Fanúšikovia vojnových filmov z obdobia druhej svetovej vojny dokážu bojujúce strany rozoznať nielen podľa typických uniforiem vojakov Červenej armády či ozbrojených síl nacistického Nemecka. Jasnú orientáciu im ponúkajú aj vzhľad a konštrukcia automatických zbraní. Z filmov si pamätáme, že zo špaginov strieľali ruskí vojaci alebo ho vidieť aj v snímkach o slovenských partizánoch. Používal ho aj hlavný hrdina legendárneho filmu Kapitán Dabač," konštatoval historik.
Fedor Vasilievič Tokarev
Fedor Vasilievič Tokarev, sovietsky dizajnér, ktorý vytvoril asi 150 modelov ručných zbraní, sa narodil 14. júna. V roku 1891 bol vyslaný k 12. Po absolvovaní kozáckej kadetskej školy v roku 1900 bol povýšený do hodnosti korneta a bol vymenovaný za šéfa zbraní v 12. kozáckom pluku. V rokoch 1908-1914. bol pridelený do Sestroretského zbrojného závodu. Počas prvej svetovej vojny, od augusta 1914 do januára 1916, bol v aktívnej armáde.
Pôsobil ako plukovnícky pokladník, potom - veliteľ stovky 29. V lete 1919 bol poslaný do Iževska, aby obnovil Iževskú zbrojovku (dnes súčasť koncernu Kalašnikov), zničenú v bojoch medzi robotníckou a roľníckou červenou armádou a ruskou armádou admirála Kolčaka. Napriek tomu, že sa v závode podarilo rýchlo etablovať výrobu pušiek Mosin, kvalita výrobkov bola nižšia ako v predrevolučných exemplároch. Tokarev bol uväznený a 30. V roku 1943 bol zo zdravotných dôvodov preložený do Moskvy do OKB-16 kde viedol špeciálne laboratórium. V roku 1946 prešiel na administratívne práce. Neskôr Fedor žil v Moskve. Zomrel 7. mája. Bol Hrdina práce (1928), Hrdina socialistickej práce (1940), laureát Stalinovej ceny, 1. Mal ceny Ruskej ríše - Rád svätého Vladimíra IV., Rád svätého Stanislava II. , Rád sv. Anny III. , rád svätého Stanislava III. , Rád sv. Anny IV.
Samonabíjacia pištoľ TT (“Tula, Tokarev”, 1930)
Jeho najslávnejšia a zároveň prvá samonabíjacia pištoľ vo výzbroji ruskej armády. Presne pred 90 rokmi, 13. februára roku 1931, Revolučná vojenská rada ZSSR nariadila Tulskému zbrojnému závodu vyrobiť prvých tisíc kusov nových pištolí Tokarev. V druhej polovici 20. rokov 20. storočia. Prvé prototypy boli vyrobené do roku 1930. “Vychádzal z konštrukcie Johna Browninga. TT sa nesporne podobá Coltu vz. 1903 a jeho konštrukcia v mnohom opakuje Colt vz. 1911. Avšak prevažná väčšina moderných pištolí kopíruje tak či onak pištoľ Browning. Američan bol predsa priekopníkom, našiel optimálne riešenia, ktoré sú doteraz aktuálne. TT mal “bojový krst” v bojoch pri Chalchyn gole a na jazere Chasan koncom 30. rokov. Výroba pištolí TT bola zastavená v roku 1952. Celkovo bolo v ZSSR vyrobených cez 1,7 miliónov kusov tejto zbrane. Ako osobná zbraň sa užívala v ozbrojených silách ešte asi desať rokov, a v polícii - až do polovice 70.
Pištoľ TT33 Tokarev je zjednodušenou verziou pôvodnej TT30. Konštrukčne je pištoľ odvodená od amerického modelu Colt 1911 a Browning 1900, pričom TT33 je oproti svojmu vzoru značne zjednodušená a chýbajú jej mnohé bezpečnostné prvky. Pištoľ TT33 bola oveľa lepšia než jej predchodca - revolver, no rozhodne nepatrí k najlepším pištoliam svojej doby. Od roku 1933 do roku 1945 sa vyrobilo zhruba 2 milióny kusov. Zbraň bola známa svojou jednoduchosťou a spoľahlivosťou. Zbraň má jednočinnú spúšť, to znamená, že pred prvým výstrelom musí byť kladivo ručne natiahnuté (podobne ako pri revolveri) alebo je kladivo natiahnuté pohybom záveru dozadu. Zaujímavosťou je že TT33 má celý spúšťový mechanizmus spojený do jedného odnímateľného celku, čo veľmi uľahčovalo poľné opravy.
Prečítajte si tiež: Kord: Technické špecifikácie
Samopal PPŠ-41 (Pistolet pulemjot Špagina)
PPŠ-41 známy tiež ako "Špagin" bol sovietsky samopal používaný predovšetkým v druhej svetovej vojne, a v Kórei. Na snímke ruský samopal z II. svetovej vojny PPŠ-41 prezývaný Špagin. Samopal pochádza zo zbierok Vojenského historického múzea vo Svidníku, organizačnej súčasti Vojenského historického ústavu (VHÚ). Svidník 9. Ruský samopal PPŠ-41 navrhol konštruktér Georgij S. Špagin a od roku 1940 do roku 1947 sa ich vyrobilo viac ako päť miliónov kusov.
V dobe vpádu Nemcov do ZSSR bol rozšírený samopal PPD-40. Avšak onedlho sa hľadal menej náročný samopal na výrobu, ktorý by tiež pouíval strelivo 7,62 x 25 Tokarev. Puzdro záveru rovnako prechádzalo do plášťa hlavne s veľkými otvormi, na chladenie hlavne. Samopal mal dynamický záver a s bubnovým zásobníkom na 71 nábojov vážil 5,54 kg. Výraznou výhodou zbrane bola aj jej jednoduchá konštrukcia a výroba, pri ktorej sa používal lacný materiál ako kovové výlisky, či na polovicu rozrezané hlavne pušiek Mosin-Nagant, ktorých bolo všade dosť. Vďaka tomu ho bolo možné vyrábať aj v civilných závodoch len s minimálnou úpravou strojov. Do roku 1947 sa ich vyrobilo vyše 5 000 000 kusov. Automat s nabitým bubnovým zásobníkom, ktorý mal kapacitu 71 nábojov, vážil asi 5,5 kilogramu. Okrem toho však mohol mať aj segmentový zásobník s 35 nábojmi.
Špaginmi boli vyzbrojené celé samopalnícke jednotky. Tieto sa stali základom úderných armád, ktoré podporovali sovietske tankové jednotky. Medzi jednotkami na východnom fronte sa stala zbraň čoskoro veľmi populárna, najmä vďaka nízkym nárokom na obsluhu. Zbraň bola veľmi populárna aj medzi nemeckými jednotkami, ktoré ju s obľubou používali. Samopal PPŠ-41 nazývaný Špagin, ktorého konštrukcia je veľmi jednoduchá a odolná, je známy svojou odolnosťou a spoľahlivosťou. Počas druhej svetovej vojny bol najpočetnejším samopalom v sovietskej armáde. Jednou z mála nevýhod tejto zbrane je pomerne ťažký a menej spoľahlivý bubnový zásobník, ktorý sa zložito nabíja, čo ale vyriešil príchod spoľahlivých a jednoduchých segmentových zásobníkov v neskorších fázach vojny.
Nemecká armáda používala ľahší automat MP 40 s dlhým zásobníkom na 32 nábojov, ktorý vážil 4,7 kilogramu. V roku 1938 ho navrhol Nemec Heinrich Vollmer a do konca roka 1945 ich vyrobili asi milión kusov. "Nemecký samopal bol síce ľahší, ale z hľadiska taktiky mal nevýhodu oproti ruskému automatu. Ruský samopal mal síce viac nábojov a lepšiu konštrukciu, ale často sa stávalo, že sa zasekol náboj v bubnovom zásobníku a vojak to nevedel na mieste a rýchlo vyriešiť. Tu je aj odpoveď na to, prečo sa napríklad na bojiskách po vojne našlo mnoho zásobníkov plných nábojov.
Nemenej obľúbený bol aj medzi vojakmi nemeckej armády, ktorý využili každú príležitosť aby sa ho zmocnili, v nemeckej armáde si samopal vyslúžil prezývku „Ivan“. Špagin sa vyrábal od konca roku 1940 a do konca vojny bolo vyrobených približne 5 miliónov kusov.
Prečítajte si tiež: Samopaly Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne
Technické parametre vybraných zbraní
| Zbraň | Dĺžka | Dĺžka hlavne | Hmotnosť | Účinný dostrel |
|---|---|---|---|---|
| PPŠ-41 (Špagin) | 828 mm | 265 mm | 5,4 kg | cca. 150 m |
| PPS-43 (Sudajev) | 820 mm / 615 mm | 243 mm | 3,04 kg | cca. 150 m |
| DP28 | 1270 mm | 604 mm | 9,12 kg | cca. 800 m |
| SVT-40 | 1226 mm | 625 mm | 3,85 kg | cca. 800 m |
| SG-43 Gorjunov | 1120 mm | 719 mm | 13,6 kg / 40,4 kg (s podstavcom) | cca. 800 m |
| Mosin-Nagant M91/30 | 1232 mm | 730 mm | 4,05 kg | cca. 800 m |
Ďalšie sovietske zbrane z obdobia druhej svetovej vojny
Počas druhej svetovej vojny boli okrem Špagina používané aj ďalšie zbrane, ako napríklad:
- Opakovacia puška Mosin-Nagant M91/30
- Samopal PPS-43 Sudajev
- Ľahký pechotný guľomet DP28
- Samonabíjacia puška SVT-40
- Guľomet SG-43 Gorjunov
Opakovacia puška Mosin-Nagant M91/30
Jedná sa o jednu z najznámejších verzií pušky typu Mosin. Model 91/30 je modernizovaným pokračovateľom pôvodnej verzie Mosin-Nagant M1891. Tento model vznikol v tridsiatych rokoch a puška bola používaná v medzivojnovom období, počas Rusko-Fínskej vojny, celú druhú svetovú vojnu a aj v povojnovom období. Koncom tridsiatych rokov sa začala vyrábať kompaktnejšia verzia- karabína Mosin M38 a neskôr v roku 1944 aj karabína Mosin M44, tieto nahradili vo výrobe model 91/30, ten sa však používal naďalej, často ako zbraň pre ostreľovačov v kombinácii s puškohľadom.
Experimentálnou úpravou zbraň prešla v roku 1943 kedy bol vyvinutý model 91/30/43 - verzia so zabudovaným bodákom (z tohto experimentu nakoniec vzišla karabína M44). Puška má fixnú nábojovú schránku s kapacitou 5 nábojov kalibru 7,62 x 54 mm. Puška Mosin-Nagant 91/30 je známa svojou jednoduchosťou, spoľahlivosťou a odolnosťou voči znečisteniu.
Samopal PPS-43 Sudajev
História samopalu PPS-43 Sudajev je pomerne zaujímavá, vznikol ako núdzová zbraň v obliehanom meste Leningrad v roku 1942 pod označením PPS-42. Koncept bol natoľko úspešný, že po dodatočných úpravách dostal označenie PPS-43 a dostal sa do masovej výroby. Sudajev bol medzi sovietskymi vojakmi veľmi obľúbený, bol ľahší, jednoduchší a ešte spoľahlivejší než legendárny PPŠ-41. Sudajev sa tiež vyznačuje sklopnou opierkou(podobne ako MP 40). PPS-43 sa vyrábal od roku 1943 až konca vojny a potom v rôznych verziách aj v povojnovom období, pričom vyrobených bolo asi 2 000 000 kusov.
Ľahký pechotný guľomet DP28
Ľahký pechotný guľomet DP28 vznikol ako modernizovaná verzia guľometu DP-27. Guľomet je typický svojím odnímateľným zásobníkom v tvare taniera s kapacitou 47 nábojov kalibru 7,62X54mm Tento guľomet nepatril k najlepším svojej doby, nakoľko jeho zásobníky boli nepraktické, náchylné na zaseknutie pričom ich nabíjanie bolo zdĺhavé a jeho palebná sila sa nemohla vyrovnať nemeckým náprotivkom. Nespornou výhodou tejto zbrane bola aj relatívne nízka výrobná cena spojená s jednoduchosťou, vďaka čomu bol guľomet veľmi vhodný na masovú výrobu.
Prečítajte si tiež: O ruských plemenách psov
Samonabíjacia puška SVT-40
Puška vznikla ako výsledok dlhoročného vývoja, ktorý trval od tridsiatych rokov. Puška SVT-40 mala vo výzbroji úplne nahradiť pušky Mosin, čo sa však nikdy nepodarilo. Vyrábala sa od roku 1940 do roku 1945 a vyrobených bolo celkovo takmer 2 milióny kusov.
Guľomet SG-43 Gorjunov
Guľomet SG-43 Gorjunov vznikol ako moderná náhrada za guľomet Maxim model 1910, ktorý bol zastaraný, zložitý, drahý a ťažký. Guľomet Gorjunov bol známy svojou jednoduchosťou a spoľahlivosťou, vyrábal sa vo viacerých verziách od roku 1943 až do neskorých šesťdesiatych rokov. Guľomet je zásobovaný nábojovým pásom a nábojmi kalibru 7,62X54mm. Gorjunov si po vzore svojho predchodcu ponechal staromódny podstavec na kolieskach a čelný štít.