Námorné operácie druhej svetovej vojny sú pre nás ako obyvateľov vnútrozemskej krajiny síce na jednej strane vzdialenejšie, ale na druhej možno svojím iným dramatickým aspektom príťažlivejšie ako pozemné boje, ktoré dobre poznáme aj z našej vlastnej histórie.
Nemecké ponorky v bitke o Atlantik
Britský premiér Winston Churchill vyhlásil, že hrozba nemeckých ponoriek bola jedinou vecou, ktorá ho počas vojny skutočne desila.
Víťazstvo nemeckých ponoriek v bitke o Atlantik mohlo zvrátiť priebeh celej vojny - za to, že sa tak nakoniec nestalo, vďačíme do veľkej miery práve hrdinstvu a odhodlaniu posádok eskortných lodí.
To by však samo osebe nestačilo.
Znovuzavedenie konvojového systému, ktorý sa osvedčil už v prvej svetovej vojne, vylepšené protiponorkové zbrane (ako napr. vrhač hlbinných bômb, známy po názvom „ježko“), nové technické zariadenia (sonar a radar), a hlavne prelomenie nemeckého šifrovacieho kódu (Enigma), ktorý umožnil Spojencom „čítať“ plány nepriateľa, nakoniec spoločne prispeli k zastaveniu tejto hrozby.
Prečítajte si tiež: Obchodné údaje Luk Oil Ružomberok
Na začiatku druhej svetovej vojny nemecké ponorky potápali väčší počet spojeneckých obchodných lodí, ako boli britské lodenice schopné v tom čase postaviť.
Vstup USA do vojny priniesol nielen navýšenie počtu obchodných lodí a masovú priemyselnú výrobu lodí „na kľúč“ (v rokoch 1941 - 1945 bolo vyrobených vyše 2 700 lodí typu Liberty pri priemernom čase stavby jednej lode za 42 dní), ale aj značné množstvo eskortných lodí, ktoré mohli chrániť konvoje prepravujúce životne dôležitý vojenský materiál.
Z 1 151 nemeckých ponoriek zaradených do služby počas éry Tretej ríše vyplávalo 863 na aktívnu bojovú plavbu a 754 sa potopilo, čo predstavuje 89% straty.
Len v Atlantiku sa potopilo 458 nemeckých ponoriek.
Z 39 tisíc mužov, ktorí na nich počas vojny slúžilo, ich zahynulo 28 730 (73 %).
Prečítajte si tiež: Zbrane a strelivo v Nitre: Registrácia
Tieto obrovské straty na životoch sú, samozrejme, spôsobené charakterom ponorkovej zbrane.
Pokiaľ bola ponorka zničená výbuchom hlbinnej nálože, šancu prežiť nemal nikto.
Aby sme túto štatistiku zavŕšili aj z druhej strany, poznamenajme, že z odhadovaných 75 tisíc námorníkov slúžiacich na potopených spojeneckých obchodných lodiach ich zahynulo približne 32 tisíc.
Nemecké ponorky potopili počas celej vojny celkom okolo 2 900 lodí s objemom asi 14 miliónov ton.
Podrobnosti o nemeckých ponorkách
V knihe Gordona Williamsona, ktorý sa histórii nemeckých ponoriek venuje dlhodobejšie a publikoval na túto tému už niekoľko kníh a článkov, sa čitateľ okrem takýchto štatistík dozvie aj množstvo ďalších informácií o konštrukcii a vývoji nemeckých ponoriek, eskortných torpédoborcov a ďalších kľúčových typov eskortných lodí (fregaty, šalupy, korvety).
Prečítajte si tiež: Slovenský register poľovníckych združení
80-stranová kniha je nabitá množstvom prehľadne usporiadaných faktografických údajov sprevádzaných bohatou fotografickou dokumentáciou a - čím sú „ospreyovky“ hlavne výnimočné - tiež množstvom farebných ilustrácií (trojstranné pohľady na jednotlivé typy lodí, kresby zbraní, umelecké rekonštrukcie jednotlivých dramatických epizód, dokonca rozfázovaný pohľad periskopom na útok na obchodnú loď), ktorých autormi sú výtvarníci Lee James Ray a Howard Gerrard.
Lietadlové lode v Pacifiku
Pokiaľ v Atlantiku - hlavnom námornom európskom bojisku - dominovali predovšetkým ponorky a boj proti nim, na druhej strane sveta - v Pacifiku - hrali od začiatku najvýznamnejšiu úlohu lietadlové lode.
V plnej miere to ukázal už prvý japonský útok na hlavnú americkú vojenskú základňu v Tichomorí - Pearl Harbor.
Bol to zväz japonských lietadlových lodí, ktorý úder uštedril, a boli to americké lietadlové lode, ktoré mu šťastne unikli, aby mohli už v priebehu nasledujúceho roka 1942 v sérii štyroch stretnutí otočiť priebeh vojny.
Z nich vyniká predovšetkým to druhé pri atole Midway začiatkom júna, ktorého význam možno bezpochyby prirovnať k takým dejinným námorným bitkám, ako boli tie pri Salamíne, Lepante či pri Trafalgare.
Tieto štyri stretnutia, konkrétne bitky v Koralovom mori (4. - 8. mája 1942), pri Midway (4. - 7. júna 1942), pri východných Šalamúnových ostrovoch (24. - 25. augusta 1942) a pri ostrovoch Santa Cruz (25. - 27. Jemu sú potom prispôsobené aj ďalšie kapitoly, rovnako ako v predošlom prípade útlej knihy (80 strán).
Čitatelia sa dozvedia podrobnosti o konštrukcii amerických i japonských lietadlových lodí, o ich takticko-technických dispozíciách, o typoch lietadiel na nich používaných, ale aj o letcoch, ktorí z nich často leteli v ústrety vlastnej smrti, o ďalších členoch ich početných posádok (pri veľkých lietadlových lodiach zväčša okolo 2 000 mužov), ale i o veliteľoch, ktorí týmto zvláštnym lodiam velili (svoje medailóniky tu majú admiráli Fletcher a Nagumo).
Podstatnú časť knihy tvorí rozbor spomínaných štyroch bitiek, ich vyhodnotenie a analýza.
Autorove závery budú pre niekoho možno prekvapujúce.
Vyzdvihuje schopnosť Japoncov pružne sa prispôsobiť a rýchlo sa poučiť z vlastných chýb, ako napr. po bitke pri Midway, keď zlepšili svoje metódy prieskumu a už nikdy sa nenechali tak zaskočiť (pravdaže, druhá vec je, že už im to aj tak veľmi nepomohlo, pretože strategickú iniciatívu prevzali Američania).
Japonci tiež predbehli Američanov v sústredení leteckých skupín, resp. lietadlových lodí do jednej skupiny, čím znásobili ich údernú silu.
Američania oproti tomu až do konca roku 1942 trvali na oddelení jednotlivých lietadlových lodí do samostatných skupín, aby ich tak lepšie chránili.
Táto koncepcia sa však ukázala ako nesprávna, pretože rozdrobením síl prišli o výhodu spojenej stíhacej ochrany a protilietadlovej paľby ďalších eskortných lodí.
Aj v tejto knihe je viac ako rovnocenným partnerom textu bohatý fotografický a ilustračný materiál.
Čitateľ v nej tak nájde farebné trojpohľady na vybrané lietadlové lode, bokorysy palubných amerických a japonských lietadiel či kresby delostreleckej výzbroje inštalovanej na lietadlových lodiach.
Preklad do češtiny opäť zaobstaral Jaroslav Hrbek.
Autorom tejto, ako i nasledujúcej knihy je Mark Stille, americký fregatný kapitán vo výslužbe, ktorý počas aktívnej kariéry slúžil ako spravodajský dôstojník práve na lietadlových lodiach amerického námorníctva.
Krížniky v bojoch o Guadalcanal
Na tichomorskom bojisku druhej svetovej vojny ale nebojovali len zväzy lietadlových lodí.
Jedny z najťažších a najtvrdších námorných bojov vybojovali hladinové sily oboch znepriatelených síl počas bitky o ostrov Guadalcanal.
Ten sa stal javiskom prvej americkej ofenzívy, začatej presne na deň po ôsmich mesiacoch od prekvapujúceho útoku na Pearl Harbor.
Z piatich veľkých námorných stretnutí, ktoré sprevádzali celú guadalcanalskú kampaň, vybojovali krížnikové operačné zväzy dve bitky.
Tieto dve bitky (pri ostrove Savo 9. augusta 1942 a pri myse Esperance v noci z 11. na 12.
Krížnikové sily oboch štátov boli pred vojnou vyrovnané (po 18 ťažkých krížnikov), Američania však mali časť svojho vojnového loďstva viazaného aj v Atlantiku.
Prvá z rozoberaných bitiek - pri ostrove Savo - bola najhoršou porážkou, akú kedy hladinové loďstvo Spojených štátov na mori utrpelo.
Japonci im v brilantne uskutočnenom nočnom útoku potopili štyri krížniky (jeden z nich bol austrálsky, nie dva - ako je mylne uvedené na str.
Moment prekvapenia a dezorganizované spojenecké velenie však už Japoncom nepomohli v druhej opisovanej bitke pri myse Esperance.
Autor Mark Stille sa aj v tejto knihe drží štandardizovanej schémy typickej pre túto edíciu.
Postupne rozoberá konštrukciu a vývoj krížnikov oboch štátov, takticko-technické údaje jednotlivých tried, ale aj bojové doktríny (Japonci sa napríklad vyslovene špecializovali na nočný boj) a celkovú strategickú situáciu.
Podobne ako v predchádzajúcich knihách, aj v tejto je množstvo fotografií a kresieb, ktoré text bohato ilustrujú.
Autormi ilustrácií sú Howard Gerrard a Paul Wright.
A ako teda vychádza porovnanie japonských a amerických krížnikov podľa autora tejto knihy?
Japonci stavali konštrukčne lepšie lode, ich posádky boli vycvičenejšie a zohratejšie a výborne zvládnutá taktika nočného boja sa zo začiatku (a kým Spojenci nezačali používať radar) ukázala ako veľká výhoda.
Mali však menší akčný rádius a boli zraniteľné pred útokom zhora (viac-menej týmto spôsobom bolo potopených 10 zo 16 ťažkých krížnikov, o ktoré Japonci počas vojny prišli).
Ako som už spomenul, knihy tejto edície sú písané podľa určenej schémy a majú obmedzený rozsah.
To spolu s bohatým ilustračným materiálom značne determinuje autorské možnosti a napriek skutočne prehľadnému a faktmi nabitému usporiadaniu bude musieť prípadný záujemca o túto oblasť dejín pre hlbšie a podrobnejšie informácie určite siahnuť aj po ďalšej literatúre.
Nebude pritom pátrať príliš dlho.