Lovecký zámok je neodmysliteľnou súčasťou histórie poľovníctva a šľachty na Slovensku. Tieto stavby, často situované v malebných prírodných lokalitách, slúžili ako miesta pre oddych, zábavu a predovšetkým pre organizovanie poľovačiek.
Lov zveri je tak starý ako ľudstvo. Vplyvom rastúcej civilizácie ľudstva sa menil i pohľad na voľne žijúcu zver a jej lov. Ešte za čias Rímskeho impéria, Rímske právo pokladalo zver za „vec nikoho“( res nullius). Podľa tohto práva loviť zver mohol každý, avšak pri vstupe na cudzí pozemok potreboval súhlas majiteľa.
Za vlády Karola Veľkého, si tento panovník privlastnil všetku zem, ktorá nemala vlastníkov, čím sa vytvorili veľké kráľovské revíri. Na týchto mohol loviť zver iba panovník a jeho družina. Za porušenie výsostného kráľovského práva boli prísne tresty.
Zákony a nariadenia Karola Veľkého a jeho nástupcov tzv. Charakter práva lovu, ako výlučne zemepánskej a šľachtickej výsady pretrval až do zrušenia poddanstva. Uhorský kráľ Karol VI. vydal v roku 1729 dekrét o poľovníctve v ktorom je už uvádzaný čas ochrany niektorých druhov zveri v čase rodenia mláďat a ich odchovu.
Až podľa dekrétu Jozefa II. Až takmer po 50 rokoch predovšetkým na východe Slovenska začali sa prenajímatelia združovať do loveckých spolkov a spoločností. Prvý známy lovecký spolok sa založili karpatskí Nemci v roku 1833 mal názov Kesmarker Jagdverein, hoci úprava poľovného práva v bývalom Uhorsku, a teda aj na území Slovenska bola až za vlády Františka Jozefa I. Ten zákonným článkom XX/1883 o poľovníctve vytvoril legislatívnu úpravu práva poľovníctva aj na našom území.
Prečítajte si tiež: Sprievodca bazárom loveckých lukov
Pretrval napriek zmenám ktoré sa po rozpade Rakúsko- Uhorska a vzniku I. ČSR zostal na Slovensku v platnosti až do konca II. svetovej vojny a v niektorých zásadných častiach až do roku 1947. Po vzniku ČSR boli v rámci tohto zákona vydané vykonávacie predpisy dňa 10.
Na netradičnom mieste, v lesoch pri obciach Ruskov a Slančík (okres Košice-okolie), sa nachádza hrobka príslušníka jedného z najstarších a najvýznamnejších uhorských šľachtických rodov.
V roku 1916 na tamojšom Okrúhlom vrchu podľa jeho posledného želania pochovali grófa Štefana Forgáča (Istvána Forgácha), ktorému patrili hrad Slanec, kaštieľ v Slanci a mnohé ďalšie majetky. Za svoj posledný odpočinok si zvolil skromné miesto v prírode medzi stromami.
"Gróf Štefan Forgáč bol najväčším veľkostatkárom v Abovskej stolici a jeho majetky sa rozprestierali na ploche 28 000 hektárov. Mal veľký význam pre celé okolie, pretože poskytoval množstvo pracovných príležitostí, jednak na svojom veľkostatku, kde choval hovädzí dobytok a ovce, a jednak vo svojich lesoch. Drevo z nich sa používalo na výrobu železničných podvalov, ako stavebný materiál a na ďalšie výrobky. Založil napríklad aj skláreň v Slanskej Hute.
Okrem toho, že bol úspešným hospodárom, gróf prejavoval svoj záujem a talent v mnohých oblastiach - ako chovateľ dostihových koní, hráč na klavíri, hodinársky majster, legendárny poľovník, fotograf či maliar. Hoci sa o veľkú politiku nezaujímal, bol aj členom hornej snemovne uhorského parlamentu. Bol zručným hodinárom a pre vežu slaneckého kostola a faru zostrojil veľké hodiny. Mal aj hudobný talent a jeho hra na klavír často spríjemňovala salónne spoločenské stretnutia šľachty.
Prečítajte si tiež: Výber základky pre lovecký luk
"V roku 1912 kúpil v Berlíne od firmy Choralian Company americký píšťalový organ nesmiernej hodnoty, ktorý mal vo svojom kaštieli umiestnený v troch miestnostiach," uviedla Janičkárová. Štefan mal blízko k prírode a zvieratám, na Okrúhlom vrchu si nechal vybudovať pekný lovecký zámok, z ktorého bolo vidieť do Slanca. O tom, že bol zároveň človekom modernej doby, svedčí, že si zriadil súkromnú telefónnu sieť spájajúcu jeho kanceláriu, hájovne a lovecký zámok.
Medzi ľuďmi bol rešpektovaný a obľúbený, svoje humánne cítenie prejavil aj po vypuknutí prvej svetovej vojny, keď sa z frontu vracali ranení a chorobami vysilení vojaci. "Pri svojom kaštieli zriadil malú nemocnicu s dvanástimi posteľami. Dňa 29. februára 1916 gróf vo veku 62 rokov náhle zomrel. Členovia jeho rodu boli pochovávaní v krypte ruskovského kostola, on však chcel spočinúť vedľa svojho loveckého zámku v lone prírody, kde posledné roky trávil čoraz viac času. Tak sa počas pohrebu za veľkého smútočného sprievodu aj stalo.
Za éry socializmu mali grófove sídla aj hrobka smutný osud. Kaštieľ v Slanci zbúrali a lovecký zámoček v roku 1985 nezmyselne vyhodili do vzduchu. "Jeho hrobku vandali v 50. a 60. rokoch minulého storočia trikrát otvorili, zrejme v snahe nájsť nejaké cennosti, ale gróf bol skromný v živote, a tak sa aj nechal pochovať, takže nenašli nič. Nemali úctu ani k mŕtvole nebohého a nechali ju mimo hrobky.
Náležitej úcty sa grófovi opäť dostalo až v novom storočí. V roku 2004 poškodený náhrobok opravili a premiestnili k ruskovskému kostolu, kde ho vysvätil arcibiskup Alojz Tkáč. V auguste 2016 pri príležitosti 100. výročia grófovej smrti vyhlásili lokalitu s niekdajším loveckým zámočkom a upravenou hrobkou za významné lesnícke miesto.
Detaily zo života bulharského cára Ferdinanda Coburga a jeho pôsobenie na Slovensku približuje muzeálna expozícia inštalovaná v priestoroch jeho niekdajšieho poľovníckeho zámku na Prednej Hore v okrese Revúca. Podľa slov Petry Glűcknerovej, referentky marketingu a vzdelávania Odborného liečebného ústavu psychiatrického (OLÚP), n. „Návštevníkov čaká pútavý výklad o živote a histórii F. Coburga.
Prečítajte si tiež: Parametre reflexných lukov
V múzeu uvidia návštevníci okrem poľovníckych trofejí napríklad drevené kreslo vyrobené z jedného kusa dreva, v ktorom Coburg rád sedával, ako aj iný autentický dobový nábytok. „Zaujímavosťou je prenosná splachovacia toaleta. Drevený lovecký zámok vznikol vďaka projektu, ktorý si bulharský cár kúpil v roku 1909 na jednej viedenskej poľovníckej výstave. „Na jeho základe si ho dal postaviť a všetky časti boli potom privezené do Muráňa a odtiaľ sem hore na Prednú Horu,“ priblížila referentka s tým, že celý priebeh výstavby je zachytený aj na dobových fotografiách, ktoré návštevníci tiež uvidia v múzeu.
Okrem poľovníckeho zámku začal v roku 1912 Coburg na Prednej Hore budovať aj svoje zimné sídlo. Nikdy ho však nedokončil a stavba bola dostavaná až v 50. rokoch, keď objekt začal slúžiť ako tuberkulózne sanatórium, a dnes v ňom sídli OLÚP.
Poľovnícky kaštieľ Vývrat (označovaný aj Vivrat, Wivrat, Vivrad) využívali Pálffyovci na oddych a poľovačky viac ako polstoročie. Potom slúžil najmä na rekreačné účely ďalších takmer sto rokov. Monografia o bratislavskej župe z konca 19. storočia uvádza, že Vývrat bol obľúbeným miestom kniežaťa Mikuláša Pálffyho.
Budova mala dve podlažia. Tretie podlažie bolo podkrovné, v jednom rohu mierne zvýšené, vytvárajúce dojem veže. Pôdorys budovy bol nepravidelný, nárožné rizality a vežička ho dotvárali do podoby blízkej písmenu H. Kaštieľ bol postavený v lesnom prostredí. Pred objektom bolo vytvorené jazierko, napájané vodou z neďalekého potoka. Pri kaštieli stál ďalší objekt, prízemný s podkrovím, architektonickými prvkami podobný kaštieľu.
Na rekreačné účely sa využíval aj po roku 1918, samozrejme už nie pre Pálffyovcov. Ešte v pálffyovských časoch (a zrejme aj neskôr) k Vývratu viedla jedna časť trate pálffyovskej úzkokoľajnej železnice Štrečky.
V druhej polovici 20. storočia pôsobilo v objekte istý čas lesnícke učilište. Vtedy v ňom podľa pamätníka zriadili tiež internát a kvôli tomu sa nadstavovalo poschodie. Budova sa začala meniť na nepoznanie. Neskôr umiestnili v niekdajšom šľachtickom poľovníckom sídle rekreačné zariadenie tlačového kombinátu Pravda.
V posledných približne dvadsiatich rokoch existencie budova chátrala a koncom roka 2011 ju zbúrali. Nebola pamiatkovo chránená, pravdepodobne preto, že po roku 1945 stratila všetky pamiatkové hodnoty.