Poľovníctvo prechádzalo a aj v dnešnej dobe stále prechádza výraznými zmenami podmienenými prírodno-ekologickými a sociálno-ekonomickými podmienkami v krajine a ľudskej spoločnosti. Význam poľovníctva sa preto v priebehu jeho histórie viackrát zmenil.
Pri kolíske poľovníctva v praveku hralo najvýznamnejšiu úlohu zaobstaranie obživy pre rodinné alebo kmeňové spoločenstvá pravekých lovcov. V tomto období sa rodí aj význam trofeje, ako pamiatky na lov alebo nezvratného dôkazu že jej vlastník premohol nebezpečnú divú zver. S rozrastajúcou sa ľudskou spoločnosťou, vytváraním sociálnych vrstiev a ubúdaním stavov zveri, začína byť právo loviť zver vyhradzované len pre najmajetnejšie rody. V tomto období naberá poľovníctvo najmä význam vzrušujúcej zábavy pre najvyššie vrstvy. Pre zintenzívnenie výsledku pri organizovaní poľovačiek sa začínajú objavovať prvé zvernice, ktoré zaručovali istejší výsledok ako poľovanie vo voľných revíroch.
V polovici 20. storočia (zákon o poľovníctve č. 225/1947) sa poľovníctvo sprístupnilo širokým vrstvám ľudí. Došlo k tzv. zľudoveniu poľovníctva. Jeho funkcia naberá hospodársky význam a poľovníctvo je ponímané ako odvetvie poľnohospodárskej a lesnej výroby.
História Slovenského poľovníctva a zákonné úpravy lovu
Podľa archeologických nálezov a zaznamenaných historických údajov starovekí Slovania, ktorí žili na území súčasného Slovenska, lovili zver pomocou luku, kopijí, sietí a rôznych pascí. Pestré prírodné podmienky Slovenska spôsobili, že už v rannom feudalizme sa najrozsiahlejšie a na zver najbohatšie revíry uhorských panovníkov nachádzali na našom území (Tatranský kráľovský regál, Zvolenský les, kráľovské lesy v Liptove, Gemeri, Turci, Orave, Spiši a pod.). Začali vznikať aj prvé veľké zvernice a s nimi aj rôzne profesie, ktoré tvorili zamestnanie niektorých obyvateľov (Zverostrážci, psiari, sokoliari a pod.).
Prvá písomná zmienka o práve na poľovanie pochádza z roku 1075. Je to donačná listina opátstvu vo Svätom Beňadiku, ktorou sa mu okrem úžitkov z pôdy dáva aj právo na poľovanie a lov rýb. Najstaršiu stopu po pokuse o akúsi centrálnu úpravu lovu na našom území nachádzame v listine uhorského kráľa Gejzu II. - Magnusa z roku 1157. V nej spomína dekrét kráľa Ladislava I. z roku 1095, ktorým sa zakazujú poľovačky v nedeľu a cez sviatky.
Prečítajte si tiež: Všetko o poľovníckych zbraniach
Z ďalšieho obdobia sú najvýznamnejšie tieto zákonné úpravy lovu:
- dekrét kráľa Vladislava II. Jágelovského vydaný v roku 1504, ktorým zakazuje podaným a sedliakom akýmkoľvek spôsobom loviť zver
- v roku 1729 doplnil spomínaný dekrét cisár a kráľ uhorský Karol VI. v Bratislave o niekoľko príkazov a zákazov o hájení a love niektorých druhov zveri v čase rodenia a odchovu mláďat, zákaz poľovať na zver pomocou vysokonohých psov a pod., výsadné postavenie šľachty pri love však i v tomto dekréte potvrdil
- Tereziánsky urbár z roku 1767, ktorý vydala Mária Terézia zaviedol prísne tresty za pytliactvo
- na základe zrušenia nevoľníctva v roku 1785, boli vydané ďalšie zákonné úpravy ako napr. dekrét Františka II z roku 1802, zákonný článok VII. vydaný Ferdinandom V. v roku 1836 ale aj tieto potvrdili právo šľachty na poľovanie, i keď pripúšťali možnosť ochrany pozemkov sedliakov pred zverou. Sedliaci teda mohli na svojich políčkach hubiť zver, ale len bez zbraní a všetku museli odovzdať pánovi, ktorý zase musel nahradiť spôsobenú škodu
- za vlády cisára Františka Jozefa I., boli v roku 1872 v Uhorsku zrušené všetky predchádzajúce zákony a výkon práva poľovníctva prešiel na majiteľov pozemkov. V zákonnom článku VI/1872 bolo stanovené, že samostatným poľovným revírom môže byť iba poľnohospodársky alebo lesný pozemok, ktorý má najmenej 100 súvislých katastrálnych jutár (57,5 ha). Poľovné právo na takomto pozemku patrilo vlastníkovi a ten rozhodoval aj o jeho využití. Pri menších pozemkoch rozhodovali o poľovnom práve majitelia spoločne. Šľachty sa toto opatrenie však veľmi nedotklo, pretože v Uhorsku vlastnila podstatnú časť pôdy.
- zákonný článok XX/1883 zaviedol do riadenia poľovníctva ďalšie nové opatrenia ako napr.: poľovné právo bolo neoddeliteľné od vlastníctva pozemku, poľovné právo na pozemkoch obcí a pozemkoch bývalých urbárnikov a komposesorátov sa muselo prenajímať vo verejnej dražbe, najkratší čas prenájmu bol stanovený na šesť rokov, mohli sa uplatňovať škody spôsobené jeleňou a danielou zverou na siatinách, v škôlkach alebo lesných kultúrach ak boli nahlásené do 8 dní od ich vzniku, dravú a škodlivú zver mohol na svojom pozemku ,,hubiť“ vlastník i vtedy ak bolo poľovné právo prenajaté a zákon obsahoval aj ustanovenia o zákazoch poľovačky a čase ochrany zveri.
Zákon XX/1883 prešiel v podstate aj do zákonov prvej ČSR. Zákony č. 98/1929 a č. Z najpozoruhodnejších úprav a výnosov Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska (od r. 1918) treba spomenúť najmä niekoľko ochranársky motivovaných noriem ako napr. v roku 1923 nariadenie o zákaze lovu kamzíkov vo Vysokých Tatrách, v roku 1926 nariadenie o ochrane dropov na Žitnom ostrove, v roku 1932 o celoročnej ochrane medveďa hnedého, ktorého stavy sa odhadovali iba na 18-20 jedincov.
Po oslobodení Československej republiky Národné zhromaždenie schválilo nový zákon o poľovníctve č. 225/1947 Zb. Tento zákon sprístupnil poľovníctvo širokým vrstvám ľudí (zľudovenie poľovníctva) a o jeho výkon sa v spoločných zlúčených a štátnych poľovných revíroch mohli uchádzať iba kolektívy ľudí, združené v poľovníckych spoločnostiach so stanovami, ktoré schválili štátne orgány.
V roku 1962 vychádza zákon o poľovníctve č. 23/1962 Zb., ktorý odpútal právo poľovníctva od vlastníctva pôdy, priznal toto právo socialistickým organizáciám, zosilnil vplyv štátnych orgánov a poľovníckych zväzov na riadení poľovníctva, poľovníctvo bolo definované ako odvetvie poľnohospodárskej výroby.
Novelu uvedeného zákona schválila Národná rada Slovenskej republiky zákonom č. 99 v roku 1993. Významnou črtou tohoto zákona je aj to, že právo poľovníctva patrí opäť vlastníkovi pozemku. (Garaj 1999) V roku 2009 sa zavádza nový Zákon o poľovníctve č. 274/2009 Z.z. , ako aj vykonávacia vyhláška k tomuto zákonu č. 344/2009 Z.z. Od 15. apríla 2012 nadobudla účinnosť vyhláška MPRV SR č. 125/2012 Z.z. , ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška MP SR č. 344/2009 Z.z. , ktorou sa vykonáva zákon o poľovníctve v znení vyhlášky MP SR č. Od 1. apríla 2012 nadobudol účinnosť zákon č. 72/2012 Z.z. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Prečítajte si tiež: Služby pre držiteľov zbraní
Od 1. júla 2013 nadobudol účinnosť zákon č. 115/2013 Z.z. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 72/2012 Z.z. a o doplnení zákona číslo 326/2005 Z.z. o lesoch, v znení neskorších predpisov. Od 1. januára 2014 nadobudla účinnosť vyhláška MPRV SR č. 489/2013 Z.z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška MP SR č. 344/2009 Z.z. , ktorou sa vykonáva zákon o poľovníctve v znení neskorších predpisov.
Vývoj organizovaného poľovníctva na Slovensku
V šesťdesiatych rokoch 19. storočia vznikli prvé záujmové poľovnícke spolky, resp. už dlhodobo predtým existujúce meštianske strelecké spolky sa postupne pretvárali na spolky poľovnícke. V žiadnom prípade však ešte neboli zložkami organizácie so širšou pôsobnosťou, pretože v tej dobe v Uhorsku ešte nebolo centrálnej poľovníckej organizácie. Prvou celoštátnou organizáciou bol Uhorský krajinský poľovnícky spolok, založený v roku 1881. Po vzniku ČSR začal pôsobiť ako hlavná poľovnícka organizácia Československý myslivecký a kynologický řišský svaz, ktorý sa v roku 1923 pretvoril na Československú mysliveckú jednotu (ČSMJ).
Táto v sebe sústredila všetky poľovnícke spolky v ČSR. Na Slovensku vznikla prvá poľovnícka organizácia pod názvom Lovecký ochranný spolok (LOS) v roku 1920. Napriek viacerým snahám o zlúčenie ČSMJ a LOS sa tak stalo až v roku 1934, keď sa v rámci ČSMJ, ako celoštátnej poľovníckej organizácie, vytvoril Zemský sväz LOS na Slovensku. Po zániku ČSR sa obidve organizácie znovu rozdelili. Až v roku 1961 sa na mimoriadnom zjazde ČSMJ ustanovila jednotná poľovnícka organizácia Československý poľovnícky zväz. V dôsledku vyhlásenia federácie a novej územnej organizácie štátu sa tento v roku 1969 rozdelil na Český myslivecký zväz a Slovenský poľovnícky zväz.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska bol na Slovensku v roku 1920 založený Lovecký ochranný spolok, ktorý si, ako uvádzali stanovy, kládol za cieľ podporovať uplatňovanie zákonov o poľovníctve, chrániť záujmy vlastníkov poľovných revírov, starať sa o ich zveľaďovanie, potláčať a trestať pytliactvo. V dobových prameňoch sa zachovala zmienka o existencii menších revírov.
Prirodzene, po roku 1948 sa organizovanie poľovníctva mení, poľovnícke spolky postupne prechádzali pod tzv. ľudovú správu, začalo sa rozvíjať ľudové poľovníctvo.
Prečítajte si tiež: Kaliber SP: Poľovnícke potreby
V roku 2009 bola na základe § 41 zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zriadená jednotná profesná samosprávna organizácia Slovenská poľovnícka komora (SPK). Hlavným poslaním SPK je ochrana a presadzovanie oprávnených záujmov svojich členov pri výkone práva poľovníctva, ochrane prírody a životného prostredia, ako aj pri ostatných činnostiach súvisiacich s poľovníctvom.
SPK, jej organizačné zložky a členovia pôsobia na zachovanie, zveľaďovanie, ochranu a optimálne využívanie genofondu zveri a ostatnej fauny ako prírodného bohatstva Slovenskej republiky. Dbá o zachovávanie tradícií a kultúrnych hodnôt poľovníctva ako súčasti kultúrneho dedičstva predkov a o zachovávanie poľovníckej etiky podľa etického kódexu.
Súčasnosť
Životné prostredie, ktoré nás obklopuje v súčastnej dobe, je jedno z najzachovalejších v Európe. Aj napriek tomu je však už priveľmi pozmenené ľudskou činnosťou a jej následnými dlhotrvajúcimi dopadmi. Ľudské sídla sa rozrastajú do šírky, zaberajú donedávna voľné lúky, polia či lesy. So zvyšovaním hustoty ľudského osídlenia pribúdajú problémy s nedostatkom priestoru, nezávadnej pitnej vody, uskladňovaním vyprodukovaných odpadov a najmä fragmentáciou krajiny výstavbou obydlí a dopravných tepien.
Aj napriek významnej lesnatosti Slovenska (41 %) zaniká v dôsledku fragmentácie prepojenosť niektorých oblastí až orografických celkov a populácie živočíchov sa stávajú čoraz viac izolované. To má výrazný dopad na ochudobňovanie genofondu lokálnych populácií zveri, keďže k výmene génov (osvieženiu krvi) dochádza len sporadicky. V takomto izolovanom prostredí potom narastá počet príbuzenského párenia, ktoré má nepriaznivý vplyv na zdravotný stav zveri.
Aj keď sa na Slovensku ešte stále môžeme pýšiť výskytom všetkých troch veľkých šeliem medveďa, vlka a rysa, ich rozšírenie už nie je celoplošné. Pre významnú rozlohu bezlesného typu krajiny (poľnohospodárske plochy, ľudské sídla a pod.) na Slovensku však už tieto šelmy nedokážu pôsobiť ako regulátor početnosti divožijúcej zveri na celom území. Takýto mechanizmus mohol fungovať len keď bola väčšina územia Slovenska pokrytá pralesmi a počet obyvateľov bol na minimálnej úrovni. Tu sa začína prejavovať potreba nahradiť rozumným spôsobom to, čo niekedy zabezpečovali veľké šelmy a to je aj jedna zo základných funkcií moderného poľovníctva.
Poľovníctvo ako jeden zo spôsobov starostlivosti o krajinu
Praktické poľovníctvo naberá v dnešnej dobe úlohu nástroja, ktorý vďaka nezištnej odhodlanosti veľkého množstva ľudí môže výrazne pomôcť pri zlepšovaní a ochrane životného prostredia pre voľne žijúce živočíchy. Aj poľovníci vidia že súčasná kultúrna krajina má z pohľadu prirodzeného životného priestoru pre zver veľa nedostatkov.
Aktívne preto pristupujú napríklad k výsadbe remíz medzi veľkými poliami s monokultúrami, osievaniu pásov s miešankami, ktoré vďaka ich neskorému dokášaniu tvoria úkryt a zdroj potravy pre malú zver v období po žatve, vykášaniu horských lúk, aby tieto postupne nezarastali lesom, obnove starších a budovaniu nových napájadiel pre zver, ktorá v období súčasných klimatických zmien začína počas leta hynúť aj v dôsledku nedostatku pitnej vody, dosievaním lúk, z ktorých v dôsledku nekosenia vymizli pre zver atraktívne druhy rastlín, odstraňovaním divokých skládok odpadu z lesov, demontážou starých oplotení, v ktorých zver často uviazne a s veľkým utrpením hynie. Samozrejmosťou je aj každoročná príprava krmiva a prikrmovanie zveri počas krutých zím, vyháňanie zveri z lúk pred ich kosením, aby sa predišlo zbytočným stratám a pod.
Slovenský poľovnícky zväz (SPZ)
Slovenský poľovnícky zväz (SPZ) je najväčšou poľovníckou organizáciou u nás. Pojem „poľovnícka organizácia“ nie je len vágnym označením príslušnosti tohto subjektu k poľovníctvu. Takzvaná poľovnícka organizácia bola ako nový typ právnickej osoby s plnou právnou subjektivitou zavedená do právneho poriadku SR prijatím a následnou účinnosťou zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve.
Zmyslom tejto právnej úpravy bolo (a je) vytvorenie formy právnickej osoby - dobrovoľného združenia fyzických osôb, držiteľov poľovných lístkov, ktorej bude umožnené uzatvoriť zmluvu o užívaní poľovného revíru. Inými slovami, poľovnícka organizácia je akési „občianske združenie“ v poľovníckej sfére. Poľovnícku organizáciu môžu založiť najmenej traja občania SR, držitelia poľovných lístkov.
Vzniká registrovaním v centrálnom registri poľovníckych organizácií, ktoré vedie ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka s tým, že registráciu vykonáva okresný úrad, pozemkový a lesný odbor, príslušný podľa sídla poľovníckej organizácie. V súčasnosti už existujú stovky rovnocenných poľovníckych organizácií.
Zánik SPZ by viedol k zániku mnohých združení a zmlúv o užívaní revíru. Pre úplnosť ešte možno doplniť, že SPZ ako poľovnícku organizáciu registruje Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor.
V tejto súvislosti sa potom natíska otázka, čo je to poľovnícke združenie, keďže práve ono je v drvivej väčšine zmluvnou stranou zmluvy o užívaní poľovného revíru. V zmysle ust. § 32 ods. 2 zákona č. 274/2009 Z. z. sa poľovnícka organizácia môže ďalej členiť na organizačné zložky. Poľovnícke združenia predstavujú práve takéto organizačné zložky Slovenského poľovníckeho zväzu. SPZ je voči poľovníckym združeniam v nadradenom postavení a stanovy SPZ sú nadradené stanovám jednotlivých PZ.
Historicky má Slovenský poľovnícky zväz pôvod v Československom poľovníckom zväze, ktorý bol vytvorený na základe bývalého zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve. Išlo teda o organizáciu zriadenú na zá klade zákona. Následne prijatím zákona č. 274/2009 Z. z. sa SPZ v priebehu roka 2009 s použitím ustanovenia § 80 ods. 9 citovaného zákona pretransformoval na poľovnícku organizáciu.
Táto transformácia je nanajvýš sporná, keďže preberané ustanovenie riešilo transformáciu občianskychzdružení založených na výkone práva poľovníctva a SPZ takúto právnu formu nikdy nemal. Vzhľadom na značný odstup času je však pravdepodobne uvedená spornosť už bezpredmetná (no možno z nej vyčítať amatérsky prístup vtedajších tvorcov zákona). V súčasnosti má SPZ viac než 55-tisíc dobrovoľných členov a okrem svojej organizačnej štruktúry (OkO, RgO), združuje stovky poľovníckych združení s právnou povahou organizačných zložiek poľovníckej organizácie. Zväz vlastní značné majetkové hodnoty (najmä nebytové priestory, kde sú dnes kancelárie jednotlivých zložiek SPZ i SPK), vybudované za účasti a s pomocou bývalých a súčasných členov.
Zväz takisto automaticky zabezpečuje poistenie proti škodám spôsobeným pri výkone práva poľovníctva ublížením na zdraví alebo usmrtením iných osôb a za škodu na veciach pre svojich členov, pričom platby za poistenie vyberá v rámci členského poplatku.
Neoddeliteľnou súčasťou SPZ je, samozrejme, poľovnícka kynológia, veď SPZ jednak združuje poľovnícke kynologické kluby a jednak je prostredníkom medzi kynologickými klubmi a Slovenskou kynologickou jednotou a prostredníctvom nej sú potom kluby súčasťou Fédération Cynologique Internationale (FCI). Nemenej významná je i tá skutočnosť, že SPZ vedie pre „svoje kynologické kluby“ takzvanú plemennú knihu a spolupodieľa sa na chovateľskom servise.
Slovenská poľovnícka komora (SPK)
Prijatím zákona č. 274/2009 bola vytvorená Slovenská poľovnícka komora (SPK), ktorá dnes predstavuje jediný orgán poľovníckej samosprávy. Slovenský poľovnícky zväz je dobrovoľná spoločenská organizácia združujúca občanov SR, ktorí vykonávajú právo poľovníctva. Sídlom SPZ je Bratislava.
Slovenská poľovnícka komora (ďalej len „SPK“) je jednotná profesná samosprávna organizácia zriadená na základe § 41 zákona č. 274/2009 Z. z. V okrese Čadca je 23 poľovníckych združení a poľovníckych spoločnosti s revírom a 8 poľovníckych PZ a PS bez revíru. V okrese Kysucké Nové Mesto je 6 poľovníckych združení a poľovníckych spoločností s revírom a 3 PZ a PS bez revíru.
Poľovnícke združenia a poľovnícke spoločnosti spolu obhospodarujú 75.961 ha poľovnej plochy. Obidva okresy sú zaradené do jelenej oblasti. Najväčšie zastúpenie v poľovných revíroch má jeleň karpatský, srnec hôrny a sviňa divá. V niektorých poľovných revíroch sa vyskytuje daniel škvrnitý a muflón.
Ako člen Slovenskej poľovníckej komory (ďalej len „SPK) sa podľa § 43 ods. 1 zákona č. a) vykonáva skúšky uchádzačov o poľovný lístok podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona, b) navrhovanie na menovanie prednášateľov a skúšobných komisárov pre skúšky z poľovníctva podľa § 50 ods. 6 zákona, c) organizuje odbornú prípravu na poľovnícke skúšky podľa § 50 ods. 2 písm.
Slovenský poľovnícky zväz je poľovníckou organizáciou podľa § 32 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov a podľa § 32 ods. 1 je neziskovou organizáciou. Je zapísaný v centrálnom registri poľovníckych organizácií MP a RV SR pod číslom VVS/1-909/90-41.
Slovenský poľovnícky zväz, Regionálna organizácia Kysúc , sídlo ul. Palárikova 1086, 022 01 Čadca, IČO 00417831 je podľa § 32 ods. 1, 2 zákona č. 274/2009 Z. z. Slovenský poľovnícky zväz, Regionálna organizácia Kysúc ako organizačná jednotka Slovenského poľovníckeho zväzu je prostredníctvom Slovenského poľovníckeho zväzu členom Slovenskej poľovníckej komory. Má vlastnú právnu subjektivitu vyplývajúcu z § 32 ods. 2 a § 33 ods. 2 písm. h) zákona 274/2009 o poľovníctve ako i § 18 ods. 1 Stanov SPZ, môže konať a nadobúdať záväzky vo svojom mene.
tags: #polovnicke #organizacie #a #jej #organy