Prvá slovenská medaila v ére Československa prišla nečakane.
S budapeštianskym rodákom, ktorý od roku 1947 žil v Bratislave, nepočítal na konci februára 1960 počas krasokorčuliarskej súťaže na zimnej olympiáde ako s kandidátom na medailu v americkom Squaw Valley nikto.
Trojnásobný majster sveta domáci David Jenkins, jeho krajan Timothy Brown, Kanaďan Donald Jackson, či francúzsky majster Európy David Giletii si verili oveľa viac.
No všetci favoriti v predposledný februárový pondelok roku 1960 s úžasom sledovali takmer dokonalé povinné cviky „Čechoslováka“ Divína.
Povinné cviky už dávno nie sú súčasťou bojov o olympijské medaily (nahradil ich krátky program), no vtedy otvárali cestu k medaile.
Prečítajte si tiež: Polovnictvo Miroslav Sedlak: Čo potrebujete vedieť
V tom čase 24-ročný Divín kreslil korčuľami predpísané figúry s nevídanou ľahkosťou.
Po každom cviku získaval čoraz väčší náskok a keď sa prvá časť krasokorčuliarskej súťaže mužov skončila, viedol o priepastných 22,5 bodu pred Američanom Jenkinsom.
Najdlhších päť minút v živote
Karol Divín dobre vedel, že vyhraté ešte nemá.
Natrhnutý úpon sedacieho svalu z prípravy v Tatranskej Lomnici ešte nebol doliečený.
Ani zďaleka.
Prečítajte si tiež: Všetko pre poľovníkov od Miroslava Sedláka
Od nešťastného zranenia ubehol len mesiac.
No vzdať sa dopredu nemienil.
Sľúbil, že na ľade nechá dušu.
Aj keby čo bolo.
A aj tak bolo.
Prečítajte si tiež: Slovenský MMA bojovník
Voľnú jazdu, ktorú od zranenia radšej netrénoval, si v piatok 26. februára 1960 (dva dni po povinných cvikoch) v doline v nadmorskej výške 2650 metrov doslova odtrpel.
S obstrekom, ktorý dostal hodinu pred vystúpením, však skákal jeden skok za druhým.
Na trojitého rittbergera si s vedomím nedoliečeného svalu netrúfal.
Všetko vsadil na ladnosť pohybu.
A tých päť minút na ľade odjazdil.
V obrovskej nervozite, s rozhryzenými perami, ale odjazdil.
„Nikdy v živote som nezažil dlhších päť minút. Dojazdil bledý, ale vydržal,“ spomínal československý rozhodca a neskôr krasokorčuliarsky funkcionár Josef Dědič.
Na zlato to nestačilo, domáci Američan David Jenkins predviedol jazdu snov a Divína v súčte bodov predbehol, no historické striebro nášmu pretekárovi už nikto nevzal.
Bola z toho prvá československá medaila v individuálnej disciplíne v povojnovom období a jediný cenný kov na celých Hrách pre našu krajinu.
Prvý krasokorčuliar, ktorý v Československu skočil trojitý skok, sa stal za dňa na deň hrdinom.
Legendárny tréner Ivan Mauer, ktorý Divína v bratislavskom Slovane cepoval (v letných mesiacoch trénovali aj v Dobšinskej ľadovej jaskyni) mal pravdu.
Divín mal na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia fantastickú formu.
Ktovie ako by to dopadlo, ak by sa na tréningu vo Vysokých Tatrách nezranil.
„Aj som sa na seba hneval, lebo som pred tým nešťastným zranením nebol dobre rozcvičený.
Naliehali však na mňa.
Celé to bola nešťastná zhoda okolností,“ priznal sa neskôr.
A prečo mu tak dobre šli tie povinné cviky.
„Sprvoti som ich rovnako neznášal, ale potom som si ich zamiloval,“ prezradil raz novinárom.
Ako prvý v histórii zvládol štvoritý skok.
Za odmenu sako a nohavice
Aj tak to bol parádny výsledok.
Domov si vďaka prémii 50 dolárov od vedúceho výpravy niesol Karol Divín novučičké sako a nohavice.
Určite v tej chvíli neľutoval, že ho otec presvedčil na krasokorčuľovanie.
„Ja som odmala túžil hrať futbal alebo hokej,“ prezradil muž, ktorého lákala kariéra v budapeštianskom Csepeli.
Krasokorčuľovanie však bolo aj hlavným dôvodom, prečo sa rodina presťahovala v roku 1947 do Budapešti.
Otec usúdil, že pri Dunaji sú na tento šport najlepšie podmienky.
Gratulačnú pohľadnicu po striebre zo Squaw Valley napísal Karolovi Divínovi aj slávny herec Ladislav Chudík.
„Našiel som ju o 50 rokov neskôr.
Zapadnutú, na spodku kufra.
Keď som upratoval garáž.
Aj som mu odpísal.
Ešte som to stihol.
Odpísal som mu, on sa mi poďakoval,“ prezradil nám Divín počas našej návštevy v jeho byte v Brne, v januári 2016 v časti Kohoutovice.
Karol Divín v roku 1964. Zomrel ako 86-ročný
Slávny herec dodýchal v lete 2015, dvojnásobný majster Európy (1958 Bratislava, 1959 Davos) a vicemajster sveta (Praha 1962) vydržal o sedem rokov neskôr.
Zomrel v Brne, po dlhej chorobe vo veku 86 rokov, v stredu 6. apríla 2022.
K Slovensku sa jedenásťnásobný majster Československa hlásil aj preto, že odtiaľ pochádzala jeho babička.
Na otázku, či sa viac cíti ako Čech či Slovák, mal vždy pripravenú odpoveď: „Mám české, ale aj slovenské občianstvo, no vždy som sa cítil ako Čechoslovák.“ Niet sa mu čo čudovať.
tags: #miroslav #cech #krasokorculovanie