Tento rok sme sa rozhodli, že skúsime niečo nové, rozhodli sme sa teda pre úplne iný druh dovolenky, ako sme doteraz zažili, či boli zvyknutí a to bol karavaning. Chceli sme na vlastnej koži vyskúšať, aký je to pocit byť každý deň na inom mieste, zobúdzať sa a zaspávať tam, kde my chceme.
Alpy, najmä rakúske, talianske, nemecké, švajčiarske a slovinské máme slušne prechodené na motocykli vo dvojici. Tento rok sme sa rozhodli zameniť dopravný prostriedok, aby sme so sebou mohli zobrať aj našu štvorročnú dcéru a voľba teda padla na autokaravan.
Začiatok našej cesty naprieč Talianskom bol v mestečku zvanom Jesolo na parkovisku Area Camper Don Bosco (Adresa: Via Don Giovanni Bosco 28, Lido di Jesolo, Jesolo). Na tomto stanovisku bolo krásne a čisto, cena bola 10€ za noc, pričom žiadne ďalšie príplatky za vodu, elektrinu WC a vypustenie odpadu neboli.
Španielsko sme opustili tunelom v nadmorskej výške okolo 1900 m.n.m. cestou vedúcou k metropole Akvitánie Toulouse. Počasie sa nám k večeru výrazne začalo zhoršovať, najkrajšiu časť cesty aj so skupinou Kamzíkov Pyrenejských sme našťastie stihli ešte za svetla. Kvalita ciest bola stále na vysokej úrovni, no silný vietor a hustý dážď nás postupne presvedčil, že večerná návšteva Toulouse by nemala žiaden význam. Nádherný pyrenejský deň sme vplyvom počasia boli prinútení ukončiť na odpočívadle smerom k stredomorskému pobrežiu.
Keďže nám nešli stierače, potešilo nás, že dážď v noci ustal, a tak sme sa vybrali na náročnú cestu do Marseille. Rozhodli sme sa, že pôjdeme znovu mimo diaľnic. Asi 350 km cestu sme prekvapivo dobre zvládli, najmä cesta krížom deltou rieky Rhôna nám spríjemnila pomalšiu cestu. Močaristá krajina plná vtáctva a dlhé rovné cesty medzi nimi boli zaujímavým spestrením výletu. Mrzelo nás, že sme nezazreli typické kŕdle plameniakov.
Prečítajte si tiež: Víťazi Miláno - San Remo
Príjazd do hlavného mesta Provensálska, takmer miliónového Marseille bol ukážkou stavebného majstrovstva. V samom centre sme sa vynorili z diaľničného tunela, a tak sme v doprave stratili minimum času návštevou najväčšieho francúzskeho prístavu, druhého najväčšieho mesta krajiny. So šťastím sme zaparkovali priamo ponad historické centrum, Vieux Port - Starý prístav. Ihneď nás zaskočila typická stredomorská horúčava, ktorú umocňuje toto vápencové mesto.
Marseille má neslávne renomé ako mesto prisťahovalcov so značným kriminálnym imidžom. Prístavné veľkomesto vo Francúzku, už len tento fakt predurčuje Marseille k takémuto osudu. Podobne ako Neapol v Taliansku sa tento imidž zakladá na množstve faktoch. Na turistu spoznávajúceho centrum mesta však okrem drobnej kriminality, podobne ako v Neapole, tu nečíha nič čo by znižovalo pocit bezpečia. Na množstvo afrických prisťahovalcov sme zvyknutí takmer zo všetkých západných európskych metropol. Centrum mesta je vlastne starý prístav a okolité pobrežie, kde sa nachádza aj väčšina pamiatok.
Vstupu do prístavu dominujú pevnosti Saint-Jean a Saint-Nicolas na oboch stranách úzkeho prieplavu. Práve táto dispozícia určite inšpirovala starých Grékov keď zakladali pred 2600 rokmi kolóniu Massalia. Podobne ako pevnosti dominujú obom výbežkom aj Bazilika Notre Dame de la Garde a Katedrála Major. Širšie okolie prístavu sme celkom dôkladne spoznali, skvele nám padlo mierne schladenie počas krátkej plavby tzv. lodným taxíkom. V Marseille je toho rozhodne veľa na spoznávanie, no ideálne mimo letných mesiacov. Masívne kamenné mesto má v centre bohužiaľ minimum zelene, a stredomorské málo veterné horúčavy značne podlomia vôľu spoznávať.
Naše ďalšie kroky smerovali k azúrovému pobrežiu, čo bola asi dvojhodinová cesta. Moja prvá návšteva Saint Tropez na mňa neurobila dobrý dojem, ale chcel som dať tejto slávnej oblasti ešte jednu šancu. Podľa očakávaní boli možnosti na kempovanie s karavanom veľmi obmedzené. Kempov je tam totiž málo a zvyčajne sú úplne plné. Zakotvili sme nakoniec na obrovitom parkovisku povedľa aquaparku v Antibes, ktoré slúži aj ako miestny karavan kemp so základnými službami. Azúrové pobrežie nás tu nijak zásadne neoslovilo, pláž skrytá za železnicou však bola na večer už takmer vyľudnená, tak si Dory aspoň užila voľnosti a priestoru. Horúca stredomorská noc, to je presne to, čo nám pri oceáne a v horách nechýbalo. Tu však bola umocnená prehriatym parkoviskom, ktoré sálalo nepríjemné teplo až do rána.
Neďaleko sa nachádza známe letovisko Nice, do ktorého sme sa hneď ráno presunuli. Vďaka tomu sa nám podarilo celkom ľahko zaparkovať v úplnom centre takmer 350 tisícového mesta. Na meste sa silno odráža jeho kozmopolita, ktorú započali ešte v 18. storočí európsky aristokrati. Najmä britský a ruský šľachtici objavili v tejto dobe jeho veľmi príjemnú zimnú klímu. Podľa toho sa mesto aj vyvíjalo podľa mnohých architektonických slohov, aj preto je historické centrum v zozname svetového dedičstva Unesco. Nás taktiež centrum Nice očarilo, na rozdiel od slávnej nábrežnej promenády, ktorá sa okrem obrovitých rozmerov ničím nevymyká bežným stredomorským nábrežiam. Vplyvní aristokrati chceli mať okrem víl aj sídlo svojich náboženstiev, a tak tu stojí najväčší ruský pravoslávny chrám mimo Ruska, či významný chrám gréckej cirkvi s unikátnymi byzantskými freskami. Mimo to sa tu nachádza množstvo múzeí, zámočkov ale aj parkov a zelene. Nice rozhodne nie je len o plážach, skôr sú len doplnkom k jeho komplexnosti. Aj preto je jediným mestom na Côte de Azur, kde sa ešte chcem vrátiť. Nice si určite zaslúži viac času ako jedno doobedie.
Prečítajte si tiež: Sagan a Krst: Historický Kontext
Cestou sme sa zastavili aj v Monaku, ktoré som chcel ukázať manželke. Rovnako ako pri prvej návšteve nás okrem Grimaldiho paláca a krásnych výhľadov z neho nič zásadne neoslovilo. A za vytrápenie sa pri parkovaní karavanu to asi ani nestálo. Hneď za hranicou sa nám podarilo nájsť útulný kemp priamo na pobreží Ligúrskeho mora, aj s plážou pre psy. Taliani sú v dovolenkovaní so zvieratami možno aj európske jednotky, čo sa tu potvrdilo. Počas dvoch dní v mestečku Vallecrossia sme si urobili aj výlet do asi 15 km vzdialeného San Rema na bicykloch.
Práve vďaka bicyklom je u nás toto 55 tisícové mesto známe. Je totiž cieľom jednej z piatich monumentálnych klasík Miláno - San Remo, kde bol náš Peter Sagan dva krát nešťastne druhý. Najlepším zážitkom bola určite takmer dvojkilometrová cesta krásne upraveným starým železničným tunelom, od roku 2012 slúžiacim ako cyklotrasa. Aj kvôli mierne upršanému počasiu sme si tunel možno viac užili ako samotné mesto. Architektúrou pripomína francúzske mestá azúrového pobrežia, najmä prítomnosťou pompéznych víl či kasín, ale pôsobilo o mnoho útulnejšie.
Ďalšou zastávkou na ceste domov bola poldňová prehliadka prístavu Janov. Podobne ako Marseille je to regionálne najvýznamnejší prístav, s bohatou históriou a množstvom krásnych stavieb, ale aj so zákutiami v centre s rôznymi ľudskými živlami, či smradom. Takmer 600 tisícové mesto, šieste najväčšie v Taliansku, má však historické centrum, ktorého význam ocenili zápisom do pamiatok Unesco. Dohromady 42 palácov, väčšinou zo 16.- 18. storočia tu podlieha ochrane pamiatok Unesco. Nás zaujalo taktiež množstvo skrytých stredovekých budov medzi vysokými obytnými domami, či veľkolepé námestie de Ferrari. Samozrejme treba vidieť aj rodný dom slávneho cestovateľa Kryštofa Kolumba. Zato návšteva prístavu bola sklamaním. Napriek tomu, že je to jeden z historicky najvýznamnejších prístavov, v podstate nič tomu nenasvedčovalo. Málokedy sa stane, že vo veľkomeste na mori nemáte čo odfotiť. Mne sa to práve tu stalo prvýkrát.
Z Janova nás čakala dlhá poobedná cesta naprieč Talianskom neďaleko Benátok. V mestečku Eraclea sme navštívili dovolenkujúcu rodinu, a strávili poslednú noc na našom trojtýždňovom dobrodružstve, ktoré som chtiac-nechtiac zhrnul do štyroch článkov.
Alpe d’Huez - Kráľovská Horská Etapa Tour de France
Alpe d’Huez - kráľovská horská etapa Tour de France. Od roku 1952 sa pravidelne zaraďuje medzi ciele a rozhodne patrí popri Parížskom finále medzi najnavštevovanejšie etapy TdF. Stúpanie na Alpe d’Huez (pozri virtuálny profil) s dĺžkou 13,8 km, priemerným stúpaním 8,1% a prevýšením čosi cez 1150 m určite nepatrí medzi najnáročnejšie. Jeho jedinečnosť však tvorí 21 serpentín, z ktorých asi najznámejšia je Dutch Corner - Holandská zátačka. Prečo? Holanďania tu vyhrali 8 z prvých 14 etáp. Od roku 1989 sa im to už nepodarilo ani raz. Pivo tu tečie potokom.
Prečítajte si tiež: Françoise Sagan: Kontroverzie
Približne každý tretí fanúšik z prítomných divákov je Holanďan. Je to čisté peklo. Nie kvôli výšľapu samotnému. Kvôli atmosfére. Predstavte si, že na 14 km úzku cestu sa nahrnie v tento deň viac ako 700 000 ľudí. Neoverené správy dokonca tvrdia, že v roku 2013 ich počet atakoval takmer milión. Pätina Slovenska na 14 km dlhej cestičke. V tomto roku sme mali to potešenie prvý krát aj my. Dojazd na Alpe d’Huez naplánovali v rámci tejto etapy dokonca dvakrát. Bežní fanúšikovia si dovezú stan alebo karavan a už pár dní predtým na kopci bivakujú. Nájsť najlepšie miesta čosi stojí. Holanďania to berú vo veľkom štýle. Dovezú si pre istotu celú cisternu s pivom. Oranžové more. Zažili ste už niekedy v Amsterdame narodeniny kráľovnej? Je to podobné. Ale o tom neskôr.
Na etapu sme dorazili skoro ráno autom z Briançonu. Všetko beznádejne obsadené. Zaparkovať sa dalo iba niekoľko km pred Bourg d’Oisans (mestečko odkiaľ výstup štartuje). Veľa šancí dostať sa nahor nebolo. Etapy sú v takto exponovaných miestach v deň preteku už uzavreté. Ale my sadáme na bajky a nevzdávame. Mestečko dávame bez problémov. Prvé stúpania (tie najstrmšie 3 km cez 10%) zľahka tiež. Aj by sme zastavili, pofotili, (cháp „odfúkli si“) ale atmosféra nevydá. Obojstranný špalier pri prvom náznaku spomalenia na nás pokrikuje, máva nám, tlieska nám, rehoce sa nám a na náš účet sa príjemne baví. V strede cesty je ešte stále metrová medzera, ktorou sa dá komfortne ísť.
V osade La Garde stojí kopec prívesov, ovešaných nemeckými, britskými a belgickými zástavami. Všade reve muzika a cítiť gril. Fanúšikovia sedia a polihujú v rozkladacích kempingových stoličkách. Poskytujeme im príjemné rozptýlenie. Ćučia na cestu a povzbudzujú každého, kto sa mihne okolo na bicykli. Na pôvodný plán držať sa ako partia spolu zabúdame. Každý sám za seba. V tom Babylone dokonale strácate prehľad a iba šlapete. Rozum vám hovorí zastaviť a nájsť si príhodné miesto, ale ego nedá. Ak zastanem, už sa nerozbehnem. Vedľa mňa bežia traja maníci v kostýmoch supermana a tangáčoch a plieskajú ma po pleci: „SAGAN, SAGAN.“ Majú dosť. Klátia sa viac než ja. Som rád, keď ich míňam.
A to už prichádzam k povestnej Dutch Corner. Z každej strany jeden urehotaný oranžák. Prvý mi za jazdy nalieva do krku plastový pohár s pivom. Núti ma chlípať. Polka je na drese. Čoby nie, smädný som dosť, dúfam že nepadnem. Druhý sa s tým serie ešte menej. Pivo na mňa jednoducho popri skepčení vyleje. Začína mi byť všetko jedno. Dobiehajú ďalší dvaja a začínajú tancovať 20 cm pred predným kolesom rumbu. Cítim trávičku. Jasne mi dávajú najavo, že mám zastaviť a čosi dáme. Pitný režim zvládnutý, pokračujem.
Je to stále hustejšie a po pár zátačkach vidím koniec všetkých snáh. Policajti, zábrany. Tu je STOPka. Ďalej sa už fakt nedá. Mám dosť, vyhodnocujem to ako skvelý argument. Došiel som, kam sa dalo.
Odbočka. Žeby predsa nie koniec? Vyrážam na bočnú cestu, hoci neviem kam ma dovedie. Po pol hodine šliapania sa ocitám prekvapivo na horných parkoviskách, kúsok povyše cieľa. Zadná cesta okolo strediska bola nestrážená a temer prázdna. Kamarát Paľo tu už bivakuje s celou rodinou 4 dni. Dá mi suché tričko, plechovku piva a „Saganoblázinec“ môže začať. Postupne sa tu stretávame aj Igor, Martin, Meggy a Berty. Roztratená skupinka. Až hore sa nám podarilo prebojovať piatim.
Sagano Mánia a Dva Prejazdy v Roku 2013
Temer ho na gauči prívesu s pivom v ruke zmeškáme. Bežíme k cieľovej páske a mávame vlajkami ako pominutí. Keď vidím v telke fanúšikov na Tour de France, mám pocit, že niektorí patria skôr to ústavu. Keď ste ale v tom kotli, ošiaľ postihne aj vás. Prejazd závodníkov poznáte už z diaľky. Motorka, hukot, rev, povzbudzovanie vlajky na nebi. Kým prejde posledné grupetto, máme len trochu času na ďalšie pivko. Špica pelotónu je tu už druhýkrát. Tentokrát definitívne v cieli.
Zostup: Absolútny Chaos a Anarchia
Kto si myslel, že prežil blázinec počas etapy, je na omyle. Ten skutočný nastáva potom. Totálne neriadený chaos a anarchia. Policajti sa márne snažia, málokto ich počúva. Zastaviť tú masu dole kopcom je nad ich sily. Sú iba štatisti. Až teraz si uvedomujem, čo to je vysoká škola bajkovania. Len nezacvaknúť tretry. Je po etape a dole sa valí naraz pol milióna ľudí. Pešo, na bajkoch, na autách. Pomedzi to policajti, alegorické vozy, sanitky, pokrikovanie, …
Ako kurča v priemyselnom chove. Naľavo, napravo, predo mnou za mnou mám zhruba 5 cm. Zľava ma líže pneumatika idúcej cisterny, vpravo sa o mňa opierajú slušne unavení mladíci. Zopár krát nabúram do bajku predo mnou. ale nikto nič nerieši. To už ma obtiera zľava nejaký kabriolet. Padnúť sa nedá. Nie je kam. Všade povznesená nálada. 🙂 Chaos sa uvoľňuje až dole v mestečku. Nie však pre autá. Po naložení bajkov stojíme v niekoľko hodinovej zápche a pohýname sa až v hlbokej noci.
Záverom treba povedať že Tour de France išla cez Alpe d’Huez toľko krát, že si mohli dovoliť každú zákrutu pomenovať po jednom z víťazov. A tak prvá zátačka nesie meno po Fausto Coppim i Lance Armstrongovi.
A ak by vás zaujímali najlepšie časy výstupu niektorých svetových cyklistických kapacít:
| Rok | Meno | Čas |
|---|---|---|
| 1995 | Marco Pantani | 36:40 |
| 1997 | Marco Pantani | 36:53 |
| 1994 | Marco Pantani | 37:15 |
| 2003 | Alex | Neznámy |