Na svete je mnoho žien - umelkýň, avšak len jedna, ktorú oslovujú „babička performácií”, sa navždy zapíše do dejín umenia. Pre niekoho možno šialená, pre niekoho sadistická, odvážna, slobodná, nebojácna. V každom prípade to, na čo chce Marina Abramović poukázať, má hlbokú myšlienku, ktorá presahuje hranice, ktoré vytvorila spoločnosť medzi normálnosťou a šialenstvom. A tam niekde na pomedzí je niečo ako moderné umenie.
Čo je performácia?
Zjednodušene je performácia forma umenia, ktorá je na rozmedzí divadla a bežného života. Za prejav performácie možno považovať aj primitívne šamanské tance, kedy šaman vstupuje do roly „umelca”. Mnoho performácií je na pokraji života. Otázne je, do akej miery je to len ilúzia a či skutočne umelec ohrozuje sám seba alebo len šikovne pracuje so strachom publika a všetko je dohodnuté. Je to ťažké odhadnúť. Ale o tom umenie je.
Rytmus: Hranice zraniteľnosti
V predstavení Rytmus sa nechala zavrieť do galérie a poskytla ľuďom stôl so 72 predmetmi, ktoré môžu na ňu použiť. Boli tam napríklad ruže, pohár vody, žiletka, a dokonca pištoľ s nábojom. Publikum bolo vyzvané, aby s ňou počas nasledujúcich šiestich hodín urobilo, čo chce. Ľudia reagovali spočiatku láskavo. Podali jej ružu, dali jej pohár vody alebo cez ňu prehodili šál. Postupne sa stali krutejšími.
Marina poukazuje na slabosť a zraniteľnosť všetkých žien, ktoré sa často nedobrovoľne dostali do nepríjemných situácií. V roku 1974 predviedla Rytmus 5: zapálila obrovskú drevenú päťcípu hviezdu (symbol komunizmu), ostrihala si nechty a hodila ich do ohňa, potom aj vlasy. Vošla dnu a stratila vedomie.
Ulay a spoločné performácie
Vo veku 29 rokov sa Abramović stretla s Ulayom na výlete do Amsterdamu. Zdieľali rovnaký deň narodenia, rovnaké vášne a zamilovali sa. Vytrvalosť bola jadrom ich práce: v jednom z predstavení na seba kričali, kým nestratili reč, sedeli v tichosti, kým to už nedokázali zniesť, fackovali sa, kým sa už nemohli viac fackovať. V Rest Energy z roku 1980 držala ona masívny luk a on vytiahnutý šíp. Mieril na jej srdce. Dielo trvalo 4 minúty a 20 sekúnd. Jeden chybný pohyb a bola by mŕtva. Abramović hovorí, že ich práca bola o dôvere, nie o násilí. V ďalšom predstavení stáli nahí po oboch stranách zúženého východu z galérie. Aby mohla verejnosť odísť, musela si vybrať, či sa pri odchode obráti na Ulaya alebo na Abramović. Východ bol taký úzky, až bol fyzický kontakt nevyhnutný. Bolo to sexi, konfrontačné, aj trápne.
Táto krehká aj silná žena nastavuje spoločnosti zrkadlo, akí sme a čoho sme schopní. Príbehy, ktoré sú súčasťou jej umeleckej minulosti, galérie, sú na pomedzí násilia a brutality, „ktorej je bežný” návštevník schopný po prekročení múzea, či galérie. Možno ide o dohodnutý komparz, ktovie. Avšak paradox cesty za kultúrnym zážitkom sa mení na agresívny prejav bez rešpektu k autorke. Marina ukazuje ženám ich vlastnú zraniteľnosť a podstatu. Ukazuje, že po každom zranení možno nájsť novú silu vstať.
Tento článok rozhodne neschvaľuje autorkine postupy alebo spôsoby umeleckého sebavyjadrenia ako vhodné, bezpečné či hodné nasledovania inými umelcami. Hlboká sebareflexia jednotlivca po vzhliadnutí tohto videa a každodenná snaha, aby sme nezraňovali ľudí okolo nás, by mala byť odkazom, ktorý možno pozorovať z práce tejto umelkyne. Zveličene by sa dalo povedať, že je obetným baránkom (možno aj doslova) kolektívnej energie ľudí, ktorí za účelom adrenalínu a zážitku nemajú zábrany poškodzovať a ohrozovať život toho druhého. Po pozretí videa si zrejme mnoho ľudí uvedomí, aké je nutné pestovať v sebe sebareflexiu, empatiu, rešpekt voči životu toho druhého. Je však na každom z nás, aby sa z naučenej umelej empatie a slušnosti stala skutočná, úprimná a prijatá ľudská hodnota, na ktorej ako spoločnosť môžeme stavať bezpečné miesto pre nás všetkých.