S vývojom poľovníctva sa v poľovníckych kruhoch takmer všetkých národov rozvíjali aj rozličné poľovnícke zásady, mravy, obyčaje a zvyklosti, ktoré sa tradične prenášali z pokolenia na pokolenie a dedili ich i krajiny jedna od druhej. Medzi najdôležitejšie zvyky patrí poľovnícky prístup a cítenie, poľovnícka reč, obliekanie, signály, úlomky a zálomky, ošetrovanie diviny, poľovnícke právo, výrad, úprava poľovníckych trofejí.
Mnohé z nich udržiavame a uplatňujeme dodnes. Je našou povinnosťou ich dodržiavať a uplatňovať i v súčasnosti. Ide hlavne o poľovnícky pozdrav, spôsoby dorozumievania sa poľovníkov v lese príležitostné poľovnícke nástupy povely a signály, pasovanie poľovníkov na lovcov zveri, správanie sa na spoločných i individuálnych poľovačkách, streleckých, kynologických, osvetových podujatiach a podobne.
Našou povinnosťou je tieto tradície si starostlivo zachovávať, dodržiavať a podporovať súdržnosť kolektívu. Majú poľovníkov vychovávať a viesť k humánnemu prístupu k zveri, lovu i úprimnému priateľstvu jedného voči druhému. Majú vychovávať oddaných poľovníkov, ktorí budú dobre reprezentovať poľovníctvo i pred širokou nepoľovníckou verejnosťou.
Poľovnícky pozdrav
Už od dávna sa poľovníci pri odchode na poľovačku navzájom zdravia pozdravom Lovu zdar! Ak Vám niekto zapraje „nech sa Vám darí“, prináša to smolu. Bežným pozdravom poľovníkov pri dennom, spoločenskom a úradnom styku je Poľovníctvu zdar!
Poľovnícka reč a názvoslovie
Poľovnícka reč - je to reč, ktorú používajú poľovníci medzi sebou. Vznikla veľmi dávno - medzi poľovníkmi, ktorí sa pokladali za určitú kastu a i svojou rečou sa chceli odlišovať od ostatného obyvateľstva. Poľovnícka reč prešla však dlhodobým vývojom. Každá krajina sa však postupne snažila túto reč očistiť od inojazyčných slov (germanizmov, čechizmov, maďarizmov apod.).
Prečítajte si tiež: Všetko o poľovníckych zbraniach
Príkladom nám môžu byť Česi, kde sa českí vlastenci už v 18. storočí snažili svoj jazyk takto očistiť. Na Slovensku je táto situácia oveľa horšia nakoľko Slováci radi dodnes používajú tieto inojazyčné výrazy, čo vôbec nie je správne, nie je to ani prejav vlastenectva a svojbytnosti. Pritom máme krásne vypracované Slovenské poľovnícke názvoslovie. Pritom už v poľovníckych kurzoch a pri poľovníckych skúškach je každý povinný používať naše výrazy Slovenského poľovníckeho názvoslovia!
Na poľovnícku reč nadväzuje i "poľovnícka latina' - veselé často zveličené i vymyslené poľovnícke zážitky. Poľovnícka reč je súčasťou poľovníckych zvykov a obyčají. Poľovnícke názvoslovie vzniklo zdokonaľovaním správnej poľovníckej terminológie.
Knižne vyšlo druhé vydanie v roku 1985 a tretie doplnené a zrevidované vydanie v roku 2000. V snahe zachovať čistotu slovenského jazyka i v poľovníctve je každý poľovník povinný používať poľovnícke názvoslovie už v teoretickej príprave kandidátov poľovníctva v rámci prednášok, besied, v odbornej literatúre, v časopisoch, v masovokomunikačných prostriedkoch, na kultúrnych podujatiach ap. Poľovníckou rečou sa ešte hovorí na poľovačkách, pri práci v revíri, ap.
Spoločné poľovačky
Pri spoločných poľovačkách treba dodržiavať pokyny vedúceho poľovačky aby bol zabezpečený správny priebeh poľovačky. Pri slávnostných fanfárach, oficiálnom otvorení, odovzdávaní zálomkov, ukončení poľovačky stoja poľovníci s obnaženou hlavou. Pri vydávaní organizačných a technických pokynov majú klobúky na hlavách. Priebeh poľovačky upravuje jednak zákon o poľovníctve, Poľovnícky poriadok SPZ a presne formulovaný Domáci poriadok poľovníckej organizácie.
Pri spoločnej poľovačke na malú a diviačiu zver sa poľovníci i hostia dostavia načas, skontrolujú sa poľovné lístky a zbrane, potrebný počet poľovne upotrebiteľných psov, oboznámi s organizáciou poľovačky a druhmi zveri, ktoré sa môžu loviť, upozorní sa na zákaz požívania alkoholu, vedúci poľovačky rozdelí poľovníkov, poľovníci sa na stanovišti správajú pokojne, ticho a disciplinovane. Každý účastník musí byť označený predpísaným reflexným prvkom. Nikto nesmie svoje stanovište opustiť. Vyberanie si streleckého stanovišťa je neprípustné!
Prečítajte si tiež: Služby pre držiteľov zbraní
Na nástupe stoja v čele funkcionári, oproti nim lesničiari. Signály lesničiarov, ich použitia je presne stanovené. Po ľavej strane od funkcionárov sú nastúpení strelci, oproti nim nosiči, psovodi a honci. Na zver sa nestrieľa ani zblízka, ani príliš na ďaleko, prednosť majú hostia, starší poľovníci, alebo ženy poľovníčky, dodržiavajú sa zásady selektívneho odstrelu, ak strieľa na tú istú zver viac strelcov, platí pravidlo "prvá guľa, posledný brok“.
Na slávnostnom výrade sa zver ukladá na pravý bok v poradí od najväčšej po najmenšiu napr. diviak, líška, pri poľovačke na malú zver v poradí líška, zajac, králik, bažant. Priestor výradu - zoradisko je lemovaný čečinou, vo všetkých štyroch rohoch sa zapália menšie vatry a musí sa nechať vchod do výradu.
Na čele stoja funkcionári, oproti ním lesničiari, po pravej strane od funkcionárov stoja strelci, oproti nim honci a poľovnícky personál. Strelci nastupujú s nenabitými puškami na ľavom pleci, s ústiami smerom rovno hore. Vedúci poľovačky odovzdá zálomky úspešným lovcom. Ak niekto ulovil viac ks zveri dostane iba jeden zálomok. Ak niekto ulovil zver nesprávnym spôsobom, alebo zver ktorá nebola povolená loviť zálomok nedostane! Zver sa na výrade nesmie prekračovať.
Pasovanie za poľovníka a lovca
Pasovanie za poľovníka pravdepodobne pochádza z obradu, aký sa používal pri pasovaní za rytiera. Začiatkom 19.storočia pozval majster poľovník vyučených mládencov po skúške z poľovníctva (neskôr i lesníctva) do lesovne, kde prebehol slávnostný obrad za prítomnosti ostatných poľovníkov. Majster predstavil žiaka, prečítal jeho vysvedčenie, v jeho mene požiadal o prijatie do radov poľovníkov.
Potom zľahka udrel vyučeného na ľavé líce. Ten si kľakol na pravé koleno a majster sa plochou ostria loveckého tesáka trikrát mierne dotkol jeho ramena so slovami: Prepúšťam ťa z učenia a zaraďujem ťa medzi slobodných poľovníkov v mene nášho patróna sv. Huberta, v mene našej vrchnosti a v mene starodávneho práva.
Prečítajte si tiež: Kaliber SP: Poľovnícke potreby
Prítomný najvyšší hodnostár mu potom pripol vľavo na opasok tesák, cez rameno zavesil lesnicu a odovzdal výučný list. Pasovanie za lovca sa koná vtedy, keď nový poľovník prvýkrát uloví zver. Tak sa pasuje za lovca jeleňov, srncov, diviakov, alebo dravej či malej zveri.
Pasujúci vyzve strelca, aby pristúpil k ulovenej zveri a pýta sa: Pýtam sa ... je to tvoj prvý jeleň, ktorého si dnes ulovil? - Áno - odpovie strelec, kľakne si na pravé koleno od chrbta ulovenej zveri. Pušku drží v pravej ruke s pätkou opretou o zem a ľavú ruku položí na trofej, resp. hlavu zveri. Pasujúci čepeľou poľovníckeho tesáka (dýky) sa zľahka dotkne jeho ľavého ramena a povie: Vážený. Týmto úderom vás (ťa) v mene sv.Huberta slávnostne pasujem za lovca jeleňov.
Iný spôsob pasovania za lovca - lovec prinesie ulovenú zver. Lovec a pasujúci majú klobúky na hlavách, ostatní s obnaženými hlavami utvoria polkruh. Obrad je podobný ako vyššie uvedený. Pri pokľaknutí sa zahrá signál - Lovu zdar a počas celého ceremoniálu signál - slávnostné lesnice. Pasujúci sa tri krát dotkne tesákom ľavého ramena lovca a hovorí: Vážený ...týmto úderom ťa v mene sv.Huberta pasujem za lovca jeleňov s tým, že najprv musíš zver chovať, chrániť a len potom sa jej poľovníckym spôsobom zmocniť. prvého jeleňa. Tretím úderom ti pripomínam, aby si za každých okolností zostal čestným poľovníkom, statočným členom našej poľovníckej rodiny a oddaným ochrancom našej krásnej prírody. Prajem ti: Lovu zdar!
Súčasťou pasovania je odovzdanie pasovacieho listu. V žiadnom prípade sa nepasuje palicou je to nehorázny, nežiaduci, odsúdenia hodný zlozvyk!
Etické zásady lovu
Etickou zásadou lovu trofejovej zveri (jeleň, daniel, muflón, srnec, diviak) je, že jej dáme šancu - nelovíme ju na ležisku, matku pri mláďati, nelovíme v noci (okrem diviačej zveri). Usilujeme sa zver uloviť prvým zásahom.
Pri postrelení zver dohľadáme, resp. zabezpečíme včasné dohľadanie. Ďalšieho jedinca ulovíme až po dohľadaní zveri. Raticovú zver by mal vyvrhnúť sám strelec - pri vyvrhovaní si zver zaslúži úctu, strelcovi okrem trofeje patrí i tzv. poľovnícke právo: jazyk, srdce, pľúca, pečeň, slezina s priobličkovým tukom.
Vyvrhnutá zver sa má čo najskôr dopraviť na miesto určenia. Ulovenú zver s posledným hryzom v papuli ukladáme na dopravný prostriedok tak, aby jej hlava smerovala dozadu, aby sa "posledným pohľadom" mohla rozlúčiť s prostredím v ktorom žila.
Za správne ulovenie zveri sa strelcovi odovzdáva poľovnícky zálomok. Taktiež streleckým zálomkom a posledným hryzom prejavujeme úctu ulovenej zveri. Strelecký zálomok sa odlomí (nie odreže) z ihličnatého, resp. listnatého stromu z blízkosti okolia miesta ulovenia zveri.
Konárik sa položí na telo zveri ležiacej na pravom boku tak, aby odlomená časť smerovala u samčej zveri k hlave (zvýraznenie parožia), u samičej zveri naopak (zvýraznenie materstva).
Poľovnícke signály a povely
Poľovačky s nástupmi a trúbením signálov citlivo pôsobia na povahu poľovníkov a vzbudzujú v nich ostražitosť, väčší pocit úcty a zodpovednosti.
Poľovnícke zálomky
Zálomky sa používajú na označenie rôznych miest a oznamov, alebo ako vetvička, ktorou sa ozdobuje pravá strana klobúka poľovníka po ulovení raticovej, vzácnej alebo dravej zveri, resp. pri slávnostiach, ďalej ako prejav poslednej úcty k ulovenej zveri, smútočné pri pohreboch sa nosia na opačnej strane (ľavej) ap. Zálomok sa odlamuje (nie odreže) z ihličnatého, resp. listnatého stromu z blízkosti miesta ulovenia zveri.
Strelecký zálomok-vetvička má mať 3 výrastky, ktoré znamenajú súdržnosť človeka, zveri a prírody, vkladá sa ulovenej zveri raticovej (do papule) medzi zuby, pernatej do zobáka ako posledný hryz, resp. zob, časť namočená do farby (krvi) zveri sa odovzdáva strelcovi na loveckom noži alebo klobúku so slovami: Lovu zdar!
Zálomok sa môže položiť i na ulovenú zver ležiacu na pravom boku - u samčej zveri odlomenou stranou smerom k hlave, u samičej naopak. Ďalej sa nosí i pri pohrebe poľovníka a ako posledná rozlúčka sa kladie na rakvu, resp.
Posledná pocta ulovenej zveri
Vzdanie poslednej pocty ulovenej zveri je prejavom našej úcty k nej. Posledná pocta zveri (malej) sa vykonáva na výrade ceremoniálom - slávnostným výradom, ktorý má svoje pravidlá. Okolo zoradenej zveri sa urobí obruba z čečiny a na štyroch rohoch sa zapália vatry.
V čele stoja funkcionári, oproti nim lesničiari, po pravej strane od funkcionárov stoja strelci, oproti nim honci a personál. Zver sa ukladá na pravý bok - každý 10. kus zveri sa povytiahne o polovicu dĺžky tela. Chrbtami smeruje zver k čelu výradu - funcionárom, zozadu zveri sú honci a hlavy smerujú na strelcov, smerom od nôh sú lesničiari (trubač).
Zoskupuje sa do vyrovnaných radov od najväčšej po najmenšiu v poradí diviak, líška, u malej zveri líška, zajac, bažant. Slávnostné signály, resp. fanfáry si účastníci vypočujú s obnaženými hlavami. Zver na výrade nik nesmie prekračovať.
U veľkej trofejovej zveri prejavujeme poslednú úctu aj posledným hryzom, resp. posledným zobom -odlomeným (nie odrezaným) konárikom ihličnatého alebo listnatého stromu z blízkosti miesta zhasnutia zveri. Konárik vložíme do papule, resp. zobáka.
Posledný pohon
Tradičnou udalosťou po skončení spoločnej poľovačky býva posledný pohon v primeranej spoločenskej miestnosti, ktorú možno na tento účel vhodne vyzdobiť. Po spoločnom občerstvení si účastníci spoločnej poľovačky zopakujú zážitky a výsledky poľovačky, vhodným a slušným spôsobom si zažartujú a spoločensky sa zabavia.
Poľovnícky odev
Zelená a hnedá farba poľovníckeho oblečenia je výborná krycia farba, lebo ladí s farbou prírody, aby splývala s okolím a aby zbytočne neupozorňovala na prítomnosť v revíri. V zimnom období poľovník používa termo oblečenie a kvalitnú obuv. V lete je oblečenie prispôsobené klimatickým podmienkam. Na slávnostné príležitosti slúži uniforma.
Na spoločných poľovačkách by mal poľovník vyzerať ako člen Hubertovho cechu a nie ako vojak Slovenskej a či inej armády. otcov a dedov.
Poľovnícky pohreb
Pred samotným obradom zakúpia členovia PO, v ktorom poľovník poľoval veniec, pripravia smútočnú reč (pokiaľ s tým pozostalá rodina súhlasí) a zhotovia zálomky (vetvičky z jedlí, alebo smrekov previazané čiernou stuhou). Zálomky majú poľovníci pripnuté na ľavej strane chlopne kabáta, rukáva alebo na klobúku.
Po pohrebnom obrade sa zálomky buď položia na rakvu, alebo hodia do jamy. Prvý zálomok položí, resp. hodí do jamy zvyčajne ten člen, ktorý prednesie smútočnú reč. Tá musí vychádzať z reálneho hodnotenia osobnosti poľovníka.
Po prejavoch sústrasti najbližšej rodiny vyslovia rodine úprimnú sústrasť podaním ruky i poľovníci. Po pohrebe majú členovia výboru PO povinnosť pomôcť pozostalým pri zabezpečení poľovníckych zbraní a streliva podľa platných predpisov.
Niekde býva zvykom, že rakvu na cintorín nesú poľovníci. Vtedy i pred ňou a po jej bokoch kráčajú ďalší poľovníci so zlomenými puškami. Tí môžu rakvu vyprevádzať i v prípade, že ju nenesú poľovníci.
Ak ide o pohreb napr. v krematóriu, alebo sa na pohrebe zúčastní len menšia delegácia poľovníkov, vtedy rečník, resp. iný poľovník položí na rakvu len jeden väčší nepravidelný zálomok (cca 30 cm) previazaný čiernou stuhou. Pri položení zálomku na rakvu môže povedať: Dovoľ, priateľ náš..., aby sme ti na znak tvojej statočnej práci i na úseku poľovníctva odovzdali na rozlúčku tento posledný zálomok s čiernou stuhou!
tags: #polovnicke #zvyky #a #tradicie