Samopal Uzi je jednou z najznámejších a najrozšírenejších automatických zbraní na svete.
Tento izraelský samopal bol navrhnutý v 50. rokoch 20. storočia.
Skúsenosti z druhej svetovej vojny ukázali, že väčšina bojov pozemných vojsk sa odohrávala na pomerne malom a obmedzenom priestore.
Počas vojny sa čoraz častejšie používal samopal konštruovaný na pištoľovú muníciu.
Samopaly sa ukázali ako veľmi účinná automatická zbraň na pomerne krátke vzdialenosti, no ich celoplošnému zavedeniu do armád namiesto pušiek bránil slabší výkon a dostrel pištoľových nábojov.
Prečítajte si tiež: Vývoj samopalov v slovenskej armáde
Hľadanie Novej Zbrane
Pre optimalizáciu výzbroje vojakov bolo preto potrebné hľadať kompromis medzi výkonom pušky a palebnou kapacitou samopalu.
Po viacerých slepých uličkách vo vývoji bolo zjavné, že treba vytvoriť nový druh náboja, ktorý bude mať menšie rozmery, no zachová si dostatočnú účinnosť.
Zmenšením puškového náboja plného výkonu tak vznikol skrátený puškový náboj, takzvaný náboj stredného balistického výkonu.
Hoci pokusy vyvinúť nové vhodné strelivo a následne aj ľahšiu pušku boli už počas prvej svetovej vojny, prvým skutočne úspešným pokusom bol až nemecký náboj 7,92 mm Kurz.
Na jeho základe sa Nemcom počas druhej svetovej vojny podarilo vyvinúť zbraň prakticky novej kategórie - StG 44.
Prečítajte si tiež: Všetko o expanzných samopaloch
Označenie tejto zbrane StG, teda „Sturmgewehr“, sa zároveň stalo všeobecným pomenovaním pre nový druh armádnej zbrane - útočnú pušku.
Nová zbraň sa koncepciou vymykala všetkým vtedajším sériovo vyrábaným konštrukciám.
Predovšetkým na východnom fronte po jej nasadení v bojoch zožala veľký úspech.
Tam sa aj prvé ukoristené kusy dostali do rúk Sovietov.
Sovietsky Zázrak: AK-47
Sovieti si výhody novej munície rýchlo uvedomili a začali pracovať na vývoji vlastných zbraní.
Prečítajte si tiež: Samopal na Slovensku legálne
Prvou bola karabína SKS, ktorá však bola len samonabíjacou (poloautomatickou) puškou s malou kapacitou nábojovej schránky.
Bola teda len dočasným riešením, kým nepríde vhodná konštrukcia plne automatickej pušky s veľkokapacitným zásobníkom.
Po skončení vojny sovietske velenie deportovalo do ZSSR mnohých nemeckých zbrojných expertov, aby pre nich pracovali na vývoji nových zbraní.
Tak sa do krajiny dostal aj konštruktér StG 44 Hugo Schmeisser.
Práve jeho zbraň výrazne ovplyvnila návrhy mladého konštruktéra Kalašnikova, hoci tie nie sú priamou kópiou StG 44, ako sa často chybne uvádza.
O vytvorenie vhodnej zbrane pre armádu sa pokúšalo viacero skúsených konštruktérov, medzi ktorými mohol Kalašnikov budiť dojem neskúseného nováčika.
Jeho konštruktérska dráha sa často opisuje ako víťazstvo samouka nad ostrieľanými odborníkmi.
Treba však povedať, že Kalašnikov bol vyučený technik, ktorý už pred vojnou pracoval ako mechanik.
O konštrukciu zbraní sa začal aktívne zaujímať po nástupe do armádnej služby, kde slúžil ako tankista a kde sám navrhol niekoľko technických zlepšení.
V roku 1941 bol v boji pri Brjansku po zásahu svojho tanku ťažko zranený a niekoľko nasledujúcich mesiacov liečenia trávil štúdiom zbrojnej literatúry a konštrukciou svojej prvej zbrane - samopalu.
Ten sa síce do výzbroje nedostal, ale vojenské autority nechali talentovaného konštruktéra pracovať na ďalších návrhoch.
Kalašnikov sa pustil do práce na útočnej puške a v roku 1946 boli postupne vyrobené viaceré skúšobné exempláre, ktoré boli priebežne testované a upravované.
Šľachtenie konštrukcie, ktoré výrazne menilo charakter zbrane, napokon trvalo až do roku 1948.
Pri armádnych skúškach dosiahla jeho puška podstatne lepšie výsledky ako zbrane konkurenčných konštruktérov, a tak bolo v roku 1949 rozhodnuté o jeho zavedení pod označením „7,62 mm Avtomat Kalašnikova obrazca 1947 goda“ (v skratke AK 47) do výzbroje sovietskej armády (len na vysvetlenie: Ruská terminológia nepoužíva pojem útočná puška, ale pre túto kategóriu zbraní používa vlastné označenie automat).
AK 47 je automatická zbraň, schopná strieľať aj jednotlivými výstrelmi, pričom teoretická kadencia je 600 rán za minútu.
Rýchlosť strely s dostrelom okolo 3 000 m na ústí hlavne je 710 m/s.
Zbraň sa štandardne vyrábala s 30-ranovým zásobníkom a pevnou drevenou pažbou.
Pre výsadkárov a posádky bojových vozidiel, ktoré potrebovali kompaktnejšie zbrane, bola vyvinutá verzia AKS 47 so sklopnou ramennou opierkou.
Automat bol priebežne mierne modifikovaný.
Jeho výroba bola zo začiatku pre sovietsky priemysel, zvyknutý na masovú výrobu jednoduchých strelných zbraní, veľmi problematická, keďže vyžadovala aj náročné výrobné operácie.
Produkcia sa tak rozbiehala pomaly.
AK 47 vyrábala zbrojovka v Tule a Iževský strojárenský závod Ižmaš od roku 1948 do roku 1959.
Svojho času sa AK 47 za účelom porovnania s vlastnými konštrukciami testoval aj v Československu.
Životnosť a spoľahlivosť dvoch kusov sa preverovala pomerne drastickým spôsobom: z každej pušky bolo vystrelených 6 plných zásobníkov nepretržitou dávkou.
Potom sa zbrane na ochladenie ponorili do suda s vodou.
Krátko po tom, ako voda prestala vrieť, sa pušky vytiahli a v streľbe sa pokračovalo podobným spôsobom bez akéhokoľvek čistenia a mazania až do vystrieľania 20-tisíc nábojov z každej zbrane.
Automaty sa počas testov údajne ani raz nezasekli a na zbraniach neboli žiadne poškodenia.
Napriek tomu, že sa nová sovietska zbraň veľmi vydarila, na základe prevádzkových skúseností sa koncom päťdesiatych rokov dospelo k záveru, že je vhodné ju zmodernizovať.
V roku 1959 tak vstúpila do výroby nová verzia označená AKM (Avtomat Kalašnikova Modernizirovanyj), na ktorej Kalašnikov so svojím konštrukčným tímom zmenil viacero vecí.
Predovšetkým sa mu podarilo znížiť hmotnosť, čo však, samozrejme, o niečo zväčšilo spätný náraz zbrane.
Túto nevýhodu kompenzoval tým, že pomocou jednoduchého spomaľovača v spúšťovom mechanizme znížil kadenciu streľby približne o 15 percent a na ústie hlavne pripevnil kompenzátor zdvihu.
Niektoré drevené časti pažbenia zbrane sa začali neskôr nahrádzať plastom.
Zmeny sa dotkli aj technológie výroby: puzdro zbrane už nebolo frézované, ale vyrábalo sa lisovaním z oceľového plechu.
To veľmi zjednodušilo a zlacnilo masovú produkciu zbrane.
Do výroby po modernizácii sa zároveň opäť dostala aj verzia so „sklopkou“ AKMS a tiež ľahký, takzvaný ručný guľomet RPK (Ručnoj Pulemjot Kalašnikova), ktorý vznikol predĺžením hlavne AKM a osadením sklopnej dvojnožky pod jej ústím.
Ku guľometu boli vyvinuté zásobníky so zvýšenou kapacitou nábojov, ktoré sú použiteľné vo všetkých modeloch AK 47/AKM.
tags: #samopal #Uzi #história #a #konštrukcia