Tour de France sa od roku 1903 jazdí každoročne, výnimkou boli iba roky počas trvania prvej a druhej svetovej vojny. Preteky patria k najočakávanejším a najsledovanejším športovým podujatiam roka.
História a opis
Pritom vznikli pomerne kuriózne - v roku 1903 boli pôvodne iba propagačnými pretekmi novín L’Auto, ktoré vďaka nim chceli zvýšiť svoj predaj. Najväčším vtedajším konkurentom denníka L’Auto boli noviny Le Vélo, ktoré organizovali preteky Paríž - Brest - Paríž. Úspech Tour bol ale omnoho väčší. Zatiaľ čo L’Auto sa v 50. rokoch 20. storočia premenovalo na L’Équipe, ktoré v súčasnosti patrí k najprestížnejším športovým novinám sveta, Le Vélo stratilo na úkor svojho konkurenta čitateľov a už v roku 1904 zaniklo.
Aj farba dresu, ktorý si od roku 1919 oblieka vedúci pretekár a ktorý je symbolom Tour de France a jednou z najvýznamnejších športových trofejí, bola odvodená od periodika L'Auto. Jeho titulná strana totiž vychádzala v žltej farbe.
Hoci v súčasnosti sa môžu cyklisti vďaka špičkovým podmienkam či veľkému počtu ľudí v tímoch sústrediť iba na svoj výkon, v počiatkoch museli byť aj zdatnými mechanikmi. Pravidlá prvého ročníka boli prísne a prísť do cieľa sa rovnalo hrdinstvu. Najdlhšia etapa merala až 471 kilometrov, pretekári počas nej strávili na bicykli zhruba osemnásť hodín. Veľká časť etáp sa uskutočňovala v nočných hodinách. Jazdci vyrazili na trať popoludní, najrýchlejší z nich sa v cieli objavovali až ráno.
Po čase im však zakázali súťažiť v noci. Dôvod bol prostý - mnohí z nich podvádzali a rozhodcovia ich pre tmu nemohli odhaliť.
Prečítajte si tiež: Svetový pohár v biatlone
Pretekári museli mať znalosti, ako si opraviť bicykel. Organizátori totiž stanovili, že každý z nich musel absolvovať Tour de France iba na jednom bicykli, pričom nemohol prijať žiadnu cudziu pomoc. Každé poškodenie si tak bol nútený opraviť sám.
Historicky prvým víťazom Tour de France sa stal domáci Maurice Garin. Celkovo 2428 kilometrov rozdelených do šiestich etáp absolvoval priemernou rýchlosťou 25,68 km/h a dodnes drží rekord, ktorý už zrejme nikto neprekoná - pred druhým Lucienom Pothierom mal v celkovej klasifikácii takmer trojhodinový náskok (2:59:21 h). Pre doplnenie, do cieľa prišlo zo šesťdesiatich cyklistov iba dvadsaťjeden. Posledný z nich, Arséne Millocheau, stratil na víťaza takmer 65 hodín.
Tour de France mala byť odjakživa previerkou ľudských síl a vôle. „Ideálna Tour by mala byť taká, počas ktorej by prišiel do cieľa iba jeden pretekár,“ vyhlásil Henri Desgrange, editor L’Auto a prvý organizátor slávnych pretekov. Od roku 1910 sa preto začalo pretekať v extrémnych nadmorských výškach.
Na sťažnosti pretekárov, ktorí označovali etapy za neúnosne náročné, reagovali organizátori svojsky - profil etáp nespravili jednoduchším, ale na trať vyslali vozidlo, ktoré malo voziť cyklistov, ktorí sa vzdali. Neraz sa stávalo, že pretekári pri náročných stúpaniach zosadli z bicykla a tlačili ho až na vrchol.
V súčasnosti sú kopcovité etapy neodmysliteľnou súčasťou Tour. Spolu s individuálnymi časovkami zvyknú rozhodovať o celkovom víťazovi.
Prečítajte si tiež: Keď beh pomáha prekonať zlomené srdce
Dôležitú úlohu zvyknú pri cyklistických pretekoch zohrávať aj fanúšikovia. V mnohých prípadoch ale negatívnu. Počas prvých ročníkov pomáhali svojim favoritom tým, že škodili súperom - sypali im na cestu ostré predmety, schválne sa im postavili do cesty, niektorých dokonca fyzicky napadli.
Nátlak na cyklistov však vedeli vyvinúť aj politici. Celosvetový význam Tour potvrdzuje príbeh z roku 1948. Taliansky cyklista Gino Bartali, víťaz Tour de France 1938, po dvanástej etape strácal na lídra viac ako 21 minút a uvažoval nad odstúpením.
Bartalimu mal ale zavolať taliansky premiér Alcide De Gasperi a požiadať ho, aby naďalej bojoval. V Taliansku totiž v tom čase zastrelili vodcu komunistickej strany Palmira Togliattiho a krajine hrozila občianska vojna. De Gasperi sa domnieval, že úspech Bartaliho by mohol ľud upokojiť.
Bartali ho počúvol, rozhodol sa pokračovať a napokon Tour vyhral. Nadšenie Talianov bolo také veľké, že sa politické spory zmiernili.
„Povedať, že občiansku vojnu vyvrátilo víťazstvo na Tour de France, je neprimerané. Je však nepopierateľné, Bartali zmiernil napätie,“ priznal bývalý premiér krajiny Giulio Andreotti.
Prečítajte si tiež: Slovenskí Streleckí Olympionici
Dopingové škandály
S Tour de France sú tiež odjakživa späté dopingové prípady. Tie sú súčasťou Tour prakticky už od prvého ročníka v roku 1903. Dôvodom však nebolo zlepšenie výkonu. Jazdci užívali alkohol a éter, aby utlmili veľkú bolesť.
Suverénne najznámejším dopingovým hriešnikom je Američan Lance Armstrong. Jeho príbeh bol pritom spočiatku fascinujúci. V roku 1996 mu diagnostikovali rakovinu semenníkov posledného stupňa, ktorá sa rozširovala do brucha, pľúc a mozgu. Lekári mu dávali iba 40-percentnú šancu na prežitie.
Armstrong sa však vyliečil a v rokoch 1999 až 2005 sa stal sedemkrát za sebou víťazom celkovej klasifikácie Tour. Bol hrdinom, vzorom, inšpiráciou. Založil aj vlastnú nadáciu na výskum proti rakovine. Jeho víťazstvá však boli dlhé roky spochybňované.
V roku 2012 mu UCI pre porušenie antidopingových pravidiel odňala všetky tituly z Tour a o pár mesiacov neskôr sa v televíznej šou Oprah Winfreyovej priznal k užívaniu dopingu.
„Nikdy som sa necítil byť vinný - strašidelné. Nikdy som sa kvôli tomu necítil zle - strašidelnejšie. Nemal som pocit, že som podvádzal - najstrašidelnejšie,“ priznal.
Medzi najznámejších dopingových hriešnikov patria aj Alberto Contador či Floyd Landis.
Slovenskí fanúšikovia si však zrejme spomínajú aj na meno Stefana Schumachera. Počas kráľovskej sedemnástej etapy v roku 2008 bol spoločne v úniku s Petrom Velitsom.
Slovák sa ho pri stúpaní na Col de la Croix de Fer dokázal zbaviť napriek tomu, že nemecký cyklista počas Tour dopoval.
Víťazi Tour de France
Stále zostáva posledný Francúz, ktorý vyhral Tour de France, tvrdí päť celkových víťazstiev medzi 1978 a 1985Hinaultova prezývka odráža nielen jeho ....
Tu je tabuľka víťazov Tour de France:
| Rok | Víťaz | Krajina | Tím/Sponzor |
|---|---|---|---|
| 1903 | Maurice Garin | Francúzsko | Le Francaise |
| 1904 | Henri Cornet (pôvodne Maurice Garin) | Francúzsko | Conte |
| 1905 | Louis Trousselier | Francúzsko | Peugeot-Wolber |
| 1906 | René Pottier | Francúzsko | Peugeot-Wolber |
| 1907 | Lucien Petit-Breton | Francúzsko | Peugeot-Wolber |
| 1908 | Lucien Petit-Breton | Francúzsko | Peugeot-Wolber |
| 1909 | Francois Faber | Luxembursko | Alcyon-Dunlop |
| 1910 | Octave Lapize | Francúzsko | Alcyon-Dunlop |
| 1911 | Gustave Garrigou | Francúzsko | Alcyon-Dunlop |
| 1912 | Odile Defraye | Belgicko | Alcyon-Dunlop |
| 1913 | Philippe Thys | Belgicko | Peugeot-Wolber |
| 1914 | Philippe Thys | Belgicko | Peugeot-Wolber |
| 1915-1918 | Preteky sa nekonali | ||
| 1919 | Firmin Lambot | Belgicko | La Sportive |
| 1920 | Philippe Thys | Belgicko | La Sportive |