Prvá svetová vojna (1914 - 1918) bola konfliktom, v ktorom sa použilo množstvo zbraní vyvinutých pred vojnou, ale aj úplne nové guľové zbrane, ktorých cieľom bolo dosiahnuť účinnejšie prostriedky boja ako nepriateľská strana.
Puška Mosin-Nagant
Puška Mosin-Nagant sprevádzala nielen Rusko (a jeho neskoršieho nástupcu Sovietsky zväz) naprieč množstvom historických udalostí. Bola pri rusko-japonskej vojne, prvej svetovej vojne, zimnej vojne a uznaní sa dočkala aj v rámci druhej svetovej vojny. Vďaka svojej jednoduchej a spoľahlivej konštrukcii si pušku obľúbilo veľké množstvo vojakov aj zberateľov.
Príbeh legendárnej pušky Mosin-Nagant sa začal písať už mnoho rokov pred jej oficiálnym vznikom počas rusko-tureckej vojny. Táto vojna, ktorá prebiehala v rokoch 1877 až 1878, prispela veľkým dielom pri vývoji tejto legendy. Napriek tomu, že konflikt zúril iba rok, ruskí vojaci si dobre uvedomovali, že čo sa týka kvality a efektivity pušiek, ťahajú za kratší koniec.
Vyzbrojení zastaranými jednorannými puškami Berdan sa na bojisku mohli len ťažko vyrovnať tureckým vojakom s modernejšími puškami Winchester. Rýchle a výkonné opakovačky Winchester tak ťažkopádne pušky Berdan zatienili takmer vo všetkých ohľadoch. Velitelia si túto mrzutú skutočnosť dobre uvedomovali, a preto pochopiteľne vznikla myšlienka na prezbrojenie a vývoj úplne novej pušky, ktorá by lepšie vyhovovala potrebám moderného bojiska.
Neuspokojivá situácia viedla v roku 1882 k vytvoreniu špeciálnej komisie, ktorá mala nájsť vhodného nástupcu pušiek Berdan. Komisia skúmala zahraničné aj domáce konštrukcie, ale niekoľko rokov sa nedarilo nájsť modernú pušku, ktorá by ruským vojakom zaistila prevahu na bojisku. Situácia sa zmenila až roku 1890, kedy boli komisii predložené tri návrhy konštruktérov: Sergeja Ivanoviča Mosina, belgických zbrojarov Leona a Emila Nagantových a kapitána Zinovjeva. Do užšieho výberu ale postúpili iba návrhy prvých dvoch spomínaných konštrukcií.
Prečítajte si tiež: Brokovnica pre deti: Na čo si dať pozor?
Komisii sa páčil predovšetkým návrh Mosina. Jeho puška bola presná a ľahká, problém bol len so záverom, ktorý bol nedostatočne chránený pred prívalom nečistôt. Šance sa preto chopili bratia Nagantovi, ktorí pušku vylepšili pridaním záklopky na zásobník. Zbraň sa tak stala oveľa spoľahlivejšou. Okrem toho došlo aj k úprave nábojového klipu a podávacej pružiny. Po vyriešení pôrodných problémov už dokončenie a zaradenie pušky Mosin-Nagant do výzbroje nestálo nič v ceste. Teda až na malý súdny zádrhel.
Vývoj pušky sa bohužiaľ nezaobišiel bez ďalších nepríjemností. Emil Nagant sa cítil situáciou ohľadom vývoja novej pušky podvedený a domáhal sa rovnakej čiastky, ktorú za vývoj pušky obdržal Mosin. Celkom sa jednalo o 200 000 rubľov (približne 73 miliónov korún), ktoré Mosin získal za svoj prototyp. Cár nakoniec ustúpil a zavedenie pušky Mosin-Nagant už prebehlo bez väčších ťažkostí.
Kvôli možnému sporu oboch konštruktérov bola puška označená ako trojčiarková puška, čo odkazovalo na jej kaliber. Čiarka je stará ruská miera. Jedna čiarka je 0,1 palca, tri čiarky potom zodpovedajú 0,3 palca. V prevode na milimetre sa tri čiarky rovnajú 7,62 mm. Mosinovo meno sa do názvu zbrane dostalo až roku 1924. Konštruktér Mosin sa tak zavedenia svojho mena do názvu pušky bohužiaľ nedožil. Podobne to bolo aj v prípade Naganta, ktorého meno nebolo v Rusku na označenie pušky použité vôbec.
Výroba prvých exemplárov Trojčiarkovej pušky ale neprebiehala iba v Rusku. V decembri 1891 došlo k uzavretiu zmluvy na dodanie 503 750 pušiek francúzskou zbrojovkou v Chatellerault. V Rusku sa potom puška vyrábala v zbrojovkách v Tule, Iževsku a Sestrorecku. Ruské továrne od roku 1893 do roku 1896 vyrobili celkom 1,4 milióna kusov pušiek Mosin-Nagant.
Ide o úplne prvú verziu zbrane, ktorú používala pechota. Vzor 1891 bol vyrobený v kalibru 7,62 mm, ktorý je pochopiteľne nemenný aj pre jeho neskoršie modely. Zásobník je pevný a neodnímateľný s kapacitou na 5 nábojov. Na nabitie zbrane mohli vojaci použiť ako nábojové pásky, tak aj nabíjanie po jednotlivých nábojoch. Mosin mal manuálnu poistku, maticu záveru bolo možné uzamknúť vytiahnutím a pootočením o štvrť otáčky. Veľký dôraz bol kladený na čo najväčšiu jednoduchosť konštrukcie. Hmotnosť: 3,99 kg (bez bodáka), 4,3 kg (s bodákom)
Prečítajte si tiež: Ako ďaleko doletí airsoftová guľôčka?
Ide o najznámejšiu verziu pušky, ktorá vychádzala z dragúnskej verzie. Hmotnosť: 4,0 kg (bez bodáka), 4,5 kg (s bodákom)
Veľké množstvo rozdielnych variantov pušky Mosin-Nagant dokladá, aká dôležitá pre Rusko a potom Sovietsky zväz bola. Bezpochyby sa jedná o ruskú vlajkovú loď na poli opakovacích pušiek. Pre odlišné potreby jednotiek bolo zhotovených niekoľko verzií, ktoré sa líšia napríklad svojou dĺžkou či možnosťou nasadenia bodáka.
Od 8. februára 1904 do 5. septembra 1905 podstúpila puška Mosin-Nagant vzor 1891 svoj prvý rozsiahlejší krst ohňom. V tomto období zúrila rusko-japonská vojna. Cárske Rusko a Japonské cisárstvo vzájomne súperili o nadvládu nad Mandžuskom a Kórejským polostrovom. Do tejto vojny zasiahlo celkom 3,8 milióna kusov pušiek vzor 1891, ktoré zmerali sily so svojimi japonskými náprotivkami. Cárske Rusko bolo síce v konflikte porazené, novo zavedená puška ale vyšla z vojny veľmi dobre. Vojaci si ju pochvaľovali a hodnotili ju lepšie ako jej japonský náprotivok - Arisaku.
O necelých 9 rokov neskôr sa puška Mosin-Nagant zapojila do jedného z najväčších vojnových konfliktov v modernej histórii. Príchod prvej svetovej vojny zastihol ruské zbrojovky nepripravené. V tom čase bolo v obehu okolo 4 500 000 pušiek Mosin-Nagant, ktoré ale ani zďaleka nemohli pokryť celú potrebu. Ruské velenie sa preto rozhodlo nízke stavy doplniť puškami Winchester a o niečo menej výkonnými japonskými Arisakami. Okrem toho bol podpísaný kontrakt na výrobu pušiek vzor 1891 s americkými výrobcami Remington a Westinghouse, ktorí mali dodať celkom 1 550 000 kusov.
Rakúska armáda disponovala celým radom koristných zbraní, niektoré bolo možné využiť v ich pôvodnom prevedení, iné bolo nutné upraviť. Inak tomu nebolo ani v prípade pušiek vzor 1891, ktoré boli spočiatku využívané v kalibru 7,62 mm. S ubúdajúcim množstvom munície bolo ale nutné zbrane adaptovať nábojom, ktoré vyrábali rakúske muničné továrne. Celkovo bolo na kalibru 8 mm Mannlicher adaptovaných okolo 45 000 ruských pušiek.
Prečítajte si tiež: Guľomet Maxim v Prvej a Druhej Svetovej vojne
Vojna medzi Fínskom a Sovietskym zväzom bola unikátna predovšetkým v tom, že sa puška Mosin-Nagant ocitla na oboch stranách konfliktu. Pušku v období zimnej vojny preslávil predovšetkým Simo Häyhä prezývaný Biela smrť, ktorý používal fínsku verziu pušky bez optiky.
Sovietske velenie malo v pláne nahradiť pušky Mosin-Nagant úplne novými poloautomatickými puškami SVT-40, ktoré mali za cieľ prevziať kontrolu nad bojiskom. Napadnutie Sovietskeho zväzu v rámci operácie Barbarossa ale rovnako ako v prípade prvej svetovej vojny zastihlo Sovietov z veľkej časti nepripravené. Puška Mosin-Nagant tak opäť hrala dôležitú úlohu vďaka svojej jednoduchosti na výrobu a spoľahlivosť. Pravdepodobne najväčšia pozornosť sa dostala odstreľovacej verzii pušky vzor 1891/30.
Guľomet Maxim vz. 1910
Tento legendárny ruský guľomet bol štandardne používaný spolu tzv. lafetou, ktorá predstavovala vozík s kolieskami, pre rýchlejší presun, nakoľko tento guľomet mal veľké rozmery a vysokú hmotnosť.
Od roku 1905 sa vyrábali v zbrojovke v Tule a guľomety dostali označenie „7,62 stankovij pulemjot sistemy Maksima obrazca 1905 goda“.
V roku 1910 bol guľomet modifikovaný. Celkovo bol odľahčený, dostal typický pozdĺžne žliabkovaný vodný chladič hlavne a špeciálnu dvojkolesovú lafetu s ochranným štítom systému Sokolova. Jeho sériová výroba sa v Tule naplno rozbehla v roku 1912 a do konca prvej svetovej vojny bolo vyprodukovaných 32-tisíc kusov.
Po vzniku ZSSR sa tento guľomet naďalej vyrábal v Tule a v roku 1930 sa dočkal ďalšej modernizácie, spočívajúcej v úprave mieridiel, podávacieho a spúšťového mechanizmu. Súviselo to so zavedením ťažkej strely (11,8 g) pre štandardný puškový náboj kalibru 7,62×54 mm R, čím sa menili jeho balistické vlastnosti.
Koncom 30. rokov 20. storočia bol guľomet označený za zastaraný a jeho nástupcom sa v roku 1939 stal modernejší ťažký guľomet pod označením DS-39 (Degťarev Stankovyj - 39). Zároveň sa ukončila výroba guľometov Maxim.
Celkovo bolo do konca roka 1939 vyprodukovaných 76 300 kusov. Lenže v rámci priameho nasadenia na fronte už počas tzv. Zimnej vojny medzi ZSSR a Fínskom sa nový ťažký guľomet DS-39 ukázal ako pomerne nespoľahlivý, preto ho stiahli z výzbroje a zároveň padlo rozhodnutie o obnovení výroby guľometov Maxim. V roku 1941 sa guľomet dočkal poslednej modernizácie, ktorá spočívala v zjednodušení podávacieho a záverového mechanizmu a v zmene spôsobu plnenia chladiča hlavne. Malý otvor umiestnený v jeho zadnej časti nahradilo charakteristické veľké veko v polovici jeho dĺžky, ktoré v zimných podmienkach umožňovalo naplnenie chladiča snehom.
Spomínaná úprava chladenia hlavne sa v bojových podmienkach osvedčila. Výroba guľometov Maxim trvala až do konca druhej svetovej vojny, hoci v roku 1943 ho vo výzbroji armády začal nahrádzať nový a modernejší typ ťažkého guľometu pod označením „7,62-mm stankovyj pulemjot konstrukcii Gorjunova obrazca 1943 goda“.
Jeho celková hmotnosť aj s pojazdnou lafetou bola až cca 65 kg. Bol kalibrovaný na náboj 7.62 x 54 R. Hlaveň mala dĺžku 720 mm a bola chladená vodou. Kadencia streľby bola až do 600 rán za minútu. Vystrelený náboj dosahoval rýchlosť až do 860 m/s.
Okrem Červenej armády guľomety Maxim počas druhej svetovej vojny používali aj jej spojenci, medzi nimi aj 1. československý armádny zbor v ZSSR. Po skončení vojny boli tieto guľomety približne do polovice 50. rokov 20. storočia v menšom množstve aj vo výzbroji československej armády. Okrem toho ich mala aj Čína či Severná Kórea.
7,62 mm sovietsky ťažký guľomet Maxim model 1910/30 s prírastkovým číslom 1994/00077 S je v súčasnosti zaevidovaný v zbierke VHÚ - Mo VHM Svidník (Vojenský historický ústav - Múzejné oddelenie Vojenského historického múzea Svidník) s názvom Automatické zbrane pod evidenčným číslom 9463. Guľomet bol pritom do zbierok múzea vo Svidníku oficiálne získaný prevodom dňa 12. mája 1994.
Ďalšie zbrane používané počas prvej svetovej vojny:
- Nemecká samonabíjacia pištoľ Parabellum P08
- Rakúska opakovacia puška Mannlicher
- Pištoľ Colt 1911
Ďalšie dôležité údaje z vývinu zbraní počas prvej svetovej vojny:
- GRANÁTY: Po dlhom čase použité až v rusko-japonskej vojne v rokoch 1904 - 1905. Dopyt sa zvýšil po roku 1914. Boli vyvinuté tri základné typy - britský Mills , francúzsky "ananás" a nemecké "pučidlo". V približne rovnakej dobe vyvinuté i puškové granáty s vyšším doletom - miesto 40 m až 220 m.
- LETECTVO: Pred prvou svetovou vojnou sa lietadlám pripisovala iba prieskumná úloha, ale v priebehu vojny sa letci začali ozbrojovať brokovnicami, neskôr guľometmi a potom sa prikročilo k sériovej výrobe bojových lietadiel. /ku koncu roka 1914/ Príklady: Anglicko: Bristol, 1916 Francúzsko: dvojplošník Henriho Farmana, 1914 Nemecko: Fokker Dr. 1 z roku 1916
- PLYN: Náboje s xylybromidom použité prvý raz proti ruskej armáde v Bolimove 31. januára 1915. V Ypres, 22. apríla 1915 o 17.30 Nemci rozmiestnili na 6 km úseku 5730 valcov obsahujúcich 168 ton chlórového plynu, ktorý spôsobil 8 km trhlinu vo vojskách dohody. Preto bola vyvinutá P. H. helma a krabicový respirátor /1916/. V roku 1925 zasadala Liga národov a podľa Ženevského protokolu, ktorý podpísalo 40 štátov okrem Japonska ,USA a zopár iných štátov, bolo zakázané použiť bojový plyn. V 30. rokoch sa začala prevencia - prvé podoby organizovanej CO.
- TANK: V roku 1915, keď front uviazol na mŕtvom bode, bolo nutné preraziť guľometnú paľbu zo zákopov. V roku 1916 v Lincolne bol uvedený prvý tank vyrobený z traktora. Francúzi vyvinuli st. Chamond v roku 1917 a Nemci v tom istom roku A7V. Britská armáda bola vybavená tankami Mark 1.
- PONORKY: Keď Briti dosiahli pre Nemcov zákaz vstupu do Severného mora, Nemci skonštruovali ponorku U-9, ktorá potopila tri britské lode. 2. februára 1915 zaútočili Nemci iba zo 4 z 20 ponoriek a do týždňa potopili 13 lodí. Odpor k ponorkám bol vyvolaný 7. mája 1915, keď Nemci potopili Lousitanie, na ktorej zahynulo 1198 ľudí. V roku 1917 Nemci začali neobmedzenú ponorkovú vojnu a zo 111 ponoriek mali funkčných len 50. Aj napriek tomu za mesiac potopili 250 lodí. Ďalší mesiac zvýšili bilanciu na 430 lodí.
Zaujímajú vás historické zbrane? Neváhajte a pozrite si viac druhov zbraní používaných počas prvej svetovej vojny v sekcii eshopu Repliky zbraní.