Samopal Špagin, známy aj ako PPŠ-41 (Pistolet-pulemiot Špagina), bol sovietsky samopal, ktorý sa stal legendárnym počas druhej svetovej vojny. PPŠ-41 (rus. Пистолет-пулемёт Шпагина - Pistolet-pulemiot Špagina, doslova Samopal Špagina), známy aj ako „Špagin“, bol sovietsky samopal používaný hlavne počas druhej svetovej vojny. PPŠ-41 bol široko používaný najmä v krajinách Varšavskej zmluvy a v rozvojových štátoch ešte dlho po vojne. Vyrovnal sa svojim súperom ako MP40, Bergmann či Beretta.
Vývoj a charakteristika
Samopaly vznikli počas 1. svetovej vojny, no po jej skončení ich vývoj ustrnul. Vojenské kruhy týmto perspektívnym zbraniam nevenovali dostatočnú pozornosť. Rovnako tomu bolo aj v ZSSR. Až v roku 1935 prijali 7,62 mm zbraň V. A. PPD-34 bola robustná zbraň s drevenou pažbou a bubnovým zásobníkom. Strieľal jednotlivo ale aj v dávkach a nabíjal sa z 25 ranového zásobníku vkladaného zdola. Degťarev v roku 1938 vyvinul vylepšenú konštrukciu PPD-34/38 používajúcu pôvodný zásobník alebo novým okrúhlym s kapacitou 71 nábojov. V roku 1939 však výrobu samopalov v ZSSR zastavili. V roku 1940 preto samopaly znovu zaviedli do výzbroje.
Nasledujúci rok ponúkol V.A. Degťarev vylepšenú verziu PPD-40. Tá sa v armáde do vpádu Nemcov do ZSSR v roku 1941 rýchlo rozšírila. Ďalej sa však hľadala nová, na výrobu menej náročná zbraň, ktorá by takisto používala pištolové strelivo 7,62 x 25 mm TT. Ešte pred začiatkom vojny sa to podarilo, a do výzbroje bol zaradený model G.S.
Samopal PPŠ-41 sa na PPD-40 veľmi ponášal, ale bol dlhší, mal dlhšiu hlaveň, väčší účinný dostrel a kadenciu. Puzdro záveru rovnako prechádzalo do plášťa hlavne s veľkými otvormi, na chladenie hlavne. Samopal mal dynamický záver a s bubnovým zásobníkom na 71 nábojov vážil 5,54 kg. Oproti predchodcovi sa špagin líšil zakončením plášťa hlavne, ktorý presahoval jej ústie a bol zakončeným šikmou plôškou s väčším výstrelným a ďalšími menšími otvormi na bokoch a vo vrchnej časti plášťa. Bol to jednoduchý, ale účinný kompenzátor, ktorý tlmil spätný ráz a zdvih zbrane pri výstrele, čím zvyšoval jej presnosť. Výraznou výhodou zbrane bola aj jej jednoduchá konštrukcia a výroba, pri ktorej sa používal lacný materiál ako kovové výlisky, či na polovicu rozrezané hlavne pušiek Mosin-Nagant vzor 1891 (ktorých bol dostatok). Vďaka tomu, ho bolo možné vyrábať aj v civilných závodoch len s minimálnou úpravou strojov. Do roku 1947 Sovietsky zväz vyrobil vyše 5 miliónov kusov.
Jednoduchá výrobná procedúra, ktorá Sovietom umožňovala vyrábať veľké množstvá týchto zbraní im dovolila vybaviť špaginmi celé samopalnícke jednotky. Tieto sa stali základom úderných armád, ktoré podporovali sovietske tankové jednotky. Medzi jednotkami na východnom fronte sa stala zbraň čoskoro veľmi populárna, najmä vďaka nízkym nárokom na obsluhu. Mnohí vojaci na základe skúseností nakoniec začali svoje samopaly udržiavať v maximálnom suchu, dokonca na ich ošetrovanie prestali používať akékoľvek mazivá, čím predchádzali ich zasekávaniu aj vo veľkých mrazoch. Zbraň bola veľmi populárna aj medzi nemeckými jednotkami, ktoré ju s obľubou používali. Jednou z najporuchovejších častí samopalu bol veľký bubnový zásobník, ktorého bezporuchový chod si vyžadoval na rozdiel od iných súčastí zbrane nadpriemernú starostlivosť.
Prečítajte si tiež: Samopal Špagin v partizánskom boji
Zbraň umožňovala nepretržitú paľbu aj jednotlivé výstrely. Okrem toho pri konštrukcii samopalu PPŠ neboli potrebné žiadne špeciálne materiály ani veľké množstvo dielov. Vyrábať sa mohol nielen vo vojenských závodoch, ale aj v akýchkoľvek podnikoch s jednoduchým lisovacím zariadením. Len v roku 1941 bolo vyrobených viac ako 92.000 kusov. V roku 1942 výroba samopalov predstavovala 1,5 milióna kusov. Celkovo sa počas vojny vyrobilo približne šesť miliónov kusov PPŠ-41. Samopal sa stal akýmsi symbolom sovietskeho vojaka.
Na snímke hore sovietska vojenská puška Mosin vz. 27, uprostred vľavo nemecká prilba, vpravo sovietska prilba a dole sovietsky samopal PPŠ vz. 41 (Špagin). Objavoval sa takmer vo všetkých sovietskych a zahraničných filmoch o Veľkej vlasteneckej vojne. Znakom jeho popularity je aj skutočnosť, že na všetkých pamätníkoch v bývalom Sovietskom zväze a v krajinách východnej Európy sovietsky vojak vždy drží v rukách práve "Špagina".
Špagin v Slovenských reáliách
Na snímke je ruský samopal z II. svetovej vojny PPŠ-41 prezývaný Špagin. Samopal pochádza zo zbierok Vojenského historického múzea vo Svidníku, organizačnej súčasti Vojenského historického ústavu (VHÚ). Svidník 9. mája 2020. Fanúšikovia vojnových filmov z obdobia druhej svetovej vojny dokážu bojujúce strany rozoznať nielen podľa typických uniforiem vojakov Červenej armády či ozbrojených síl nacistického Nemecka. Jasnú orientáciu im ponúkajú aj vzhľad a konštrukcia automatických zbraní.
"Samopal bol považovaný za obrannú zbraň, na nemeckej strane ňou vyzbrojovali delostrelcov, vodičov, zázemie alebo veliteľov jednotiek. Holík pripomenul, že sú ľahko rozpoznateľné už z diaľky. Sovietsky model bol masívny a väčšina ľudí ho pozná z filmov s typickým okrúhlym bubnovým zásobníkom. "Z filmov si pamätáme, že zo špaginov strieľali ruskí vojaci alebo ho vidieť aj v snímkach o slovenských partizánoch. Používal ho aj hlavný hrdina legendárneho filmu Kapitán Dabač," konštatoval historik.
Skúsenosti so Špaginom počas SNP
Počas Slovenského národného povstania (SNP) sa samopaly Špagin dostali do rúk povstalcov prostredníctvom sovietskych transportných lietadiel Li-2, ktoré privážali zbrane, muníciu a lieky. Tieto zbrane boli často dodávané v zhone, niekedy nekompletné alebo dokonca nabité, čo predstavovalo značné riziko.
Prečítajte si tiež: Vývoj samopalov v slovenskej armáde
Zbraň PPŠ-41 používali aj počas Slovenského národného povstania (SNP), ako partizáni, tak aj vojaci. "Povstalcom dodali podľa dobových dokumentov od 900 do 2082 samopalov. Parabrigáda mala tabuľkovo 1237 samopalov PPŠ-41 a PPS-43.
Po ukončení vykládky debien so zbraňami bolo úlohou vojakov vytriediť a skontrolovať čerstvú dodávku samopalov PPŠ-41 Špagin. Jeden z vojakov si len kútikom oka všimol, že jeho kolega skúšaný samopal práve mimovoľne natočil na neho. Inštinktívne švihol rukou, aby hlaveň odstrčil a vzápätí vyšla rana. Počas ústupu na Poľanu, v chaose a zmätku, sa vojaci často strácali a prichádzali o svoju výzbroj. Jeden z vojakov sa rozhodol ukryť svoju pušku do bútľavého stromu, aby nepadla do rúk nepriateľovi. Neskôr, na Poľane, dostal do opatery ťažký guľomet Schwarzlose vz. 7/24, ktorý bol podľa jeho slov "aj tak k ničomu, lebo pri streľbe trhal nábojové pásy a zasekával sa".
Počas jednej z nebezpečných situácií stretol vojak sovietskeho partizána, ktorý sa s ním rozdelil o chlieb. Tento čin navždy spečatil jeho pozitívny vzťah k ruskému národu. Pri návrate domov, po úniku z obkľúčenej Poľany, zažili vojaci nebezpečné stretnutie s ruskými partizánmi. Jeden z nich, zjavne pod vplyvom alkoholu, obvinil vojakov z toho, že sú "svine partizáni". Situáciu zachránila energická partizánka, ktorá opitého vojaka odzbrojila a umožnila vojakom uniknúť. Počas úteku domov sa vojaci museli skrývať pred nemeckými hliadkami a prežívali ťažké chvíle, často bez vody a jedla. Jedna z najhorších chvíľ nastala, keď sa kúsok od ich úkrytu utáborila nemecká motocyklová kolóna.
Technické aspekty a výroba
PPŠ-41 bol pokračovatelem již zmíněných starších typů PPD-1934/38 a PPD-1940. Tento nový typ byl navržen konstruktérem G. S. Špaginem, kterému se podařilo odstranit neduhy předchozích typů. V porovnání se starším samopalem PPD byl tento samopal přesnější, jednodušší a méně nákladný a náročný na výrobu. Do výzbroje byl Rudou armádou přijat v roce 1941, ovšem rozsáhlejší výroba započala až v roce 1942. Celkem bylo do roku 1947 vyrobeno přes 5 miliónů kusů, z toho drtivá většina v sovětských zbrojních závodech. Vzhledově se podobal svým předchůdcům PPD, šlo ale o zcela jinou konstrukci. Jeho výroba probíhala nejen ve zbrojovkách, ale i v mnoha dříve civilních závodech. Měl pouzdro závěru spojené s pláštěm hlavně, masivní neuzamčený závěr s pojistkou na napínací páce, přepínač způsobu střelby před jazýčkem spouště.
Původní varianta měla stavitelné klapkové hledí s maximální hlední dálkou 1000 metrů, což byl ze strany konstruktéra optimismus hraničící s nedostatkem soudnosti (uvedená hodnota je cca 5× větší, než činí reálný dosah mířené palby ze samopalu na pistolový náboj). Jiná tvrzení praví, že první stavitelná mířidla této zbraně nemohla skutečně být funkční v souvislosti s reálným dostřelem zbraně. Samopal PPŠ-41 používá pistolový náboj 7,62x25 Tokarev, což je střelivo vyznačující se značným výkonem co do průraznosti či délky dráhy střely. Původní vojenské střelivo používající ocelovou střelu má fatální průraznost. Je možné uvést, že tento druh náboje má dopadovou energii nejméně 750 Joule. Bez větších problémů prorazí ocelový plech o síle až 4 mm. Reálný dostřel PPŠ-41 je nejméně 1000 metrů, pro porovnání lze použít výkon vojenské pistole TT-33, která používá stejný náboj. Uvedená pistole vykazovala při střelbě dostřel více jak 900 m.
Prečítajte si tiež: Všetko o expanzných samopaloch
Samozřejmě přesnost střelby je na takovou vzdálenost již velmi špatná. Nicméně je potřeba si uvědomit, že po celé dráze střely je střela smrtelná. Délka hlavně uvedeného samopalu je 265 mm a velmi dobrá přesnost střelby jednotlivými ranami je určitě 100 metrů. Pokud však střelec střílel v boji na velký či objemný cíl, např. stojící letadla či nákladní auta atd., mohl určitě tento cíl bez větších problémů zasáhnout, protože střela vzdálenost 1 000 m jistě dosáhla. Lze tedy tvrdit, že stavitelná mířidla prvních PPŠ-41 měla jistě svůj význam.
Pozdější změna mířidel samopalu, kde jen překlapnutím na vzdálenost 100 a 200 metrů se pouze omezila volba vzdálenosti střelby na cíl. Foto: Samopal PPŠ-41 (2. zespoda) s dalšími druhoválečnými zbraněmi. Samopal byl oblíbenou kořistí vojáků Wehrmachtu, kteří ho oceňovali zejména v boji zblízka. Proto byl zaveden i v německé armádě jako MP 717(r) - „r“ v označení znamená russisch („ruský“) - případně překomorován na náboj 9 mm Luger, upraven na používání zásobníku z MP 40 a označen jako MP 41. Poslední kusy byly z ČSLA pravděpodobně vyřazeny až na přelomu 50. a 60. let s nástupem nové kategorie vojenských zbraní - útočných pušek na náboj středního balistického výkonu, u nás reprezentovaných typem Sa. vz. 58. Licenčně se vyráběl v Číně, ve Vietnamu na jeho konstrukčním základě vznikl samopal K-50.
Konštruktér Georgij Semyonovič Špagin
Pred 70 rokmi, 6. februára 1952, v Moskve zomrel sovietsky konštruktér a vynálezca strelných zbraní Georgij Semyonovič Špagin. Je autorom legendárneho samopalu PPŠ-41, prezývaného tiež Špagin, s typickým bubnovým zásobníkom. Narodil sa 29. apríla 1897 v dedine Klušnikovo východne od Moskvy, medzi metropolou a mestom Nižný Novgorod.
Jeho zbraň patrila do výbavy vojakov Červenej armády od roku 1941 a do roku 1947 sa jej vyrobilo viac ako 5 miliónov kusov. Do bubnového zásobníku sa zmestilo 71 nábojov, takto nabitá zbraň vážila okolo 5,5 kilogramu. Konštruktéra Špagina si vedenie Sovietskeho zväzu mimoriadne vážilo, udelili mu viacero štátnych vyznamenaní vrátane titulov Hrdina socialistickej práce, Rad Vladimira Lenina či Rad Červenej hviezdy. Po vojne sa venoval politike, bol poslancom Najvyššieho Sovietu ZSSR. Zomrel na rakovinu hrubého čreva 6. februára 1952.
Porovnanie s nemeckým MP-40
Na snímke nemecký samopal z II. svetovej vojny Maschinenpistole 40 (MP 40). Samopal pochádza zo zbierok Vojenského historického múzea vo Svidníku, organizačnej súčasti Vojenského historického ústavu (VHÚ). Svidník 9. mája 2020. Ruský samopal PPŠ-41 navrhol konštruktér Georgij S. Špagin a od roku 1940 do roku 1947 sa ich vyrobilo viac ako päť miliónov kusov. Automat s nabitým bubnovým zásobníkom, ktorý mal kapacitu 71 nábojov, vážil asi 5,5 kilogramu. Nemecká armáda používala ľahší automat MP 40 s dlhým zásobníkom na 32 nábojov, ktorý vážil 4,7 kilogramu. V roku 1938 ho navrhol Nemec Heinrich Vollmer a do konca roka 1945 ich vyrobili asi milión kusov.
"Nemecký samopal bol síce ľahší, ale z hľadiska taktiky mal nevýhodu oproti ruskému automatu. Ruský samopal mal síce viac nábojov a lepšiu konštrukciu, ale často sa stávalo, že sa zasekol náboj v bubnovom zásobníku a vojak to nevedel na mieste a rýchlo vyriešiť. "Tu je aj odpoveď na to, prečo sa napríklad na bojiskách po vojne našlo mnoho zásobníkov plných nábojov.
Proti svojim konkurentom, napr. z Nemecka, mal samopal nevýhodu, ktorá tkvela v nižšej spoľahlivosti. Historik z Vojenského historického ústavu (VHÚ) Peter Holík pre TASR priblížil, že často sa stávalo, že sa zasekol náboj v zásobníku a vojak to nevedel na mieste a rýchlo vyriešiť. „Tu je aj odpoveď na to, prečo sa napríklad na bojiskách po vojne našlo mnoho zásobníkov plných nábojov. Ak nevedel vojak zásobník opraviť, jednoducho ho celý zahodil,“ dodal historik. Nemecký konkurent MP-40 bol síce ľahší, no v zásobníku mal miesto na menej nábojov.
Súčasnosť
Doteraz si záujemcovia z tohto legendárneho samopalu môžu zastrieľať na niektorých slovenských strelniciach. "PPŠ-41 Špagin používame aj na našej strelnici. Ide o semi automatickú verziu. Častejšie používame klasický 30-ranový zásobník ako legendárny kruhový zásobník, hlavne z dôvodu poruchovosti. Zbraň sa veľmi príjemne chová pri streľbe, bez výraznejšieho spätného rázu, hlavne z dôvodu pomeru veľkej hmotnosti zbrane a relatívne malého kalibru 7,62 x 25 (Tokarev). Z tohto dôvodu zvládnu streľbu z tejto zbrane aj začiatočníci, je výrazne príjemnejšia ako napr. streľba z AK47 Kalašnikova, alebo československého samopalu SA vz. PPŠ-41 alebo Špaginy sa doteraz vyskytujú u zberateľov. Boli napríklad odovzdané aj v rámci štyroch zbraňových amnestií, ktoré prebehli na Slovensku.
Tabuľka porovnania PPŠ-41 a MP-40
| Parameter | PPŠ-41 (Špagin) | MP-40 |
|---|---|---|
| Krajina pôvodu | Sovietsky zväz | Nemecko |
| Hmotnosť (s nabitým bubnovým zásobníkom) | 5,5 kg | 4,7 kg |
| Kapacita zásobníka | 71 (bubnový), 35 (segmentový) | 32 |
| Konštruktér | Georgij S. Špagin | Heinrich Vollmer |
| Rok zavedenia do výzbroje | 1940 | 1938 |
tags: #partizansky #samopal #spagin #1969