Špaginov samopal bol do výzbroje sovietskej Červenej armády oficiálne zavedený 21. decembra 1940 pod označením Pistolet - pulemjot Špagina obrazca 1941 goda. Od roku 1940 sa stal samopal Špagin PPŠ-41 dôležitou súčasťou výzbroje sovietskych vojakov. Jeho sériová výroba sa naplno rozbehla až začiatkom roka 1942 v Tule, Iževsku a Sestrorecku, ktoré boli popri viacerých ďalších závodoch hlavnými dodávateľmi týchto samopalov. Jeho zbraň patrila do výbavy vojakov Červenej armády od roku 1941 a do roku 1947 sa jej vyrobilo viac ako 5 miliónov kusov.
Konštrukcia a technické parametre
Hlavnou výhodou týchto samopalov bola ich pomerne jednoduchá, no do detailov premyslená konštrukcia. Legendárny samopal sa vyznačoval tým, že puzdro záveru bolo spojené s plášťom hlavne. Zbraň mala masívny neuzamknuty záver s poistkou na napínacej páke a prepínač streľby pred jazýčkom spúšte. Náročný a zdĺhavý proces sústruženia a frézovania nahradilo jednoduché a časovo nenáročné lisovanie a zváranie dielcov (celkovo tvorí samopal 87 dielcov).
Väčšina modelov mala jednoduché preklápacie mieridlá, ktoré umožňovali streľbu do 200 m. Pre samopal Špagin PPŠ-41 sa používal pištoľový náboj 7,62×25 Tokarev. Toto strelivo sa vyznačovalo veľkým výkonom s ohľadom na prieraznosť aj dĺžku dráhy. Dĺžka hlavne samopalu bola 265 mm. Hoci bol samopal presný pri streľbe jednotlivými ranami do 100 m a veľké ciele (napr. Nákladné autá) zasiahol aj do 1 000 m. Zásobník samopalu Špagin PPŠ-41 bol buď bubnový na 71 nábojov, alebo segmentový na 35 nábojov. Do bubnového zásobníku sa zmestilo 71 nábojov, takto nabitá zbraň vážila okolo 5,5 kilogramu.
Technické parametre:
- Dĺžka - 828 mm
- Dĺžka hlavne - 265 mm
- Hmotnosť - 5,4 kg
- Účinný dostrel - cca. 200 m
PPŠ-41 v boji
Medzi sovietskymi vojakmi sa stala táto zbraň veľmi obľúbenou (nazývali ju Papáša alebo Špaginova balalajka), a to najmä pre nízky nárok na obsluhu a údržbu, značne vysokú kadenciu (teoretická až 900 výstrelov za minútu), presnosť (jednotlivými výstrelmi sa dal presne zasiahnuť cieľ na vzdialenosť 100 m) a kapacitu jej bubnového zásobníka (71 nábojov). Samopal PPŠ-41 nazývaný Špagin, ktorého konštrukcia je veľmi jednoduchá a odolná, je známy svojou odolnosťou a spoľahlivosťou. Počas druhej svetovej vojny bol najpočetnejším samopalom v sovietskej armáde.
Prečítajte si tiež: Vývoj samopalov v slovenskej armáde
Jeho bezporuchový chod si vyžadoval na rozdiel od iných súčastí zbrane nadpriemernú starostlivosť. Hlavnou nevýhodou bol však práve bubnový zásobník. Historik z Vojenského historického ústavu (VHÚ) Peter Holík pre TASR priblížil, že často sa stávalo, že sa zasekol náboj v zásobníku a vojak to nevedel na mieste a rýchlo vyriešiť. „Tu je aj odpoveď na to, prečo sa napríklad na bojiskách po vojne našlo mnoho zásobníkov plných nábojov. Ak nevedel vojak zásobník opraviť, jednoducho ho celý zahodil,“ dodal historik. Jednou z mála nevýhod tejto zbrane je pomerne ťažký a menej spoľahlivý bubnový zásobník, ktorý sa zložito nabíja, čo ale vyriešil príchod spoľahlivých a jednoduchých segmentových zásobníkov v neskorších fázach vojny.
Nemecký konkurent MP-40 bol síce ľahší, no v zásobníku mal miesto na menej nábojov. Zaujímavosťou je, že tento samopal bol obľúbenou korisťou príslušníkov nemeckého Wehrmachtu, do ktorého výzbroje bol zavedený pod označením MP 717(r). Nemenej obľúbený bol aj medzi vojakmi nemeckej armády, ktorý využili každú príležitosť aby sa ho zmocnili, v nemeckej armáde si samopal vyslúžil prezývku „Ivan“.
V priebehu druhej svetovej vojny sa tieto samopaly dostali aj do výzbroje 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Po skončení vojny si našiel tento samopal široké uplatnenie aj v konfliktoch v Kórei a vo Vietname. Sovietsky samopal sa v modernizovaných verziách používa až do súčasnosti vo viacerých známych konfliktoch, napríklad v Sýrii či na Donbase, kde z neho preukázateľne strieľali proruskí separatisti. V rámci čs. armády slúžili tieto samopaly až do začiatku 60. rokov 20. storočia, keď boli nahradené novým samopalom vzor 58. Okrem toho sa licenčne vyrábali v Číne (Type 50), v Severnej Kórei (Type 49), v Poľsku (wz.
Ocenenia a život po vojne
Konštruktéra Špagina si vedenie Sovietskeho zväzu mimoriadne vážilo, udelili mu viacero štátnych vyznamenaní vrátane titulov Hrdina socialistickej práce, Rad Vladimira Lenina či Rad Červenej hviezdy. Po vojne sa venoval politike, bol poslancom Najvyššieho Sovietu ZSSR. Zomrel na rakovinu hrubého čreva 6. februára 1952.
Prečítajte si tiež: Všetko o expanzných samopaloch
Prečítajte si tiež: Samopal na Slovensku legálne