Kedysi bol lov jediným, neskôr jedným zo spôsobov obživy, vášňou, záľubou a kratochvíľou majetnejších vrstiev a panovníkov. Dnes je naša príroda poznačená ľudskou činnosťou do takej miery, že všetky zásahy do nej zo strany človeka treba veľmi zvažovať. I poľovníctvo je dnes súčasťou aplikovanej ochrany prírody.
Má nemalú úlohu: zachovať a zveľadiť, chrániť a optimálne využívať genofond poľovnej zveri. Preto sa musí naše poľovníctvo využívajúc poznatky poľovníckeho výskumu riadiť v koordinácii so záujmami ochrany životného prostredia, poľnohospodárstva i lesného hospodárstva.
Zo všetkých funkcií, ktoré poľovníctvo plní, práve ochranárska a ekologická musia byt uprednostňované pred produkčnými, komerčnými, kultúrnymi a rekreačnými. Plní teda hlavne funkcie ochranárske a ekologické, ďalej kultúrne, rekreačné, produkčné a komerčné.
Ekologické a ochranárske aspekty musia mat i v našom poľovníctve prioritu pred individuálnymi, alebo skupinovými loveckými a vlastníckymi záujmami. Poľovníctvo sa nesmie rozvíjať v rozpore s celospoločenskými záujmami so zreteľom na poľnohospodárstvo, lesné hospodárstvo a ochranu životného prostredia. Hlavný význam spočíva v spolutvorbe a ochrane životného prostredia.
Životné prostredie je súhrnom všetkých prírodných i umelých zložiek prostredia, ktoré nás obklopujú. Medzi prírodné zložky patrí zem, voda, vzduch, rastlinstvo, živočíšstvo, umelé zložky tvoria mestá, obce, dopravné siete - všetko to, čo vytvoril človek Zvláštnou zložkou životného prostredia je zložka sociálna - ide o vzťahy, ktoré sa utvárajú medzi ľudskými (životné prostredie človeka) i živočíšnymi spoločenstvami (životné prostredie poľovnej zveri). V životnom prostredí poľovnej zveri zohrávajú dôležitú úlohu antropogénne vplyvy - t.j. vplyvy človeka, medzi ktoré patrí i poľovníctvo.
Prečítajte si tiež: Lapua a Prešov
Každý živočíšny jedinec sa vyvíja v určitom prostredí. Prostredie pôsobí na rozvinutie, alebo potláčanie vlôh jedinca. Faktory prostredia (napr. teplota, svetlo, vlhkosť) sa menia a organizmus sa týmto zmenám prispôsobuje. Spoločenstvo organizmov spolu s abiotickým prostredím vytvára ekosystém. V rôznych ekosystémoch sú rôzne abiotické podmienky (určité množstvo vody, svetla, tepla). Tieto sa menia - ich súhrn vytvára určité klimatické a pôdne podmienky. Biotické podmienky tvoria živé organizmy a vzťahy medzi nimi.
Zelené rastliny sú producenti, niektoré živočíchy sú konzumenti a niektoré živočíchy a mikroorganizmy sú rozkladače - reducenti. Organizmy sú spojené na základe potrebných vzťahov do potravných reťazcov. V prírode všetko spolu súvisí a narušenie týchto vzťahov, resp. ich jednotlivých zložiek môže viesť k negatívnym javom. Preto každý zásah do prírody musí byť odborný a citlivý.
Poľovníci si musia túto skutočnosť uvedomovať, pretože ich činnosť je zásahom do životného prostredia poľovnej zveri i nás ľudí. Naše organizované poľovníctvo má vo svete uznávané postavenie. Má teda význam i pri úspešnej prezentácii Slovenska v medzinárodnom merítku. Významné je poslanie poľovníctva v našej kultúre - je zdrojom inšpirácie výtvarníkov, hudobníkov i ľudových umelcov. Nezanedbateľný je hospodársky prínos - produkcia diviny, komerčný význam z poľovného turizmu, nepriamy hospodársky význam má i v ničení buriny i živočíšnych škodcov.
Historický vývoj poľovníctva
Prvé písomné zmienky o opatreniach zameraných na ochranu lesov a zveri siahajú do obdobia vlády kráľa Ladislava I., ktorý v roku 1092 zakázal loviť zver v dňoch pracovného pokoja. Dovtedy na našom území mohol loviť zver každý. Zver sa spočiatku lovila pre vlastnú potrebu, ale neskôr kvôli daniam. V listine uhorského kráľa Gejzu z roku 1157 sa uvádza potreba osobitnej starostlivosti o kráľovskú zver a zákazu lovu v nedeľu a počas sviatkov.
Zakladajú sa rôzne osady, ktoré sa špecializujú napríklad na chov sokolov a psov. V 13. storočí vedie poľovnícka cesta pozdĺž Hrona do Liptova. V roku 1265 a 1270 zakazuje panovník poddanému ľudu loviť jelene, diviaky a veľkú zver. Piatym dekrétom kráľa Ladislava II. Jagellovského z roku 1504 o poľovníctve sa zakázalo poddaným loviť jeleniu, srnčiu a diviačiu zver, zajace, bažanty, jariabkov a chytanie vtákov.
Prečítajte si tiež: Ako získať zbrojný preukaz na poľovnícke účely
Začiatkom 18. stor. verejne poľujú mešťania a aj cudzinci, čo sa však nepáči feudálom. Šľachta si v r. 1729 vynucuje dekrét u panovníka o poľovníctve a vtáčnictve. Uvedený dekrét z roku 1504 o hájení zveri teda doplnil v roku 1729 dekrét Karola III. Habsburského. Naň nadviazal v roku 1786 poľovnícky poriadok Jozefa II. Habsburského a v roku 1802 dekrét Františka I. Habsburského , za ktorým už nasledoval uhorský zákonný článok XX/1883 o poľovníctve, ktorý platil na Slovensku až do roku 1947.
Dekrét Karola III. nariaďoval prvý krát ochranu zveri. ( napr. ochrana bažanta , zákaz požívania plemena dogy na poľovanie , zákaz loviť zver v čase gravidity .) Mária Terézia a Jozef II. v roku 1786 berú pod prísnu ochranu právo poľovníctva. Pytliactvo sa považovalo za krádež. František I. sprísňuje tento zákon v roku 1802 kde určuje čas ochrany pre niektoré druhy zveri a lov samičej zveri zakázal v čase párenia a odchovu mláďat.
Definitívna úprava poľovníctva v Uhorsku sa vykonala za vlády Františka Jozefa I. Od roku 1883 poľovnícke privilégiá veľkostatkárov prestávajú platiť a právo poľovníctva je viazané na vlastníctvo pôdy alebo prenájom. V 19. stor. začínajú byť stavy veľkej zveri nadmerným lovom a pytliactvom zdecimované, preto veľkostatkári začínajú s budovaním zverníc. Zver sa dováža a privážajú sa aj cudzie druhy zveri ( daniel , muflón ). Zakladajú sa tak isto aj bažantnice ( Palárikovo ).
Zmeny prírodných podmienok súvisiace s osídľovaním krajiny v priebehu stredoveku, neusmernený lov, ktorý ešte zintenzívnil vynález dokonalejších strelných zbraní, a zrejme aj hojný výskyt šeliem spôsobili ,že koncom 18. storočia a prvej polovici 19. storočia bola jelenia zver, najmä v severných oblastiach Slovenska, už zriedkavá. Obľuba lovu, ako spoločenskej zábavy urodzených vrstiev a absencia jelenej zveri vo voľnej prírode dali koncom 19. storočia podnet k založeniu viacerých jeleních zverníc, ktoré boli základom jej dnešného rozšírenia.
Na formovaní populácii jelenej zveri sa podieľali najmä menšie zvernice založené uhorským ministrom orby Pavlom Czéchénim na Čiernom Váhu roku 1883 a v Kôprovej doline v roku 1884. Ďalej to bola zvernica Revayovcov v Turčianskej Štiavničke v roku 1882, kde chovali až do roku 1905 aj danieliu zver v počte 20 až 25 kusov, zvernice Filipa Coburga v Klátnej a na Pustom poli a Hohenloheho zvernica v tatranskej Javorine v rokoch 1879,kedy panstvo kúpil.
Prečítajte si tiež: Strelivo pre poľovníkov
Spomenúť je treba svetoznámu bažantnicu a kaštieľ v Palárikove, kde sa v roku 1928 zrodila myšlienka založenia medzinárodnej poľovníckej organizácie CIC. Z hľadiska poľovníckej histórie je významným objektom aj poľovnícky zámok v Topoľčiankach a okolité poľovné revíry. V topoľčianskom regióne sa vybudovalo v minulosti viacero významných zverníc. Najznámejšia z nich bola Gýmešská zvernica z 18. storočia, v ktorej choval gróf Karol Forgáč danieliu, jeleniu a neskôr aj mufloniu zver.
Arcivojvoda Jozef Habsburský, ktorý vlastnil Topoľčianky od roku 1897, sa intenzívne venoval chovu jelenej zveri. Do zverníc dovážali zver z najlepších chovov Uhorska a selektívny odstrel vykonával výhradne odborne školený personál. Pozitívny zvrat a finančné prostriedky prinieslo v roku 1923 vyhlásenie Topoľčianskeho panstva za letné sídlo prezidentov. V roku 1958 priviezli do zvernice z bývalého Sovietskeho zväzu a Tatranskej Lomnice prvé zubry hrivnaté a v roku 1963 legendárneho Putifára z Poľska.
Z hľadiska histórie poľovníctva na Slovensku je významným revírom aj Chránená poľovná oblasť Poľana, kde bol počas Slovenského národného povstania v roku 1944 ulovený neznámym partizánom jeleň s bodovou hodnotou 241,70 bobov CIC, trofej ktorého v tomto čase mala byť najsilnejšou na svete v XX. storočí, no kvôli neznámemu strelcovi nebola zaradená do svetových tabuliek. No už v roku 1961 Juraj Hoher ulovil v Poľane jeleňa s bodovou hodnotou 240,65 bodov CIC a táto trofej sa na takmer tridsať rokov stala najsilnejšou v Československu.
V zmysle zákonného článku XX z roku 1883 patril výkon poľovného práva neodlučne k vlastníctvu pozemkov. Majiteľ pozemku alebo ten, ktorému on výkon poľovného práva postúpil, mohol poľovať, keď výmera jeho pozemkov v celistvosti dosahovala 200 k. j. (115 ha). V ostatných prípadoch vlastníci pozemkov boli povinní spolu s obcou výkon poľovného práva prenajať. Ak obecný chotár svojou výmerou presahoval 2000 k. j., mohol sa rozdeliť na poľovné revíry, každý najmenej o výmere 2000 k. j.
Organizované poľovníctvo na Slovensku
Obdobie organizovaného poľovníctva sa začalo na území Slovenska až po roku 1860. Pravda, ešte nebolo centrálne riadené, ale predsa sa už budovalo na základe modernejších poznatkov a skúseností. Význam mali najmä vzájomné dohody niektorých majiteľov susediacich poľovných revírov o spôsobe chovu a plánu odstrelu. Veľa sa však improvizovalo. Často sa postupovalo individuálne, a preto sa niektoré nové druhy zveri introdukovali i tam, kde neboli najvhodnejšie ekologické a klimatické podmienky. Stačilo, že majiteľ vlastnil revír a adekvátny majetok, na ktorom si chcel rozšíriť paletu poľovnej zveri. Úplná improvizácia to však predsa len nebola. Už v druhej polovici 19.
Súčasnosť poľovníctva
Tak, ako sa mení svet okolo nás, tak sa mení aj všetko, čo s poľovníctvom bezprostredne súvisí. Berieme to ako samozrejmosť. Naši starí otcovia, ktorí poľovali ešte pred vojnou a krátko po nej, používali na poľovačky starší odev, neskôr montérky, či prešité staré vojenské uniformy. V zime rôzne kabanice, neskôr zateplený pracovný odev (prešiváky). Tí, ktorí poľovali ešte pred vojnou nosili rajtky, golfky, ako vrchný odev peleríny a hubertusy. Na hlavách mali klobúky a v zime baranice. Až koncom šesťdesiatich rokoch sa postupne začali objavovať rôzne poľovnícke rovnošaty, ktoré si poľovníci dávali šiť. Na poľovačky sa začala používať obojstranná bunda. Takto oblečení a nastúpení poľovníci vyzerali ako nejaká bojová jednotka nastupujúca do akcie.
Maskáče začali nosiť rybári, trampi a veľa civilistov. Aj v súčasnosti je v obľube maskáčové oblečenie, ale odlišuje sa od vojenského tým, že má pestrejšie vzory. Po roku 1989 otvorením hraníc sa začali najmä v susednom Rakúsku kupovať rôzne poľovnícke oblečenia. Postupne na Slovensku a u našich južných susedov v Maďarsku vznikali dielne, ktoré šili rôzne časti oblečenia pre poľovníkov od termo bielizne až po vrchné vodeodolné oblečenie.
Trh je nasýtený poľovníckymi odevmi na spoločenské podujatia, širokým sortimentom obuvi do rôznych terénov a počasia. Veľa predvojnových poľovníkov prišlo počas vojny o svoje poľovnícke zbrane. V tomto období prevládali predovšetkým kohútikové brokovnice, ale aj kombinované zbrane trojáky ( lankasterky). Boli to vlastne prvé brokové zbrane so stredovým zápalom. Ich nevýhodou bolo, že boli dosť nebezpečné. Pri nosení na ramene sa mohli kohútiky zachytávať o odev prípadne o konáriky a tak sa natiahnuť a spôsobiť výstrel. Zbrojovka Brno začala po vojne vyrábať klasické dvojky brokovnice hamerlesky, ktoré majú svoj pôvod v Anglicku.
Hoci vo Vlašime firma Sellier a Bellot vyrábala náboje do poľovníckych zbraní, veľa poľovníkov, ktorí poľovali na jarabice a zajace si robili náboje do brokovníc doma. Najskôr sa pomocou strojčeka z prázdnej nábojnice pákou vytlačila použitá zápalka, vložila sa nová a opačnou stranou páky sa zatlačila. Pomocou odmerky na pušný prach sa malé lisované štvorčeky vysypali do nábojnice. Následne sa vložila plstená zátka, ktorá mala na čelných stranách nalepený papier. Zatlačila sa dreveným valcom toho istého priemeru. Na zátku sa nasypali broky vo veľkosti podľa druhu zveri, na ktorú chcel poľovník náboj použiť. Nábojnica sa brokmi naplnila asi 5 mm pod jej horný okraj, zakryli sa papierovou krytkou. Ak bola krytka bez označenia brokov, tak sa na ňu číslo brokov v nábojnici dopísalo.
Až do roku 1948 sa mohla brokovnicami strieľať aj raticová zver a to behunkami (postami, ktorých priemer bol od 5,5 do 8,7 mm). Taktiež sa používalo sekané olovo. Lov takýmto spôsobom bol zakázaný Zákonom 225/ 1947. Do brokovníc sa používali tiež jednotné olovené strely, odlievané doma alebo priemyselne vyrábané. V roku 1972 sa v Československu začala vyrábať jednotná strela S-Ball plastik, ktorá má oceľovú strelu umiestnenú v umelej hmoty.
V Československu bolo možné zakúpiť okrem uvedených brokovníc samočinnú trojranovú brokovnicu kalibru 12 ČZ Strakonice. V prvej polovici 60 rokoch sa začali v Brne vyrábať kozlice radu 100, ktoré mali až šestoro vymeniteľných hlavní na jedno lôžko záveru. Takže poľovník mohol využívať jednu pažbu na viacero hlavní na rôzne účely. Guľobroková hlaveň mala guľovú hlaveň nad brokovou. Opačne to je na kozliciach , ktoré sa začali vyrábať neskoršie, tie majú guľovú hlaveň dolu.
Z guľových zbraní sa používali guľovnice Mannlicher-Schönauer a Mauser. Mausery sa vyrábali po vojne aj v Československu. Z neho bola skonštruovaná aj prvá naša guľovnica ZN 47. Až v roku 1966 sa začali vyrábať guľovnice typu ZKK 600, neskôr 601 a 602. Na guľovnice, aby sa zlepšilo zamierenie, spočiatku montovali dioptre. V podstate to bol guľatý štítok s malým kruhovým otvorom, ktorý sa montoval na chrbát pažby. Cez tento malý otvor sa pozeralo na mušku. Dioptre sa pridávali ešte aj na guľovnice ZKK 600. Prvé puškové ďalekohľady sa objavili už v roku 1911, avšak ich cena bola vyššia, ako cena pušky a museli sa kúpiť spoločne, lebo v tom čase sa nevyrábali samotné montáže.
Po roku 1945 sa na trhu objavili na trhu puškové ďalekohľady Meopta Přerov, Malov, Lesar, Lovec, Zeiss a ďalšie. Najviac v 60 rokoch sa používali puškové ďalekohľady Zeiss 4X a Zeiss 6X. Montáže ďalekohľadov neboli jednotné, boli v tomto období skôr akousi ľudovou tvorivosťou. Mať v držbe guľovú zbraň nebolo až také jednoduché. Ešte začiatkom 60 rokov v poľných revíroch mali v mnohých PZ iba jednu spoločnú guľovnicu, ktorú si požičiavali. V lesných revíroch začínajúci poľovník najskôr dva roky mohol poľovať iba s brokovou zbraňou a až potom, ak dostal nákupné povolenie, si mohol kúpiť guľovú zbraň. V roku 1971 po straníckych previerkach sa veľa poľovníkov muselo so zbraňami a poľovníctvom rozlúčiť. A ďalšia čistka medzi poľovníkmi bola v roku 1982, kedy vyšiel zákaz, aby poľovník vlastnil viac ako jednu guľovú zbraň. A nielen zbraní, ale aj ich doplnkov. Okrem puškových ďalekohľadov máme k dispozícii aj inú pozorovaciu techniku a to aj na pušky na nočné videnie.
Zmeny nastali tiež v iných činnostiach poľovníctva. Na úseku poľovníckej osvety sa už v roku 1945 zaviedli skúšky z poľovníctva. V roku 1959 sa zaviedla po absolvovaní teórie pred skúškoujednoročná prax. Tieto skúšky sa absolvovali pred siedmimi skúšobnými komisármi. Do roku 1970 sa pri spoločných poľovačkách používali iba rôzne signalizačné trúbky. Od roku 1991 sa uskutočňujú Celoslovenské dni Sv. Huberta. Ich súčasťou je súťaž vo vábení jeleňov.
Na Slovensku po roku 1945 vyrástla celá plejáda poľovníckych odborníkov, ktorí vydali niekoľko desiatok pôvodnej slovenskej odbornej poľovníckej literatúry. Pôvodná poľovnícka beletria sa takmer nevydávala. Situácia vo vydávaní poľovníckej literatúry sa zmenila v roku 1993 vznikom vydavateľstva PaRPRESS. Toto vydavateľstvo si dalo za cieľ neľahkú úlohu a to vydávať len pôvodnú slovenskú literatúru,odbornú a poľovnícku beletriu. Knižky s poľovníckou tématikou vydané v posledných rokoch majú rôznu úroveň, no čo do obsahu, štylistiky a celkového vzhľadu, môžeme konštatovať, že počet autorov zaoberajúcich sa touto problematikou sa neustále rozrastá. Nielen do počtu. Rastie aj počet tých autorov, ktorí sa neuspokojili len s jedným titulom. Doteraz sa na odbornej poľovníckej literatúre podieľalo vyše 60 autorov a bolo vydaných 133 titulov. Ešte oveľa viac autorov, až 91 vydalo knižne svoje poľovnícke príbehy až v 254 tituloch. Treba povedať, že kým do roku 1989 boli knižné tituly s poľovníckou tematikou vydávané v niekoľko tisícových nákladov, v súčasnosti je náklad jedného titulu maximálne 2000 kusov.
V poľovníckej kynológii sme zaznamenali prvý veľký úspech, keď v roku 1963 FCI uznala slovenského kopova, ako duriča za naše národné plemeno. Podobný úspech sa dosiahol o dvadsať rokov neskôr. V roku 1983 FCI uznala ako plemeno slovenského hrubosrstého stavača. Ďalšie plemeno so skupiny duričov tatranský durič je uznané iba na Slovensku.
Poľovnícke združenia
Jedným zo spolkov v Trakoviciach, ktorý združuje občanov, je aj Poľovnícke združenie Dudváh Trakovice. V súčasnom období má poľovnícke združenie 17 členov, ktorých vedie päťčlenný výbor. Súčasná činnosť poľovníckeho združenia je zameraná najmä na ochranu a zveľaďovanie stavov poľovnej zveri, ktorá sa v našom revíri vyskytuje. Svoju starostlivosť venuje najmä zajačej, srnčej a bažantej zveri. Zároveň sa usiluje o návrat jarabice poľnej do tohto revíru. Nie vždy sa to však darí.
tags: #polovnictvo #vcera #a #dnes