Po storočnici vzniku Československej republiky dožívame sa aj stého výročia príchodu a privítania „slovenskej vlády“ do Prešporka (vtedy Poszony, Pressburg). Stalo sa tak 4. februára 1919. Odtiaľto začal vykonávať svoju právomoc, ako minister československej vlády, a ako minister riadiaci „slovenskú vládu“.
Prešporok sa týmto usídlením „slovenskej vlády“ povýšil fakticky na hlavné mesto Slovenska. Po Žiline, ktorá bola hlavným mestom dva mesiace, presťahovala sa „slovenská vláda“ zo severu Slovenska do Prešporka. Sever a juh Slovenska sa spojili, rovnako ako jeho západ a východ.
Vojenské operácie československého vojska v novembri a decembri boli potrebné na to, aby sa Slovensko stalo slobodným územím československého štátu. Priebeh vojenského postupu československých ozbrojených síl na území Slovenska, pod náležitým politickým, zákonným vedením vlády ČSR, sa uskutočnil v dvoch etapách.
Politické vedenie tohto vojenského postupu zabezpečovali - dve „dočasné slovenské vlády“. Prvá sa vytvorila a prezentovala 6. novembra 1918 v Skalici, resp. tu sa usídlila. V Skalici pôsobila v období od 6. novembra do 14. (príp. do 18.) novembra 1918 a jej členmi boli Dr. Šrobár, Dr. Dérer, Dr. Ivanka a ďalší.
Člen tohto orgánu Dr. P. Blaho povolaním lekár a spiritus agens, organizátor slovenského živlu v Skalici, tu pokračoval v plnení jej úloh až do polovice januára 1919. Druhá „dočasná slovenská vláda“ mala od 12. decembra 1918 sídlo v Žiline, odkiaľ sa presídlila 4. februára 1919 do Prešporka.
Prečítajte si tiež: Podmienky pre zbrojný preukaz
Ústavnoprávne túto „dočasnú slovenskú vládu“ tvoril a predstavoval „minister vlády ČSR splnomocnený pre správu Slovenska“ a jeho štrnásť referentov, ktorý kopírovali svojou vecnou pôsobnosťou štrnásť ministerstiev vlády ČSR v Prahe. Mali plniť ich právomoci na Slovensku ako nástroj na vytlačenie maďarských štátnych orgánov zo Slovenska, ktorého sa nechcela vzdať vláda v Budapešti.
Prvá „dočasná slovenská vláda“ sa právne opierala o splnomocnenie, ktoré každému jej členovi ako poslancovi Národného výboru Československa (prvému parlamentu) udelila vláda ČSR individuálne. Druhá dočasná slovenská vláda mala pevný a hlbší právny základ daný zákonom ČSR o mimoriadnych a prechodných právomociach na Slovensku.
Neúspech prvej slovenskej, teda „skalickej vlády“ získať a oslobodiť Slovensko, bol spôsobený tým, že proti nej boli nasadené značné maďarské vojenské sily, ktoré pomerne ľahko vytlačili malý, asi stočlenný oddiel žandárov a dobrovoľníkov, ktoré mala táto vláda k dispozícii, od železničnej stanice a mesta s názvom „Nagyszombat“ (slovensky Trnava) cez Kúty až na územie Moravy (stalo sa tak v období od polovice novembra do konca decembra 1918). A z tohto neúspechu sa muselo vyvodiť poučenie.
Vyvodili sa z neho závery - že pre úspešné začlenenie Slovenska do ČSR - sa žiada:
- plné a zreteľné, definovanie medzinárodnoprávneho postavenia Slovenska, jeho právny status;
- zákonná úprava, zákonný základ orgánu československej štátnej moci a správy, ktorý bude politicky viesť toto začlenenie, vrátane jeho práva realizovať nariaďovaciu právomoc;
- organizované, dobre vyzbrojené, primerane početné československé vojsko pre splnenie tejto úlohy - „zaujatia slovenskej vlasti“ Slovákmi a presadenie na jeho území suverenity československého štátu.
„Zaujatie vlasti“ bolo výpožičkou s maďarského „hogfoglalás“, ktorý vyjadroval získanie území na Dunaji a Tisze staromaďarskými kmeňmi v 10. storočí a ktorý sa používal pri mileniálnych oslavách tejto udalosti v Uhorsku v roku 1893.
Prečítajte si tiež: Ako vybrať správnu zbraň na skryté nosenie
Zákon č. 64/1918 Zb. „O mimoriadnych prechodných ustanoveniach na Slovensku“ bol zákonom o suverenite Československej republiky na Slovensku. Vytvoril pre jej dosiahnutie mimoriadny vládny orgán, a to minister člen vlády ČSR s plnou mocou pre správu Slovenska.
Predstavoval „dekoncentrovaný regionálny vládny orgán“, ktorý svoje splnomocnenia, plné moci vykonával v mene československej vlády prostredníctvom vládnych referentov, vedúcich rezortov na Slovensku. Mimoriadne, najvyššie právomoci („ius imperium“) spočívali v tom, že splnomocnený minister realizoval a dokončil likvidáciu uhorského štátu, uskutočnil derogáciu zákonov a nariadení patriacich k uhorskému monarchistickému štátnemu práva, realizoval rozpustenie všetkých jeho mestských a obecných výborov, t.j. uhorských orgánov verejnej a samosprávnej miestnej štátnej moci.
Mimoriadnosť jeho zákonných právomocí ako ministra vlády ČSR na Slovensku spočívala v tom, že po likvidácii, resp. súčasne s likvidáciou uhorského štátu, jeho miestnych orgánov, mal zákonné právo ustanovovať zo svojej právomoci (autoritatívne, samovládne, kvázi diktátorsky) menoval miestne orgány československej štátnej správy (v obciach, mestách a župách), a to komisie a lojálnymi a kompetentnými úradníkmi.
Dňa 12. decembra 1918, deň potom ako minister Dr. V. Šrobár pricestoval z Prahy do Žiliny, svojím nariadením menoval štrnásť odborných referentov svojho ministerstva, ktorí spolu s ním tvorili akoby kolégium, vládu pre Slovensku. Odtiaľto pochádza aj pomenovanie „slovenská vláda“, Šrobárova vláda či žilinská vláda. Ústavnoprávne to boli orgány československého štátu, ktorý ich vytvoril a poveril právomocami pri výkone tejto činnosti.
Slovo diktátor znamenalo „ten, ktorý diktuje“, „ten kto prikazuje“, má univerzálne prikazovacie právo vzťahujúce sa na všetky záležitosti, teda ako hodnostár štátu má právo označované ako „ius imperium“ ktoré na rozdiel od „ius potestas“ sa vzťahovalo aj na prípadné rozhodovanie o živote a smrti človeka. Obdobne ako starorímsky diktátor, odkiaľ bol tento termín prevzatý, bola však táto funkcia dočasná. A obdobne ako on bol ustanovený do funkcie diktátora („magister populus“) v čase vojny, vojnového ohrozenia štátu, celkove za mimoriadnych pomerov pre štát. Zodpovedal za jej výkon.
Prečítajte si tiež: Legislatíva airsoft zbraní na Slovensku
Právomoci ministra boli iba odvodené od ministrov vlády ČSR, boli mu uložené na základe a v rozsahu ich splnomocnenia. Pre slovo splnomocnenie sa používa aj termín plná moc, ktoré evokuje predstavu o všemocnosti, o omnipotencii tohto ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. V realite právnej i faktickej to nebolo tak. Mal právomoci v rozsahu splnomocnenia, ktoré mu dali ministri vlády ČSR, nebol teda všemocný.
Pôsobnosť a právomoc tohto ministra sa menila, rozširovala alebo redukovala, podľa toho, koľkými záležitosťami a v akom rozsahu, ho jednotliví ministri poverili vykonať na Slovensku. Výnimkou bolo, že mohol vydávať záväzné „nariadenia“, a to len podľa svojho rozhodnutia, svojím podpisom, t.j. Po prijatí zákona č. 64/1918 Zb. o mimoriadnych a prechodných opatreniach na Slovensku, menovaní ministra s plnou mocou pre správu Slovenska a jeho ministerstva skladajúceho sa z odborných referentov, ďalej zakotvením ustanovení o likvidácii orgánov uhorského štátu na Slovensku a tvorení nových orgánov československej štátnej moci - sa vyriešila aj druhá podmienka, druhý predpoklad nevyhnutný pre úspešné presadenie štátnej suverenity na Slovensku.
Splnenie oboch týchto podmienok sa uskutočnilo v podstate časovo paralelne. Minister s plnou mocou pre správu Slovenska začal úradovať a uplatňovať svoje právomoci v Žiline 12. decembra 1918. Približne v rovnakom čase v Paríži sa vyriešila otázka medzinárodnoprávneho statusu Slovenska, a to nótami F. Focheho a S. Pichona (najvyššieho veliteľa vojsk Dohody a ministra zahraničných vecí Francúzska).
V dňoch, kedy sa sídlom druhej dočasnej slovenskej vlády stala Žilina, nastupovali už útvary československého vojska s náležitým početným a kvalitatívnym vybavením na československé štátne územia na Slovensku. Jadrom týchto síl boli vojaci z československého vojska v zahraničí, konkrétne z Talianska. Postupovali po dvoch zásadných líniách a tretej akoby sekundárnej línii. Po bohumínsko-košickej železničnej trati, zo Žiliny na Vrútky, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Poprad, Prešov, Košice, ktoré oslobodili 30., resp. 31. decembra 1918.
Vytlačili z tohto priestoru, maďarské vojenské jednotky, zrušili tu maďarskú verejnú správu a nastoľovali československú verejnú správu. Minister menoval županov, župani okresných náčelníkov a tí notárov v obciach. Vojenské útvary, ich orgány postupovali v koordinácii a kooperácii s predstaviteľmi ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska.
Realizovali proces úplného zrušenia, likvidácie uhorského, resp. maďarského štátu, kreovali miestne orgány československého štátu v obciach, v mestách a župách, ktoré oslobodzovali a previedli do nových štátnych pomerov. Stredný prúd československého vojska postupoval cez Vlársky priesmyk - Púchov, Trenčín, Prievidza, B. Tretím prúdom bolo československé vojsko, ktoré bojovalo, muselo sa vojensky ozbrojenými prostriedkami presadiť, vyhnať maďarské vojenské jednotky, donútiť ich, aby evakuovali zo Slovenska.
Uskutočňovalo sa to na úseku Kúty, Malacky, Zohor, Devínska Nová Ves, (s rozdvojením časti vojska cez Devín), pričom hlavný prúd pokračoval cez Lamač (časť cez Kamzík) do Bratislavy. Hlavnú železničnú stanicu v Bratislave mali v moci úplne kompletne 1. januára 1919 popoludní okolo 14. hodine. Následne ovládli strategické objekty (hlavnú poštu, banku, vojenské kasárne a most, po ktorom ustúpili deň predtým maďarské vojenské jednotky z celou výzbrojou z mesta do Petržalky a most zabarikádovali.
Možno teda zhrnúť, že prvým dňom roku 1919 bolo Slovensko už v československých rukách, v československej držbe a správe, v prvej etape vykonávanej formou vojenskej správy. Ofenzíva československých vojenských útvarov, ich postup na severe Slovenska ako aj na juhu - v azimute zo západu na východ nebol a nemohol byť ani vojenským obsadením, ani vojenskou okupáciou Slovenska.
Československé vojenské útvary vstúpili na svoje štátne územie, na územie, ktoré bolo medzinárodnoprávne uznané za územie Československa. Československý štát nenadobudol teda územie Slovenska vojenským obsadením, okupáciou a pričlenením, ani nedobrovoľnou inkorporáciou (anexiou). K takejto situácii by mohlo prísť jedine v tom prípade, ak by územie Slovenska bolo aj z hľadiska medzinárodného práva územím uhorského alebo maďarského štátu.
Uhorský štát zanikol v posledných dňoch októbra 1918 a to dismembráciou (rozpadom), tým, že sa na jeho bývalom štátnom území vytvorili nové národné štáty, alebo sa niektoré územia pričlenili k už jestvujúcemu štátu (Sedmohradsko k Rumunsku, Báčka, resp. Vojvodina a Chorvátsko k Juhoslávii). Maďarský štát medzinárodnoprávne ešte nejestvoval, pretože nebol uznaný štátmi, resp. veľmocami. Vzhľadom na tento právny stav nemohol sa vstup československého vojska hodnotiť ako porušenie teritoriálnej zvrchovanosti, ako invázia a okupácia územia maďarského štátu, pretože takýto štát vtedy právne neexistoval.
Medzinárodnoprávne jestvoval a bol uznaný československý štát a územie Slovenska bolo uznané za jeho štátne územie. Stalo sa tak uznaním ČSR 15. októbra 1918 a v ďalších dňoch potom V. Britániou, Talianskom, Japonskom, aj USA. Československo postupom svojich vojsk a štátnej administratívy na územie Slovenska presadzovalo na ňom svoju štátnu zvrchovanosť a suverenitu.
Vstup československých vojsk do Prešporka (1. 1. 1919), jeho oslobodenie sa udialo približne v rovnakých časových súradniciach ako oslobodenie a presadenie československej zvrchovanosti v Prešove a v Košiciach (30. 12. 1918). Týždeň predtým doručili maďarskému predsedovi vlády M. Károlyimu v Budapešti nótu Pichona (za mocnosti Dohody) ktorá vytýčila demarkačnú líniu medzi vojskami ČSR a Maďarska na riekach Dunaj a Ipeľ.
Za túto líniu boli povinné sa presunúť maďarské vojská. Územie Slovenska bolo týmto spôsobom vymedzené, po ďalšie bolo pod zvrchovanou vojenskou a politickou mocou československého štátu a po tretie tento skutkový stav, táto fakticita mala aj medzinárodnoprávny základ a zdôvodnenie.
Treba však dodať, že podľa príslušnej nóty Pichona to bol dočasný stav, provizórne vymedzenie, až do ďalšieho rozhodnutia Dohodových mocností, resp. do rozhodnutia mierovej konferencie, ktorá y& začínala v Paríži v polovici januára 1919. Na tejto charakteristike, že ide o stav dočasný, provizórny potom stavali, robili rozličné právne konštrukcie maďarské politické sily aj v Prešporku, ako aj maďarská vláda M.
Po vstupe československých vojsk (1. 1.) do Prešporka československú štátnu správ prevzal a začal vykonávať župan Samuel Zoch. Dňa 6. januára 1919 prevzal administratívnu agendu od doterajšieho župana Z. Jankóa, ktorý túto právomoc vykonával v mene maďarského štátu, príp. ešte už zaniknutého uhorského štátu, pričom maďarskí politici medzi týmito dvomi štátnymi útvarmi nerobili rozdiel.
Maďarský štát, ktorý niesol od novembra, resp. od januára 1918 názov Maďarská ľudová republika, považovali za štát, za subjekt medzinárodného a ústavného práva totožný s Uhorskom, s Uhorským kráľovstvom, vrátane nárokov na jeho územia. Župan S. Zoch, rozpustil dovtedajšie maďarské orgány v meste a vymenoval nový orgán štátnej správy, a to správnu komisiu.
Nasledovala úloha vytvoriť náležité podmienky pre príchod ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Dr. V. Štvrtý február 1919 bol historicky prelomový deň pre Prešporok, pre celé Slovensko ako aj ČSR. Do mesta vstúpil v sprievode ďalších ministrov československej vlády, ako aj členov, referentov ministerstva s plnou mocou pre Slovensko - minister splnomocnený pre správu Slovenska, aby sa tu usídlil.
Sídlom „slovenskej vlády“ sa stala budova, ktorá dovtedy slúžila miestnemu vojenskému veliteľstvu pri Dunaji, európskej veľrieke a pri moste cezeň. Dlhý čas sa pre túto budovu používalo pomenovanie „vládna budova“. Most Františka Jozefa (dnes „starý most“) pri ktorom bola vládna budova postavená, oddeľoval dva štáty, dva svety, ktoré stáli proti sebe v antagonistickom vzťahu.
Dokazovali to zátarasy, barikády na ňom, ozbrojené vojenské stráže s guľometmi. Vojna, vojenský stav ešte pokračoval, nebol ukončený. Nahradzovalo ho krehké prímerie. Pravý breh Dunaja pri Prešporku nepatril ešte Československu.
Župan Samuel Zoch - privítal ministra Dr. V. Šrobára (po strastiplnej ceste spôsobenej štrajkom a sabotážou, vrátane podmínovania železničnej trate). Samotný slávnostný vstup do hlavného mesta, prijatie v župnom dome (dnes v historickej budove NR SR), ako aj usídlenie v ministerskej či vládnej budove (dnes Filozofická fakulta UK) sa uskutočnilo bez komplikácií a rušivých momentov.
Prešporok sa stal sídlom ministerstva pre správu Slovenska (pri porovnaní s návrhmi, aby ním bol Martin, Banská Bystrica či Žilina) najmä z dôvodov politických. Mesto vzhľadom na svoju rozlohu a hospodársky význam bolo predestinované za sídlo vlády Slovenska. Bolo však aj otázkou prestíže, aby práve mesto, v ktorom rezistencia maďarská proti nariadeniu generála Focha dostúpila najvyšší stupeň, prijala do svojich múrov časť vlády Československej republiky.
tags: #opravnenost #nosenie #zbrani