23. jún je na japonskom ostrove Okinawa pamätným dňom. Hoci V Európe sa už ľudia tešili z konca nezmyselného zabíjania, v Pacifiku vojna pokračovala. Jedno z posledných dejstiev tejto krutej hry sa odohralo práve na strategicky situovanej Okinawe.
Boje o Okinawu
Ako sa pacifická frontová línia blížila k brehom Japonska, tým odhodlanejší bol odpor vojakov z krajiny vychádzajúceho slnka. Pribúdalo chlapov, ktorí zasadzovali Američanom údery samovražednými útokmi kamikadze. Ponuky na mier odmietali, na čo Američania odpovedali bombardovaním, pri ktorých zahynuli státisíce civilistov. Zvrhnutie zápalných bômb začiatkom marca 1945 zabilo okolo 100 000 Tokijčanov.
Kľúčom k dobytiu Japonska bola Okinawa, ktorá sa nachádza asi 550 km južne od hlavných ostrovov. Japonci tam mali 32. armádu s vyše 117 000 mužmi, ktorej velil „démon“ generálporučík Micuru Ušidžima. Vyznamenal sa už pri japonskom útoku v Číne, v Barme a naposledy pri obrane ostrova Iwodžima. Uvedomoval si, že americkej presile nemôže dlho vzdorovať, obranu preto sústredil okolo stredovekého hradu Šuri a rozhodol sa bojovať do posledného muža.
K ostrovu smerovalo asi 1 300 amerických lodí s viac ako pol miliónmi vojakov. Keď sa 1. apríla 1945 vylodili prvé jednotky na plážach Okinawy, prekvapilo ich, že sa nestretli s výraznejším odporom. Zdalo sa, že dobytie ostrova bude otázkou niekoľkých dní a zaobíde sa bez veľkých strát. Po piatich dňoch sa však Američania a ich spojenci presvedčili o opaku. Japonci za cenu veľkých strát podnikli prudké protiútoky a zakopali sa v pevnosti Šuri a v jej okolí.
Pevnosť Šuri padla až v posledný májový deň roku 1945. Tým sa však boje neskončili. Japonci sa opevnili na polostrove Oroku i v horách ostrova a ich odpor neochabol ani po nasadení plameňometov. Posledné výstrely padli 21. júna. Boje prebiehali aj na mori. Japonské loďstvo bolo síce veľmi oslabené, ale stále bolo dosť mužov, ktorí ako kamikadze boli schopní fanaticky zasadzovať nepriateľovi ťažké rany.
Prečítajte si tiež: Slovenská lyžiarska hviezda
Z vyše 117 000 japonských vojakov zahynulo asi 110 000, zvyšok sa dostal do zajatia. Na strane spojencov zaznamenali vyše 12 000 mŕtvych a nezvestných a vyše 72 000 zranených. Medzi padlými bol aj veliteľ amerických síl generál Simon B. Buckner, keď jeho stanovište zasiahol delostrelecký granát. Do histórie sa zapísal ako najvyšší americký dôstojník, ktorý padol v druhej svetovej vojne. Na Okinawe zomrelo aj veľa civilistov. Odhady hovoria o 70 000 až 140 000.
Boje o Okinawu boli predohrou k plánovanému vylodeniu amerických vojsk v Japonsku. Malo k nemu dôjsť 1. novembra. Fanatický odpor Japoncov na Okinawe viedol americké velenie k prehodnoteniu plánov a k použitiu atómovej bomby.
Okinawčania si na obete bojov spomínali už počas americkej okupácie, ktorá sa oficiálne skončila v roku 1972, no USA tu majú doteraz základne svojho námorníctva a námornej pechoty. Na vyše 30 základniach, ktoré zaberajú asi štvrtinu plochy ostrova, slúži okolo 26 000 amerických vojakov. 23. júna 1995, pri 50. Takto krvavo sa v roku 1945 zapísala Okinawa do vedomia ľudstva.
História Okinawy
Podľa legiend zakladateľom kráľovstva Rjúkjú bol Tenson, najstarší syn bohyne Amamikju a boha Šinerikju, a to sa vraj stalo už pred 17 000 rokmi. Tensonovi mladší bratia sa stali predkami prvých ostrovných šľachticov a roľníkov, staršia sestra prvou kňažnou a mladšia symbolizovala pospolitý ľud. Povesti sú jedno a historické fakty zrejme iné, hoci doba vzniku dynastie Tenson nie je známa.
Zanikla okolo roku 1200, keď sa ujal vlády kráľ Šunten, ktorý priniesol hospodársky a kultúrny rozkvet, dal vystaviť nové kráľovské sídlo - hrad Šuri a zaviedol japonské slabičné písmo. Koncom 13. stor. na Rjúkjú prenikli budhistické myšlienky a ostrovy sa dostali pod vplyv mocnej Číny, ktorej záujmy sa stretávali s japonskými. V čase, keď sa v Japonsku bojovalo o moc, Rjúkjújské kráľovstvo neposlalo do Kjóta dohodnutý tribút, čo viedlo v roku 1609 k trestnej výprave a k zajatiu kráľa, ktorého prinútili podpísať ponižujúcu zmluvu a na Okinawe sa chytila moci rodina Šimazu z ostrova Kjúšú.
Prečítajte si tiež: Vlhovej návrat po zranení
Do Japonska bolo súostrovie oficiálne začlenené v roku 1879, keď Japonci vyhnali posledného rjúkjúského kráľa Šo Taia. Okinawa je najväčším ostrovom súostrovia Rjúkjú. Pri dĺžke 140 km je široký len 3 - 19 km. Na rozlohe vyše 1 201 km2 dnes žije okolo 1,4 milióna obyvateľov. Väčšinu tvoria pôvodní Okinawčania, ktorí hovoria jazykom učinaaguči. Lingvisti sa zatiaľ nezhodli, či ide o samostatný jazyk alebo len o dialekt japončiny.
Mesto Okinawa má asi 130 000 obyvateľov a je druhým najväčším na rovnomennom ostrove. Okolo 320 000 ľudí žije v meste Naha. Po roku 1921 dostalo modernú podobu, ale počas bitky v roku 1945 bolo zrovnané so zemou. Nečudo, veď sa v jeho blízkosti nachádzalo centrum obrany - hrad Šuri. Po ostreľovaní hradu z amerických lodí 25. - 27. mája 1945 a následnom požiari zostali z neho len základy. Mesto i susedné Šuri, ktoré je dnes súčasťou Nahe, však vstali z popola. Hrad postavili podľa spomienok, historických záznamov a fotografií a od roku 1992 je najnavštevovanejšou pamiatkou mesta. Šuri bolo sídlom panovníkov kráľovstva Rjúkjú od začiatku 15. stor. do roku 1879, keď bolo pričlenené k Japonsku, a pred druhou svetovou vojnou hrad prehlásili za japonský národný poklad.
Karate z Okinawy
Zjednotiteľ Rjúkjú Šo Hanši, aby si udržal moc, vydal zákaz držania akýchkoľvek zbraní a tento príkaz ochotne prevzali aj japonskí vládcovia. Navyše zaviedli kontrolu aj nad poľnohospodárskym náradím, ktoré by sa dalo použiť ako zbraň. Okinawčania sa však vynašli. Od Číňanov sa naučili brániť seba a svoje rodiny holými rukami. Prípravy prebiehali tajne a v noci, pričom trénovali v odeve na spanie.
Za zakladateľa športového karate sa považuje Gičin Funakoši, ktorý sa narodil v Okinawe 10. novembra 1868. Základné myšlienky priniesol v knihe Maratedó - Moja životná cesta. Začínal ako 12-ročný pod vedením majstra Ankó Asata, a to tajne, keďže karate bolo na Okinawe úradne zakázané. Mal sa stať lekárom, ale keď mu po príchode do školy povedali, že si musí odstrihnúť tradičný vrkoč, radšej sa stal učiteľom. V roku 1921 navštívil Okinawu japonský cisár a s údivom sa díval na Funakošiho techniku karate. O rok neskôr ho pozval na cisársky dvor, kde prebiehala prehliadka tradičných bojových umení a telesnej výchovy. Funakoši zostal v hlavnom meste a začal vyučovať karate. Z poplatkov postavil v roku 1939 prvú špeciálnu telocvičňu - dódžó -Šótókan. Poetický názov (Dom vlniacich sa borovíc) vychádza z Funakošiho pseudonymu Šótó, ktorým sa podpisoval pod svoje básne. Telocvičňu zničilo americké bombardovanie, po vojne si však karate našlo obdivovateľov po celom svete a v roku 2020 sa prvýkrát objaví na olympijských hrách v Tokiu. Funakoši zomrel 26. apríla 1957 v rodnej Okinawe.
Dlhovekosť Okinawčanov
Obyvatelia ostrova Okinawa a celého súostrovia Rjúkjú sa vyznačujú dlhovekosťou. V priemere pripadá na 100 000 obyvateľov až 34 (niektoré zdroje uvádzajú až 50 storočných), čo je najmenej dva- až trikrát viac ako v USA alebo vo vyspelých európskych krajinách.
Prečítajte si tiež: Jej úspechy v lyžovaní
Lindsey Vonnová
Lindsey Vonnová, rodená Kildowová (* 18. október 1984, St. Paul, Minnesota, USA) je americká lyžiarka. Je držiteľkou veľkého krištáľového glóbusu za sezóny .... Lindsey Caroline Vonn is an American alpine ski racer. She won four World Cup overall championships with titles in 2008, 2009, 2010, and 2012.. Pred ukončením kariéry bola najviac oceňovaná lyžiarka histórie.Počas 19 sezón v SP sa postavila na pódium 137-krát, z toho 82-krát na najvyšší ....