V tomto roku si pamätníci pripomínajú dve výročia legendárneho cyklistu Vlastimila Ružičku. Bol by sa dožil 100 rokov (27. februára) a uplynulo 40 rokov od jeho smrti (29. marca).
Československým územím viedli preteky, ktoré svet významom i obrovským záujmom fanúšikov označoval za Tour de France Východu.
„Vlasto bol príjemný, sympatický, milý, veselý, kamarátsky človek a výborný cyklista. Nikdy si z ničoho nerobil ťažkú hlavu," charakterizuje ho iná cyklistická legenda, bývalý pretekár, tréner i funkcionár Kamil Haťapka, ktorý nedávno oslávil 93. narodeniny. Ružička zažil v živote veľa trápenia, ale vždy bol zdrojom dobrej nálady.
Detstvo a začiatky kariéry
Narodil sa v českom mestečku Louny. Otec bol motocyklový jazdec a na jedných pretekoch prišiel o život. Mama sa presťahovala so synom i s dcérou do Rače. Jeho detstvo sa odvtedy točilo okolo Pekla. V legendárnej račianskej krčmičke bola jeho mama výčapníčka. Odohrávalo sa v nej všetko podstatné, čo malého Vlasta zaujímalo.
Peklo pravidelne navštevoval aj Rafael Krampl, v tom čase najobletovanejší a najúspešnejší slovenský cyklista, ktorý zohral v Ružičkovom živote významnú úlohu. Krampl sa stal prvým Ružičkovým trénerom a zamestnal ho za pár šestákov aj vo svojej mechanickej dielni.
Prečítajte si tiež: Víťazi Miláno - San Remo
Keď mal Vlasto dvanásť, priviedol ho na jeho prvé preteky, ktoré štartovali - pred Peklom. „Tohto chlapca si dobre zapamätajte. Je to budúci šampión," vravel veľavýznamne na jar 1937. Učil ho cyklistickú abecedu. Neskôr už bol Vlasto samorast, jedinečný a originálny, ktorý sa nerád podriaďoval príkazom a zaužívaným postupom. Jazdil podľa vlastných nôt.
Druhá svetová vojna a povojnové obdobie
Kým však naplno rozbehol svoju kariéru, prišla druhá svetová vojna a na bicykel mu veľa času nezostávalo. Zapojil sa do ilegálnych protifašistických aktivít, skrýval sa pred Nemcami a napokon sa ocitol aj vo väzení. Zatkli ho v novembri 1944 a odsúdili za ukrývanie zbraní.
Už na začiatku roka 1944 vznikol nový cyklistický oddiel ŠK Železničiari (neskôr ho premenovali na Lokomotívu Bratislava) a po vojne udával dlhý čas tón v slovenskej cyklistike. Vstúpili doň všetci poprední jazdci vrátane Ružičku.
Aj neskôr mal od ideálnej cyklistickej postavy ďaleko. Pútal pozornosť už svojím zjavom. Bol subtílny, malý, ale nesmierne húževnatý, rýchly, odvážny. „Keď bol dojazd na štadióne, často na škvare, viacerí naši pretekári sa báli o fasádu. Vlasto nikdy.
„Spomínam si na jedno kritérium v centre Bratislavy, v okolí Hviezdoslavovho námestia. Vlasto krátko predtým ošetroval vinič a do mesta dobehol na štart v pumpkách, topánkach, s typickou baretkou na hlave, s bicyklom Expres, ktorý bol zababraný od modrej skalice, s ktorou vo vinohrade pracoval.
Prečítajte si tiež: Sagan a Krst: Historický Kontext
Prvú veľkú šancu v československom výbere dostal v roku 1947. Nominovali ho na majstrovstvá sveta v Paríži. Vojnové roky sa však prejavili, vo veľkej horúčave, nedostatočne pripravený, v silnej konkurencii sa vzdal nielen on, ale odstúpilo aj celé štvorčlenné družstvo.
Preteky mieru a úspechy
Keď sa v roku 1948 chystalo družstvo na prvý ročník Pretekov mieru, Ružička v ňom chýbal. Neverili, že šťúply Račan by mohol zvládnuť dlhé a náročné etapové preteky. O dva roky neskôr sa karta otočila.
Reprezentačný tréner Ladislav Brůžek, štvornásobný majster Československa, bol tvrdý, nekompromisný chlapík. Každému, kto kandidoval do tímu na Varšavu, ako vtedy hovorili Pretekom mieru, nariadil, aby v zime najazdil dvetisíc kilometrov. Na tú dobu to bola prísna norma.
Zima bola tuhá, Vlasto nemal v tréningu partnera, zarezával u Krampla, aby čosi zarobil, a na bicykel vysadol len zriedka. Vo výbere bol aj iný výborný cyklista - Jan Kubr. Poctivec, ktorý tréning nikdy neoklamal, ešte v ňom aj preháňal.
Keď sa na jar družstvo stretlo, Brůžek sa vypytoval: Ružička, koľko si najazdil? „Dvetisíc kilometrov, ako ste žiadali," klamal Vlasto. Z tejto normy nesplnil ani polovicu. „A ty?" obrátil sa tréner na Kubra. „Tiež dvetisíc kilometrov," klamal aj Kubr, lebo najazdil oveľa viac.
Prečítajte si tiež: Françoise Sagan: Kontroverzie
Tréner sa chcel presvedčiť, ako sú na tom jeho zverenci a odštartoval kontrolné preteky na 180 km. Kubr vyrazil ako raketa a Ružička sa zavesil hneď za neho. Nestriedal, nemal toľko síl, aby udával tempo. Brůžek sa spokojne usmieval. „Vidíte, keď plníte moje príkazy, výsledky sa dostavia…"
Vlasto si vybojoval premiérový štart na Pretekoch mieru v roku 1950. Stal sa jedným z ich hrdinov. Vyhral štyri z deviatich etáp a celkovo obsadil tretie miesto. O rok neskôr veľký výkon zopakoval - opäť triumfoval v štyroch etapách.
Jan Veselý spomínal na rok 1951, keď na Pretekoch mieru v etape z Gottwaldova do Ostravy chcel Vlasto za jazdy upraviť rozcentrované predné koleso. „Nedopatrením strčil ruku medzi drôty a rozsekol si dlaň, odtrhlo mu z nej kúsok mäsa. Zacítil veľkú bolesť, krvácal, každý iný by zosadol z bicykla. On však ťahal ďalej a etapu dokonca vyhral.
Ružička vynikal technikou jazdy, razantným nástupom, akceleráciou, skvelým špurtom. Aj preto obľuboval najmä kritériá, v nich bol takmer nezdolateľný. Nevoňali mu príliš dlhé etapy a niekoľkodňové preteky. Je paradox, že napokon ho preslávili najmä náročné etapy na Pretekoch mieru.
Karol Herceg, nestor slovenskej cyklistiky, tréner i funkcionár v bratislavskej Lokomotíve, potvrdzoval, že Vlasto bicykel miloval. „Využíval každú voľnú chvíľku, vo dne i noci, aby si zajazdil. Ale platilo, že voči tvrdému tréningu mal averziu.
Ružičkovou doménou bola cestná cyklistika, ktorej sa venoval sedemnásť rokov, ale jazdil aj na dráhe. Vynikal tiež v cyklokrose. Na majstrovstvách Československa v silnej konkurencii českých jazdcov získal v troch sezónach po sebe (1952 - 1954) titul, druhé a tretie miesto.
Rád riskoval, v zjazdoch, zákrutách, vo finiši bol vo svojom živle. Vtisol sa do každej medzierky v pelotóne, šľachovitý jazdec bol v ňom ihlou, ktorá si vždy našla cestu dopredu. Bol aj výborný taktik, vedel si rozložiť v dlhších etapách sily na záverečné metre. Často sa stávalo, že sa držal ako kliešť najlepších - ako vravia cyklisti - v háku. V rozhodujúcich chvíľach vyrážal dopredu a zbieral vavríny.
Dáni Pedersen a Andersen unikli v štvrtej etape z Karlových Varov do Děčína na Pretekoch mieru 1953 a jediný, kto sa ich udržal, bol Ružička. Získali výrazný náskok, v cieli sa obliekol prvý z nich do žltého trička vedúceho jazdca a dánsky tím do modrých dresov lídrov súťaže družstiev. Ale etapu vyhral slovenský cyklista, ktorý na špici príliš neťahal. Na děčínskom námestí mu Dáni hrozili pumpičkami a Vlasto ich upokojoval. „Ja mám etapu, vy žlté a modré tričko.
Priateľský Ružička bol férový jazdec. Ešte v roku 1942 na podujatí, ktoré bolo predchodcom pretekov Okolo Slovenska, sa rútil dolu z Baby a dostal defekt. Veľa času však nestratil, jeho priateľ Fajnor mu poskytol bicykel a vyhral. V cieli v Nitre ho oslavovali a dostal aj parádnu cenu - rádio. Na najvyššom stupienku však zavolal na kamaráta.
Život po kariére
Po skončení kariéry pracoval ako vodič. V tejto pozícii sa vracal aj na preteky Okolo Slovenska ako šofér sprievodného vozidla.
„Samozrejme, Preteky mieru stále sledujem v televízii. Som rovnako vzrušený ako pred mnohými rokmi, vybavujú sa mi krásne spomienky," vravel v našom rozhovore v decembri 1983. V ňom porovnával cyklistiku s tou, akú zažil on. „Teraz príde do cieľa často celý pelotón, veľa sa taktizuje, každý stráži každého. Náš pelotón býval už po zopár kilometroch roztrhaný. Taká cyklistika bola príťažlivejšia," tvrdil. Na margo cyklistov osemdesiatych rokov dodával. „Sú príliš rozmaznaní. Cestujú do zahraničia za dobrým počasím, ale na Pretekoch mieru sú neraz extrémne podmienky. Pamätám si na etapu, keď sme išli v mraze a snehovej fujavici.
Ján Mikula, známy športový novinár, pôsobil 17 rokov ako vedúci tlačového strediska na pretekoch Okolo Slovenska. „S Vlastom sme sa zúčastnili na viacerých besedách, často ho pozývali do škôl či závodov. Aj po kariére bol nesmierne populárny, vždy sa tešil veľkej pozornosti. A bol aj výborný rozprávač, vyťahoval jednu historku za druhou.
O úspešnom cyklistovi sa rozprávali mnohé legendy. Jedna z nich hovorila o tom, že si do fľaše na preteky brával aj ostrejší nápoj - čaj s rumom, inokedy vodku či iný alkohol. „Na besedách spomínal úsmevnú príhodu," pokračuje Mikula. „Bol v dlhom úniku s ruským cyklistom. Blížili sa do cieľa. Rusovi došli zásoby tekutín. Vlasto sa posilňoval dúškami z fľaše. Súper mu ukazoval, aby mu dal tiež napiť, kričal na neho, že to je šnaps, ale nerozumel mu, mal pocit, že mu nechce pomôcť. Tak mu fľašu napokon podal a Rus si poriadne potiahol. V závere etapy jazdil od jednej strany cesty na druhú a každú chvíľu hrozilo, že spadne z bicykla.
Podľa Haťapku bol Ružička tramp telom i dušou. Bol členom známej osady Utah, pôsobila od tridsiatych rokov v okolí Bratislavy. Často sa zúčastňoval na ich akciách, aj na tradičných trampských potlachoch.
„Kamil, keď pôjdem do dôchodku, odídem na chatu na Záhorí, zoberiem si gitaru a tam si budem spokojne žiť," vravieval Haťapkovi. Tento sen sa mu nenaplnil. Dôchodok si nikdy neužil. Šesťdesiatku ani poriadne neoslávil. Mesiac po nej zomrel.