Šach je stolová hra pre dvoch hráčov, ktorá sa v dnešnej súťažnej podobe považuje aj za odvetvie športu. Moderná forma šachu vznikla v 15. storočí v južnej Európe úpravou perzskej šachovej hry šatrandž, nástupcu starej indickej hry čaturanga.
História šachu
Historické bádania dokazujú, že šach pôvodne nemal terajšiu formu. Jeho pôvod pravdepodobne siaha do starovekej Indie. Staroindické rukopisy spomínajú hru nazývanú v sanskritskom jazyku čaturanga, čo znamenalo štvorstranný. Symbolicky to vyjadrovalo štyri druhy indického vojska: slony, vozy, jazdcov a pešiakov. Ich veliteľom bol kráľ. Na hre sa zúčastňovali štyria hráči, každý bojoval proti každému. Farba kameňov bola čierna, žltá, červená a zelená, ťahy sa určovali vrhnutím kocky. Asi v 4.- 6. storočí n.l. sa šach dostal do Perzie.
V prvej polovici 7. storočia si Arabi podrobili Perzskú ríšu, a okrem iného pozdvihli hru, zvanú vtedy šatrandž (hrali ju už len dvaja súperi) na veľmi vysokú úroveň. Do Európy sa šach dostal tromi prúdmi: cez severnú Afriku do Španielska okupáciou Maurov (asi v 9. storočí). Z 11. storočia pochádzajú prvé historické doklady o šachu na našom území.
Roku 1497 vyšla tlačou prvá šachová učebnica Španiela J. R. Lucenu. V 18. storočí šach už nebol len privilégiom feudálnych kruhov. V rokoch 1726-1795 žil F. A. D. Danican nazývaný Philidor. Bol prvým praktikom a teoretikom v „šachovom novoveku”. Tento Francúz svojou knihou L’Analyse du Jeu des Échecs (Rozbor šachovej hry) udal smer ďalšiemu vývoju šachu na pozičných princípoch. Roku 1886 bol odohraný prvý oficiálny zápas o titul majstra sveta medzi W. Steinitzom a najúspešnejším turnajovým hráčom tých čias J. H. Zukertortom. Zvíťazil W. Steinitz. Roku 1924 bola v Paríži založená Medzinárodná šachová federácia (FIDE).
Základné pravidlá šachu
Šach sa hrajú na šachovnici, štvorcovej doske rozdelenej na 8×8 polí striedavo čiernych a bielych. Každý hráč má na začiatku hry celkom šestnásť kameňov šiestich druhov: kráľa, dámu, po dvoch vežiach, strelcoch a jazdcoch a osem pešiakov. Hráči, označovaní ako „biely“ a „čierny“ podľa farby kameňov, ktorými hrajú, striedavo vykonávajú ťahy, teda presuny kameňov po šachovnici. Cieľom hry je mat, také napadnutie súperovho kráľa, ktoré nemožno odvrátiť.
Prečítajte si tiež: Najlepší dvojhmotný zotrvačník
Šachová súprava
Šachovú súpravu tvorí šachovnica a dve sady kameňov - svetlých (nazývaných „biele“) a tmavých („čierne“). Šachovnica je štvorcová doska o veľkosti 8×8 polí, striedavo svetlých a tmavých (šachovou terminológiou „bielych“ a „čiernych“), ktorá počas hry leží medzi hráčmi na stole tak, že každý má v rohu po svojej pravej ruke biele pole.
Pohyb kameňov
Každý druh kameňov sa pohybuje iným spôsobom; všetky s výnimkou jazdca sa posúvajú priamou čiarou (po radoch, stĺpcoch alebo diagonálach) tak, že nesmú žiadny iný kameň „preskočiť“.
- Kráľ: Pohybuje sa o jedno pole v ľubovoľnom smere, priamo aj po diagonále.
- Dáma: Pohybuje sa po stĺpcoch, radoch alebo diagonálach o ľubovoľný počet polí.
- Veža: Pohybuje sa po radoch a stĺpcoch.
- Strelec: Pohybuje sa po diagonálach.
- Jazdec: Pohybuje sa skokmi v tvare písmena L (dve polia rovno a jedno stranou, respektíve jedno rovno a dve stranou) bez ohľadu na to, či stoja na medziľahlých poliach nejaké kamene.
- Pešiak: Posúva sa o jedno pole vpred, pokiaľ je toto pole neobsadené (zo základného postavenia sa môže posunúť aj o dve polia vpred, ak sú obe prázdne). Alebo môže brať súperov kameň, ktorý je na uhlopriečne susediacom poli pred pešiakom.
Pokiaľ hráč nejakým ťahom napadne súperovho kráľa, tzn. ťahá tak, že by budúcim ťahom mohol kráľa brať, hovoríme, že súperovi dal šach. Pokiaľ taká situácia nastane, súper je povinný hrať tak, aby túto hrozbu odvrátil. Pokiaľ však neexistuje žiadny taký ťah, ktorý by hrozbu brania kráľa odvrátil, znamená to mat, koniec hry, víťazstvo hráča, ktorý takto súperovho kráľa napadol. Hra končí víťazstvom aj v prípade, že sa druhý hráč vzdá.
Nerozhodný výsledok, remíza, môže nastať dohodou hráčov (jeden remízu ponúkne a druhý ju prijme) a ďalej v situácii pätu (hráč nie je v šachu, ale nemá k dispozícii žiadny dovolený ťah), trojitým opakovaním rovnakej pozície, redukciou počtu kameňov tak, že zvyšnými kamene už nemožno dosiahnuť matu, a napokon ak obaja hráči vykonali 50 po sebe nasledujúcich ťahov bez toho, aby pritom zobrali kameň súpera alebo ťahali pešiakom.
V súťažnom šachu je hra limitovaná časom, na meranie ktorého sa používajú šachové hodiny. Tie každému z hráčov meria čas samostatne v čase, keď je na ťahu a premýšľa. Hráč, ktorý prekročil stanovený čas, partiu prehráva, pokiaľ súper v tom čase ešte čas neprekročil a má na šachovnici dostatok síl umožňujúcich dať súperovi mat pri najhoršej možnej súperovej hre.
Prečítajte si tiež: Umenie v šachu
Pešiakové štruktúry
Pešiaci sú základným reťazcom v šachu. Sú to najslabšie figúry, ale zároveň je nemožné si predstaviť šach bez pešiakov, žiadna pozícia nemôže vyzerať “šachovo“ bez šachových reťazcov, ktoré sú častejšie nazývané “štruktúry“. Zložitosť pozície je tiež takmer vždy určená pešiakovým postavením obidvoch strán.
Pešiakové štruktúry bývajú veľmi rôzne, ale vnímame ich skôr zjednodušene ako celostné, súvislé alebo “narušené“. Posledné prinášajú najviac problémov, a najviac strategických či už taktických komplikácii.
Kompozičný šach
Kompozičný šach (tiež umelecký šach, problémový šach či skladobný šach) spočíva v tvorbe šachových kompozícií (tiež šachových problémov či skladieb), čo sú umelo vytvorené pozície, ku ktorým patrí určité zadanie (napr. „biely ťahá a dá mat v troch ťahoch“). Skladanie šachových problémov je považované za umenie, ktoré sa riadi množstvom pravidiel. V niektorých úlohách sa vyskytujú atypické figúry, prípadne neštandardné zadanie alebo neštandardné doplnkové pravidlá a pod. Takéto úlohy sú súhrnne označované ako exošach (predtým tiež „rozprávkový šach“). Kompozičný šach je zároveň aj športovým odvetvím, súťažiť sa dá ako v skladaní úloh, tak aj v ich riešení.
Wolfgang Kempelen a šachový automat
Okolo roku 1769 sa Slovensko prvý raz zapísalo do dejín šachu slávnym „šachovým automatom” zostrojeným vynálezcom Kempelenom. Prešporský rodák Wolfgang Kempelen patrí k najznámejším osobnostiam našich vedecko-technických tradícií. Zaradil sa k niekoľkým našim učencom uznaným aj v zahraničí. Legendou sa stal už počas svojho života ako tvorca slávneho prešporského Turka.
Kempelen so strojom cestoval po celej Európe. Po jeho smrti predal syn Karl šachový automat vynálezcovi metronomu J. N. Mältzelovi, ktorý s ním opäť precestoval celú Európu. Po jeho smrti automat skončil v Múzeu rarít v Philadelphii, USA, kde ho 5. 7. 1854 zničil požiar.
Prečítajte si tiež: Šampióni v šachu (1990)
Šach a technológie
Počítače kráľovskú hru premenili zásadným spôsobom. Okolo roku 1990 šachové programy síce existovali, ale hrali smiešne slabo. Vyhrávali s nimi aj amatérski hráči. V roku 1997 však už program Deep Blue dokázal poraziť Garriho Kasparova, úradujúceho majstra sveta.
V zápase o majstra sveta zatiaľ prekvapivo vedie Rus Sergej Karjakin. Vývoj, ktorým si prechádza šachová komunita, je v niečom však aj predobrazom vývoja celej spoločnosti. Spôsoby, ktorými dnes podvádzajú šachisti, budú za pár rokov inšpirovať napríklad študentov na skúškach či prijímacích pohovoroch. A tak ako sa dnes šachisti do veľkej miery spoliehajú na úsudok počítačových programov, sa možno v blízkej budúcnosti budeme na virtuálnych osobných asistentov či inú formu umelej inteligencie spoliehať my všetci.
Doping v šachu
Medzinárodná šachová federácia (FIDE) sa rozhodla prijať prísne antidopingové pravidlá až v roku 2002. Hlavným dôvod tohto kroku bol pritom marketingový: FIDE chcelo dostať šach na olympiádu a tak ho zviditeľniť. Dôvod je jednoduchý: v šachu doping v podobe, v akej ho poznáme napríklad z cyklistiky či atletiky, nijako výrazne nepomáha. Šach je intelektuálny šport a mať pri ňom výdatne okysličenú krv či extra výdrž je síce fajn, výsledok zápasu to však príliš neovplyvní. Šach preto pozná len jedinú formu dopingu: pomoc počítača.
Ak bude technologický pokrok pokračovať tak rýchlo ako doteraz, pre profesionálny šach to môže znamenať postupný zánik. Mikroslúchadlá, pod kožou implantované čipy: s tým treba počítať, a tak sa bude preverovať, či si niekto pri hre nedovolene nepomáha. Koľko hráčov však bude ochotných podstúpiť také ponižujúce kontroly?