Samopal STEN, obľúbená zbraň slovenského podsvetia, sa vďaka jednoduchosti používania, nenáročnosti na údržbu a schopnosti fungovať aj v extrémnych podmienkach používal takmer vo všetkých novodobých vojnových konfliktoch.
História a vývoj AK-47
AK-47 alebo kalašnikov, jedna z najpoužívanejších zbraní sveta, má už 70 rokov. Existuje niekoľko verzií príbehu o vzniku slávneho samopalu AK-47. Jedna hovorí, že Kalašnikov len okopíroval nemeckú útočnú pušku Sturmgewehr-44. Ďalšia, že ruský technik nemohol vynájsť a vyhrať súťaž v konštrukcii zbrane nad ostatnými odborníkmi, keďže mal len minimálne vzdelanie.
Generálporučík Michail Kalašnikov, konštruktér zbrane AK-47, sa narodil v roku 1919 ako 17. dieťa do mnohopočetnej rodiny v altajskej tajge. V malej dedinke, vzdialenej od železnice 60 km, nemal šancu na väčšiu kariéru. Odmala ho však fascinovala technika, čo určilo jeho osud. Vymyslel počítadlo výstrelov tankového kanónu, prispôsobil dôstojnícku pištoľ Tokarev, aby sa ňou dalo strieľať priamo z tankov.
Počas bitky o Briansk v roku 1941 bol vážne zranený a strávil dlhší čas v nemocnici. Tam počúval správy o porážkach ruských vojakov, ktorí boli zabíjaní Nemcami vyzbrojenými hlavne automatickými zbraňami. V roku 1942 sa prihlásil do armádnej súťaže na konštrukciu armádneho samopalu. V priebehu troch mesiacov v miestnej železničnej dielni zhotovil prvý prototyp AK-47. Podomácky vyrobený samopal urobil na armádu dojem.
V roku 1944 začal pracovať na novej verzii samopalu, upravenom, pre vtedy masovo používané náboje. V súťaži však prehral so S. G. Simonovom a s jeho SKS-45 karabínou, ktorá sa v sovietskej armáde začala používať v roku 1945. V rokoch 1945 - 1946 pokračoval Kalašnikov na konštrukcii automatickej zbrane.
Prečítajte si tiež: Vývoj samopalov v slovenskej armáde
Časť odbornej verejnosti riešila, že prototyp ruskej zbrane bola čiastočná alebo úplná kópia nemeckej pušky Sturmgewehr - StG-44, ktorú používala nemecká armáda na sklonku vojny. V preklade bola táto nemecká zbraň „útočná puška“. Útočná puška v presnej vojenskej terminológii nie je samopal, ten využíval náboje do pištole a mal väčší zásobník. Najprogresívnejšie nemecké útočné pušky počas druhej svetovej vojny sa snažili vyriešiť problém, že puškový náboj bol príliš výkonný pre ručnú automatickú zbraň.
Pri streľbe v dávkach a bez opory (akú mal napríklad guľomet) sa zbraň ťažko ovládala a prichádzala o svoju najočakávanejšiu výhodu - presnejšiu streľbu na väčšiu vzdialenosť. Samotní Nemci prišli s používaním skrátené puškového náboja, čím sa dosiahla presnosť streľby aj na väčšiu vzdialenosť a vysoká kadencia. V prospech názorov, že ruskí konštruktér len okopíroval nemeckú zbraň hovorí výrazná podobnosť vo vzhľade oboch zbraní. V oboch verziách zbrane, či už nemeckej alebo sovietskej, neboli žiadne podstatne inovatívne prvky, všetky boli známe už pred druhou svetovou vojnou. Novinkou týchto systémov bol koncept schopnosti automatickej streľby s pomerne veľkým zásobníkom. Skrátený náboj umožnil kompromis medzi palebnou silou samopalu, dostrelom a presnosťou pušky.
AK takisto obišiel nemeckú vzorku úrovňou výroby. Kalašnikov odsával z hlavne prachové plyny prostredníctvom plynového kanálika, čím sa zbraň stala odolnou. Automatické pušky iných výrobcov riešili problém zasekávania sa či „mrznutia“, kalašnikov bol spoľahlivý v akomkoľvek počasí - zvládal vodu, bahno, piesok či mráz.
Michail Kalašnikov sám k tejto téme pre ruské médiá uviedol: „Nemecký systém MP-43 a MP-44 sa objavil iba v roku 1944 a ja som mal niekoľko prototypov už v roku 1942, vrátane brokovnice a samopalu. Kalašnikov zomrel v roku 2013 vo veku 94 rokov. Na svojom vynáleze nezbohatol, a trápil ho fakt, že jeho vynález zabil milióny ľudí: „Zostrojil som ho na obranu vlasti. Ak sa zbraň zneužíva nemôžu za to jej tvorcovia, ale politici neschopní riešiť konflikty mierovou cestou.
Podľa odhadov špecialistov bolo na svete za 70 rokov vyrobených 75 až 100 miliónov kusov tejto zbrane, z toho 40 miliónov priamo v Rusku. Postupne bola zbraň viackrát zdokonaľovaná, celkovo sa vyrobilo približne 100 rôznych podtypov. V súčasnosti sú vo výrobe továrne v Iževsku AK - 101 a AK - 105, ročná produkcia dosahuje približne 100 tisíc kusov. Podľa ruských špecialistov sa ročne objaví do 900 tisíc rôznych falzifikátov tejto zbrane. Jeho legendárna spoľahlivosť a smrtiaca účinnosť z neho urobili najvýznamnejšiu pechotnú zbraň 20. storočia. Na základe oficiálnych údajov existuje v súčasnosti viac ako 75 miliónov kusov AK-47.
Prečítajte si tiež: Všetko o expanzných samopaloch
Za jeho rozšírenosť môže aj fakt, že AK-47 je lacný. Priemerná medzinárodná cena AK-47 na čiernom trhu bola v roku 2005 presne 534 USD. AKM verzia AK-47 je v súčasnosti najľahšia útočná puška na svete. Plne zaťažená váži iba 3,1 kg. Je to jediná útočná puška na svete, ktorú ľahko ovládajú aj deti. Kalašnikov žil celý život jednoduchým životom, na svojej zbrani nezbohatol.
Gabčík a Kubiš: Atentát na Heydricha
Počas okrúhleho výročia atentátu na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha bola zverejnená správa o cennom náleze pištole Jozefa Gabčíka. Gabčík s Kubišom sa dali na útek, každý iným smerom. Sám Heydrich zo svojej osobnej pištole smerom k útočníkom pravdepodobne dvakrát vystrelil, avšak zranenie z výbuchu mu zabránilo v prenasledovaní pokračovať, a tak sa vrátil späť do auta. Vodič Klein sa zavesil na Gabčíka, ktorý utekal hore Kirchmaierovou triedou, z ktorej Heydrichov kabriolet prišiel do osudnej zákruty.
Po atentáte sa Gabčík aj Kubiš s pomocou rodín spriaznených s odbojom ukrývali na rôznych miestach. Počas pátrania a tvrdých represálií sa ich posledným útočiskom stal pravoslávny Kostol sv. Cyrila a Metoda (v období okupácie sv. Práve v tomto chráme a v jeho krypte sa 18. júna 1942 rozhorel povestný boj siedmich parašutistov proti útočiacim práporom Waffen SS, ktoré tvorilo vyše 700 mužov, a príslušníkom gestapa. Napriek nerovnému zápasu proti stonásobnej presile sa parašutisti vydržali brániť až sedem hodín. Kubiš doplatil na zranenia spôsobené výbuchom granátu, po ktorom upadol do bezvedomia, a neskôr po prevoze do lazaretu vykrvácal.
Gabčíkova pištoľ Colt 1903
Tento typ je označovaný aj ako Colt Hammerless Pocket Model, teda Coltov bezkohútový vreckový model. Názov trochu mätúco odkazuje na to, že pištoľ nemá klasický (vonkajší) kohútik, v skutočnosti však využíva skryté vnútorné kladivko. Autorom modelu 1903 bol zrejme najuznávanejší konštruktér zbraní v histórii, Američan John M. Vzhľadom na veľký komerčný úspech dosiahla celková produkcia slušných 572 215 kusov. Zaujímavosťou je, že tieto pištole boli (spolu s odvodeným modelom 1908 v kalibri 9 mm Browning) vydávané ako osobné zbrane aj americkým generálom.
Gabčíkov Colt, ktorý sa dnes nachádza v súkromnom vlastníctve, bol identifikovaný podľa výrobného čísla 539370. Český znalec zbraní a autor podrobnej monografie Pistole Colt model 1903 a 1908 (Starý Plzenec 2019) Jan Balcar pre Postoj potvrdil, že túto pištoľ možno bez pochybností považovať za osobnú zbraň Gabčíka.
Prečítajte si tiež: Samopal na Slovensku legálne
Vojenský historik pre Postoj ďalej vysvetľuje: „V tomto prípade je najdôležitejším prameňom záverečná správa o vyšetrovaní atentátu na Heydricha spracovaná Heinzom Pannwitzom 25. V nej sa priamo uvádza toto: ,Desať pištolí zaistených u agentov a atentátnikov v Kostole sv. Karola Boromejského bolo okamžite poslaných Kriminálno-technickému ústavu bezpečnostnej polície v Berlíne na porovnanie. Ústav vo svojom odbornom posudku z 19. 6. 1942 č. j. Všetky súvisia s paľbou utekajúceho strelca zo samopalu (Jozefa Gabčíka) na obergruppenführerovho vodiča oberscharführera SS Johannesa Kleina, ktorý ho prenasledoval. Tým sa preukázalo, že strelec zo samopalu použil pištoľ zaistenú v Kostole sv.
V médiách sa objavili informácie, že výrobné číslo Gabčíkovej pištole potvrdzujú aj britské záznamy. Túto nepresnosť však Špitálník uvádza na pravú mieru: „Nie je nám známy prameň britskej proveniencie, v ktorom by bola pištoľ s týmto číslom priradená priamo Jozefovi Gabčíkovi. V zozname materiálu pre Anthropoid nie sú uvedené žiadne čísla.
Znalec Jan Balcar vo svojej knihe uvádza, že pištoľ (vyrobená v roku 1939) mohla mať podľa záznamov firmy Colt vzhľadom na svoje výrobné číslo niklovaný povrch, ktorý bol pri tomto type menej bežný. Historik Zdeněk Špitálník vysvetľuje: „Na tomto konkrétnom kuse je zaujímavé, že išlo o pištoľ s niklovanou povrchovou úpravou, a teda zbraň určenú pôvodne pre civilný trh. Výrazný lesk môže zvádzať na špekulácie, že nešlo o najvhodnejšie riešenie pre konšpiračnú činnosť. Tieto ‚lesklé‘ pištole však boli pred operačným nasadením obvykle vybavované maskovacím náterom kaki farby. To napokon spomína aj nemecká kriminálna polícia v pátracom vestníku z 2. júna 1942.
Na Gabčíkovej pištoli je teda vyrazená len značka Britskej nákupnej komisie a tri továrenské značky výrobcu (interná overovacia značka VP v trojuholníku, osobná značka kontrolného pracovníka T - pravdepodobne ide o Sama Thibodeona - a číselný kód montážneho pracovníka 73 - ide o zamestnanca s priezviskom Geimza). Colt model 1903 predstavoval štandardný typ pištole vo výzbroji členov všetkých výsadkov vypravených na územie protektorátu. Balcar vo svojej publikácii uvádza, že SOE ku každej zbrani vydávalo len dva naplnené zásobníky (celkom teda 16 nábojov). Rôzne filmové spracovania atentátu a boja v kostole sú preto vzhľadom na enormné počty parašutistami vystrieľanej munície možno pôsobivé, avšak nie celkom korešpondujúce s realitou.
Pamätník Jozefa Gabčíka pri kasárňach 5. pluku špeciálneho určenia, ktorý nesie čestný názov Žilinský pluk Jozefa Gabčíka.
Bola však pištoľ použitá Gabčíkom v deň atentátu aj tou, ktorou si napokon v krypte siahol na život? Špitálník uvádza, že to nie je jasné. „Je zrejmé len to, že sa zastrelil pištoľou rovnakého kalibru, nikto sa už však ďalej nezaoberal tým, z ktorého konkrétneho kusa vystrelil, hoci je veľmi pravdepodobné, že to bola práve táto zbraň.
Neznámou kapitolou, ktorú možno v budúcnosti osvetlí ďalšie bádanie, sú povojnové osudy tejto pištole. Isté je len to, že po vykonaní expertízy či najneskôr po vojne sa Gabčíkova pištoľ (a s ňou možno aj ostatné zbrane parašutistov) vrátila z Berlína do Česka, resp. Československa.
Čitateľovi možno napadne otázka, aká je dnes hodnota Gabčíkovej pištole. Hodnota pištole tohto typu závisí od technického stavu, výrobného zhotovenia, typu povrchovej úpravy, ale aj od toho, pre akého zákazníka bola pištoľ pôvodne dodaná. Práve vlastníctvo významnou osobnosťou alebo silný či historicky významný príbeh spätý s konkrétnym exemplárom sú zásadným faktorom, ktorý môže cenu zbrane katapultovať až do astronomických výšok.
„Nikdy som nepochyboval, že Gabčíkova zbraň niekde existuje. Zostáva len dodať prianie, aby sa časom našla aj ďalšia výzbroj, azda predovšetkým Kubišova pištoľ rovnakého typu (v. č. 540416) a Gabčíkov samopal STEN (v. č.
Historik Zdeněk Špitálník k prípadným ďalším nálezom dodáva: „Ako ukázalo aj viacero podobných prípadov z nedávnej minulosti, možné to je. Pred niekoľkými rokmi prišlo k objavu osobných písomností a dokladov Jana Kubiša, ukrytých v jeho rodnom dome v Dolných Vilémoviciach.
| Zbraň | Model | Výrobné číslo | Poznámka |
|---|---|---|---|
| Pištoľ | Colt 1903 | 539370 | Osobná zbraň Jozefa Gabčíka |
| Pištoľ | Colt 1903 | 540416 | Osobná zbraň Jana Kubiša (nezistená) |
| Samopal | STEN | Nezistené | Používaný Jozefom Gabčíkom (nezistený) |