Na piateho novembra pripadá v Rusku sviatok Deň vojenského prieskumníka, ktorý je zviazaný so založením dňa 5.11.1918 organizácie Registračné riaditeľstvo na koordináciu úsilia všetkých spravodajských agentúr Červenej armády, ktorá bola predchodkyňou dnešnej Hlavnej správy rozviedky GRU.
Málo známe je, že v Rusku existuje aj samostatné veliteľstvo Síl špeciálnych operácií (SŠO) a netreba predstierať, že momentálne sa vie veľa o jeho činnosti. Toto veliteľstvo vzniklo v roku 2009 a je podriadené priamo generálnemu štábu ozbrojených síl Ruskej federácie. Tým bolo zreteľne povedané, že nemá aktuálne nič spoločné so specnazom GRU.
Nasledovala bojová činnosť v Sýrii, kde veliteľstvo utrpelo prvé straty, padlo 10 príslušníkov kománd SŠO a ďalší štyria sú nezvestní, predpokladá sa, že mŕtvi. Činnosť kománd SŠO však bola kritická pre dosiahnutie víťazstva Ruska a jeho spojencov v Sýrii a izoláciu zvyškov odporu v provincii Idlib (prvotné oslobodenie Palmyry a odrazenie protiofenzívy islamského štátu, znovudobytie Rakky sýrskou armádou, sýrsky postup na Aleppo, druhá bitka o Palmyru, ofenzíva východný Homs, ofenzíva severná Hama, ofenzíva východná Hama, kampaň vo východnej Sýrii, veľké operácie sýrskej armády Khuzam a Veľký úsvit, oslobodenie ruských vojenských policajtov zo zóny deeskalácie v provincii Idlib, v menšej miere víťazstvo sýrskej armády v kampani Rif Dimashq a operácia Úsvit Idlibu).
Očakávalo sa, že výrazne zasiahnu do ďalších vojen Ruska, vrátane tej aktuálne prebiehajúcej na ukrajinskom bojisku. Momentálne sa pravdepodobne nachádzajú vo výcvikových táboroch a ich počet stúpol možno až na 2500 ľudí. Tieto tábory boli na západe identifikovanéé ako Senež (skydiving/parašutizmus, horolezectvo, plávanie a potápanie, útoky na domy a budovy), Kubinka-2 (morské operácie a prieskum ?, zvláštna predstava, skôr hlavná základňa a logistické centrum), prípadne Terskoľ. Toto má byť mýtický tábor niekde na hore Elbrus, najvyššom vrchu Ruska - 5642 m. Je otázka, či skutočne existuje. Každopádne bol koncom apríla 2013 zaznamenaný výcvik členov SŠO v prežití v chladných podmienkach a horolezectve na Elbruse.
Počas cvičenia bola realizovaná preprava jednej z jednotiek SŠO pomocou vojenských dopravných lietadiel a armádneho letectva (kolmý štart), ako aj presun personálu a nákladu do cieľového priestoru vo výške zhruba 4500 m. Výcvik členov kománd SŠO prebieha aj v oddelených špecializovaných táboroch iných druhov vojsk. Ide o 561. Havarijné - záchranné centrum výcviku (záchrany na mori) ruského vojnového námorníctva, 344. Vzdušnú podporu síl SŠO zabezpečujú aktíva sústredené na letisku Toržok a prepravu letka ťažkých štvormotorových transportných lietadiel Il-76 na letisku Migalovo.
Prečítajte si tiež: Vývoj samopalov v slovenskej armáde
Doplnili sme teda medzeru vo vzdelaní o štruktúre ruských ozbrojených síl a mohlo by vzniknúť podozrenie, že Rusko od začiatku počítalo s pomalým priebehom vojny. Tiež s možnosťou jej rozšírenia na iné bojiská a špecialistov si šetrí na horšie časy. Je možné pristúpiť k popisu niektorých ručných zbraní, ktoré boli určené pôvodne najmä specnazu GRU a FSB a tak podobne.
Automatická pištoľ SR1 Gyurza
Automatická pištoľ SR1 Gyurza (zmija levantská - druh nebezpečného hada, jeho jed rozkladá krvné doštičky) bola navrhnutá v 90. rokoch Ústredným výskumným a vývojovým ústavom pre presné strojárstvo (CNIITočMaš) pod vedením Petra Serdyukova. Kľúčovou vlastnosťou novej pištole bola jej schopnosť prekonávať nepriestrelné vesty druhej triedy odolnosti. Od roku 1996 pištole Gyurza používali hlavne špeciálne jednotky Federálnej bezpečnostnej služby a Federálnej ochrannej služby. Gyurza je pre vojakov špeciálnych jednotiek zaujímavá svojou výkonnou muníciou 9×21 mm so zvýšenou priebojnosťou a vysokým zastavovacím účinkom. Guľka s ťažkým oceľovým jadrom môže preniknúť 4 mm oceľovou doskou z 50 m. Pištoľ je teda schopná zabiť nepriateľa cez nepriestrelnú vestu, prilbu alebo oceľové dvere alebo balistické štíty. Váži 950g a má zásobník na 18 kusov munície, úsťová rýchlosť strely je 420 m/s a efektívny dostrel 100 m. Najnovšia verzia pištole Gyurza - SR1M, prípadne SR1MP - sa vyrába od roku 2012. Používajú sa teraz hlavne protipancierové náboje SR-10 a náboje zo zníženou pravdepodobnosťou odrazu (rikošet) SR-11 s oloveným jadrom strely. Zbraň je možné doplniť o tlmič. Pracuje v teplotách od -50 do +50 °C . Hmotnosť ešte klesla na 900 g (1,1 kg s plným zásobníkom) a dĺžka stúpla na 205 mm z pôvodných 195mm. Verzia MP zahŕňa lišty Picatinny na inštaláciu doplnkového vybavenia.
Je ťažké momentálne doceniť význam pištole Gyurza a náboja 9×21 mm. V priebehu roka 2022 sa do ruských ozbrojených síl dostala malá séria pištolí Udav (had škrtič Boa) na náboj 9×21 mm. Signalizuje to možnosť, že dokonca ruská pozemná armáda bude prechádzať na tento náboj. Udav má hmotnosť bez zásobníku len 780 g a kapacitu 18 nábojov, s ktorými váži 980g. Fungovať má pri teplotách od -50 do +70 °C. Je to tiež výrobok TočMašu.
Samopal Veresk
Samopal Veresk (rastlina vres) je pochopiteľne plne automatickou zbraňou so schopnosťou streľby dávkou. SR ako vždy znamená „specialna razrabotka” ale číslo 2 je určené na zmätenie protivníka. Rovnaké označenie SR-2 teraz používa vyššie zmienená pištoľ Udav. No a SR-1 Gyurza býva označovaná ako Vektor, podobne ako svojho času komerčne úspešná juhoafrická pištoľ SP-1 Vektor (v azbuke sa R píše ako P). Bolo by lepšie sa v ruských zbraniach orientovať pomocou indexov GRAU, pokiaľ sú pridelené, je však jasné, že si ich väčšina čitateľov nedokáže zapamätať, ani z hlavy dešifrovať. Akokoľvek, samopal Veresk váži 1,65 kg a dĺžku 603 mm s rozloženou pažbou a 367 mm zložený, šírka je 46 mm a výška 170 mm so zásobníkom. Kadencia je 900 rán za minútu a úsťová rýchlosť strely je 440 m/s. Dĺžka hlavne je 174 mm oproti 120 mm pôvodnej pištole Gyurza. Okrem vyššie uvedených striel SR-10 a SR-11 sa používajú expanzná so zvýšeným zastavovacím účinkom SR-12 a strela so stopovkou SR-13. „Veresk” bol pôvodne vytvorený ako zbraň schopná zničiť živú silu v nepriestrelných vestách s ochranou druhej triedy (proti bežnej pištoľovej munícii vrátane výkonného náboja 7,62×25 mm) a neopancierovanú techniku na vzdialenosť až 200 m. SR-2 zaručuje 100% penetráciu 4 mm oceľovej dosky na vzdialenosť 100 m.
PPK-20
Tejto zbrani sme sa už venovali v staršom článku, objavili sa nové informácie. Už vieme, že vznikol modifikáciou samopalu Víťaz-SN. Túto zbraň navrhol ešte v roku 2004 syn konštruktéra AK-47 Michaila Kalašnikova, pre jednotky špeciálnych síl a nový PPK-20 bol nazvaný po konštruktérovi. Hlavným rozdielom PPK-20 od útočných pušiek je použitie pištoľových nábojov 9×19 mm, Rusi však vyvinuli nový vysokovýkonný náboj 7N21 na ničenie živej sily v nepriestrelných vestách. Náboj dokáže preniknúť cez 4 mm oceľovú dosku z 55 metrov. Hmotnosť PPK-20 s prázdnym zásobníkom je 2,7 kg, celková dĺžka je 600 mm až 660 mm, dĺžka so zloženou pažbou je 475 mm, takže zbraň je tiež možné prenášať nenápadne ako Veresk. Efektívny dosah je 200 m, čo je dosť pre operácie špeciálnych síl v mestskom prostredí. Takéto priestorovo úsporné rozmery a nízka hmotnosť umožnili zahrnúť PPK-20 do osobnej výbavy na prežitie pilotov ruských vzušných síl.
Prečítajte si tiež: Všetko o expanzných samopaloch
SR-3MP a AS Val
Aktuálne najlepšou, avšak aj najdrahšou útočnou puškou na náboj 9×39 mm je SR-3MP. Treba ale pohľad do histórie, lebo už koncom studenej vojny sa vedelo, že ZSSR má nejaké bezhlučné zbrane so špeciálnym nábojom. AS Val (mnohovýznamový termín, pušku si je aj v rámci ruských ozbrojených síl zameniť s rovnomenným systémom pobrežnej obrany alebo mobilným systémom rozviedky delostrelectva a raketových vojsk). Puška váži 2,5 kg, 3,54 kg s plným zásobníkom a zameriavačom PSO-1 a 4,95 kg s plným zásobníkom a nočným zameriavačom 1-PN-51. Dĺžka zbrane je 875 mm resp. 615 mmso zloženou pažbou, dĺžka hlavne je 200 mm. Teoretická rýchlosť streľby je do 960 výstrelov za minútu ale praktická je okolo 30 rán za minútu jednotlivými výstrelmi a 90 výstrelov za minútu pri streľbe dávkami. Rýchlosť strely je podzvuková 280-295 m/s a zbraň má aj integrovaný tlmič takže puška je bezhlučná. Štandardný zásobník obsahoval 20 nábojov, neskôr sa začali používať aj zásobníky z odvodených zbraní na 10 alebo 30 nábojov.
Pointa zbrane okrem jej bezhlučnosti leží aj v charakteristikách nábojov, ktoré používa. Všeobecná ruská poučka tvrdí, že 9 mm podzvukový náboj SP-5 je ostreľovací s oceľovým jadrom a prenikne nepriestrelnou vestou druhej triedy alebo 6 mm oceľovou doskou na vzdialenosť 100 m a 2 mm - na celú vzdialenosť mierenej streľby, pričom si zachová energiu dostatočnú na to, aby zničil za ňou skrytého nepriateľa. Inými slovami SP-5 je snajperský náboj pušku VSS - vyrobený s vysokou presnosťou, má strelu s hmotnosťou 16 gramov s oceľovým jadrom. Pri výstrele z pušky má VSK-94 počiatočnú rýchlosť 279 m/s. Zabezpečuje ničenie cieľov chránených nepriestrelnou vestou s úrovňou ochrany 1-2.
Do útočnej pušky sa skôr hodí náboj SP-6. To je protipancierová úprava náboja 9×39 mm. Ide o náboj s poloplášťovou strelou s jadrom z vysokouhlíkovej ocele U12A. Hmotnosť strely je 16,2 g. Trajektória strely je o niečo plochejšia ako u SP-5 - pri streľbe na extrémne vzdialenosti sú potrebné úpravy zameriavača. Umožňuje s istotou zasiahnuť ciele chránené pancierom do triedy ochrany 2-3 vrátane na vzdialenosť 300-400 metrov, preniknúť 7-8 mm mäkkej konštrukčnej ocele triedy St3 na vzdialenosť 100 metrov. SP-6 s týmto zväčšeným jadrom z tvrdenej ocele je schopný znefunkčniť automobil a dokonca aj ľahko obrnené vozidlá.
Náboje sa vyvíjali tak budeme pokračovať v ich popise. PAB-9 bol vytvorený ako lacnejšia alternatíva SP-6. Hmotnosť strely je o niečo vyššia a je 17 gramov. Má o niečo menej strmú trajektóriu ako základný náboj. Po ukončení vývoja bol široko propagovaný, ale nákupy boli obmedzené len na niekoľko sérií. V súčasnosti zakázané použitie z dôvodu vyššieho tlaku v hlavni VSS aj Val, čo znižuje životnosť zbrane o zhruba 3000 rán. Používal sa hlavne na lacnejšej puške 9A-91. SPP je špeciálna verzia SP-5 vyrábaná firmou TPZ. Jadro je vyrobené z vysoko uhlíkovej ocele triedy U12A, čo zvyšuje penetračný účinok.
BP je nový protipancierový náboj. BP (7N12) je založený na SP-6. V júni 2003 v TPZ boli vykonané skúšky nového náboja 9×39 s protipancierovou strelou. Nová náboj 7N12 umožnil zvýšiť penetráciu panciera o 10% a zlepšiť presnosť streľby o 25% (aj v porovnaní s SP-5). Počas trojdňového procesu streľby (2000 nábojov za deň) nedošlo k jedinému zlyhaniu zbrane. Vznikli aj „občianske” náboje 9×39 mm „športovo-poľovnícky” s úsťovou rýchlosťou 330m/s a váhou strely 18 gramov a .366 TKM s úsťovou rýchlosťou 660 m/s.
Prečítajte si tiež: Samopal na Slovensku legálne
VSS Vintorez
Špeciálna bezhlučná odstreľovacia puška VSS Vintorez (závitová fréza) je rozpracovaná na báze útočnej pušky Val, zhodných je 70% komponentov. Prázdna zbraň váži 2,6 kg a zbraň nabitá s denným zameriavačom PSO-1-1 váži 3,7 kg. Jej dĺžka je 894mm a má nesklopnú drevenú pažbu. Strieľa jednotlivými ranami aj dávkami, praktická kadencia je 40-100 rán za minútu. Okolo roku 2018 sa objavili modernizované verzie vyššie uvedených pušiek Val a Vintorez. VSSM je modernizáciou odstreľovacej pušky Vintorez. Jej drevená pažba bola vymenená za nastaviteľnú pažbu s lícnou opierkou vyrobenú z hliníka. Na úrovni zadnej časti tlmiča sú z troch strán lišty Picatinny, spodná je predurčená na montáž dvojnožky. Zbraň má vďaka použitiu nových materiálov pevnejšiu a odolnejšiu konštrukciu.
9A-91
Začiatkom 90. rokov sa v Rusku prepadával zbrojný priemysel na dno a živili ho exportné zákazky. Napriek tomu, že malo Rusko na krku začínajúcu vojnu na Kaukaze a potenciálne dezintegráciu. Šancu zaujať domáce ozbrojené sily mali obrazce dostupné za zníženú cenu. Tulský KBP prišiel vtedy s kompaktnou útočnou puškou 9A-91 na náboj 9×39 mm a bola k dispozícii aj jej odstreľovacia verzia VSK-94. Útočná puška 9A-91 bola tým kompromisom želaného a možného. Vážila prázdna len 1,8 kg a so zásobníkom na 20 nábojov 2,5 kg. Jej dĺžka so sklopenou pažbou bola len 373 mm. Mierená streľba bola s pomocou optického zameriavača do 400 m, efektívna 200 m, v praxi sa využíval na vzdialenostiach okolo 100 m. Uvažovalo sa prepojení pušky s brokovnicou RMB-93 a podvesným granátometom GP-95 ale jej konštrukcia bola hlavne na granátomet príliš ľahká. Význam pušky 9A-91 spočíval aj v jej odvodených verziách. Vznikli nielen pre odlišné náboje ako sovietske 5,45×39 mm a 7,62×39 mm a NATO 5,56x45mm. Ale aj v odlišných schémach.
Podobne ako v prípade AS Val bola aj od 9A-91 odvodená odstreľovacia puška VSK-94. Bola vyvinutá ako lacnejšia a dostupnejšia alternatíva k puške VSS Vintorez TočMašu. Všetky komponenty útočnej pušky sú zachované, jediným rozdielom je prítomnosť tlmiča a plastovej pažby. Tlmič nie je integrovaný do konštrukcie, takže možnosť streľby bez neho je zachovaná (na rozdiel od VSS). Na hlavni pušky je namiesto kompenzátora závit pre tlmič typu PBS. Automatika funguje s využitím energie prachových plynov odvedených z hlavne. Hlaveň sa uzamkne otočením záveru pod vplyvom špeciálneho výrezu v ráme záveru. Puška má automatický režim a režim streľby jednotlivými ranami. Prepínač režimu streľby sa nachádza na pravej strane a je zároveň poistkou. Okrem otvorených mechanických mieridiel podobných útočnej puške 9A-91 je VSK-94 vybavená optickým zameriavačom PSO-1-1 so štvornásobným zväčšením, prispôsobeným pre balistiku použitých nábojov s podzvukovou rýchlosťou strely, ako aj vyvinutý kolimátorový zameriavač PKS-07 (7x, deň) a PKN-03M (noc). Puška váži 2,8 kg bez zásobníka na 20 nábojov 9×39 mm, má dĺžku 932 mm a vzdialenosť mierenej streľby je 400m.
OC-12 Tiss a OC-14 Groza
V 90. rokoch sa pokúsilo o konštrukciu útočných pušiek na náboj 9×39 mm aj Centrálne konštrukčno-výskumné byro športových a loveckých zbraní a čiastočne uspelo. Jeho útočná puška OC-12 Tiss (strom tis) mala veľkú výhodu v tom, že prispôsobovala konštrukciu skráteného automatu Ak-74U pôvodne konštruovaného na náboj 5,45x39mm náboju 9×39 mm. Zbraň sa sériovo nevyrábala ale v 90. rokoch prevládala veľká móda útočných pušiek konštrukčnej schémy bullpup. Teda so zásobníkom pred spúšťou. OC-14 Groza (búrka) bol takou zbraňou konštruovanou aj pre náboj 7,62×39 mm (Groza -1) aj pre 9×39 mm (Groza 4). Základným problémom Grozy bolo, že 9A-91 mal menší rozptyl ako bullpup Groza, ktorý tak neťažil nič zo svojej koncepcie.
V roku 2006 sa ruské orgány obrátili na koncern Kalašnikov s požiadavkou skonštruovať útočnú pušku na základe konštrukčnej schému automatov Kalašnikova na náboj 9×39 mm s možnosťou používať ho v špeciálnych operáciách. Odpoveďou bola najprv útočná puška AK-9.
Malá poľná lopatka
Každý, kto slúžil v armáde (najmä v pechote), si je dobre vedomý úlohy, ktorú v živote bojovníka zohráva Jej Veličenstvo „malá poľná lopatka“. Povedať, že je to obrovské, je podhodnotenie. Vaša lopatka je váš život. Ona, drahá, ťa zachráni pred guľkami, úlomkami, mínami, škrupinami a živými nepriateľmi.
Už v druhej polovici predminulého storočia bolo jasné, že „kráľovná polí“ potrebuje špeciálny nástroj na rýchlu výstavbu prístreškov. Na tieto úlohy nebola vhodná veľká lopata - príliš objemná. Vynašiel ju v roku 1869 dánsky kapitán pechoty Linnemann . Ruská pechota prijala prvý prototyp sapérskej lopaty s radosťou. A prvá väčšia objednávka prišla Dánovi od ruskej cárskej armády. Bolo mu objednaných 60 000 lopatiek.
Zlaté armádne pravidlo: ak existuje nástroj, mali by naň byť aj pokyny. Objavili sa. A takmer vo svojej pôvodnej podobe sa dostal až do našich dní. Je pravda, že nedávno k nemu pribudlo niekoľko bodov použitia ako zbrane. Takže sapérska čepeľ, podobne ako jej majiteľ, motorizovaný strelec, je aj kráľovnou polí. V boji ju používa každý - od jednoduchých strelcov až po elitných vojakov špeciálnych jednotiek. Hlavným účelom Jej Veličenstva je kopať. A často sa to musí robiť v boji pod nepriateľskou paľbou. Každý príčetný motorizovaný strelec je psychologicky pripravený zakopať kohokoľvek a čokoľvek - bojové vozidlo pechoty, obrnený transportér, tank, samohybné delo. A urobte to v čo najkratšom čase. Niekedy môže „veľká sestra“ - Veľká sapérska lopata - prísť na pomoc „kráľovnej polí“, ak sa zrazu ocitne v tanku alebo obrnenom transportéri. Preto musíme hrabať s našimi domácimi lopatami. - Môže byť dokonca použitá ako panvica.
Počas prvej svetovej vojny sa zrazu ukázalo, že MPL je veľmi dobrá bojová zbraň. Potom sa v zákopoch dosť často zmietali vzájomné súboje. A ukázalo sa, že v stiesnenosti a zmätku zákopov je použitie sapérskej lopaty proti nepriateľovi pekná vec. Naši vojaci nimi sekali nepriateľa ako sekerou. Dobre vyvážená domáca lopata je skutočnou smrtiacou zbraňou. A nielen na blízko. Dá sa aj hádzať - ako nôž. Dokonca aj tupá lopatka pri údere alebo hode môže spôsobiť nepriateľovi hlboké rany. A ak je nabrúsená ako žiletka, môže úplne prerezať nohu a poškodiť kosť. V tomto ohľade sa na výrobu začala používať kovaná oceľ s kalením. Drevená rukoväť je vyrobená z tvrdého dreva.
Príbeh poručíka Chamita Nafikova
V júli 1983 sa v provincii Nangarhar v oblasti slávnej hory Tora Bra dostal poručík výsadkár Chamit Nafikov do vážnej situácie. Spolu so štyrmi vojakmi ho Paštúni z kmeňa Balúči vtlačili do horskej štrbiny. Postavenie našich bojovníkov nebolo veľmi výhodné. Po niekoľkých hodinách bojov vojaci zahynuli pri prestrelke. Chamit zostal sám. Došli náboje a granáty, prehrial sa samopal. Chamit mal sapérsku lopatu a nôž. A začal sa krvavý boj - jeden poručík proti davu strašidiel.
Neviem, čo si v tej chvíli Chamit myslel. Je možné, že život nám nie vždy dáva príležitosť stratiť ju so cťou a dôstojnosťou. Vo všeobecnosti samotní dušmani tvrdia, že v bitke pri skale Chamit rozsekal na smrť niekoľko desiatok ľudí. Ako sa mu to čisto technicky podarilo - zabiť toľko ľudí sám - je samostatná otázka. Myslím, že „sparťanský efekt“ zafungoval - Chamit jednoducho zaujal pohodlnú pozíciu blízko útesu, kde sa k nemu mohli priblížiť len dvaja alebo traja ľudia. Tak ich „prijal“ sapérskou lopatou.
V dôsledku toho ho samotní Balučiovia kanonizovali a priniesli veliteľovi práporu telo výsadkára zabalené v bielej plachte. Chamitov čin zapôsobil na starších z kmeňa Paštúnov natoľko, že požiadali velenie sovietskych vojsk, aby umožnili hrdinu pochovať v ich krajine, aby jeho príkladom vychovávali svojich vojakov. Ale aj po odmietnutí Afganci sľúbili, že v zóne Nangarhár pod ich kontrolou už nebudú žiadne Balúčské útoky na sovietskych vojakov. A slovo dodržali. A poručík Chamit Nafikov získal Leninov rád. posmrtne.