V dejinách každého národa, krajiny, či štátu sa odohrali významné udalosti, ktoré sú preň príznačné, charakteristické, na ktoré sú ich obyvatelia hrdí a pripomínajú si ich. Na medzinárodnej úrovni tieto historické momenty konkrétnu krajinu, či štát zároveň reprezentujú. O Slovenskom národnom povstaní nemožno hovoriť bez pripomenutia medzníkov, ktoré mu predchádzali a bez ktorých by sa nebolo uskutočnilo.
V dňoch 14. a 15. marca 1939 zanikol prvý spoločný štát Čechov a Slovákov, Československá republika. Nový štát na mape Európy, Slovenská republika (ako sa od 21. júla 1939 po prijatí ústavy začal nazývať) vznikol z vôle hitlerovského Nemecka, čo výrazne ovplyvnilo jeho následný vnútropolitický i zahraničnopolitický vývoj.
Svoje konkrétne záujmy si nacisti presadili už krátko po vzniku samostatného štátu. Ochranná zmluva z 23. marca 1939, totiž obsahovala tajný protokol, ktorý naznačoval nemecké požiadavky voči svojmu spojencovi. Podľa tejto zmluvy prebralo Nemecko ochranu nezávislosti a integrity Slovenska a získalo právo na vojenskú základňu pozdĺž Karpát od Bratislavy po poľskú hranicu.
Spojenectvo medzi Nemeckom a mladou Slovenskou republikou sa prejavilo krátko po vypuknutí 2. svetovej vojny, keď sa, síce len malá časť, novovzniknutej slovenskej armády zapojila do ťaženia proti Poľsku. Keď sa 22. júna 1941 začala pod krycím názvom Barbarossa nemecká invázia do Sovietskeho zväzu, v zmysle vzájomných spojeneckých zmlúv sa k nej pripojila aj Slovenská republika. Už 24. júna 1941 prekročila slovenská armáda hranice a zapojila sa do vojny proti Sovietskemu zväzu.
Východným frontom prešlo približne 100 tisíc slovenských vojakov a dôstojníkov. Vazalský vzťah medzi Nemeckom a Slovenskom sa neprejavoval len v účasti Slovenska vo vojne, ale vo všetkých oblastiach priemyslu, hospodárstva, zahraničnej politiky, známe sú snahy Nemecka o zavedenie ríšskej marky ako platidla, podobne ako sa stalo v Protektoráte Čechy a Morava.
Prečítajte si tiež: Všetko o poľovníckych zbraniach
Práve spojenectvo s nacistickou treťou ríšou, totalitný systém (jedinou povolenou politickou stranou bola HSĽS), či prenasledovanie (i keď v porovnaní s inými krajinami výrazne miernejšie) opozície a neochota zmieriť sa s rozpadom Československej republiky, vďaka ktorej sa Slováci vymanili z neúprosnej maďarizácie, sa časť občanov československého zmýšľania zapojila už v roku 1939 do odboja a neskôr aj do SNP.
V roku 1944 už bolo každému priemerne rozmýšľajúcemu človeku jasné, že Nemecko vojnu prehrá a so zánikom tretej ríše padne aj Slovenská republika. Veľmoci ZSSR, Veľká Británia a USA vďaka pôsobeniu exilovej vlády v Londýne na čele s prezidentom Edvardom Benešom už totiž rozhodli o tom, že po vojne bude obnovená Československá republika v predmníchovských hraniciach.
Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944, ako reakcia na príchod okupačných nemeckých jednotiek, ktoré prišli spacifikovať stále sebavedomejšie partizánske skupiny, ktoré sa, najmä po príchode sovietskych partizánskych organizátorských skupín, dopustili viacerých incidentov, z ktorých mnohé skončili tragicky. Prípravy ozbrojeného povstania vedené domácimi odbojovými skupinami, exilovou vládou v Londýne a hlavne Vojenským ústredím sídliacim v Banskej Bystrici na čele s pplk. Jánom Golianom ešte neboli dokončené.
Napriek tomu 1. čs. armáda na Slovensku alebo povstalecká armáda, ktorú od 7. septembra uznávali veľmoci ako spojeneckú armádu, spolu s približne 10 tisíc partizánmi, bránila slobodné povstalecké územie do 28. októbra 1944, kedy jej bol vydaný posledný rozkaz od jej druhého veliteľa gen. Rudolfa Viesta k prechodu na partizánsky spôsob boja. Po tomto začal na Slovensku teror voči civilnému obyvateľstvu, ktorému padlo za obeť približne 3956 obetí.
Ani tieto aktivity zo strany nemeckých bezpečnostných a policajných útvarov, ktorým pomáhali domáce zložky Pohotovostných oddielov Hlinkovej Gardy, nezabránili postupu oslobodzujúcej Červenej armáde. Tá už 20. septembra 1944, teda v čase povstaleckých bojov, oslobodila prvú slovenskú obec Kalinov na východe a svoj cieľ na Slovensku splnila oslobodením posledných obcí na Kysuciach, Korňu, Makov a Klokočov.
Prečítajte si tiež: Služby pre držiteľov zbraní
Bez vyššie uvedených najvýraznejších atribútov existencie Slovenskej republiky, nemožno hovoriť o Slovenskom národnom povstaní a jeho význame v dejínách nášho národa. SNP totiž bolo politicky i vojensky namierené proti domácemu a zahraničnému nacizmu a fašizmu. V nijakom prípade nebolo proti slovenskej štátnosti, či slovenskému národu. Práve SNP sa snažilo nielen obnoviť demokratický režim predmníchovskej Československej republiky, ale malo v nej zabezpečiť Slovensku rovnoprávne postavenie.
Napriek mnohým chybám, ako napríkald teror zo strany partizánov voči civilnému obyvateľstvu či nedostaočná koordinácia s Červenou armádou, treba SNP hodnotiť pozotívne. Vyššie opisované udalosti sa viac, či menej dotkli každého mesta a obce na Slovesnku a obec Prečín v tomto prípade nebola výnimkou. Obec bola súčasťou okresu Považská Bystrica, ktorý ležal v Trenčianskej župe.
Vytvorením trojstupňového systému štátnej správy, ministerstvo -župa - okres, vznikol v Považskej Bystrici okresný úrad, jeho výkonné zložky, notárske úrady sídlili vo väčších obciach. Tak vznikol notársky úrad v Prečíne a patrili do neho obce Bodiná, Zemianska Závada a Počarová. Udalosti bezprostredne súvisiace s priebehom SNP v okrese a samotnom Prečíne výrazným spôsobom ovplyvnila ich geografická poloha.
Už koncom októbra 1938 podarilo vytvoriť okresné ilegálne vedenie komunistickej strany, ktorého vedúcim sa stal Ladislav Lečko. V štruktúre ilegálnej komunistickej strany patrila obec, aj celý okres Považská Bystrica do žilinskej oblasti. Približne rok (august 1940 - august 1941) bol L. Lečko na jej čele, pokiaľ ho spoločne s Ľ. Benadom v Sučanoch nezatkli policajné orgány a odsúdili na jedenásť rokov. Zatknutí boli dňa 23. augusta 1941, potom ich eskortovali do Bratislavy.
L. Lečko bol už predtým trestne stíhaný a zatknutý, práve pre spoluprácu s Ľ. Benadom. Ten mu pod krycím menom Štefan priniesol 22. apríla 1940 do Považskej Bystrice letáky, ktoré boli rozširované 30. apríla 1940, za čo bol L. Počas tohto obdobia sa v okrese vytvorili viaceré ilegálne bunky, napríklad v Papradne, Brvništi, Marikovej, Prečíne a v Považskej Bystrici v Zbrojovke. Tajné schôdze ilegálnych pracovníkov sa konali v byte u Teodora Novohradského.
Prečítajte si tiež: Kaliber SP: Poľovnícke potreby
Činnosť týchto buniek spočívala najmä v tlačení a roznášaní letákov, rozširovaní protištátnych hesiel, vyvesovaní červenej zástavy pri príležitosti sviatku 1. mája. Protištátne heslá sa rozširovali najmä v Zbrojovke, kde sa na viacerých miestach našli nápisy ako Príde Stalin, všetci s ním. Niektoré nápisy nájdené v Zbrojovke obsahovali okrem vulgarizmov aj satirické heslá.
V správe podanej 29. novembra 1940 Obvodným notárskym úradom sa píše: „Na predmetné nariadenie za tunajšie obecné notárstvo hlásim, že komunistické práce boly zistené v Zbrojovke, kde po chodbách záchodov pri objekte č. 742 - valcovni rôzne nápisy heslovité boly, ako: Rusi budú zaberať Slovensko!, Rusi pôjdu na Nemcov!, Hlinka hnije, Garda pije, Tiso zradca! A iné kde sú podozrelí z komunistickej činnosti Gašpar Čižmár, Gejza Kalaš, Václav Vorlický, ktorých treba aspoň na iné zmeny zadeliť.‟
V objekte valcovne sa rôzne nápisy našli už 18. mája 1939 a v noci z 12. na 13. júla 1939. Boli to nápisy s heslami Zvíťazíme a Desatero prikázanie, ktoré končia výzvou Preto so Sidorom proti Nemcom a za samostatný Slovenský štát. V Zbrojovke, tiež prebiehali akcie proti zbrojnej výrobe alebo boli medzi zamestnancami badané rôzne prejavy sympatii ku ZSSR, na čom mali podiel aj zamestnanci z Prečína.
Červené zástavy pri príležitosti sviatku 1. mája boli pravidelne nachádzané na viacerých miestach a to v Papradne, Marikovej, v Považskej Bystrici na zrúcanine hradu, alebo v Prečíne 1. mája 1940 na lipe nad kaplnkou pri notárskom úrade. Miestne spomienky sa o tejto udalosti zmieňujú nasledovne: " …bola v roku 1940 pred prvým májom vyvesená červená zástava na lipe pri bývalom notárskom úrade v Prečíne. Túto zástavu vyvesili už členovia ileg. KSS z Považskej Bystrice a to s. Ján Kereš, Juraj Šaradín, Gardian, Štefan Špánik z príkazu vedenia KSS s. Ladislava Lečku, Karola Zelenáka a ďalších."
Po napadnutí ZSSR Nemeckom a vlne perzekúcií, ktoré mali v okrese za následok zatknutie L. Lečku a viacerých členov dvoch ilegálnych skupín pôsobiacich v okrese, sa rozpadli oblastné vedenia komunistickej strany. Druhým okresným veliteľom v Považskej Bystrici sa stal Anton Lichtman, spolu s J. Bečicom, F. Belajom. Vytvorila sa tretia skupina ilegálnych komunistických pracovníkov. Pôsobila v období od septembra 1940 do júla 1941 a jej úlohou bolo usmerňovanie organizácie príprav SNP.
Aj v nasledujúcom období sa však usporiadalo niekoľko stretnutí v auguste 1943 v Prečíne, v máji 1944 v Kostolci a v júli 1944 u Jozefa Pakana v Považskej Bystrici. V tom čase, aj keď len od augusta 1941 do júla 1942, v Považskej oblasti pôsobilo ilegálne ústredné vedenie KSS, ktorého vedúcim bol K. Kubín. Z iniciatívy V. ústredného ilegálneho vedenia KSS v zložení Karol Šmidke, Gustáv Husák a Laco Novomeský začali vznikať iligálne revolučné národné výbory (RNV), ktoré mali zabezpečovať prípravu SNP na miestach, kde vznikli. Významnou občianskou skupinou pracujúcou v Považskej Bystrici bola tiež skupina F.
Počas leta 1944 sa aj v okrese Považská Bystrica diali udalosti typické pre celú krajinu. V priebehu prvého polroka 1944 sa ČA nezadržateľne blížila ku hraniciam Slovenska a bolo len otázkou času, kedy územie obsadí. Nad celou trenčianskou župou sa pravidelne objavovali lietadlá protihitlerovských spojencov. Považská Bystrica bola pre Nemecko až priveľmi dôležitá, o čom svedčí aj to, že už "dňa 28. aug. 1944 o 20. 15. hod. do Zbrojovky v Považskej Bystrici dorazilo veľké osobné auto obsadené 30 nemeckými vojakmi a dve osobné autá s nemeckými dôstojníkmi.
Okolo obce Orlové a smerom Váhu - Veľká Udiča a Pov. Podhradie dislokovalo sa asi 150 - 200 nemeckých vojakov, ktorí sú ozbrojení dvoma pancierovými autami, protitankovými kanónmi zamierenými na stred mostu cez Váh a guľometmi. Nemeckí vojaci sa zakopávajú nad obcou Orlové a pozdĺž Váhu smerom na Teplú. Po moste a po cestách hliadkujú smerom na Veľkú Udiču a Pov. Podhradie.‟
Okrem dôležitosti Považskej Bystrice v plánoch nemeckej armády týkajúce sa zbrojárskej výroby, ďalšou príčinou skoršieho príchodu do obce mohla byť aj prítomnosť partizánov. Ako aj v iných oblastiach, aj v považskobystrickom okrese sa zdržiavali na viacerých miestach už pred 29. augustom 1944 i keď tu ich prítomnosť nenadobudla väčších rozmerov.
Už 24. augusta mala prísť do Domaniže asi 20 členná skupina partizánov, obsadiť poštový úrad, odzbrojiť miestnych žandárov a na druhý deň odísť do Kuneradu. Tak sa malo stať aj 26. augusta v Prečíne, kde mali partizáni na druhý deň obsadiť miestnu hájovňu. Mohli to byť miestni občania, ktorí sa neskôr pridali k jednotkám práve vzniknutej II. slovenskej partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika. Tá sa totiž do tohto priestoru presunula až po 1. septembri 1944.
Podľa spomienok Antona Čihovského bola aj v Prečína v posledných rušných augustových dňoch vyhlásená Československá republika. Vo väčšom počte sa partizáni zdržiavali ešte v Súľovských skalách. Do Vrchteplej dorazila partizánska skupina ešte v jeseni 1943 a postupne sa rozrastala o ďalších členov z radov miestneho obyvateľstva. Oddiel pôsobiaci v tomto priestore operoval tiež v rámci II. slovenskej partizánskej brigády M. R.
Prípravy Povstania v obci Považská Bystrica mal zabezpečiť veliteľ miestneho protilietadlového delostrelectva mjr. Spišiak. Ten však po obsadení Zbrojovky Nemcami z Považskej Bystrice odišiel do Banskej Bystrice, vrátil sa až o dva dni a potom sa pridal k partizánom. Prípravy ozbrojeného vystúpenia proti okupantom v obci a následne v ostatnom okrese zlyhali, k čomu, okrem obsadenia Zbrojovky, prispelo aj konanie okresného náčelníka Dr.
Keď hrozilo vážne porušenie pokoja a verejného poriadku v Pov. Bystrici, po dohode s okresným veliteľom HG v Považskej Bystrici Jozefom Bachratým telefonoval som do Bratislavy a Žiliny, čo sa vlastne má robiť. S Bratislavou nebolo možné dostať spojenie, zo Žiliny žandársky stotník Stančík a pplukovník Dobrovodský mi telefonovali, že treba sa pridať k partizánom a treba obsadiť Zbrojovku. Sdelil som im, že nemám žiadnych rozkazov a nemôžem pripustiť žiadne krviprelievanie, lebo Zbrojovka je nemeckým vojskom obsadená.
Pplukovník Dobrovodský mi na to povedal, že posádka i žandári v Pov. Náčelník však namiesto uposlúchnutia tohto rozkazu, vydal žandárom prísny rozkaz, aby za žiadnych okolností nepoužili zbrane, aby sa starali len o poriadok a bezpečnosť v meste a okolí a aby bezpodmienečne ostali na svojich miestach. V správe ďalej pokojne konštatuje, že nemecká branná moc sústredená v Zbrojovke do pripravovaného ale nezdareného puču nezasahovala a posádku protilietadlového delostrelectva pokojne odzbrojila až 31. augusta 1944.
Tak sa do jej rúk z ôsmich diel, ktoré mala posádka k dispozícií, dostali okamžite tri, ostatné zostali na svojich miestach bez mužstva. Keďže rozkazy vydané pre Považskú Bystricu ostali bez odozvy, strážmajster Rapšo a Anton Hedera išli za Jánom Chorvátom, aby si pripravil výzvu k miestnemu obyvateľstvu, ktorú však už prečítať nestihol. Nemecké jednotky už boli v Orlovom a od Považskej Bystrice ich delil len most.
Podľa Kroniky sa tieto udalosti mali odohrať vo večerných hodinách medzi 19. a 20. hod. Vzhľadom na to, že major Dobrovodský už predpoludním o 11:30 dostal hlásenie, že po železnici sa od Trenčína do Horného Hričova približuje nemecký transport, sa tieto udalosti odohrali pravdepodobne skôr. Jednotka okupačných vojsk, ktorá prechádzala obcou bola bojová skupina „Ohlen‟, ktorej velil plk. Konrad von Ohlen, mala asi 3000 mužov a postupovala po trase Vlársky priesmyk - Púchov - Považská Bystrica - Žilina - Vrútky do Turčianskeho sv. Martina.
Jednotku tvoril 82. náhr. Pluk tank. Granátnikov, výcvikové prápory zemebrany II/1 a I/8, bojová skupina Senica, 1. rota 373. práporu zemebrany a náhr. Okres Považská Bystrica tak ostal mimo oslobodeného povstaleckého územia a priame boje medzi 1. čs. armádou a okupačnými jednotkami na jeho území neprebiehali. Ako už bolo uvedené, 1. septembra 1944 sa II. slovenská partizánska brigáda presunula do priestoru Súľovských skál, odkiaľ podnikala útoky na nemecké jednotky, alebo na objekty, ktoré tieto jednotky využívali.
tags: #polovnicke #zdruzenie #horna #marikova