Najstarší maratón v Európe, Medzinárodný maratón mieru alebo tiež Košický maratón, započal svoju tradíciu v roku 1924, presne 28. 10. 1924. V tento deň sa zhmotnilo nadšenie ôsmych bežcov, ktorí začali tradíciu tretieho najstaršieho maratónu na svete, hneď po Bostonskom a Yunkerskom maratóne.
Maratón predstavuje pre Košičanov aj Slovákov každoročne významnú udalosť, kedy si v prvú októbrovú nedeľu pripomínajú nutnosť spolupatričnosti, pomoci a ,,ľudskosti“.
Počiatky a zakladatelia
Bolo leto roku 1924 keď Vojtech Braun Bukovský, košický športový nadšenec, organizátor i novinár v jednej osobe navštívil olympijské hry v Paríži. Najväčšiu zásluhu na organizácii prvého košického maratónu nesie Vojtech Braun Bukovský. Keď ho Vojtech Bukovský na jeseň 1924 zakladal, volal sa ešte Béla Braun (meno si zmenil až po druhej svetovej vojne) a nemal tridsať.
Syn židovského obchodníka s farbami a lakmi sa narodil s nosom na to, čo kedy a ako urobiť, aby prežilo to, čo si predsavzal. Popritom mal aj trochu šťastia. Napríklad na telocvikára. Na košickom reálnom gymnáziu v tom čase pôsobil Ľudovít Kmeťko, ktorý popri cvičení na náradí vyznával aj atletiku. Braunov maturitný ročník bol posledný, ktorý vyučoval. V júli 1912 v dvadsiatich ôsmich rokoch ako Lajos Aradi-Kmetykó zažiaril na Hrách V. O dvanásť rokov, už za Československa, sa na olympiádu dostal aj jeho košický žiak Béla Braun, hoci „len“ ako novinár.
V Budapešti na dvakrát, po štvorročnej pauze na fronte v delostreleckom pluku, vyštudoval za stavebného inžiniera. Po otcovej smrti musel pomáhať matke aj v rodinnom obchode, ale športu sa držal ako kliešť. Nielen vrhu guľou, ktorý mu najlepšie pasoval k postave. V lete 1924 sa vybral do Paríža a Košičanom na stránkach maďarského denníka Kassai Napló vykresľoval pôvaby olympijských hier a nadšenie aj útrapy jeho účastníkov. Najviac ho očaril maratón.
Prečítajte si tiež: Dôležité informácie o zbrojnom preukaze
Prvý raz videl chlapov trápiť sa bezmála tri hodiny na trati, ktorá im napriek posunutému štartu na pol šiestu podvečer v pomaly ustupujúcej páľave pripadala bez konca. „To sú výkony, z ktorých naša mlaď môže čerpať energiu pre život!“ nadchol sa Braun a len čo doma vyložil kufor, začal známych aj neznámych presviedčať, že maratónsky beh je práve to, čo Košice a Košičania potrebujú. Vtedy bolo od úmyslov ku skutkom bližšie ako dnes.
Prvé roky a významné udalosti
Maratónska horúčka v Košiciach už pol storočia prepuká v prvý októbrový víkend. Fixným termínom prvých štrnástich ročníkov však bol 28. október - Deň republiky, výročie vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Aj vďaka zaliečavému termínu Braun rýchlo získal podporu Prahou menovaných veliteľov miestnych silových zložiek.
Plzenský rodák Antonín Zikmund, náčelník polície, bol až do rozpadu Československa dokonca jeho najbližší spolupracovník. Generál Radola Gajda, ktorý sa v čiernohorskom Kotore narodil ako Rudolf Geidl, dostal veliteľský post 11. divízie za zásluhy v čs. légiách v Rusku a za 26 mesiacov si získal aj Košičanov. Práve ihrisko s atletickou dráhou v ich areáli sa stalo miestom cieľa maratónu. Miesto cieľa bolo jasné, miesto štartu naopak rébus. Medzi piatimi uvažovanými lokalitami figuroval aj Prešov či Dargov, napokon však vyhralo bývalé centrum jednej z najmenších uhorských žúp - Turňa nad Bodvou.
Spiritus rector košického maratónu si dal záležať na tom, aby premiéra vyznela najpredpisovejšie ako sa dalo. Vtedy, ba aj neskôr, sa vo svete ešte behávali maratóny rôznej dĺžky, ale Braun alias Bukovský trval na dodržaní rozhodnutia Medzinárodnej atletickej federácie zo ženevského zasadania 1921, že regulárny meria 42 195 m.
Dráma prvého ročníka nespočívala v súboji o primát, lebo od štartu, ustavične zvyšujúc svoj náskok, bežal na čele 25-ročný fúzkatý košický šramák Karol Halla. Karol Halla vyhral košický maratón len raz, ale bežal ho najmenej deväťkrát. „Začiatkom štyridsiatych rokoch, keď sa Bukovský pre svoj pôvod musel schovávať, Halla patril medzi tých pár ľudí, čo udržiavali maratón pri živote.
Prečítajte si tiež: Medzinárodná kvalifikácia tenisových rozhodcov
„V Košiciach som nikdy nebežal sám, vždy so mnou bežali diváci,“ zložil po rokoch počas jednej z návštev v pozícii čestného hosťa poklonu publiku jasne najúspešnejší maratónec predvojnovej éry a zrejme aj večný rekordér v počte víťazstiev. S vavrínovým vencom na šiji dobehol sympatický Maďar štyrikrát (1927, 1928, 1932 a 1933), okrem toho trikrát druhý (v premiére 1925, 1931 a 1934). Štartoval desaťkrát a len raz nedobehol: v roku 1930 odstúpil z vedúcej pozície.
Účasť maďarských vytrvalcov sa premietla v názve (Slovenský medzinárodný maratón) aj vo výkone: čas Pála Királya 2:41:55 h bol rekordom podujatia až do roku 1931.
Exotika dorazila do Košíc v čase svetovej hospodárskej krízy. V tridsiatom prvom. Maratón, na ktorom v prvých siedmich ročníkoch štartovali len Európania, aj to iba zo siedmich krajín, zrazu bežal - Argentínčan. Ani nie o rok bol z neho senzačný olympijský šampión.
V roku 1931 vyhral MMM bežec z Argentíny, ktorý neskôr triumfoval pod olympijskými kruhmi v Los Angeles. Juan Carlos Zabala mal v čase svojej úspešnej účasti na maratóne iba úctyhodných 20 rokov.
Večer po tom, čo 10. Maratón. Štyridsaťdva kilometrov a 195 metrov. Stirling totiž pochádzal z Brna. Len čo Zabala na košickom nádraží vystúpil z vykúreného rýchlika do nečasu tunajšej jesene, vyhrnul si golier kabáta a podvedome skrčil hlavu medzi útle plecia. „Maratón 1931 bol prvý, ktorý som videl na vlastné oči. Mal som vtedy deväť,“ spomínal s odstupom desaťročí Ján Margita, ktorý predsedal organizačnému výboru MMM v rokoch 1961 - 1984.
Prečítajte si tiež: Košický maratón
Na recepcii po maratóne Bukovský oznámil, že slávny hosť pobeží v Košiciach ešte raz. O jedenásť dní povzbudzovaný skandovaním piatich tisícok divákov „Tempo, Zabala!“ zaútočil na dráhe na svetový rekord v hodinovke, ktorý výkonom 19 210 m držal legendárny Fín Paavo Nurmi. Hoci Zabalu v roku 1999 vyhlásili za argentínskeho atléta 20. storočia, domáce zdroje sa rozchádzajú v jeho dátume narodenia.
Stirling po návrate domov začal s národným olympijským výborom vyvíjať aktivity k udeleniu vekovej výnimky, čo konštatujú aj niektoré zdroje z tých, ktoré uvádzajú, že sa Zabala narodil v roku 1911, hoci v tom prípade by na to nebol dôvod. Podľa Sancha, Argentínčania jednoducho Zabalovi vystavili nový „identity document“ s dátumom narodenia 21. Dnes by z toho vznikol škandál, ale vtedy svetovú atletickú federáciu prednostne vzrušoval Nurmi. Fenomenálneho Fína hotujúceho sa na maratón pár dní pred olympiádou odrovnala diskvalifikáciou za údajný profesionalizmus. Stirling, športový inštruktor ústavu, odhalil jeho talent, keď Juanov spor s iným chovancom nariadil vyriešiť bežeckým súbojom.
„Na minulej v Amsterdame ušla čilskému maratóncovi Manuelovi Plazovi zlatá medaila o 26 sekúnd, mne sa to na budúcej v Los Angeles nestane. Buď vyhrám alebo zomriem,“ vyhlásil Zabala. Aj vyhral. V bielej čiapke a s bielym potítkom na zápästí však dobehol do cieľa na Memorial Coliseum taký vyšťavený, že za ním ho museli podopierať a napokon odniesť do ošetrovne. Písal sa siedmy august roku 1932 a v ten deň 130 kilometrov od etiópskej Addis Abeby prišiel na svet Abebe Bikila.
Zabalovi double v Berlíne 1936 nevyšlo: ešte na 25. kilometri bol na čele s 92-sekundovým náskokom, ale potom už nohy pocítili únavu z behu na 10 000 m, v ktorom sedem dní predtým dobehol šiesty, a na 32. kilometri so slzami v očiach zastal.
Krásne posolstvo priniesol do Košíc v roku 1937 bežec Désiré Leriche. Tento bežec sa zúčastnil pretekov iba vďaka zbierke svojich priateľov, ktorí v neho natoľko verili, že vyzbierali dostatočný obnos peňazí.
Košičania túžili mať na listine víťazov aj Francúza, nuž v tridsiatom siedmom poslali do Paríža cestovné lístky na meno Désiré Leriche. Zásielka však meškala a dvojnásobný francúzsky šampión (1934, 1937), ak chcel docestovať načas, musel poprosiť známych, aby sa mu na cestovné poskladali, a lístky si kúpil sám. Posledný predvojnový ročník obdarili nebesá pekným počasím a Leriche, povolaním záhradník, bežal Zabalovým štýlom štart - cieľ, aj keď nie jeho tempom.
Predošlého víťaza Györga Balabana, Juhoslovana s rakúskym pasom, nechal za sebou o vyše sedem minút. V cieli si za každý autogram vypýtal pár drobných. Všetci si mysleli, že sa mu skladajú, aby krajanom vrátil, čo mu požičali na cestu. Večer organizátorov milo prekvapil. Všetko, čo vyzbieral, im do haliera odovzdal s odkazom: Dajte to chudobným. „Vy nie ste cudzinec, ale náš brat,“ povedal mu jeden zo Slovákov. Odcitoval ho v rozhovore pre denník L’Auto (predchodca L’Équipu), v ktorom tvrdil, že v Košiciach bol „kráľovský prijatý a ustavične v obkolesení davu ľudí“.
Na štvrtý pokus sa víťazstva dočkal trojnásobný lotyšský olympionik Artūrs Motmillers. Posledný predvojnový ročník odbehol aj takmer 70-ročný Nemec Hugo Gottschling narodený 28.
V roku 1945, po ukončení vojnových bojov, bolo zabehnutie Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach až neuveriteľné. Práve toto zabehnutie MMM bolo prelomovým míľnikom a pomyselným symbolom mieru. Po rokoch, kedy bol svet zmietaný v hrôzach vojny, predstavoval maratón mieru pokoj a bol akýmsi lúčom svetla a nádeje. Pamätníci tohto behu, ktorý sa odbehol na okruhu Košice - Seňa boli deťmi, ale pamätajú si i dnes tú radosť na otočke v Seni. Povzbudzovali a tešili sa pri každom bežcovi.
Dvadsiateho prvého októbra 1938, dva dni po tom, čo Hodžov Slovenský hlas napísal, že Košice pripadnú Maďarsku, zakladateľ maratónu Béla Braun odvolal pätnásty ročník plánovaný tradične na dvadsiateho ôsmeho, Deň republiky. Už o tri týždne mesto opustila posledná kolóna československej armády a pyšne doň na bielom koni vkráčal regent Miklós Horthy. Košice sa za noc prezliekli. Bielo-modro-červené trikolóry vystriedali červeno-bielo-zelené. A Košičania sa rozdvojili.
Za rok sa však pomery trochu utriasli a maratón do Sene a späť sa bežal znova. Ibaže Maďarskému atletickému zväzu nevoňalo, že jeho šampionát organizuje felvidék a v roku 1940 ho usporiadal na trati so štartom a cieľom v Budapešti a obrátkou v Szentendri. Košice však ostali bez maratónu len rok. Najzaujímavejší je na Slovensku nespomínaný fakt, že Hernádi sa do roku 1936 volal Herzsenyák.
Ďalšie míľniky
Rok 1974 bol výnimočný, pretože MMM oslávil 50 rokov a v roku 1980 sa prvý krát v histórii objavili na trati aj ženy. Tento rok predstavuje dôležitý krok k uznaniu rovnoprávnosti žien i mužov.
Medzinárodný maratón mieru v Košiciach nenesie štatút výnimočnosti len svojím vekom a názvom, ale môžeme mu pripisovať aj organizačné úspechy. IAAF Majstrovstvá sveta v polmaratóne v roku 1997 boli označené za najúspešnejšie v ich histórii, a práve preto bol v roku 1999 umožnený Košiciam organizovať 12.
Za takmer sto rokov konania maratónu sa toho udialo mnoho. Menili sa politické zriadenia, vlády, prišla vojna, zmenil sa režim, nastala revolúcia, rozdelila sa republika, zmenilo sa milénium a za ním nás postihla pandémia. Košický maratón tu zostal.
Medzinárodný maratón mieru spája históriu, rôzne osudy a udalosti a vysiela do sveta základnú myšlienku tolerancie. Táto udalosť každoročne spája ľudí rôznych vekových kategórií, kultúr, náboženstiev či politických presvedčení. Spája často nespojiteľné a snaží sa prinášať posolstvo mieru ku každému.
Ako to už na každej veľkej oslave býva, nechýbali ani gratulanti a aj mimoriadni účastníci. Boli to bežci so závažným ochorením. Beh, vojnové časy, prvý beh žien, krajiny z celého sveta, to je MMM.
Dnes je práve mier to, čo potrebujeme, čo by nás malo spájať. Tak, ako všetky udalosti posledných dvoch rokov, i MMM bol poznačený situáciou ohľadom pandémie a ochorenia Covid 19. Minuloročný beh sa uskutočnil síce v komornejšej atmosfére, no ani pandémia ho vtedy nezastavila. Ako každý rok štartovalo sa o 9.00 hod. prvú októbrovú nedeľu od hotela Hilton, pre starších od Slovana, na Hlavnej ulici. Aktuálny ročník poctili svojou prítomnosťou bežci z 25 krajín, a teda bol maratón opäť multikultúrny. Tento rok bol venovaný Abebe Bikilovi.
A je úctyhodné, že napriek napätej sociálnej atmosfére na Slovensku a rozpolteniu spoločnosti, ostali v popredí okrem športových výkonov hlavné posolstvá Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach, a to tolerancia a mier. Maratón je jediná disciplína s metrážou bez jedinej nuly.
Košický maratón je najstarším zo všetkých na európskom kontinente. Pre Košičana je maratón sviatosť oltárna. Čosi ako Tour pre Francúza. Podujatie typu legendy. Div. Maratón s tromi M v skratke sa pred tromi rokmi v mestskom referende dostal medzi Sedem divov Košíc. Ako jediná a jedinečne sa opakujúca udalosť. Viac hlasov získal len Dóm svätej Alžbety zo začiatku šestnásteho a budova Štátneho divadla z konca devätnásteho storočia. Maratónsky beh má vek novodobých olympiád. Košický iba o 28 rokov menej.
tags: #medzinarodny #maraton #mieru #1924 #1999