Po roku sa opäť členovia CK Banská Bystrica vrátili do pakistanských Himaláji.
Nasledovný deň - v 1. deň tréningového kempu - je ráno pekne, rýchlo teda skladáme bicykle a vyrážame po asfaltke dole do dediny. Po zvážniciach sa ísť nedá, sú úplne rozbahnené, bahno je klzké, lepivé. Zašli sme ešte kúsok do doliny, zopár obligátnych fotiek na nie zrovna najbezpečnejšom moste z hľadiska jeho stavu a čaká nás cesta späť, z toho väčšina v riadnej ‘stene’.
V kempe sú zatiaľ iba Austrálčan Matt a Pakistanec Asad, ktorý mal aj z dnešného ľahkého tréningu majstrák. Snáď ho nadšenie a forma neopustí po 2 týždňoch. Matt to bude mať trošku ťažšie, jazdí len pre radosť, nemá ani nášlapné pedále, čo v tomto teréne znamená zosadnúť aj na úsekoch, ktoré by sa normálne dali výjsť. Vpredu má len 1 pastorok, vzadu 7-kolo. No bude asi hodne tlačiť. Prišiel sa sem pripraviť na polmaratón, takže prípadné tlačenie mu na entuziazme neuberá. Poobede ešte v daždi vyrážam s Mattom na krátky beh hore zvážnicou. Je naozaj riadne rozbahnená, koľaje po džípoch znemožnia prípadnú jazdu na bicykli aj v suchších úsekoch. Večer prichádzajú 2 pakistanskí jazdci.
Daždivé počasie a alternatívne aktivity
2. tréningový deň nás víta riadne daždivé počasie, leje celú noc a celé doobedie, na bicykel to nie je. Matt by šiel rád, hovorí, že veď to je len dážď, neroztopí sa, iba trochu zmokne. Je asi 15 stupňov a husto prší. Pred obedom prichádzajú ďalší pakistanskí cyklisti.
Vyrážeme opäť behať, tentokrát sa pridáva aj Martin a Pakistanec Tahir ak som si dobre meno zapamätala, ideme takmer na vrchol stúpania prvej etapy, beh trvá takmer hodinu. Tahir ide šrot od pásky, za chvíľku sa však zrúti a nasadne na sprievodný džíp, ktorý ho časť cesty hore vyvezie, dole sa rozhodne, že to už zvládne po svojich. Beží v cyklistickej kombinéze a v lacných čínskych teniskách po bahne a kameňoch. Tie sa mu po ceste späť rozpadnú, odpadáva mu jedna podrážka. Pristaví sa, odtrhne ju a šmarí do kriakov. Bez podrážky dá polovicu klesania po kameňoch.
Prečítajte si tiež: Nešťastie v pakistanských horách
Poobede je stále premenlivé počasie, hustý dážď striedajú slabšie prehánky, chvíľami je bez dažďa. Na bicykel to ale stále nie je, tak vymýšľame alternatívnu aktivitu, posilňovanie cviky a rovnovážne cvičenia v jedálni. Vypýtala som deky, na ktorých budeme cvičiť - deky nechcú dávať na zem, tak ich podkladajú modlitebnými koberčekmi, s čím nie sú veľmi stotožnení. Nakoniec celí štastní modlitebné koberčeky vymieňajú za fóliu.
Hodnotenie úrovne cyklistov a ich vybavenia
Tu asi prenechám slovo Martinovi na zhodnotenie úrovne cyklistov v kempe a ich vybavenia: „Stúpanie z Kiwai do Shogranu má asi desať kilometrov, no je tam prevýšenie tisíc metrov, zhruba z 1500m.n.m. do 2500m.n.m., v najstrmších úsekoch je stúpanie až 23% ako ukazuje prístroj I-bike. Trvá pri ostrejšej jazde hruba hodinu. Absolvovali sme ho aj včera cestou späť z tréningu, no teraz je nás o päť nových kusov viac, prestíž je väčšia, navyše prší a viac sa šmýka.
Dole všetkých upozorním, že s tréningom začíname, a že preteky sú až o dva týždne, takže ideme tak na 80%. Toto samozrejme neodradí nikoho, ráno odmietli ísť s nami hodinku behať, šetrili sa na svoj vnútorný „Majstrák“, takže každý ide šrot od štartu. Väčšina z nich však má slabšiu výkonnosť a aj techniku jazdy, a pomaličky v kóme odpadajú. V čele zostane len Sabir a Asad. Naťahujú sa medzi sebou a chcú sa ma zbaviť. Obaja sú vcelku dobrí, Sabir je Majster Pakistanu na ceste, Asad je najlepší profi jazdec armády, obaja majú vcelku slušné hliníkové bicykle a ako jediní z Pakistancov aj nášlapné pedále, sú o triedu lepší ako ostatní. Asad tento súboj vyhráva, príde zhruba minútu pred nami, Sabir sa ma snaží zbaviť, nastupuje mi, darmo mu hovorím, take it easy, ide do zrútenia. Uvidíme, dokedy im tento entuziazmus vydrží.
Večerné stabilizačné cvičenia sú naozaj zábavné. Pakistanci sú slabučkí a antimotorickí, ťažko chápu vôbec princípy cvičení, no snáď sa to zlepší časom. Po polhodinovom core cvičení majú stabilizačné svaly rozbité našrot.
Slnečný deň a ďalšie tréningové aktivity
7.-8. Aj napriek nepriaznivej predpovedi počasia sa zobúdzame do slnečného a jasného 3. tréningového dňa. Terén je stále blatistý, tak sa púšťame kam inam ako jedinou asfaltkou do údolia a následne hlbšie do údolia. Cez betónový most sa dostávame na druhý breh, na ultra strmú šotolinovú cestu.
Prečítajte si tiež: Najdrahšia zbraň sveta
Po kiláku sa síce zvoľní, pre väčšinu pakistanských cyklistov je však stále nezjazdná a tréning sa mení pre väčšinu na hľadanie optimálnej formy tlačenia bicykla. Zozadu kričím nech sa mi v stojke odstúpia, že ja si to vyjdem, samozrejme nie sú na také niečo zvyknutí, myslia si že sa asi rozprávam s niekým iným (hmm?!), a tak som nútená tiež zoskočiť aj v úsekoch ktoré sa dajú s troškou techniky a rovnováhy vyjsť. Začínam mať pocit, že som super technický jazdec. Po polhodinke sa otáčame a vraciame sa.
Pri ostatných nadobúdam pocit, že zjazd je moja silná stránka. Tí, čo ma poznajú, sa teraz minimálne pousmiali. Na konci zjazdu nájdem bezmocného Azara s bikom hore kopytami. Pri akejkoľvek príležitosti obracajú bajk hore kolesami. Azar je profík z armády. Behom minúty vyriešim problém so zapadnutou reťazou a takmer namotaným šaltrom. Začínam nadobúdať pocit, že som aj zručný mechanik. Som rada ak som opäť niekomu vylúdila úsmev na perách.
Cestou späť sa v štvorici odpájame a ideme pozrieť do školy, stihneme ešte polhodinu vyučovania. Sadáme si medzi detváky do maličkých lavíc, milý zážitok. Deti ani lokálne učiteľky nehovoria až tak dobre po anglicky, a tak stále dookola odpovedáme na otázky aká je naša obľúbená farba, obľúbená hra, ako sa voláme a odkiaľ sme.
My sme kvôli zdržaniu v škole vyrazili neskôr, Matt sa rozhodol ísť na džípe, má toho na dnes dosť. Hovorím nech ho zavezú, ja pôjdem s dvomi domorodcami na bicykloch, budem v poriadku. Nemôžu, majú príkaz ma ako zatiaľ jedinú zahraničnú ženu chrániť. Aby sa nenudili, vypýtajú si môj foťák, že ma cestou pofotia. Zo 100 záberov bolo 90 rozmazaných a na 5tich boli fotení oni navzájom so samopalmi. Oni sú „Anti-terrorist Commando“.
Rozdelenie Pakistancov do skupín a zaujímavosti o cyklistike v Pakistane
Myslím, že aj Martin mal dnes celkom dobré zážitky, pred večerou sa smejeme na dnešnom dni: „Pakistancov môžem rozdeliť do dvoch skupín. Traja sú veľmi dobrí fyzicky, sú to profesionálni cyklisti, ďalší sú aj technicky, ale hlavne fyzicky o triedu slabší, je to dané aj tým, že spomínaní traja sú profíci, jeden je člen armádneho strediska, ktoré má zhruba 20 pretekárov, ďalší dvaja sú členmi WAPDA (štátna spoločnosť spravujúca vodné zdroje a elektrárne), v tomto tíme ako sa dozvedám je 40 cyklistov. Plat cyklistu je tu 400-500 dolárov. Nie je to veľa, ale dá sa z toho vyžiť, treba brať aj do úvahy, že častokrát ženy v krajine nepracujú a z jedného platu treba uživiť rodinu, ktorá má často päť i viac detí. Vo veľkých mestách sú ceny ako u nás i vyššie, no v menších je to relatívne v pohode.
Prečítajte si tiež: MS juniorov v biatlone: Slovenská história
Okrem týchto dvoch zoskupení sú v krajine ešte dva cyklistické tímy, ktoré majú profesionálnych cyklistov a to štátne železnice a Sui Southern Oil company (petrochemická spoločnosť). Obe majú zhruba 15 cyklistov. Zaujímavosťou je i to, že keď cyklista skončí svoju kariéru, okamžite mu dajú iné miesto vo firme a teda má zabezpečenú aj budúcnosť. Je na pováženie, že v takto málo rozvinutej cyklistickej krajine je takmer sto profesionálov, čo sa cyklistkou živia, aj keď tu majú len jedno veľké podujatie, Tour de Pakistan, resp. Juhoázijské hry, či Majstrovstvá Ázie. Slovensko, aj keď dosahuje výborné úspechy v porovnaní s Pakistanom má cyklistov, ktorí sa tým uživia len 11. Veľmi smutné konštatovanie.
Tiež je zaujímavé, že na Majstrovstvách Pakistanu v cestnej cyklistike (pretože Tour de Himalayas sú jediné preteky MTB v širokom okolí) sa zúčastňuje len 48 vybraných cyklistov. Každý zo štyroch profitímov plus štyri deparmenty postavia najlepších 6cyklistov. Bojuje sa o tituly v časovke jednotlivcov, časovke družstiev (vždy šestica pretekárov) a pretekoch jednotlivcov a to vždy na tej istej trati. Dvaja pretekári z WAPDA tu v kempe sú Majstrami Pakistanu na ceste, jeden je aj juhoázijský šampión, no chýba im technika, no nechýba im odhodlanie. Viackrát idú v strmom stúpaní, keď ich trošku rozhodí a padnú na zem ako podťatí. Už majú veľa malých zranení po lakťoch a kolenách z pádov v stúpaniach, no pomaličky sa zlepšujú. Večerné stabilizačné cvičenia im pomáhajú a sú odhodlaní a chcú sa zlepšiť a strašne súťažia medzi sebou.
Neuskutočnené preteky a zážitky z pobytu
9. V prvom rade sa ospravedlňujem za neaktualizovanie denníka a neprinášanie nových informácií, viem, že viacerí z Vás sem často chodili a boli zvedaví na zážitky a na informácie z bežného života ľudí z vzdialeného Pakistanu. Dôvodov na neaktualizovanie denníka je viac, jeden prozaickejší ako druhý. Medzičasom už ale asi väčšina z Vás vie, že preteky sa nekonali, v noci pred pretekmi sme boli eskortovaní viac ako 100 ozbrojenými vojakmi z elitných jednotiek /Elite force/ do hlavného mesta Islamabádu, kde sme v zlatej klietke 5* hotela Marriott strávili regeneračný pobyt pri bazéne a v miestnom bare a z okien pozerali na lietajúce vrtuľníky a dym z násilných protestných aktivít proti zverejneniu hanobujúceho videa o prorokovi Mohamedovi.
Počas nášho pobytu v 2. hoteli v obci Khanian spadajúceho do siete Arcadian, ktorú prevádzkuje organizátor pretekov, sme nemali prístup na internet, dokonca ani na mobilný signál. V celom údolí Kaghan sú od jarnej kalamity problémy s dodávkou elektriny, štátny elektro podnik WAPDA dodáva elektrinu iba 3 hodiny denne, aj to sú časté výpadky. Problémami s nedostatkom elektriny trpí celý Pakistan, na možný výpadok elektriny upozorňujú dokonca aj v 5* hoteli Marriott. Hotely majú teda vlastné generátory a vyrábajú si elektrinu podľa potreby.
Veľa možností na tréning v okolí hotela v Khanian nie je - kamkoľvek sa pohnete, musíte vystúpať 300-400 výškových metrov aby ste sa dostali na zvážnicu. Počas 6 dní tu strávených sme stihli obísť obe etapy, ktoré sa mali konať hlbšie v údolí. Mali sme veľké šťastie aj na počasie - raz sme mali na tréningu azúro pričom na hotely celý deň pršalo. Dvakrát sme stihli prejsť najdlhšiu a z hľadiska prevýšenia najnáročnejšiu etapu z Jalkhadu vo výške 3.200m.n.m. na Babussar Pass vo výške 4.200m.n.m.
Prvý deň sme sa rozhodli poňať hravo a počas takmer 30km stúpania sme vyhlásili 3 šprintérske súťaže. Musím sa pochváliť, že som v dvoch skončila na 2. mieste. V jednej nedopatrením, lebo väčšina Pakistancov si myslela že si robíme srandu, keď chceme po nich, aby šprintovali do kopca a v poslednom šprinte som bola 2. vďaka tomu, že Pakistanci síce majú veľmi dobrú silu a výkonnosť, ale absolútne žiadne zrýchlenie. Na krátkej asi 200m trati ma preliezol tesne pred páskou Ibrahim, na moju hanbu musím dodať, že bol bez nášľapných pedálov. Celkovo som v súťaži obsadila nepopulárne 4. miesto (ja hovorím, že 1.
Veľmi ma tešilo, že reagujem dobre na nadmorskú výšku. Vlani som mala s aklimatizáciou mala veľké problémy, teraz okrem jedného šprintu, som ešte problémy nemala. Aj dunenie v hlave mi ustupovalo vždy do jedného dňa - výhodou bolo aj nižšie položené ubytovanie, vo výške necelých 2.000m.n.m., pričom sme vždy trénovali vyššie a iba v tréningovom tempe. Povzbudená dobrou aklimatizáciou som sa na druhý deň tréningu na Babussar snažila držať Martina a jeho prvej skupinky v ostrejšom tempe. Hore som sa ešte vyštverala, ale cestou späť, pár kilometrov od džípov som zase raz lapala po dychu, a nebolo to z úchvatných výhľadov. K džípom ma doslova dotlačil Haroon, celou cestou sa ma snažil povzbudiť elektrickou trúbou čo mal na riaditkách, lebo vedel, že sa vždy začnem smiať keď ju pustí. Trúbu mi sľúbil doniesť pre celý tím na konci pretekov. To sme ešte netušili v akom chvate sa budeme lúčiť, a že preteky nebudú.
Slovo ale dodržal, a po armádnom jazdcovi Asadovi nám ich doručil počas nášho pobytu v Islamabáde. Poslal 15 elektrických trúb pre skoro všetkých zahraničných pretekárov, čím všetkých dojal, nikto to nečakal. Aj to poukazuje na pohostihnnosť miestnych ľudí, vedel že nás to poteší, tak našiel spôsob ako to zabezpečiť. Trúby sa tak rozliezli od Veľkej Británie až po Austráliu. Môžete sa tešiť v krose ako Vám bude náš oddiel vyhrávať a snáď aj udávať tempo. Keď som sa trošku rozdýchala, mi náladu dvihli Elite Force, lebo ma nechali pri neobývanom jazere vystreliť zo samopalu. Vždy som chcela vedieť aké to je vystreliť z takej zbrane - pre istotu ma chlapík ešte chytí za ramená, nevie či ma pri výstrele neodhodí.
Po troch dňoch v Khanian v takmer rodinnej atmosfére prišla nová várka cyklistov - zbytok našej posádky Lívia, Lukáš a Ivan a ďalších zopár Angličanov, Dánka a Nemka. Na prenajatých džípoch sme sa zaviezli do Naranu, čo je najväčšie turistické stredisko v okolí, a odtiaľ sme na bicykloch vyrazili zhruba 10km stúpaním k jazeru, okolo ktorého sa jazdia vrámci jednej z etáp technické kamenisté okruhy. Ja som už bola poriadne unavená a aj trochu chorá, tak som výstup absolvovala džípom, chcela som si pred pretekmi trochu oddýchnuť. Doteraz sme mali v nohách niečo cez 300km, z toho polovica v riadnych ‘stenách’ a tá 2.
Nasledovný deň celý deň prší, čomu sa v duchu trochu aj teším - chcela som si oddýchnuť, ale ak by bolo pekné počasie, by ma mrzelo ze hnijem na hoteli. Angličanom sa hustý lejak zdal ako ideálne anglické počasie na tréning a tak spolu s Dánkou Lone a Nemkou Monikou vyrážajú na 3h tréning. Opätovne začínam uvažovať či som pudingáč - v prímorských krajinách ale prší často, takže sú na také podmienky zvyknutí. My, zhýčkaní pomerne suchým podnebím do dažďa vylezieme iba ak sú preteky, aj to polovica ľudí vtedy nenastúpi na štart.
Ideme do mesta nakúpiť veci na koláč a balóniky na výzdobu. Cesta je po 24 hodinovom daždi v niektorých miestach takmer nepriechodná kvôli čerstvým zosuvom pôdy. Šofér džípu sa viac ako pred seba pozerá hore na úbočie. Nie som úplne kľudná keď to vidím. Cestou späť o necelú hodinu neskôr je v jednom mieste hŕba novozosunutých kameňov, ledva sme prešli, cesta bola takmer úplne zatarasená. Aj mi stislo riťku keď som to zbadala pred sebou.
Výzdobu jedálne si berie pod palec Sarmad s Nawazom, kuchár sa chopí do prípravy torty. Keď vidím Sarmada ako pozorne vystrihuje písmenká a Nawaza ako zanietene lepí Happy Birthday Lukas nad krb, pričom Lukáša letmo poznajú 2 dni, tisnú sa mi slzy do očí, fakt silné okamihy. S Martinom im dávali dokopy bicycle, opravovali, dolaďovali, mazali..takto oni jemu vyjadrujú vďaku. Aby som bola aj ja užitočná, idem teda predcvičovať večerné tréningové stabilizačné cvičenia a celý čas rozmýšľam ako asi Lukáš zareaguje. Bol z toho riadne ‘na vetvy’, nič také nečakal: “Keď som sa v sobotu večer zoznamoval s partiou pakistanských cyklistov, ani vo sne...
Profesionálni cyklisti v Pakistane
Zaujímavé údaje o profesionálnych cyklistoch v Pakistane:
| Organizácia | Počet cyklistov | Poznámka |
|---|---|---|
| Armádne stredisko | 20 | Profesionálni cyklisti |
| WAPDA | 40 | Štátna spoločnosť spravujúca vodné zdroje a elektrárne |
| Štátne železnice | 15 | Profesionálni cyklisti |
| Sui Southern Oil company | 15 | Petrochemická spoločnosť |
tags: #pakistanec #na #majstrovstvach #sveta #lyzovanie