Región Hlohovca má bohatú históriu, ktorá sa odráža aj v tradíciách poľovníctva a rybárstva. Táto oblasť, s riekou Váh a priľahlými lesmi, poskytovala a stále poskytuje ideálne podmienky pre tieto aktivity.
História obce Pastuchov
Obec Pastuchov sa prvýkrát spomína v roku 1276 pod názvom Paztwh. Už samotný názov, v roku 1276 evidovaný ako Paztwh, t.j. Pastuh, poukazuje na slovenské slovo pastier. Pastuchov bol už od svojho vzniku v tesnom spojení s osudmi hradu Hlohovec, bol súčasťou hlohovského panstva.
Pastuchov v rokoch 1111 - 1113 nepatril k majetkom benediktínskeho opátstva sv. Hypolita v Nitre na Zobore, inak by bol spomenutý v tzv. Zoborských listinách. Vznikla tu nová obec, založená kvôli pastierstvu dobytka a oviec. Neskôr patrila rôznym šľachtickým rodom.
Najstaršie dosiaľ zistené osídlenie Pastuchova sa spája s 5. tisícročím p.n.l. Už vtedy sa ľudia živili predovšetkým pestovaním obilnín, ako aj strukovín a olejnatých rastlín. Už od počiatku chovali i úžitkové zvieratá. Vítané spestrenie stravy im poskytoval lov a rybolov. Pracovné nástroje a zbrane vyrábali z voľne dostupných prírodných materiálov, akými sú drevo, kosť a kameň.
Z Pastuchovského chotára sú známe dva významné doklady o technologickej úrovni a estetickom cítení výrobcov bronzových predmetov. Tieto predmety sa našli na svahu kopca nad údolím Blatiny:
Prečítajte si tiež: Lapua a Prešov
- Bronzová sekera
- Bronzová surovina
- Bronzový náramok
Listina v r. 1276 spísali na príkaz vtedajšieho uhorského kráľa Ladislava lV. Tam sa spomína aj Pastuchov. V druhej polovici 13. stor. v úrodnejších oblastiach, najmä na juhozápadnom Slovensku, bola už všetka zem rozdelená medzi cirkevných či svetských majiteľov.
Z obdobia rokov 1720- 1918 sa o Pastuchove zachovali stovky rôznych historických dokumentov: písomnosti týkajúce sa panstva Lukáčoviec sú z rokov 1304- 1370, dokumenty vzťahujúce sa na pôsobenie farnosti v Rišňovciach, matriky z rokov 1756-1858 a ich druhopisy až do roku 1895, tiež písomnosti z rímskokatolíckeho farského úradu v Pastuchove, matriky z rokov 1788-1870 a ich druhopisy z rokov 1827-1895. Obec medzi rokmi 1787-1809 patrila do farnosti Horné Trhovište, aj tu nachádzame materiály o Pastuchove a Pastuchovčanoch. V rámci evanjelickej cirkvi patrili obyvatelia Pastuchova k matkocirkvi v Nových Sadoch. Zachovali sa matriky z rokov 1783-1848 a ich druhopisy do roku 1895. Poznáme však aj matriky židovských občanov Pastuchova z roku 1850-1881.
Ďalšou veľkou skupinou dokumentov, kde nájdeme množstvo údajov o obci a jej obyvateľoch, sú písomnosti vzniknuté v rámci pôsobnosti štátnej správy. V rokoch 1850- 1861 a 1872-1922 prináležal Pastuchov do pôsobnosti Služnovského úradu v Hlohovci a v rokoch 1861-1871 zase v Topoľčanoch. Komasačné spisy a mapy sa zachovali vo fonde Krajského súdu v Nitre, kde sa dá vysledovať priebeh zoštátňovania veľkostatkov, ich prideľovanie jednotlivým obyvateľom obce- bývalým. Početné plány a mapy Pastuchova sú i vo fonde Obvodného notárstva v Lukačovciach sa zachovalo 99 kníh účtov a denníkov, ktoré vznikli počas pôsobenia pastuchovskej obecnej samosprávy v rokoch 1890-1939, ako aj sedem kartónov záverečných účtov obecnej rady Pastuchova z rokov 1890-1944.
Rybárstvo v okolí Hlohovca
Už v počiatkoch vzniku ČSR sa začalo využívať právo majiteľov pozemkov na rybolov. Už v roku 1928 bola spísaná prvá zmluva s Varašúrsko-Nededskou spoločnosťou so sídlom v Šali. Táto spoločnosť umožňovala rybolov jednotlivým občanom, čo dokazuje rybársky lístok pána Jozefa Kolárika z Dolnej Stredy, vydaný v roku 1932 Berným úradom v Galante. V roku 1938 táto spoločnosť zanikla.
V tomto období mali rybolovné práva gróf Esterhászy a barón Ohrenstein, veľkostatok na Štrkovci a cirkevná správa v Šali. Po roku 1939 pribudli ďalší užívatelia pán Horváth a Grinzweig, ktorí neumožňovali občanom výkon rybolovu. Toto dalo podnet na rozdelenie práv rybolovu takto: Pravá strana Váhu od Hlohovca po Neded patrila Horváthovi, ľavá strana od Hlohovca po Šintavu urbariatorom a od Šintavy po Neded študijnej základni Štrkovec.
Prečítajte si tiež: Ako získať zbrojný preukaz na poľovnícke účely
Ľudový rybársky spolok v Seredi
Za slovenského štátu boli robené pokusy o získanie rybolovného práva občanmi. Utvorila sa skupina záujemcov a po vybavení úradných formalít bola zvolaná ustanovujúca schôdza na deň 17.4. 1943 čo je považované za dátum založenia Ľudového rybárskeho spolku v Seredi. Prvým predsedom sa stal pán Farský zamestnanec sereďského cukrovaru, podpredseda pán Jozef Strašivták, tajomník Štefan Kollárik, pokladník František Mrázek a hospodár Jozef Paška. Za členov výboru boli zvolení zakladajúci členovia.
Prvé začiatky, boli veľmi ťažké lebo spolok nemal nič. Bolo potrebné zakúpiť sieť, bárku, rybárske čižmy pre rybárov. To všetko sa zakúpilo od pána Jána Horvátha aj s rybárskou búdou. Od pána Horvátha spolok prebral aj rybárov z povolania - Michala Tormu, Jozefa a Kolomana Fandliových a Jozefa Navrátila. Od roku 1944 sa členská základňa postupne zväčšovala, do spolku sa prihlásili ďalší nadšenci. Spolok dostal revír od mosta v Hlohovci až po most v Šali.
Rybársky nadšenci z Trnavy boli pritúlení u nás ako vlastní členovia za istých finančných podmienok. Do nášho výboru boli kooptovaní členovia z Trnavy a to: Jozef Paško, Ing. Šťuka, Dr. Záborský a Jozef Modronka. Výbor poriadal zájazdy na Dunaj, zábavy a rybárske preteky. V roku 1950 sa začalo obdobie vytvárania vlastných organizácií Galanty a Trnavy. Občania Galanty a Trnavy, ktorí boli organizovaní v našom Ľudovom rybárskom spolku v Seredi, prestupovali do novovytvorených organizácií, tým sa počet členov redukoval na 320. Galantská organizácia žiadala dolnú časť nášho revíru, trnavská organizácia hornú časť. Spor sa konečne vyriešil k spokojnosti našej organizácie. Časť trnavských členov požiadalo o vytvorenie pobočky, s čím výbor súhlasil a tak 150 členov z Trnavy malo rovnaké práva ako naši členovia.
V roku 1956 nastal spor o revíry č. 156 a 157 s Ľudovým rybárskym spolkom Galanta, ktorý nechcel povoliť lov rýb naším členom na rieke Váh. Táto záležitosť sa ukludnila až listom Povereníctva poľnohospodárstva v roku 1957. Zjazd Jednotného rybárskeho spolku v Žiline zmenil oficiálne názov na Slovenský zväz rybárov a ľudové rybárske spolky sa premenovali na miestne organizácie.
V 70-tych rokoch naša organizácia prešla veľkými zmenami, keď podľa zákona o rybárstve vyžadovala od svojej členskej základne disciplínu, pravidelné školenia so skúškami a dodržiavanie rybárskeho zákona. Vo výbore došlo k závažným zmenám, keď prestarlý výbor bol vymenený a omladený. Za predsedu organizácie bol zvolený Milan Zvolenský, tajomníkom bol Ján Beno, účtovníkom Emil Dulovič a hospodárom František Zachar. V tomto období sme boli užívateľmi revíru Váh od dolného chotára Dolná Streda po dolný chotár obce Siladice. Uzavreté vodné plochy ramená Hornočepenské, Dolnostredské, bagroviská v Šintave, Beregy, Vinohrady nad Váhom a ramená v Šoporni.
Prečítajte si tiež: Strelivo pre poľovníkov
Obnovený výbor rozpracoval úlohy na každého člena výboru, čo pravidelne mesačne kontroloval. V týchto rokoch sa výboru podarilo zakúpiť starší rybársky dom, ktorý sa prebudoval a tým sa získali priestory pre zasadnutie výboru, školenie nových členov vrátane detí a pre výdaj povoleniek. Pokračovalo sa v nastúpenom trende, kde sa práca výboru odzrkadlila v náraste členskej základne a v zarybňovaní. Občania mesta Sereď a širokého okolia mali záujem o rybárstvo.
Novozvolený výbor v roku 1986 rozpracoval potreby obnovy a chodu organizácie, dlhodobý plán a zaviazal všetkých členov výboru pri plnení úloh k zodpovednosti. Do výboru boli zvolení členovia zo Šoporne, kde boli naše lovné revíry a postupne výbor získaval dôveru členskej základne. Prvou úlohou výboru bolo dokončiť prestavbu rybárskeho domu a za najdôležitejšiu úlohu si výbor stanovil vytvoriť obvodné organizácie, tým aj prechod z Miestnej organizácie na Mestskú organizáciu. Vytvárali sa nové lovné revíry a výbor zabezpečil navrátenie rybníka Báb na športový rybolov, to malo vplyv aj na členskú základňu, čím narastal jej počet. S využívaním týchto chovných zariadení sa zvýšilo aj zarybnenie na športových rybníkoch.
Predseda našej organizácie Ing. Karol Veľký bol zvolený za člena Krajského výboru SRZ. Výbor zaujal jednotné stanovisko, keď zvolal mimoriadnu členskú schôdzu, kde oboznámil svojich členov s demokratizačným procesom našej spoločnosti a predložil VČS výsledky, ktoré dosiahol za uplynulé obdobie. Bola vytvorená nezávislá komisia, ktorá mala zhodnotiť činnosť výboru a predložiť návrh zmien členov výboru pre ďalšie obdobie.
V prvej polovici 90-tych rokov výbor prechádzal viacerými zmenami, nakoľko v tomto čase došlo aj k delimitácii našej MsO. Organizovaní členovia zo Šoporne si založili vlastnú MO. Pri delimitačnom protokole bolo odovzdané MO Šoporňa lovné revíry Starý Váh, Pasienok, bagrovisko Roličky a v hotovosti MO Šoporňa obdržala 5.000,- Sk, tým nastal pokles členskej základne o cca. 350 členov. Táto skutočnosť neotriasla našou organizáciou, nakoľko funkcionári výboru zabezpečovali pre ďalších členov dostatok rybých násad a bohatých úlovkov.
Výbor MsO počas svojho volebného obdobia každoročne zabezpečoval rybárske preteky na revíroch v Hornom Čepeni, Dolnej Strede a Šintave. Členovia výboru SRZ MsO v Seredi sa pravidelne zúčastňovali na snemoch SRZ, kde sa snažili vniesť do tejto organizácie nové prvky spoločenského života, ale aj poznatky organizovaného rybárstva zo susedných krajín. Na škodu veci, snaha členov výboru o modernizáciu Slovenského rybárstva nebola zo strany vedenia SRZ vždy akceptovaná, a čo je najhoršie štatutárni zástupcovia mestskej organizácie boli zo strany vedenia SRZ zastrašovaní a trestaní. Najsilnejší postih pocítil za svoje myšlienky a názory bývalý predseda MsO Sereď pán Pavol Kalinay, ktorý bol v rámci disciplinárneho konania na trvalo vylúčený z členstva SRZ.
Už v samotných zárodkoch vzniku organizácie pre potreby zarybňovania vtedajší výbor svojpomocne vybudoval odchovné zariadenie v Rumanovej, kde produkoval násadu kapra K1 a túto vysádzal do pridelených vôd. Valné zhromaždenia sa museli uskutočňovať v niektorých reštauračných zariadeniach. V 70-tych rokoch bola postavená murovaná budova pri Váhu, kde sa prevádzal výdaj povoleniek a zasadnutia výboru. Po zakúpení súkromného domu organizácia začala budovať tento stánok pre rybárov. Po rekonštrukčných prácach koncom 90-tych rokov, kde bolo investované do prestavby rybárskeho domu cca. 950 tis. Sk, rybársky dom dostal novú podobu, ktorá spĺňa všetky kritériá na činnosť organizácie.
Na ochranu a dodržiavanie výkonu rybárskeho práva už v začiatkoch bola ustanovená rybárska stráž. Rybárska stráž na potieranie pytliactva bola vykonávaná funkcionármi výboru. Nárastom členskej základne sa kládla požiadavka na vytvorenie rybárskej stráže z radových spolkov. Z dostupných materiálov vieme upresniť iba niektorých členov, ktorí vykonávali funkciu veliteľa rybárskej stráže. Boli to páni: Zoltán Drottner, Pavol Kalinay, Ladislav Búčik, Štefan Sabo, Martin Tvarožek, Ing. Vzniknutou prestavbou spoločnosti sa RS na dlhší čas dostala zo zákona verejného činiteľa von. Po ustanovení verejného činiteľa znovu RS nabrala na vážnosti medzi rybármi, ale aj pytliaci mali už väčší rešpekt pred členmi rybárskej stráže.
Aktuálne informácie o zarybňovaní
Dňa 12.11.2025 bola do revírov vysadená násada kapra K3 a K-výber v počte 11.229kg:
- Leopoldov - 5.629kg
- Zelenice 3,4 - 1.317kg
- Madunice 1,2,3,4 - 1.372kg
- Drahovce 1 - 1.067kg
- Siladice - 617kg
- Ypsilon - 622kg
- Koplotovce - 605kg
Celkové jesenné zarybnenie kaprom je 20.000kg K3 a 2.546kg K-výber. Dňa 11.11.2025 bola do revíru Štrkovisko Peter vysadená násada kapra K3 počte - 9.317 kg a K-výber - 2.000 kg. Platí zákaz lovu s privlastnením do 4.12.2025. Lov kapra s privlastnením je povolený od 5.12.2025.
Dňa 20.10.2025 bola do revíru Váh č.4 vysadená násada k2 v počte 800kg z prerozdelenia Rada SRZ Žilina. 21.10.2025 bol dorybnený revír Ypsilon Amurom v počte 211kg. Dňa 17.10.2025 bola do revíru Váh č.4 vysadená násada podustvy severnej v počte 10.000ks a jalca hlavatého v počte 3.000ks.
Obec Madunice
Prvá zmienka o vzniku obce Madunice sa datuje od roku 1113. V obci sú veľmi dobré podmienky pre rybolov a poľovníctvo.
História obce Chtelnica
Starí Chtelničania poznajú povesť o otcovi, ktorý delil majetok medzi troch synov, z ktorých najmladší si nevedel vybrať, preto mu zostala Chtelnica. V 11. - 12. st. chotár Chtelnice patril do sústavy obranného pásma, zvaného konfínium, ktoré malo chrániť uhorský štát zo západnej strany. Riečka Dudváh s južnými svahmi Malých Karpát tvorili vnútornú obrannú líniu, do ktorej patril aj chotár Chtelnice. Dokazujú to nielen bohaté archeologické nálezy, ale aj prvé písomné správy, najviac zoborská listina z roku 1113. V nej sú uvedené i osady ležiace v širšom okolí Chtelnice napr.: Bašovce, Kocurice, Krakovany, Stráže (dnes súčasť obce Krakovany) a Trebatice, ktoré ležali na západnej hranici územia patriaceho benediktínskemu kláštoru sv. Hypolita na Zobore pri Nitre.
Dôkazom osídlenia blízkeho okolia je napr. románsky kostolík na cintoríne v Dechticiach, datovaný rokom 1172. Doteraz najstaršia písomná správa o Chtelnici je z rokov 1208 - 1209. Majetok hraničil okrem iného s územím obce Wytelnize, čo je dnešná Chtelnica. Hranicou s chotárom Chtelnica bola určitá cesta. Termín villa v ranom feudalizme označoval vyššie organizované obce, ktoré jestvovali dávnejšie, medzi ne patrila i Chtelnica. Názov Wytelnize má pravdepodobne slovanský (slovenský) pôvod. Skoro polstoročie písomné pramene mlčia o Chtelnici, ďalšia správa o nej je až z roku 1258, darovacej listine uhorského panovníka Bela IV., ktorou potvrdil vlastníctvo na zem Buguna, dnes Bohunice, časť Jaslovských Bohuníc v okrese Trnava komesovi Zochudovi a jeho bratovi Serafínovi. Táto zem hraničila na severe s chotárom Chtelnice.
V darovacej listine uhorského panovníka Bela IV. roku 1256, ktorou daroval územie Skalice na Záhorí Kozmovi a Achillovi, hranica na východe sa uvádza po zem magistra Abu a Mikuláša. Abovci vlastnili okrem iného i panstvo s hradom Branč. Z týchto prameňov vidno, že Chtelnica sa v druhej polovici 13. st. nespomína v žiadnej písomnej správe, čo však neznamená, že obec nejestvovala, a že sa ďalej nerozvíjala. Koncom 13. a na začiatku 14. st. ovládal západné Slovensko oligarcha Matúš Čák Trenčiansky, zaiste mu patrilo aj krátko predtým utvorené panstvo Dobrovodského hradu s Chtelnicou. Po Matúšovej smrti roku 1321 panstvo znova prešlo do vlastníctva uhorských panovníkov.
Záznamy o vyberaní cirkevných poplatkov na začiatku 14. st. dokazujú v Chtelnici dobre fungujúcu cirkevnú organizáciu, teda existenciu fary aj kostola s patrocíniom sv. Jána Krstiteľa. Prvýkrát sa fara spomína v roku 1332 a v rokoch 1332 - 37. V nej pôsobil farár Henricus, parochus in Visencia. Latinský názov obce sa neskôr písal Vitencia. Chtelnická fara ako stará inštitúcia cirkvi mohla jestvovať už dávnejšie pred rokom 1332. Základ stredovekej dediny sa vtedy nachádzal pod návrším okolo terajšieho horného kostola, pri ktorom stála spomínaná fara.
Mestečko Chtelnica
Názov alebo titul mestečka dostávali v období feudalizmu dediny, ktoré spĺňali niektoré podmienky. Boli to dediny dosahujúce vyšší stupeň hospodárskeho rozvoja, mali rozvinuté remeslo a s ním spojené trhy, jarmoky, tieto obce mali výhodnú polohu na trasách obchodných ciest alebo v blízkosti hradu. Také obce mali obyčajne väčšie množstvo obchodných ciest alebo v blízkosti hradu. Také obce mali obyčajne väčšie množstvo obyvateľov ako ostatné. Titul mestečka sa spájal s udelením niektorých výsad. Veľkú časť týchto podmienok spĺňala v 14. st. už aj Chtelnica (Wythenche), ktorá v listinných správach z roku 1394 sa menuje oppidum - mestečko.
V roku 1392 zachovali sa dve písomné správy o Chtelnici. V listine vydanej 16. januára panovníkom Žigmundom na Bratislavskom hrade sa riešil majetkový spor, v ktorom mala účasť aj obec Chtelnica pod názvom Telnicz a richtár Chtelnice Mixiko. Medzi výsady oppida patrilo aj odovzdávanie renty richtárom za celú obec. Obec sa uvádza v dobrovodskom panstve, právne postavenie sa neuvádza, funkcia richtára nabáda k domnienke, že bola viac ako obyčajnou dedinou. Z toho istého roku pochádza aj darovacia listina kráľa Žigmunda, ktorou daroval vojvodovi Stiborovi a jeho bratom panstvo hradu Čachtice, medzi dedinami je aj Alsovitenche ležiaca pri potoku Tewbuch. Najneskôr v roku 1394 začala Chtelnica písať svoju históriu ako stredoveké zemepánske mestečko.
tags: #polovnictvo #rybarstvo #hlohova