíru. Neutralita opäť nebola možná a 22. Hari Singh sa vystrašil a požiadal Dillí o pomoc. O štyri dni neskôr bola podpísaná zmluva, na základe ktorej sa Kašmír pripojil k Indii a následne 28 indických lietadiel Dakota každý deň prevážalo do Kašmíru indických vojakov, ktorí mali bojovať proti Pakistancom.
India ani Pakistan si oficiálne nevyhlásili vojnu a do Kašmíru prichádzali stále noví pakistanskí „dobrovoľníci". Kým OSN v roku 1948 sprostredkovala prímerie, podarilo sa indickej armáde vytlačiť Pakistancov z kašmírskeho údolia. India ovládala Džammú, kašmírske údolie a Ladak. Okamžite sa začal kopať tunel, ktorý by spojil Kašmír s Indiou. Kašmírsky problém nevyriešila ani druhá vojna v roku 1965 a ani tretia v roku 1971. Problémy pokračujú doteraz - India v roku 1984 zabrala ľadovec Siačen a Pakistan zase v roku 1999 obsadil kopce pri strategicky dôležitej ceste Šrínagar-Léh. Aby toho nebolo málo, Čína zabrala oblasť Aksai Čin.
V roku 1948 sa v Kašmíre malo konať referendum, ktoré sľúbil ešte Nehrú, ale nekonalo sa. Nehrú povedal, že sa konať nebude, kým sa Pakistan nestiahne z Azad Kašmíru. Názov Pakistan je akronym. Pozostáva z počiatočných slov vtedajších provincií, ktoré zahŕňal Pandžáb, Afgánsku provinciu, Kašmír, Sindh a Balúčistan. Napriek nezaslúženej nelichotivej povesti je táto krajina neuveriteľne zaujímavá a oplatí sa ju navštíviť. Chodíme sem už od roku 1996.
India bola na nezávislosť pripravená lepšie ako Pakistan. Nielenže mala väčšie územie, viac úradníkov a viac vzdelaných ľudí, ale indická vláda kontrolovala homogénne územie, čo sa nedá povedať o Pakistane. „Otec“ Pakistanu, Muhammad Džinnáh zomrel v septembri 1948 na rakovinu. V Indii bol zase zavraždený Gándhí v prvých mesiacoch nezávislosti, ale stále tu bol Nehrú. Predpokladá sa, že v prvých rokoch po získaní nezávislosti opustilo Indiu sedem miliónov moslimov a prišlo do nej rovnaký počet hinduistov z Pakistanu.
Lenže India bola väčšia a mala oveľa viac obyvateľov ako Pakistan, ktorý mal oveľa väčšie problémy sa s takýmto presunom obyvateľstva vysporiadať. V Indii žije viac než 2000 rozličných etník. Zahŕňajú tisíce jazykov, foriem modlenia, varenia, obliekania a spôsobov, ako naštvať suseda. Pre nich to teda bolo 10 % populácie, o ktorú sa...
Tabuľka: Prehľad Kľúčových Udalostí
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1498 | Vasco da Gama prichádza do Kalikatu. |
| 1503 | Portugalská pevnosť postavená v Cochine. |
| 1510 | Portugalci získavajú Gou. |
| 1664 | Založená Compagnie des Indes (Francúzsko). |
| 1739 | Šáh Nádir vyplienil Dillí. |
| 1756 | Briti obsadzujú Chandernagore. |
| 1813 | Východoindická spoločnosť stráca monopol na obchod s Indiou. |
| 1857 | Povstanie sipáhiov. |
| 1858 | Práva Východoindickej spoločnosti prechádzajú na britskú vládu. |
| 1877 | Veľký hladomor v Indii. |
| 1947 | Rozdelenie Indie a vznik Pakistanu. |