Kedysi bol lov jediným, neskôr jedným zo spôsobov obživy, vášňou, záľubou a kratochvíľou majetnejších vrstiev a panovníkov. Dnes je naša príroda poznačená ľudskou činnosťou do takej miery, že všetky zásahy do nej zo strany človeka treba veľmi zvažovať. I poľovníctvo je dnes súčasťou aplikovanej ochrany prírody. Má nemalú úlohu: zachovať a zveľadiť, chrániť a optimálne využívať genofond poľovnej zveri.
Preto sa musí naše poľovníctvo využívajúc poznatky poľovníckeho výskumu riadiť v koordinácii so záujmami ochrany životného prostredia, poľnohospodárstva i lesného hospodárstva. Zo všetkých funkcií, ktoré poľovníctvo plní, práve ochranárska a ekologická musia byt uprednostňované pred produkčnými, komerčnými, kultúrnymi a rekreačnými. Plní teda hlavne funkcie ochranárske a ekologické, ďalej kultúrne, rekreačné, produkčné a komerčné. Ekologické a ochranárske aspekty musia mat i v našom poľovníctve prioritu pred individuálnymi, alebo skupinovými loveckými a vlastníckymi záujmami. Poľovníctvo sa nesmie rozvíjať v rozpore s celospoločenskými záujmami so zreteľom na poľnohospodárstvo, lesné hospodárstvo a ochranu životného prostredia. Hlavný význam spočíva v spolutvorbe a ochrane životného prostredia.
Životné prostredie je súhrnom všetkých prírodných i umelých zložiek prostredia, ktoré nás obklopujú. Medzi prírodné zložky patrí zem, voda, vzduch, rastlinstvo, živočíšstvo, umelé zložky tvoria mestá, obce, dopravné siete - všetko to, čo vytvoril človek Zvláštnou zložkou životného prostredia je zložka sociálna - ide o vzťahy, ktoré sa utvárajú medzi ľudskými (životné prostredie človeka) i živočíšnymi spoločenstvami (životné prostredie poľovnej zveri). V životnom prostredí poľovnej zveri zohrávajú dôležitú úlohu antropogénne vplyvy. Každý živočíšny jedinec sa vyvíja v určitom prostredí. Prostredie pôsobí na rozvinutie, alebo potláčanie vlôh jedinca. Faktory prostredia (napr. teplota, svetlo, vlhkosť) sa menia a organizmus sa týmto zmenám prispôsobuje. Spoločenstvo organizmov spolu s abiotickým prostredím vytvára ekosystém. V rôznych ekosystémoch sú rôzne abiotické podmienky (určité množstvo vody, svetla, tepla). Tieto sa menia - ich súhrn vytvára určité klimatické a pôdne podmienky. Biotické podmienky tvoria živé organizmy a vzťahy medzi nimi.
Zelené rastliny sú producenti, niektoré živočíchy sú konzumenti a niektoré živočíchy a mikroorganizmy sú rozkladače - reducenti. Organizmy sú spojené na základe potrebných vzťahov do potravných reťazcov. V prírode všetko spolu súvisí a narušenie týchto vzťahov, resp. ich jednotlivých zložiek môže viesť k negatívnym javom. Preto každý zásah do prírody musí byť odborný a citlivý. Poľovníci si musia túto skutočnosť uvedomovať, pretože ich činnosť je zásahom do životného prostredia poľovnej zveri i nás ľudí. Naše organizované poľovníctvo má vo svete uznávané postavenie. Má teda význam i pri úspešnej prezentácii Slovenska v medzinárodnom merítku. Významné je poslanie poľovníctva v našej kultúre - je zdrojom inšpirácie výtvarníkov, hudobníkov i ľudových umelcov. Nezanedbateľný je hospodársky prínos - produkcia diviny, komerčný význam z poľovného turizmu, nepriamy hospodársky význam má i v ničení buriny i živočíšnych škodcov.
Historický vývoj poľovníctva
Prvé písomné zmienky o opatreniach zameraných na ochranu lesov a zveri siahajú do obdobia vlády kráľa Ladislava I., ktorý v roku 1092 zakázal loviť zver v dňoch pracovného pokoja. Dovtedy na našom území mohol loviť zver každý. Zver sa spočiatku lovila pre vlastnú potrebu, ale neskôr kvôli daniam. V listine uhorského kráľa Gejzu z roku 1157 sa uvádza potreba osobitnej starostlivosti o kráľovskú zver a zákazu lovu v nedeľu a počas sviatkov. Zakladajú sa rôzne osady, ktoré sa špecializujú napríklad na chov sokolov a psov. V 13. storočí vedie poľovnícka cesta pozdĺž Hrona do Liptova. V roku 1265 a 1270 zakazuje panovník poddanému ľudu loviť jelene, diviaky a veľkú zver. Piatym dekrétom kráľa Ladislava II.
Prečítajte si tiež: Všetko o poľovníckych zbraniach
Začiatkom 18. stor. verejne poľujú mešťania a aj cudzinci, čo sa však nepáči feudálom. Šľachta si v r. 1729 vynucuje dekrét u panovníka o poľovníctve a vtáčnictve. Uvedený dekrét z roku 1504 o hájení zveri teda doplnil v roku 1729 dekrét Karola III. Habsburského. Naň nadviazal v roku 1786 poľovnícky poriadok Jozefa II. Habsburského a v roku 1802 dekrét Františka I. Habsburského , za ktorým už nasledoval uhorský zákonný článok XX/1883 o poľovníctve, ktorý platil na Slovensku až do roku 1947.
Dekrét Karola III. nariaďoval prvý krát ochranu zveri (napr. ochrana bažanta , zákaz požívania plemena dogy na poľovanie , zákaz loviť zver v čase gravidity ). Mária Terézia a Jozef II. v roku 1786 berú pod prísnu ochranu právo poľovníctva. Pytliactvo sa považovalo za krádež. František I. sprísňuje tento zákon v roku 1802 kde určuje čas ochrany pre niektoré druhy zveri a lov samičej zveri zakázal v čase párenia a odchovu mláďat. Definitívna úprava poľovníctva v Uhorsku sa vykonala za vlády Františka Jozefa I. Od roku 1883 poľovnícke privilégiá veľkostatkárov prestávajú platiť a právo poľovníctva je viazané na vlastníctvo pôdy alebo prenájom. V 19. stor. začínajú byť stavy veľkej zveri nadmerným lovom a pytliactvom zdecimované, preto veľkostatkári začínajú s budovaním zverníc. Zver sa dováža a privážajú sa aj cudzie druhy zveri ( daniel , muflón ). Zakladajú sa tak isto aj bažantnice ( Palárikovo ).
Zmeny prírodných podmienok súvisiace s osídľovaním krajiny v priebehu stredoveku, neusmernený lov, ktorý ešte zintenzívnil vynález dokonalejších strelných zbraní, a zrejme aj hojný výskyt šeliem spôsobili ,že koncom 18. storočia a prvej polovici 19. storočia bola jelenia zver, najmä v severných oblastiach Slovenska, už zriedkavá. Obľuba lovu, ako spoločenskej zábavy urodzených vrstiev a absencia jelenej zveri vo voľnej prírode dali koncom 19. storočia podnet k založeniu viacerých jeleních zverníc, ktoré boli základom jej dnešného rozšírenia.
Na formovaní populácii jelenej zveri sa podieľali najmä menšie zvernice založené uhorským ministrom orby Pavlom Czéchénim na Čiernom Váhu roku 1883 a v Kôprovej doline v roku 1884. Spomenúť je treba svetoznámu bažantnicu a kaštieľ v Palárikove, kde sa v roku 1928 zrodila myšlienka založenia medzinárodnej poľovníckej organizácie CIC. Z hľadiska poľovníckej histórie je významným objektom aj poľovnícky zámok v Topoľčiankach a okolité poľovné revíry. V topoľčianskom regióne sa vybudovalo v minulosti viacero významných zverníc. Najznámejšia z nich bola Gýmešská zvernica z 18. storočia, v ktorej choval gróf Karol Forgáč danieliu, jeleniu a neskôr aj mufloniu zver.
Arcivojvoda Jozef Habsburský, ktorý vlastnil Topoľčianky od roku 1897, sa intenzívne venoval chovu jelenej zveri. Do zverníc dovážali zver z najlepších chovov Uhorska a selektívny odstrel vykonával výhradne odborne školený personál. Pozitívny zvrat a finančné prostriedky prinieslo v roku 1923 vyhlásenie Topoľčianskeho panstva za letné sídlo prezidentov. V roku 1958 priviezli do zvernice z bývalého Sovietskeho zväzu a Tatranskej Lomnice prvé zubry hrivnaté a v roku 1963 legendárneho Putifára z Poľska.
Prečítajte si tiež: Služby pre držiteľov zbraní
Z hľadiska histórie poľovníctva na Slovensku je významným revírom aj Chránená poľovná oblasť Poľana, kde bol počas Slovenského národného povstania v roku 1944 ulovený neznámym partizánom jeleň s bodovou hodnotou 241,70 bobov CIC, trofej ktorého v tomto čase mala byť najsilnejšou na svete v XX. storočí, no kvôli neznámemu strelcovi nebola zaradená do svetových tabuliek. No už v roku 1961 Juraj Hoher ulovil v Poľane jeleňa s bodovou hodnotou 240,65 bodov CIC a táto trofej sa na takmer tridsať rokov stala najsilnejšou v Československu.
V zmysle zákonného článku XX z roku 1883 patril výkon poľovného práva neodlučne k vlastníctvu pozemkov. Majiteľ pozemku alebo ten, ktorému on výkon poľovného práva postúpil, mohol poľovať, keď výmera jeho pozemkov v celistvosti dosahovala 200 k. j. (115 ha). V ostatných prípadoch vlastníci pozemkov boli povinní spolu s obcou výkon poľovného práva prenajať. Ak obecný chotár svojou výmerou presahoval 2000 k. j., mohol sa rozdeliť na poľovné revíry, každý najmenej o výmere 2000 k. j.
Organizované poľovníctvo na Slovensku
Obdobie organizovaného poľovníctva sa začalo na území Slovenska až po roku 1860. Pravda, ešte nebolo centrálne riadené, ale predsa sa už budovalo na základe modernejších poznatkov a skúseností. Význam mali najmä vzájomné dohody niektorých majiteľov susediacich poľovných revírov o spôsobe chovu a plánu odstrelu. Veľa sa však improvizovalo. Často sa postupovalo individuálne, a preto sa niektoré nové druhy zveri introdukovali i tam, kde neboli najvhodnejšie ekologické a klimatické podmienky. Stačilo, že majiteľ vlastnil revír a adekvátny majetok, na ktorom si chcel rozšíriť paletu poľovnej zveri. Úplná improvizácia to však predsa len nebola. Už v druhej polovici 19. storočia.
Prvým poľovným revírom Slovenska, ktorý získal od medzinárodnej poľovníckej organizácie CIC cenu Edmonda Blanca, sa stala Chránená poľovná oblasť Poľana v užívaní podniku Lesy SR. Prestížne ocenenie je udeľované tým, ktorí hospodária trvale udržateľným spôsobom, vytvárajú najlepšie podmienky pre život a riadený chov zveri a tieto činnosti majú celosvetový prínos pre poľovníctvo. Poľana získala cenu 30. apríla v silnej konkurencii najmä maďarských poľovných revírov na 60. generálnom zhromaždení Medzinárodnej rady pre poľovníctvo a ochranu zveri CIC v Budapešti. „Toto prestížne ocenenie patrí nielen súčasným obhospodarovateľom poľovného revíru, ale aj celým generáciám lesníkov a poľovníkov, ktorí sa na obhospodarovaní tohto revíru historicky podieľali,“ povedal po prevzatí ceny vedúci poľovníctva podniku Lesy SR š.p.
Poľana je klenotom slovenského poľovníctva s najkvalitnejším genofondom jelenej zveri, ktorý podnietil už v minulosti poľovníckych odborníkov na Slovensku k vyhláseniu tohto územia za oblasť, ktorej je potrebné venovať zvláštnu pozornosť. V roku 1953 bola Poľana vyhlásená za rezerváciu pre ochranu jelenej zveri na výmere 12.500 ha. Hranice Chránenej poľovnej oblasti Poľana sú takmer zhodné s hranicami Chránenej krajinnej oblasti Poľana, ktorá bola v roku 1990 vyhlásená za biosférickú rezerváciu UNESCO. Kvalitu genofondu jelenej zveri v Chránenej poľovnej oblasti Poľana potvrdzujú okrem iného aj úlovky zlatých jeleňov. Najsilnejší jeleň s oficiálne uznanou bodovou hodnotu 240,65 b. CIC ulovený J. Hoherom ešte v roku 1961 bol takmer 30 rokov najsilnejšou jeleňou trofejou vtedajšieho Československa. Poľovníci zaznamenali na Poľane 51 zlatých jeleních trofejí.
Prečítajte si tiež: Kaliber SP: Poľovnícke potreby
Úlovky silných jeleňov na Poľane nie sú náhodné, sú výsledkom dlhoročnej systematickej chovateľskej práce a profesionálneho prístupu lesníkov. Situácia sa začala meniť po vzniku feudálneho uhorského štátu(1000 n.l.) a postupným pričleňovaním karpatských území do štátneho zväzku Arpadovcov. Tak vznikali obrovské kráľovské revíry určené na lov zveri a kráľovské latifundiá poľnohospodárskeho charakteru. V poľovníctve u nás platilo nemecké právo, čiže právo poľovníctva bolo viazané na vlastníctvo pôdy. Uhorský kráľ Gejza II. v roku 1157 vydal nariadenie v ktorom zakazuje lov zveri v nedeľu a sviatok. Vladislav II. v roku 1504 zakazal ľudu poľovať na jelene, srny, zajace, diviaky, bažanty jarabice a jariabky. V roku 1729 Karol III. po prvý krát v histórii poľovníctva vydal nariadenie k ochrane zveri. Zákony Márie Terezie a Jozefa II. z r,1786 vzali pod prísnu ochranu právo poľovníctva a nariaďovali povinnú dražbu pri prenájme revírov. Pytliactvo sa považovalo za krádež a tak sa aj trestalo.
Trvalá a definitívna úprava práva poľovníctva v bývalom Uhorsku sa vykonala za vlády Frantíška Jozefa I. V dôsledku chudoby a nedostatku mäsitej potravy bolo u nás značným spôsobom rozvinuté pytliactvo, ktoré sa dedilo z pokolenia na pokolenie a v podstate pretrvalo až do vysťahovania dediny. Vzhľadom k tomu, že stavy lovnej zvery v dvoch svetových vojnách boli značné zdecimované, tak pytliactvo prekračovalo hranice katastra obce ba i štátne hranice. To viedlo častokrát ku konfliktom, ktoré končili i prestrelkou. Boli zaznamenané dva takéto veľké prípady. Prvý sa odohral v katasri obce Topoľa v lesoch grófa Andrassyho, kde sa dostali naši piatí (nebudeme menovať, hoci sú už na pravde božej) do ostrej prestrelky so správcom lesov v doprovode ostatných panských hájnikov. Druhý prípad bol ešte závažnejší a odohral sa na územi Poĺska, kde mal nahlásenú, za prísnych bezpečnostných opatrení, poľovačku vysokopostavený člen poľskej vlády. Tiež došlo k prestrelke s jeho ochránkov. Následné veľke vyšetrovania v oboch prípadoch neprinesli žiadné výsledky. Spomenutá aktivita naších spoluobčanou mala i tragické následky. Tak napr. Ivana Ž. zastrelili maďarský žandári na Dube. Mikula M.
K stabilizácii a nárastu populácie srnčej a jelenej zveri došlo v 90.rokoch minulého stotočia. V tej dobe pri prechádzje katastrom bolo možné stretnuť niekoľko kusové čriedy srnčej a jelenej zveri. Zrušením poľovného revíru Solište rozhodnutím bývalého ONV OPLHV pod č. poľ.314/1983 zo dňa 31.5.1983, ktorý mali prenajaté obce Smolník, Veľká Poľana a Ruské, vznikol rozhodnutím Lesného úradu v Humennom č. 144/94 zo dňa 26.4.1994 nový poľovný revír pod názvom Ruské.
Na území bývalého okresu Považská Bystrica pred r. Počas delimitácie okresov a krajov v r. 1960 došlo k zlúčeniu troch okresov , Považskej Bystrice, Púchova a Ilavy. Dňom 31 8. 1960 vzniklo aj nové okresné poľovné ochranné združenie v Považskej Bystrici v rámci ČSMS (Československého mysliveckého svazu) s výmerou 101 762 ha. Dňa 24.1.1969 na mimoriadnom zjazde ČSMS na základe federatívneho usporiadania štátu sa plénum uznieslo na vzniku samostatného Slovenského poľovníckeho zväzu (SPZ) na území SR a Českého mysliveckého svazu na území ČR. Dňa 21 a 22.
Predsedovia OV ČSMS a neskôr OV SPZ, RgO SPZ v Považskej Bystrici od r.
| Meno | Roky |
|---|---|
| Jozef Kolík | 1960 |
| Fedor Hrušovský | 1961 - 1968 |
| Ing. Emanuel Briestenský | 1968 - 1973 |
| Vladimír Stodola | 1973 - 1983 |
| Ing. Gustáv Froml | 1983 - 1990 |
| Jozef Faktor | 1990 |
| Ing. Ivan Maliňák | 1990 - 2000 |
| Ing. Ivan Šlesar | 2000 - 2017 |
| MUDr. Pavol Mičiak | 2017 - 2022 |
Podľa § 41 Zákona 274/2009 sa zriaďuje sa Slovenská poľovnícka komora (SPK). 27.8.1977 bolo slávnostné otvorenie Domu poľovníkov s nadobúdajúcou hodnotou 3 867 000 Kčs. Na výstavbe sa podieľal finančne okrem OV SPZ Považská Bystrica aj ÚV SPZ Bratislava. Svojou prácou prispeli rôzne organizácie okresu Pov. Bystrica, ale aj poľovníci brigádnickou činnosťou, odpracovaním 28 768 hodín. Avšak legislatívnym nedotiahnutím vlastníctva sa po r. 1989 stáva majetkom mesta Považská Bystrica. OV SPZ sa stáva nájomcom Domu poľovníkov až do r. 2018. V roku 1978 bola dostavaná chata Jasenová (kataster Pružina) v hodnote 250 000 Kčs. V roku 1982 bola postavená chata Manín v hodnote 80 204 Kčs. V roku 1982 bola vybudovaná broková strelnica v Slávnici v hodnote 11 492 Kčs, ktorá bola v r. 1993 vylúpená a zariadenie odcudzené, alebo znehodnotené.
Na základe Zákona 221/1996 Z.z. o územnom a správnom usporiadaní SR sa okres Považská Bystrica rozdelil opäť na okresy Považská Bystrica, Púchov a Ilava. V okrese Ilava sa zriadila samostatná Okresná organizácia Ilava a v okresoch Považská Bystrica a Púchov sa zriadila Regionálna organizácia Považská Bystrica (RgO Považská Bystrica). V r. 2018 po ukončení nájmu v Dome poľovníkov boli zakúpené priestory na ul.
Vývoj počtu ulovenej zveri od r. História vzniku poľovníctva v Toporci V päťdesiatych rokoch prevzal hospodárenie lesov TANAP, ktorý vykonával aj právo poľovníctva so sídlom v Tatranskej Lomnici. Právo poľovníctva vykonávali len pracovníci tohto národného parku, medzi ktorých patril aj pán Ondrej Dragošek, rodák z Toporca, ktorý v tam v tom čase pracoval ako lesník v TANAP. Keď lesy mali v správe Vojenské lesy a majetky š.p. Kežmarok, vzniklo poľovnícke združenie Poľana so sídlom v Spišskej Belej, ktoré vykonávalo právo poľovníctva aj v Toporskom katastri. V tomto období bola taktiež postavená poľovnícka chata Geľajta. Keďže kniha návštev bola umiestnená u poľovníckeho hospodára v Spišskej Belej a srdcom revíru boli lesy v Katastri Toporec, vznikali medzi členmi, ktorí boli z Toporca nezhody, preto členovia na čele s Alojzom Kačúrom st. z Toporca navrhli, aby kniha bola umiestnená v Toporci. Tento návrh bol tvrdo odmietnutý, a tak vznikla myšlienka založiť nové poľovnícke združenie a nový poľovnícky revír.
Na spoločnom stretnutí, ktoré zorganizovali členovia z Toporca, za účasti starostu obce a ostatných členov PZ Poľana, bol prerokovaný návrh rozdeliť spoločný revír na dva samostatné revire. Písomne tento návrh bol prerokovaný aj na lesnom úrade v Poprade s úspešným záverom . V roku 1994 bola založená urbárska spoločnosť, Region Toporec, pri vzniku ktorej na návrh Alojza Kačúra st. vzniklo PZ Hájnik Toporec. Návrh aj logo navrhol sám pán Kačúr Alojz st., ktorý bol zároveň hlavným zakladateľom urbárskej spoločnosti Region Toporec . Dňa 13.4.1994 bola ustanovujúca členská schôdza, na ktorej 13 členov SPZ z Toporca založilo nové poľovnícke združenie pod názvom Hájnik Toporec. Bol schválený nový výbor na čele s predsedom Alexandrom Dragošekom, poľovníckym hospodárom Alojzom Kačúrom st. a tajomníkom Jánom Krulčíkom . Na ustanovujúcej schôdzi mal odsúhlasený výbor okrem iného pripraviť uzatvorenie zmlúv s vlastníkmi poľovných pozemkov. Zmluvy boli uzatvorené s Urbárskou spoločnosťou Region Toporec, Urbárska spoločnosťou Ľandy Slovenská Ves, s vlastníčkami pani Medveckou a pani Adovou, katolickou a evanjelickou cirkvou a Slovenským pozemkovým fondom Bratislava. Zmluvy boli platné na 10 rokov.
Koncom apríla roku 1994 Lesný úrad v Poprade vydal rozhodnutie, v ktorom bol uznaný poľovnícky revír Toporec s rozlohou 2774 ha, na ktorom má právo vykonávať právo poľovníctva poľovnícke združenie Hájnik Toporec s počtom členov 18. V roku 2004 boli zmluvy s vlastníkmi poľovných pozemkov predlžené do roku 2014. V roku 2009 do platnosti vstúpil nový poľovnícky zákon. Zhromaždenie vlastníkov rozhodlo, že výkon práva poľovníctva bude v poľovníckom revíri Toporec vykonávať poľovnícke združenie Hájnik Toporec po dobu 15 rokov, t.j. do roku 2029.
Po voľbách vo februári 2017, bol zvolený sedemčlenný výbor v zložení: predseda Ján Masleják, podpredseda - tajomník Ing. Ľuboš Regec, poľovnícky hospodár Mgr. Miroslav Dragošek, finančný hospodár Bc. Roman Krolčík, strelecký referent Alojz Kačúr ml., kynologický referent František Fudaly, osvetový referent Bc. Stanislav Šoltisik . Dozorná rada bola zvolená v zložení: predseda Alexander Dragošek, členovia Ing. Ľubomír Masleják, Bc. Vladislav Mešár. V súčasnosti, koncom roka 2017, má PZ Hájnik 26 členov.
Prvý poľovný revír v Dlhom Poli bol založený tzv. alendárnou zmluvou na základe zákonov o poľovníctve z rokov 1871 a 1883, ktoré umožňovali vykonávať poľovačku nielen šľachte, ale aj chudobnejším zemanom. Tieto zákony zároveň umožňovali vytvárať tzv. Prvú alendárnu zmluvu uzatvorili Imrich Mičura na strane prenajímateľa a Ondrej Mičura ako vtedajší richtár, notárom bol Ferdinand Vajda. Tak vznikol obecný poľovný revír, do ktorého patrilo aj katastrálne územie Zárieč - Keblov, Dlhá nad Kysucou a Turkov, o výmere 9 551 k. j. (katastrálnych jút), okrem "panských" pozemkov. Zakladajúcimi členmi boli: Jozef Mičura, Ján Mičura, Ondrej Mičura, Jozef Kantor a neskôr sa k nim pridal aj miestny kaplán Andrej Majer, ktorý na oslavu poľovačiek v dlhopoľských revíroch zložil báseň Poľovka. Po rozpade Rakúsko - Uhorska v roku 1918 vznila prvá ČSR a poľovníctvo sa začalo dynamicky rozvíjať.
Po roku 1919 sa zaviedla taxa 1 000 korún za právo na používanie obecného poľovného revíru. Členov Poľovníckeho združenia pribúdalo, prijatí boli aj poľovníci zo Zariečia - Keblova a z Kysúc. Lovili sa hlavne zajace, jarabice, raticová zmer menej. V roku 1920 došlo k pričleneniu "panských" pozemkov o výmere 550 k. j. do obecného poľovného revíru. Postaral sa o to Dr. Počas 2. svetovej vojny sa výkon poľovníckeho práva zrušil. Až 1. 8. 1945 bola založená prvá povojnová zmluva o prenájme poľovného revíru, ktorú za poľovníkov podpísal Imrich Puckalík a za obecný úrad Ľudovít Gábor, notárom bol Jozef Rezák. Veľká zmena v poľovníctve nastala v roku 1947. Zákon, ktorý bol prijatý umožňoval poľovačku všetkým vrstvám obyvateľstva. Po februári 1948 sa Lovecký ochranný spolok LOS premenoval na Poľovnícku spoločnosť POĽANA. V tom istom roku sa odčlenili pozemky a poľovníci kysuckých obcí Dlhá nad Kysucou a Turkov. V roku 1951 došlo k odčleneniu pozemkov a poľovníkov z územia Zárieč - Keblov.
Od roku 1962 sa po zmene legislatívy uzatvára prenájom poľovného revíru na 10 rokov. Poľovnícky spolok v Dlhom Poli sa premenoval na Poľovnícke združenie LOVISKO a počet členov vzrástol na 25. Okrem zajacov a jarabíc sa lovila srnčia, jelenia, diviačia a líščia zver. V 90. Takmer tri desaťročia vykonával funkciu predsedu Poľovníckeho združenia Lovisko Martin Kaniok, ktorý nás nečakane opustil vo veku 65 rokov v roku 2017. Jeho dlhoročná práca bola ocenená viacerými vyznamenaniami. Slovenský poľovnícky zväz mu v roku 2012 udelil zlatú medailu Za významné zásluhy a rozvoj poľovníctva na Slovensku a naposledy, v júni 2017, bola jeho záslužná činnosť odmenená čestným uznaním Za rozvoj poľovníctva, ktorým ho ocenili predstavitelia Obvodnej poľovníckej komory v Žiline a Regionálnej organizácie Slovenského poľovníckeho zväzu v Žiline. Je autorom knihy História poľovníctva v obci Dlhé Pole, ktorá bola vydaná v roku 2017 žiaľ až po jeho smrti. V súčasnosti má Poľovnícke združenie LOVISKO 33 členov a jeho predsedom je Ing. Jozef Tomašovič. Do dlhopoľského revíra patrí 3 900 ha lesov.
Martin Kaniok píše v jeho knihe: "Lovenie zveri je až druhoradou záležitosťou. Hlavným zameraním poľovníctva v súčasnosti je zachovanie genofondu rozmanitosti zveri v optimálnych počtoch pre súčasné aj budúce pokolenia ľudí.
tags: #polovnicke #zdruzenie #polana