S jeseňou a sychravým počasím sa nám nezadržateľne blíži ďalší, v poradí už 98.ročník Medzinárodného maratónu mieru. K tomuto najstaršiemu maratónu v Európe sa viaže aj bohatá história, ktorú si v tomto článku priblížime.
Ako to všetko začalo?
Košický športový nadšenec a novinár Vojtech Braun Bukovský v lete roku 1924 navštívil olympijské hry v Paríži. Na týchto olympijských hrách ho najviac očarila disciplína maratónskeho behu, a to viedlo k jeho rozhodnutiu zorganizovať ho aj u nás. Uplynulo iba zopár týždňov a 28. októbra sa 8 bežcov postavilo na štart pod zrúcaninou Turnianskeho hradu, aby sa vydali do Košíc. Prvým víťazom sa stal domáci bežec Karol Halla, o prvenstvo sa pokúšal ešte celkovo 9-krát, ale s narastajúcou konkurenciou sa mu to už nepodarilo. V propozíciách malo premiérové podujatie názov I. slovenský maratónsky beh. Organizoval ho Východoslovenský a Podkarpatský okrsok Čs. amatérskej atletickej únie.
Zápoliť mohli iba členovia slovenských atletických okrskov, registrovaní v ČsAAU a aktívni vojaci ktoréhokoľvek vojenského útvaru na Slovensku. Z ôsmich štartujúcich boli štyria z usporiadajúceho KAC Košice, traja príslušníci Čsl. armády a jeden zo Slávie Košice. Do cieľa dobehli siedmi, jeden vzdal. Počasie pri premiére MMM bolo zlé. Vtedy jediný raz v histórii bežal víťaz dlhšie ako tri hodiny. Pre zaujímavosť, čas najrýchlejšieho z roku 1924 Karola Hallu - 3:01:35 hod - by v roku 2023 stačil v poradí mužov iba na 213. miesto, a aj mnoho žien bežalo teraz rýchlejšie.
Medzinárodný rozmer maratónu
Už v druhom ročníku maratónu bola účasť medzinárodná a v treťom sa víťazom stal Nemec Paul Hempel. Postupom času našiel maratón odozvu aj vo svete. Jedným z viacerých pamätných rokov je rok 1931, keď iba 20-ročný Juan Carlos Zabala z Argentíny prekvapil svojim traťovým rekordom 2:33:19. Súťažiaci z Nórska, Fínska či Švédska vyhrali do roku 1956 až osemkrát. V tom istom období mal v Škandinávii maratón veľmi dobrú povesť.
Šéf švédskej výpravy Bertil Hoonk vyhlásil: „Keby som mohol, košický maratón vyhlásim za oficiálne majstrovstvá Európy - neoficiálnymi sú už dnes.“ Košice boli v tom období na prvej priečke aj čo sa týkalo počtu účastníkov. Dnes sa to zdá asi málo, ale v rokoch 1946 a 1947 dobehlo v porovnaní s ostatnými krajinami v Košiciach najviac bežcov, a to 74. V roku 1960 si Košice vyslúžili umelecký symbol a to bronzovú 3,5 metra vysokú sochu maratónca, pod ktorou sa dajú obdivovať mená víťazov.
Prečítajte si tiež: Dôležité informácie o zbrojnom preukaze
Maratón otvorený aj ženám
Maratón sa ženám otvoril v roku 1980. Ovládla ho Nemka Christa Vahlensieck, ktorá v Košiciach zvíťazila celkovo päťkrát. V roku 1989, dva mesiace pred nežnou revolúciou, bola trať do Sene a späť nahradená mestským okruhom. Tento okruh pritiahol pozornosť celého sveta a v roku 1997 padali rekordy, keď až traja muži dobehli v čase pod 60 minút, preteky vtedy ovládla Keňa a tituly si odniesli Shem Kororia a Tegla Loroupe.
Rok 2014 môžeme zatiaľ označiť za posledný historický míľnik, v ktorom Medzinárodný maratón mieru oslavoval 90. výročie od svojho vzniku a okrem mnoho gratulantov sa do zástupu postavilo aj 10 200 bežcov z celého sveta.
100. ročník MMM
Vlani 1. októbra oslávil MMM oficiálne 100. ročník. Pri tejto príležitosti v časopise OLYMPIC.sk jeseň/zima 2023 v decembri v rubrike Retro vyšiel o podujatí obsiahly článok Vladimíra Mezenceva, ktorý preberáme aj na rovnomennom webovú stránku. Najrýchlejší účastník Philemon Rono z Kene utvoril nový traťový rekord 2:06:55 hod. Mimochodom, Halla bol rodený Košičan. Po ňom z miestnych bežcov triumfovali už len František Višnický (1983 a 1986) a Róbert Štefko (1999).
Košice príkladom pre mnohých
Slávny maratón v Košiciach mal pri svojom zrode iba jeden vzor - olympijský beh na 42 195 m v Paríži v roku 1924. Košice však poslúžili ako príklad pre mnohých iných. Podľa nich založili tradíciu maratónskych behov v holandskom Enschede (1947), Moskve (v názve tamojšieho - Moskovský medzinárodný maratón mieru - sú až štyri M...), maďarskom Szegede, poľských Debne a Otwocku, či v nemeckom Chemnitzi.
Už II. ročník Slovenského medzinárodného maratónu (tento názov sa udržal až do roku 1937) bol s účasťou nielen československých, ale aj maďarských bežcov. Z roka na rok sa potom počet účastníkov aj krajín rozširoval. Už vtedy, tak ako aj o desaťročia neskôr, tam vytrvalci a ich sprievody našli to, čo nikde inde. Predovšetkým nezvyčajne kvalitný a zároveň veľmi srdečný tím organizátorov, ale aj pondelkové výlety pre bežcov, funkcionárov a ďalších hostí, spojené s prípravou živánky alebo gulášu, i s vystúpeniami folklórnych skupín. Tým najdôležitejším faktorom bol a stále zostáva vzťah Košičanov a obyvateľov okolia mesta k svojmu maratónu. Ľudia nielenže zaplnia každý meter pozdĺž trate v centre i v obývaných štvrtiach, ale dokážu rovnako povzbudiť a potleskom odmeniť tých, ktorí zápolia o víťazstvo, ako i z posledných síl kráčajúcich pretekárov, ktorí majú už iba jediný cieľ - splniť časový limit 6 hodín na absolvovanie celej trate.
Prečítajte si tiež: Medzinárodná kvalifikácia tenisových rozhodcov
Práve vtedy zaplnené ulice mesta s búrlivo povzbudzujúcimi a tlieskajúcimi obyvateľmi hnali bežcov k štadiónom, kde bol cieľ. Po vojne najskôr na ihrisko Jednoty, resp. VSS, neskôr po vybudovaní štadióna v Čermeli na Lokomotívu. Dvojnásobný víťaz MMM (1966, 1971) Gyula Tóth z Maďarska na otázku, čomu vďačí za to, že v uliciach mesta ukázal všetkým svojím prenasledovateľom chrbát, stručne odpovedal: „Tie ulice zaplnené ľuďmi mi dali krídla.“ Nie náhodou je MMM obľúbený nielen medzi aktívnymi pretekármi, ale aj medzi umelcami, politikmi, diplomatmi a ďalšími športovcami, pre ktorých beh nie je či nebol ich hlavnou pohybovou aktivitou.
GYULA TÓTH: „TIE ULICE ZAPLNENÉ ĽUĎMI MI DALI KRÍDLA.“
Osobnosti na čele organizátorského tímu
Od zrodu MMM v roku 1924 sa na čele jeho organizačných štábov, resp. ako riaditelia pretekov vystriedali ôsmi Košičania. Z nich si väčšiu pozornosť zaslúžia štyria. Dvaja z nich - Béla Braun/Vojtech Bukovský (pôvodné meno si zmenil v roku 1945) a Ján Margita - taktovku hlavného organizátora držali v rukách zhodne po 24 rokov a Štefan Daňo dokonca 28 rokov. Od roku 2017 šéfuje maratónu Branislav Koniar.
- VOJTECH BRAUN-BUKOVSKÝ (4. 11. 1894 - 30. 11. 1963): Zamlada bol úspešný všestranný športovec - atlét-vrhač, ale aj zápasník, šermiar, futbalista i lyžiar. Stavebný inžinier, ktorý sa roky venoval podnikaniu v rodinnej firme, ale aj písal básne, vynikal inteligenciou, vzdelaním, slušnosťou aj skromnosťou a mal vrodené danosti na organizovanie športových podujatí aj na diplomaciu, ktorá k tomu patrí. Z jeho iniciatívy sa zrodili aj mnohé ďalšie podujatia, medzi ktorými vynikajú cyklistické preteky Košice - Tatry - Košice. S premiérou v roku 1928 boli najstaršie viacetapové zápolenie v celom Československu! Športový nadšenec, novinár, uznávaný funkcionár a organizátor pozorne sledoval trojo olympijských hier -v Paríži 1924, Amsterdame 1928 a v Berlíne 1936. Ťažko povedať, či by bez jeho sledovania maratónu na OH v Paríži niekedy vznikol slávny v Košiciach... Ako rozhodca maratónskeho behu pôsobil na premiérových ME v atletike v Turíne 1934 a bol aj na ďalších európskych šampionátoch v Paríži 1938 aj v Osle 1946.
- JÁN MARGITA st. (16 .6. 1922 - 3. 3. 2008). Zamlada sa aktívne venoval basketbalu. V košickej Vesne hrával s neskoršími esami, ako boli Zoltán Krenický či Ján Hluchý. Na príprave MMM podieľal už od roku 1946. Ako predseda propagačnej komisie pôsobil vo funkcii hlásateľa podujatia. Vedenie tímu organizátorov prevzal od Bukovského v roku 1961. Zastával vysoké funkcie v čs. telovýchovnom hnutí, čo organizátorom maratónu v Košiciach pomáhalo pri získavaní solídnych finančných dotácií z Prahy i Bratislavy. Za jeho pôsobenia do Košíc prichádzali vytrvalostné hviezdy z celého sveta. Margita i jeho najbližší spolupracovníci však boli dosť konzervatívni. Dlho doslova ignorovali svetový trend transformácie maratónov na masové podujatia. Nechceli zrušiť časové limity, umožňujúce účasť iba vybraným vytrvalcom, ani umožniť štart žien a paraplegikov. Výnimky pripustili iba v roku 1968, keď po okupácii ČSSR armádami Varšavskej zmluvy nemohli štartovať zahraniční bežci, a potom v roku 1974, keď bolo 50. výročie zrodu MMM. K definitívnej zmene došlo až v roku 1980. Vtedy sa podľa pôvodného počítania konal jubilejný 50. ročník MMM, ktorý priniesol výrazné zmeny: natrvalo sa zrušili časové limity a ženám umožnili zápoliť na 42 195 m dlhej trati.
- ŠTEFAN DAŇO (nar. 28. 2. 1948): Za jeho 28-ročnej éry na čele OV (v rokoch 1989 - 2016) sa MMM dotkli najväčšie zmeny, aj v súvislosti so spoločenskými pomermi. Tou najradikálnejšou bola zmena trate z Košíc do obce Seňa a späť na klasický mestský maratón, ktorý je už v súčasnosti samozrejmosťou v mnohých svetových metropolách. Košice ho majú práve od roku 1989. Štefan Daňo vo svojej funkcii využil všetky skúsenosti, nazbierané v politike (poslanec NR SR), diplomacii (generálny konzul SR v Maďarsku) a v neposlednom rade vo vyššom manažmente (viceprezident, neskôr prezident Priemyselnej banky). MMM mal po Novembri 1989 neistú budúcnosť, ale práve vtedy Priemyselná banka poskytla potrebnú finančnú injekciu... Východoslovenské železiarne sa generálnym sponzorom MMM stali až v roku 1993. Po intenzívnych a náročných diplomatických aktivitách Štefana Daňa ako prezidenta Maratónskeho klubu Košice s medzinárodnou atletickou federáciou IAAF a vďaka jeho osobným kontaktom s poprednými funkcionármi vo svete na kongrese IAAF v Monte Carle v roku 1995 federácia pridelila Košiciam usporiadanie 6. majstrovstiev sveta v polmaratóne v roku 1997. Svetový šampionát sa uskutočnil v ten istý deň ako MMM a bolo to zatiaľ najvýznamnejšie atletické podujatie na území Slovenska. Do dejiska šampionátu prišli výpravy z 35 krajín sveta, aj generalita IAAF na čele s prezidentom Primom Nebiolom. Na televíznych obrazovkách jeho priebeh sledovali v priamom prenose vo viac než sto krajinách na celej planéte! Štefan Daňo „priniesol“ do Košíc aj 12. svetový kongres Medzinárodnej asociácie amatérskych a cestných behov (AIMS) v roku 1999. Na ňom sa zúčastnili delegáti viac než polstovky najvýznamnejších maratónov na svete.
- BRANISLAV KONIAR (nar. 3. 10. 1959): Medzi organizátorov MMM si našiel cestu v roku 1991, keď sa stal tajomníkom Maratónskeho klubu Košice. Už po roku však vykonával veľmi dôležitú a zodpovednú funkciu riaditeľa pretekov MMM. Odvtedy sa jeho meno najčastejšie skloňuje v období príprav i samotného priebehu nášho najslávnejšieho vytrvalostného behu. Jeho dlhoročný šéf Štefan Daňo mu v realizácii zaujímavých kreatívnych nápadov dal úplne voľné ruky, čo Koniar dokonale využil. Už v roku 2017 sa stal riaditeľom MMM a teda človekom, ktorý prakticky zodpovedá za jeho celú prípravu i samotný priebeh. Využíva pritom skúseností, ktoré nazbieral ako hosť i pozorovateľ na v súčasnosti najvýznamnejších svetových maratónoch. Vďaka tomu MMM každoročne sprevádza množstvo obľúbených a masových podujatí, napríklad Po stopách maratónskych legiend, Môj prvý maratón, či Diamantový klub (jeho členmi sa môžu stať iba tí, ktorí úspešne absolvovali MMM aspoň 25- krát...) Z doterajších „šéfov“ MMM je jediný, ktorý sám zabehol maratón. Celkove ich má na konte oficiálne 18, z toho štyri v Košiciach.
Maratónsky klub Košice
Spoločenské zmeny po Novembri 1989 si vynútili, aby MMM organizovalo združenie s právnym štatútom. Preto v júni 1990 z iniciatívy Štefana Daňa vzniklo občianske združenie Maratónsky klub Košice (MKK), ktoré je dodnes jedinou organizáciou s právom organizovať tento svetoznámy maratónsky beh. V tom istom roku bol MMM prijatý za člena AIMS (Medzinárodná asociácia maratónskych a cestných behov). Súčasný prezident MKK Ján Suzina sa ujal funkcie koncom roka 2017.
Má Medzinárodný maratón mieru sto ročníkov, alebo menej?
Podľa oficiálnych údajov sa 1. októbra 2023 bežal v Košiciach 100. ročník Medzinárodného maratónu mieru. Nie je to však také jednoznačné.
Prečítajte si tiež: Košický maratón
MMM sa zrodil z iniciatívy Bélu Brauna (neskôr Vojtecha Bukovského) v roku 1924 po jeho návrate z OH v Paríži, kde bol ako novinár. Už o tri mesiace neskôr zorganizoval na trati Turňa nad Bodvou - Košice prvý maratón, ktorým založil tradíciu neskoršieho MMM. Termín maratónu stanovil na 28. októbra 1924, čo bol deň výročia vzniku Československej republiky (ČSR) v roku 1918. Bol to vtedy najvýznamnejší štátny sviatok na našom území. Bukovský-Braun publikoval predovšetkým v maďarčine a v nemčine, ale mal neobyčajne vrúcny vzťah k mladej ČSR.
Ťažké skúšky počas vojnových rokov
Prvá významná publikácia o tomto slávnom podujatí pod názvom MEDZINÁRODNÝ MARATÓN MIERU 1924 - 1985 od kolektívu autorov sa vojnovým rokom venovala skutočne iba symbolicky. V Košiciach sa síce v rokoch 1939, 1942, 1943 a 1944 uskutočnili štyri ročníky maratónu, z ktorých niektoré boli aj majstrovstvami Maďarska a zúčastnilo sa na nich spolu 42 maratóncov. Tieto ročníky sa však nezapočítavajú do oficiálnej listiny maratónov v Košiciach.
Účastníkmi týchto behov pod názvom Kassaimarathon (Košický maratón) mohli byť iba atléti z Maďarska a ním okupovaných území. V roku 1940 sa maratón v Košiciach nebežal preto, lebo okupačná správa mesta ho preložila do Budapešti. V roku 1945 sa podujatie v Košiciach konalo pod názvom Maratón slobody. Bežal sa znovu 28. októbra. Vojtech Bukovský bol až do svojej smrti v roku 1963 kategoricky proti tomu, aby sa tzv. Košické maratóny stali súčasťou oficiálnych dejín MMM...
Rátajú sa všetky ročníky?
Po dlhých diskusiách v Maratónskom klube Košice sa členovia uzniesli, že vojnové maratóny sú pokračovaním tých, ktoré sa uskutočnili v rokoch 1924 - 1937, a teda majú svoje pevné miesto v dejinách MMM.
Maratón je jediná disciplína s metrážou bez jedinej nuly. Aj behy na neokrúhle vzdialenosti však mávajú okrúhle výročia. Košický maratón je najstarším zo všetkých na európskom kontinente. Div. Maratón s tromi M v skratke sa pred tromi rokmi v mestskom referende dostal medzi Sedem divov Košíc. Ako jediná a jedinečne sa opakujúca udalosť.
Popritom mal aj trochu šťastia. V lete 1924 sa vybral do Paríža a Košičanom na stránkach maďarského denníka Kassai Napló vykresľoval pôvaby olympijských hier a nadšenie aj útrapy jeho účastníkov. Najviac ho očaril maratón. „To sú výkony, z ktorých naša mlaď môže čerpať energiu pre život!“ nadchol sa Braun a len čo doma vyložil kufor, začal známych aj neznámych presviedčať, že maratónsky beh je práve to, čo Košice a Košičania potrebujú.
Fixným termínom prvých štrnástich ročníkov však bol 28. október - Deň republiky, výročie vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Aj vďaka zaliečavému termínu Braun rýchlo získal podporu Prahou menovaných veliteľov miestnych silových zložiek. Plzenský rodák Antonín Zikmund, náčelník polície, bol až do rozpadu Československa dokonca jeho najbližší spolupracovník.
Spiritus rector košického maratónu si dal záležať na tom, aby premiéra vyznela najpredpisnejšie ako sa dalo. Vtedy, ba aj neskôr, sa vo svete ešte behávali maratóny rôznej dĺžky, ale Braun alias Bukovský trval na dodržaní rozhodnutia Medzinárodnej atletickej federácie zo ženevského zasadania 1921, že regulárny meria 42 195 m.
Dráma prvého ročníka nespočívala v súboji o primát, lebo od štartu, ustavične zvyšujúc svoj náskok, bežal na čele 25-ročný fúzkatý košický šramák Karol Halla. Skôr v dohadoch všetkých vôkol trate, či vydrží so silami. Karol Halla vyhral košický maratón len raz, ale bežal ho najmenej deväťkrát. „Ešte aj ako štyridsiatnik behal, plával a v zime sme spolu chodili na Bankov či na Jahodnú lyžovať,“ spomína Kapcár. „Začiatkom štyridsiatych rokoch, keď sa Bukovský pre svoj pôvod musel schovávať, Halla patril medzi tých pár ľudí, čo udržiavali maratón pri živote.
S vavrínovým vencom na šiji dobehol sympatický Maďar štyrikrát (1927, 1928, 1932 a 1933), okrem toho trikrát druhý (v premiére 1925, 1931 a 1934). Štartoval desaťkrát a len raz nedobehol: v roku 1930 odstúpil z vedúcej pozície. „Za to ďakujem najmä inžinierovi Bukovskému,“ vyznal sa v knihe Miroslava Hazuchu Najstarší v Európe. „Vysvetľoval mi, ako si mám zadeliť sily, kedy mám pridať, aká je situácia predo mnou a za mnou, obstarával mi občerstvenie a dodal mi odvahy na dokončenie pretekov v úmornej horúčave.
Účasť maďarských vytrvalcov sa premietla v názve (Slovenský medzinárodný maratón) aj vo výkone: čas Pála Királya 2:41:55 h bol rekordom podujatia až do roku 1931. Prvý raz sa bežalo do Sene a späť - odvtedy s dvoma výnimkami (1951 a 1952) stále až do roku 1988. Exotika dorazila do Košíc v čase svetovej hospodárskej krízy. V tridsiatom prvom. Maratón, na ktorom v prvých siedmich ročníkoch štartovali len Európania, aj to iba zo siedmich krajín, zrazu bežal - Argentínčan. Ani nie o rok bol z neho senzačný olympijský šampión.
Keď sa dozvedel, že do Európy spoza mora po 20-dňovej plavbe dorazil na štvrťročné turné Juan Carlos Zabala, junák so zázračnými nohami, vybral sa za ním do Viedne. Štyridsaťdva kilometrov a 195 metrov. Stirling totiž pochádzal z Brna. Len čo Zabala na košickom nádraží vystúpil z vykúreného rýchlika do nečasu tunajšej jesene, vyhrnul si golier kabáta a podvedome skrčil hlavu medzi útle plecia. Košičania o Zabalovi dokopy nič nevedeli. Aj Bukovský mal obavy. „V šatni sa zúfalo pritiahol k piecke. Triasol sa na celom tele. Nepomohla ani deka,“ vykresľoval Argentínčanove predštartové chvíle v prvej publikácii o histórii MMM.
„Maratón 1931 bol prvý, ktorý som videl na vlastné oči. Mal som vtedy deväť,“ spomínal s odstupom desaťročí Ján Margita, ktorý predsedal organizačnému výboru MMM v rokoch 1961 - 1984. Bežal oveľa rýchlejším tempom ako ktorýkoľvek predošlý víťaz. Dnes už však v serióznych štatistikách figuruje pod čiarou, lebo trať v Port Chesteri merala len 40,2 km. „Obecenstvo prepukalo nadšením, keď Zabala bežal plnými ulicami a polícia mala čo robiť, aby udržala masy ľudí na chodníkoch,“ referoval spravodajca buenosairského denníka La Prensa.
Na recepcii po maratóne Bukovský oznámil, že slávny hosť pobeží v Košiciach ešte raz. O jedenásť dní povzbudzovaný skandovaním piatich tisícok divákov „Tempo, Zabala!“ zaútočil na dráhe na svetový rekord v hodinovke, ktorý výkonom 19 210 m držal legendárny Fín Paavo Nurmi. Zabala mal iba 164 cm a 52 kg, ale talent odpánaboha. Stirling pôvodne rátal, že na olympiáde 1932 pobeží päť a desať kilometrov.
Podľa Sancha, Argentínčania jednoducho Zabalovi vystavili nový „identity document“ s dátumom narodenia 21. Dnes by z toho vznikol škandál, ale vtedy svetovú atletickú federáciu prednostne vzrušoval Nurmi. Jednou polvetou ho pochválil, druhou zaviazal: Ak nebudeš trénovať, tak ťa nabudúce predbehne. „Na minulej v Amsterdame ušla čilskému maratóncovi Manuelovi Plazovi zlatá medaila o 26 sekúnd, mne sa to na budúcej v Los Angeles nestane. Buď vyhrám alebo zomriem,“ vyhlásil Zabala.
Vo skvelom čase 2:31:36. Písal sa siedmy august roku 1932 a v ten deň 130 kilometrov od etiópskej Addis Abeby prišiel na svet Abebe Bikila. Zabala bežal päť maratónov, no dobehol len dva: prvý vôbec a prvý olympijský.
Organizátori napriek tomu držali usporiadateľskú latku vysoko a zaujímavých prihlášok z cudziny prichádzalo čoraz viac. Šiesti bežci neverili, že 28. Košičania túžili mať na listine víťazov aj Francúza, nuž v tridsiatom siedmom poslali do Paríža cestovné lístky na meno Désiré Leriche. Posledný predvojnový ročník obdarili nebesá pekným počasím a Leriche, povolaním záhradník, bežal Zabalovým štýlom štart - cieľ, aj keď nie jeho tempom. Predošlého víťaza Györga Balabana, Juhoslovana s rakúskym pasom, nechal za sebou o vyše sedem minút.
Všetci si mysleli, že sa mu skladajú, aby krajanom vrátil, čo mu požičali na cestu. Večer organizátorov milo prekvapil. Všetko, čo vyzbieral, im do haliera odovzdal s odkazom: Dajte to chudobným. „Vy nie ste cudzinec, ale náš brat,“ povedal mu jeden zo Slovákov. Na štvrtý pokus sa víťazstva dočkal trojnásobný lotyšský olympionik Artūrs Motmillers - podľa starších publikácií o MMM mal zahynúť v koncentračnom tábore, v skutočnosti však zomrel až 18. 8. Posledný predvojnový ročník odbehol aj takmer 70-ročný Nemec Hugo Gottschling narodený 28.
Pamätný deň maratónu: v Los Angeles si Argentínčan Juan Carlos Zabala dobehol po olympijské zlato a v Etiópii sa narodil Abebe Bikila, ktorý v Ríme 1960 a Tokiu 1964 vyhral dokonca dva olympijské maratóny. V Košiciach bežali štyria šampióni OH, ale len títo dvaja aj zvíťazili.
Okrem dvoch rokov sa behal aj za druhej svetovej vojny. Dvadsiateho prvého októbra 1938, dva dni po tom, čo Hodžov Slovenský hlas napísal, že Košice pripadnú Maďarsku, zakladateľ maratónu Béla Braun odvolal pätnásty ročník plánovaný tradične na dvadsiateho ôsmeho, Deň republiky. Už o tri týždne mesto opustila posledná kolóna československej armády a pyšne doň na bielom koni vkráčal regent Miklós Horthy.
Za rok sa však pomery trochu utriasli a maratón do Sene a späť sa bežal znova. Ibaže Maďarskému atletickému zväzu nevoňalo, že jeho šampionát organizuje felvidék a v roku 1940 ho usporiadal na trati so štartom a cieľom v Budapešti a obrátkou v Szentendri. Košice však ostali bez maratónu len rok. Činorodý chlapík: ako lekár mal renomé špecialistu na bakter...
Jeho 100. narodeniny si v trojtýždňovom predstihu už najbližší víkend pripomenie takmer 17-tisíc bežcov, medzi nimi 3030 maratóncov a 6952 polmaratóncov zo 64 krajín. „Náš maratón oslavujúci storočnicu od svojho vzniku je výkladnou skriňou slovenského športu. Je vizitkou zanietenosti, odhodlanosti a umu našich organizátorov. Medzinárodný maratón mieru nie je iba o samotných pretekoch, ale má celospoločenský presah.
tags: #medzinarodny #maraton #mieru #rekord