Zvuk budíka ma vytrháva z príjemného spánku. Pomaly vstávam a po všetkých potrebných úkonoch už v zelenom sadám za stôl k raňajkám, ktoré pripravil otec ešte kým som spal. V noci nasnežilo a vonku je mráz. Ideálne podmienky pre prvú spoločnú poľovačku v tejto sezóne. Teším sa ako malé dieťa pretože pre mňa je to prvá spoločná poľovačka na ktorej už budem mať okrem mojej jagdterierky Kesi aj pušku.
V tomto roku som si splnil sen, uspešne som absolvoval poľovnícky kurz a všetky potrebné formality. Balíme do ruksakov proviant, termosky s čajom a optimisticky naladení aj nejaké tie náboje naviac. Z trezoru vyberám otcovu ošľahanú ZH 7x57/12, na ktorú aj napriek rečiam na internetových fórach nedá dopustiť, a svojho čerstvo kúpeného sauera 8x57js v ľaváckom prevedení. Keďže sa neviem dočkať oznamujem otcovi že idem na svojom aute a po ceste sa zastavím po našu jagterierku Kesi, ktorú máme na chalupe kedže bývame v paneláku.
“Ženiem” svojho golfa po zasnežených cestách keďže našich cestárov zasa raz prekvapil v zime sneh a plný očakávaní z dnešnej poľovačky odstavujem auto. Ponáhľam sa hore dvorom pre Kesi. Dávam ju do auta na jej rezervované miesto spolujazdca a môžeme vyraziť na miesto zrazu. Nebolo daleko, takže za pár minút už odstavujem auto, vešiam si pušku cez plece a beriem Kesi na vodítko. Zdravím sa s ostanými poľovníkmi a pomaly každému musím ukazovať svoju novú pušku. Musím priznať, že ma táto pozornosť celkom aj tešila.
Po nástupe sa strelci rozišli na stanovištia a my honci sme mali ešte chvíľu času. Po nejakej tej cigaretke a doberaní sme sa aj my postupne presunuli na naše stanovištia. Roztiahnutí sme boli v peknej línii a už sme len čakali na dohovorený telefonát že strelci už stoja. Telefonát na seba nenechal dlho čakať a tak sme sa vnorili do lesa. Šiel som si svojim "chodníčkom" ktorého sa držím v týchto miestach odkedy chodím na spoločné poľovačky. Kesi som nepustil. Mám už na ňu svoju taktiku ktorú uplatňujem odvtedy, čo som ju musel niekoľkokrát hľadať keď sa nechala na začiatku honu strnúť srnčou a nevrátila sa do honu. Púšťam ju až keď som si istý že sú v hone diviaky.
To som s určitosťou vedel vtedy, keď sa lesom ozývalo hlásenie najlepšieho diviačiara združenia, slovenského kopova Cézara. Tak tomu bolo aj teraz. Púšťam Kesi pred veľkou húštinou v ktorej pravidelne zaľahujú diviaky. Prehnať ju, nám honcom robí stále problémy pretože niekedy sa v nej dá iba plaziť. K Cézarovmu hláseniu sa po chvíli pridala hrubým "hlasom" aj moja Kesi. Vedel som že narazila na diviaky ale bolo z úplne iného miesta ako hlásil Cézar.
Prečítajte si tiež: Jedna zbraň vs. viacero: Dilema v boji
Pomaly sme sa predierali húštinou a hlásenie psov neprestávalo. Cézarove hlásenie sa postupne vzďaľovalo takže diviaky sa pohli smerom na strelcov čo bolo dobre ale Kesi hlásila stále z jedneho miesta predomnou. Pomaly sme sa približovali plní napätia čo bude nasledovať ak sa priblížime úplne blízko miesta kde pes držal diviaka. Vo väčšine prípadov diviak unikol pomedzí nás aj keď sme boli dosť blízko seba. Vpredu pred nami sa začali ozývať prvé výstrely. Diviaky ktoré hlásil Cézar museli vyraziť na strelcov.
Pri čakaní kým sa vyrovnáme na rovnakú úroveň som občas slovne povzbudil Kesi no stalo sa niečo čo som nečakal. Po poslednom mojom zakričaní: " Zober ho!!!", sa Kesi ešte viac a zúrivejšie rozhlásila a potom nasledovalo zlostné zrgúlenie a už len bolestivé zavytie mojej Kesi. Viac som nečakal, upozornil som honcov že idem pomôcť psovi, nech sa oni maju na pozore keby diviak vyrazil dozadu. Skúsil som Kesi zavolať no neozvala sa, bolo až podozrivé ticho.
Nemyslel som na následky, nevedel som čo je to za diviaka a či nie je poranený. S puškou v rukách som sa predieral cez húštinu s vedomím že mojej Kesi niečo je. Po pár metroch začala húština trochu rednúť a všimol som si vyvýšené miesto namieril som si to k nemu lebo v tých miestach hlásila Kesi naposledy. Skúsil som zavolať jej meno ešte raz a na moje udivenie sa rozhlásila znova. Neskutočne sa mi uľavilo.
Zaujal som miesto na tom vyvýšenom mieste a odistil svoju osmičku, predomnou v huštine sa odohravalo hotove divadlo, húština sa triasla a Kesi znova dorážala. Nevedel som čo jej je ale ostrosť jagdterierov sa ukázala. Diviak grulil a húština vrela. Kesi ho tam pekne obracala no diviakovi sa nechcelo von z húštiny. Riskol som to a povzbudil som Kesi znova. Situácia sa opakovala. Kesi začala zúrivejšie dorážať a tlačila diviaka mojim smerom. Nečakal som že bude takto pekne pracovať. Už sa húština triasla celkom blízko pri mne no diviaka som ešte stále nevidel. Zavolal som na honcov nech stoja pretože sa už pohli.
Kesi stále obracala diviaka v húštine predomnou, trvalo to večne, pušku som v rukách zvieral stále viac a čakal som čo sa bude diať. Stalo sa však čo som nečakal. Kesi vyletela z húštiny asi 3 metre predomnou na malú čistinku no za ňou sa vyrútil obrovský kanec a skor ako som sa stihol spametať už Kesi s bolestivým zavytím letela vzduchom. Všetko sa to odohralo tak rýchlo, Kesi sa po dopadne na zem znova nepostavila to jedine som si všimol predtým ako som prikladal pušku k lícu a mieril na veľkého kanca ktorý po útoku na moju Kesi zastal a istil. Namieril som na komoru a potiahol som spúšť. S diviakom trhlo a zmizol v húštine. Poslal som za ním ešte jednu symbolickú ranu ale to bolo najskor len adrenalínom.
Prečítajte si tiež: Vlastníctvo zbrane a psychologické testy
Na nič som nečakal rozbehol som sa ku Kesi. Dýchala, to bolo dobré no na stehne mala veľkú tržnú ranu od kla. To bolo najskor to prvé zavytie a ked som ju otočil nepotešilo ma čo som uvidel. Pritom ako ju diviak nabral pred mojimi očami ju rozpáral a čreva sa tisli von. Opatrne som ich zatlačil dnu a rýchlo volal otcovi. Jediné čo som mu povedal bolo: "Veľky diviak, rozpáral ju, letím k zverolekárovi tak nech ma čaká." Veľmi opatrne som kesi previazal šálom vzal ju do rúk a predieral sa čo najopatrnejšie a najrýchlejšie z húštiny na lúku a potom k autu. Honcom som len zakričal že idem preč a ešte stále v menšom adrenalínovom šoku som sa ponáhľal k autu.
Cesta k autu mi pripadala ako večnosť, so slzami v očiach výnimočne nie od vetra som Kesi uložil na svoju bundu na zem pred sedadlo spolujazdca a našťastie po posolených cestách som už naozaj hnal do mesta k známemu zverolekárovi. Dúfal som že otec pochopil moj telefonát lebo až v aute som si uvedomil čo som mu povedal. Našťastie to otec pochopil a zverolekár má už čakal pred svojim domom kde má aj ambulanciu. Keď som všal vystúpil z auta ostal zarazený, nevedel som prečo.
Rýchlo a čo najopatrnejšie som Kesi vybral z auta a doniesol mu ju na stôl. Ešte stále so slzami v očiac som ho poprosil aby ju zachránil že pre mňa neskutočne veľa znamená. "Urobím, čo bude v mojich silách", znela jeho odpoveď. Viac som pre Kesi spraviť nemohol. Cestou z ordinácie som sa uvidel v zrkadle zavesenom na stene. Celú tvár som mal doškriabanú a od krvi. Pritom ako som sa predieral za Kesi som si to ani nevšimol.
Nechal som veterinára robiť jeho prácu, vyšiel som si vonku zapáliť a trochu sa ukľudniť. Začal som si znova v hlave všetko premietať a dostal som sa až ku chvíli keď som potiahol spúšť. "Veď on to dostal!" povedal som nahlas a hneď som volal otcovi. Hon sa medzitým už skončil. Skončila sa aj spoločná poľovačka lebo sa hneď v prvom hone strelilo 8 diviakov a tak hospodár rozhodol že poľovačku predčasne ukončí. Opýtal som sa ho či náhodou nevie niečo o veľkom kancovi, nevedel nič. Rozpovedal som mu všetko od začiatku. Aj otec usúdil že keď s ním trhlo, musel to dostať a hneď dával inštrukcie majiteľovi Cézara nech sa tam pôjde so psom pozrieť. Rozlučili sme sa s tým, že sa mi ešte ozve.
Pripaľoval som si ďalšiu cigaretu a ešte stále roztrasený volám domov mame že budeme mať hosťa nech sa nato duševne pripraví. Mama neznesie psa v byte no teraz mi to bolo jedno. veril som že Kesi sa z toho dostane. Volal otec. Cezar dohľadal obrovského kanca s ranou na komore asi 20 metrov od nástrelu. Jeho majiteľ nechápal ako ho mohli prehliadnuť keď tamaď šli. Medzitým kým som ja nervózne prešľapoval pri aute a pripaľoval si jednu od druhej,oni sa trápili s vyťahovaním môjho prvého a najskôr aj životného diviaka z nepreniknuteľnej húštiny. No diviak bol asi to posledné čo ma trápilo, viac som sa strachoval o Kesi.
Prečítajte si tiež: Poľovnícky skúšobný poriadok
Prešla už hodina od chvíle čo som ju nechal v rukách zverolekára. Keď som dofajčieval už x-tú cigaretu otvorili sa dvere a zverolekár ma zavolal dnu. Kesi ležala na stole celá pozošívaná. Ostávalo len čakať, zverolekár urobil čo bolo v jeho silách. Odiezol som Kesi domov a aj mama sa ukľudnila keď videla v akom je stave. Mladšia sestra jej hned spravila miesto v našej izbe. Dal som jej pár inštrukcii aby do nej nešprtala a nesnažila sa ju nijak prebrať a ak by sa Kesi prebrala aby mi hned volala.
Ja som už znova sedel v golfe a ponáhľal sa na výrad. Bol som zvedavý na svoj prvý úlovok. Prípravy na výrad prebiehali v plnom prúde a už od cesty som videl že jeden diviak je oveľa väčší ako tie ostatné. Keď som vystúpil z auta hneď bol pri mne otec a pýtal sa ma ako je natom pes. Povedal som mu čo som videl a vedel a už spolu sme sa pobrali k ostatným. Nasledoval výrad a pasovali ma za lovca diviačej zveri. Bol som nesmierne šťastný, veď nie každý strelí hneď na prvý krát kapitálneho diviaka no zároveň som bol aj smutný, lebo si to odskákala Kesi.
Posledného honu som sa nezúčastnil. Ponáhľal som sa domov za Kesi. Keď som prišiel domov Kesi sa ešte stále neprebrala, dýchala ťažko a pomaly. Preistotu som zavolal veterinárovi no ten mi povedal, že musím čakať. Kesi som presunul k svojej posteli aby som bol pri nej čo najbližie. Dal som si sprchu, najedol sa a ľahol si na posteľ. Uťahaný z toho stresu a lietania som zaspal za pár minút. Zobudil som sa až neskor nato že mam akosi mokrú ruku.
Kontroverzie a konflikty v poľovníctve
Žiaľ, rozpory medzi poľovníkom a fotografom prírody sa budú stupňovať, nakoľko obaja majú rovnaký cieľ záujmu. V minulosti foto technika nedovolila fotiť v skorých ranných alebo neskorých večerných hodinách, takže k stretu poľovníka a fotografa prichádzalo zriedkavo...jeden chodil do lesa cez deň a druhý za šera...a samozrejme v minulosti na celuloid fotilo zvieratka iba niekoľko nadšencov...dnes je fotografov prírody možno viac ako poľovníkov a obe skupiny, aj poľovník aj fotograf chcú vykonávať vo svojom voľnom čase svoje hobby.
Lenže poľovník, akosi z historických dôvodov má pocit, že svojho koníčka môže vykonať iba on, lebo on si za to platí. Je pravda, že platí za prenájom revíru, ale plati hlavne preto, že mu spoločnosť dovolí loviť zver, ktorá je súčasťou prírody a tá patrí všetkým. Fotografujem a do prírody chodím už niekoľko desaťročí a poznám veľa poľovníkov a tak isto som veľa poľovníkov na potulkách za zverou stretol. Nikdy ma nenapadlo sa osocit na poľovníka, ktorý sa prirútil na teréniaku, že mi vyplasil zver práve vo chvíli, keď som chcel fotiť... Opak bol skôr pravidlom. Keď som dal o svojej prítomnosti vedieť, začal výsluch ako na oddelení StB (česť výnimkám) ... kto som, čo tu robím, že tu nesmiem byť a samozrejme nechýbali argumenty, že on tu chcel poľovať a teraz už nemôže, lebo som mu to všetko vyplasil, ak okamžite neodídem zavolá policajtov, že sa veľmi ľahko môže stať že si ma niekto pomýli z diviakom a podobne.
Verím, že si niektorý poľovníci akosi nemôžu zvyknúť nato, že dnes v lese okrem ďalšieho poľovníka môžu stretnúť i fotografa, hubára, turistu, psíčkara na prechádzke alebo ornitológa, ktorý idú vo svojom voľnom čase do lesa za svojim koníčkom, tak ako poľovník. Takže aj napriek tomu, že sa mi dnes poľovačka nevydarila, chce to iba trocha tolerancie a nepovyšovať svoje záujmy nad záujmy iných.
Je zaujímavé, že akési povedomie toho, že v lese môžem byť iba ja a nikto iný, lebo som poľovník je zaužívané výhradne iba medzi poľovníkmi. Som tak isto i rybár a veru nikdy som sa nestretol s tým, že by rybár vyháňal z rybníka kúpajúcich sa rekreantov, lebo on si chce chytiť rybu, za násadu si plati nemalé peniaze a oni mu obsadili jeho tutový flek a všetky ryby mu plašia. Ak nejakého poľovníka tento môj príspevok rozčúli odporúčam mu zobrať si miesto pušky do lesa fotoaparát a okamžite pochopí o čom som písal....
Nie každý, kto ide do lesa s fotoaparátom je aj fotograf. Rovnako ako poľovníka nerobí zelené oblečenie a puška, ani fotografa nerobí foťák prevesený cez krk. So skutočnými fotografmi prírody (a je jedno či amatérskymi alebo profesionálnymi) nemôžu mať a vo veľa prípadoch ani nemajú normálni poľovníci žiaden problém. Títo fotografi sa totiž v poľovačke vyznajú s rozdielom, že lovia foťákom. Rešpektujú smer vetra, zvyky zveri, používajú vhodnú optiku aj krytie, fotia aj na miestach, kde sa nebijú o pľac s poľovníkmi a preto zver jednak vyrušia minimálne a často o ich prítomnosti poľovník ani nemá vedomosť, prípadne s poľovníkmi priamo spolupracujú.
Bohužiaľ mnohí si myslia, že po kúpe foťáku sú automaticky fotografmi, rovnako ako sú ochranármi po zapísaní sa v nejakom občianskom združení či spolku, bez ohľadu nato, či vôbec spĺňajú nejaké odborné kritéria, resp. absolvovali aspoň kurz na úrovni toho poľovníckeho. Odborník odborníka spozná na 100m a je jedno či sa stretnú 2ja poľovníci alebo poľovník a fotograf či ochranár. Nikoho totiž nepoteší "fotograf" pobehujúci po lúke popred posed, resp. chodiaci po lese ako slon, pretože on hľadá vlka či inú zver, pričom o nejakých zásadách pohybu nemá ani páru. Raz, dvakrát to prežije každý, ale v niektorých revíroch sú takéto návštevy na dennom poriadku a to si človek, kvôli takýmto ľuďom fakt nezapoľuje.
Pričom keď niekto aj takéhoto "fotografa" či iného "turistu" napomenie a snaží sa mu vysvetliť pohľad druhej strany, arogantne sa bije do pŕs, že on ako občan SR môže všetko, ale práva iných sú mu zároveň ukradnuté. Mnohí tu poukazujete na nepovyšovanie svojich záujmov nad zájmy iných a na jednotnosť práv v lese. V poriadku. Ale potom zaplaťte členské za revír a chodievajte do neho fotiť, ono treba si uvedomiť, že tých práv, navyše pokiaľ nemáte ani právo poľovať, ani nie ste vlastníkmi pôdy máte proste menej. Pridajte si povinnosť, pribudne vám právo. Fotografov rešpektujem, je to krásny a ušľachtilý koníček, nikdy som žiadneho z lesa nevyhodil. Ale vidieť len svoje krivdy a porušenia svojich práv pri strete s poľovníkmi nie je fér, jednak neplatíte za prenájom a jednak máte menej povinností vyplývajúcich poľovníkom z práva výkonu poľovníctva a často si neuvedomujete, že svojím prístupom toto právo iným upierate, napr. áno aj tým, že pokazíte poľovačku. Vy potom škody spôsobené zverou nehradíte, vy sa nesúdite, vy potom nebeháte často aj keď sa vám nechce plniť plán lovu..a už vôbec nie prikrmovať, brigádovať či čistiť les. (česť výnimkám, sú aj dobrovoľníci-nepoľovníci).
Tak sa potom nečudujte troška namrzenejším reakciám, aj keď ako som uviedol, je to o ľuďoch a ich prístupe k okoliu, ale aj koníčku samotnému. Fotograf sa nemá čo motať zavčasu ráno a večer poľovníkom popod nohy, provokovať a mal by fotiť zver tak maximálne na začiatku revíru. Ak sa mu to máli, sú predsa zoologické záhrady, obory, parky, atď kde môže do sýtosti fotografovať.
Som poľovník, som fotograf ak som na poľovačke a mnoho krát sa mi stalo, že mi niekto vyrušil poľovačku, od turistu, koníčkara, hubára, orientačný beh a veľa veľa pod... nikdy som sa nevedel kvôli tomu nahnevať ak zver odbehla príde inokedy ved zver je tam doma mi len na návšteve :)) ... ak porovnávam fotografa a poľovníka v love zvery (poľovník puškou), fotograf s fotoaparátom, dovolím si povedať, že fotograf to má oveľa náročnejšie dostať sa k zvery (na vzdialenosť a potichu )a spraviť fantastické zábery o ktoré sa potom môže podeliť s ostatnými či poľovníkmi či milovníkmi prírody ako je osveta poľovníctva, tým chcem napovedať, že som fotil s poľovníkmi či wild fotografmi a nikdy som nemal dojem, že plašia zver, dovolím si povedať, že fotograf je skôr duch v lese !!
Niekedy v tedy tam dávno mali naši predchodcovia možnosť poľovať na menšie vzdialenosti nakoľko poľovali s možnosťou brokovnice a tí lepšejší mohli mať aj guľovnicu, v dnešnej dobe sa poľuje na famózne vzdialenosti na základe výkonným puškám či nábojom ... K samotnej nahrávke, ak by nebola, nediskutujeme, ak mám čisté úmysli (poľovník)nemôže mi to vadiť, musíme sa správať tak, aby sme sa neskôr za to nehanbili.
Viac práv v lese a z toho vyplývajúce prednostné právo má ten, kto je jeho vlastníkom, kto za prenájom revíru platí, kto vykonáva ochranu lesa a komu je zverená starostlivosť o chov, ako aj lov zveri.
Príklady incidentov a nešťastí
Na Slovensku sa ročne zastrelia tisícky psov, hovorí odborník. Prípad, keď čistokrvného československého vlčiaka Kazana rozstrieľaného brokovnicou doviezol v zakrvavenej bunde k veterinárovi, už sa mu nedalo pomôcť. Strelec z miesta činu ušiel, neskôr sa priznal.
Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Trenčíne informovalo o nešťastnom prípade 69-ročného poľovníka. „Pri prechádzaní húštinou sa mu mala pošmyknúť noha tak, že nechtiac zatlačil prstom spúšť. „Nabitá zbraň vystrelila a poľovník si prestrelil štyri prsty. Zranený muž si napriek tomu dokázal privolať pomoc. Policajti zistili, že 69-ročný muž má všetky potrebné doklady a povolenia. „Taktiež ho policajti podrobili dychovej skúške.
Poľovník počas spoločnej poľovačky v Českom Brezove v okrese Poltár postrelil 36-ročného honca. Podľa banskobystrickej policajnej hovorkyne Petry Vaškovej strelec svojím konaním porušil zákon o poľovníctve. Polícia na mieste vykonala obhliadku miesta činu.
Pri obci Báč (okr. Dunajská Streda) poľovník zámerne postrelil psa. Ako každý deň, večer okolo ôsmej smerovali na hrádzu za dedinou, keď zrazu zaznel výstrel a Artos klesol na zem. V tom čase sa v priestore v blízkosti obytných domov pohybovalo viacero ľudí, ktorí oddychovali v prírode. Poľovník, ktorý strieľal pravdepodobne z guľovej zbrane, manželom následne vynadal, lebo si vraj chcel streliť srnu a oni mu v tom prekážali.
"Manžel začal kričať, že Artosovi niečo je, že ho postrelili a hneď sme utekali k nemu, manžel ho doviedol na cestu, položil ho, ja som sa snažila tú ranu držať, aby nekrvácal," opísala majiteľka Artosa Silvia. Artosovi prestrelil ramennú kosť, hrozí, že mu budú musieť nohu amputovať. Polícia prijala trestné oznámenie a všetky okolnosti streľby preveruje.
Necelé 2 metre od miesta výstrelu je vyšliapaná cestička. Je evidentné, že tadiaľto sa často pohybujú ľudia. Navyše muž strieľal v smere na domy, ktoré sú odtiaľ vzdialené 700 metrov. Podľa našich informácií išlo o guľovo - brokovú zbraň. "Krvácal, v šoku, v obrovských bolestiach. Sme ho sledovali, sme zaviedli protišokovú terapiu na zastavenie krvácania, strela proste zlomila ramennú kosť a spôsobila devastáciu mäkkých tkanív," hovorí veterinár Gaál Ondrej.
Na poľovačke strelil muž bez zbrojného preukazu honca do ramena. Dnes o tom informovala TV Markíza s tým, že išlo o nešťastnú náhodu. Na bažanta mal strieľať 60-ročný Ľudovít K. z Hrnčiaroviec, trafil však honca. Postreleným, ktorému okamžite poskytovali prvú pomoc, ale napriek tomu neprežil, bol 62-ročný Ján P.
Pohľady a názory
Treba si uvedomiť, že nie každý, kto ide do lesa s fotoaparátom je aj fotograf. Rovnako ako poľovníka nerobí zelené oblečenie a puška, ani fotografa nerobí foťák prevesený cez krk. So skutočnými fotografmi prírody (a je jedno či amatérskymi alebo profesionálnymi) nemôžu mať a vo veľa prípadoch ani nemajú normálni poľovníci žiaden problém. Títo fotografi sa totiž v poľovačke vyznajú s rozdielom, že lovia foťákom. Rešpektujú smer vetra, zvyky zveri, používajú vhodnú optiku aj krytie, fotia aj na miestach, kde sa nebijú o pľac s poľovníkmi a preto zver jednak vyrušia minimálne a často o ich prítomnosti poľovník ani nemá vedomosť, prípadne s poľovníkmi priamo spolupracujú.
Podľa mňa nie je v poriadku, aby sa namiesto slov ako tolerancia a radosť z prírody skloňovali najčastejšie frázy ako, dávaj si pozor na toho koho stretneš, provokuješ keď ideš ráno do lesa atď...Čo takto vidieť skôr za takýmto "provokatérom" človeka,ktorý chodí do lesa od detstva,trávi v ňom takmer všetok voľný čas a je to pre neho prvotriedny relax?A je to jedno či je to turista,hubár alebo zanietený fotograf....
Automaticky si to vysvetľujem ,že máš záujem obmedziť v pohybe (skoro ráno či navečer) v lese hubárom, bylinkárom dva prsty hore apropo, chystačom dreva a pod... tak mi to znie dám si otázku aký je rozdiel medzi fotografom a hubárom? Mnohý hubári chodia už za tmy do lesa ? Ved teda zakážme všetkým čo su neni poľovníci zákaz vstupu... Neviem či to zle vnímam ale nepoľovnícka verejnesť už bez tak má zlý názor v poslednej dobe na poľovníctvo prečo niečo zakazovať ,vykazovať nie náhodou skôr vychovávať ....