December sa pre mnohých poľovníkov spája so spoločnými poľovačkami, zážitkami, kvapkou adrenalínu, príjemným pocitom zo spoločného stretnutia a slávnostným vzdávaním úcty ulovenej zveri. Spoločné poľovačky nie sú len o love, ale predovšetkým je to spoločná udalosť plná tradícií a zvykov.
Tieto zvyky a tradície sú postavené na úcte k zveri (či už k živej alebo ulovenej), rešpektovaní a úcte k ostatným účastníkom poľovačky a predovšetkým na dodržiavaní bezpečnosti počas lovu.
Samotnému slávnostnému otvoreniu vedúcim poľovačky predchádza príchod pozvaných hostí a poľovníkov, pozdravenie a podanie ruky, prezentácia, kontrola zbrojného preukazu, poľovného lístka, kalibru zbrane a v prípade hostí samotnej pozvánky. Ešte pred začatím poľovačky, je potrebné pripomenúť účastníkom poľovačky, aby dodržiavali pravidlá a bezpečnosť, ktorá je v tomto prípade na prvom mieste.
Priebeh poľovačiek - od nástupu až po ukončenie - iste poznajú všetci poľovníci, ale väčšine nepoľovníckej verejnosti ostáva záhadou. Preto aj tí, ktorí majú tú česť zúčastniť sa na základe pozvánky spoločnej poľovačky, niekedy so zatajeným dychom sledujú celý jej priebeh. Búšenie srdca, stúpajúci adrenalín a pocit uspokojenia sú sprievodné pocity hádam každého poľovníka.
Najzaujímavejším a emocionálne najsilnejším zážitkom je výrad spojený s pasovaním za lovca a týmto dvom etapám spoločnej poľovačky sa budeme viac venovať.
Slávnostný výrad ulovenej zveri
Každá spoločná poľovačka sa končí slávnostným ceremoniálom, teda vzdaním úcty všetkej ulovenej zveri, či už sa jedná o vysokú, diviačiu, alebo malú zver. Ulovená zver sa ukladá na výradisko, pričom zver musí byť vyvrhnutá a ošetrená.
Na telo ulovenej zveri ležiacej na pravom boku položíme strelecký zálomok z ihličnatého alebo listnatého stromu tak, aby odlomená časť zálomku smerovala samčej zveri k hlave a samičej opačne (k pohlavným orgánom - znak materstva).
Samotné výradisko je plocha obložená vetvičkami z ihličnatých stromov a s otvorom na strane, kde budú stáť strelci. V rohoch výradiska sú umiestnené malé vatry, ktoré sa pri výrade zapaľujú. Ulovené diviaky sa ukladajú od najväčšieho po najmenší a za nimi sa ukladá iná ulovená zver. Líšky sa ukladajú s chvostom zahnutým do pravého uhla k telu. Zver na výrade sa nemá prekračovať, ale obísť. Tak isto by sa nemala prekračovať hranica výradiska - do výradiska možno vojsť len cez otvorený priechod.
Strelci na výradisko nastupujú s nenabitými puškami na ľavom pleci, s ústiami hlavní smerujúcimi nahor. Na čele výradiska,( t.j. zver smerujúca chrbtom) stoja vedúci poľovačky a predseda poľovného združenia. Presne na opačnej strane stoja lesničiari, po pravej strane strelci a po ľavej strane honci so psami. Nasleduje signál „Výrad“.
Všetci prítomní stoja s obnaženými hlavami. Po signáli nasleduje príhovor predsedu PZ, ktorý poďakuje lovcom i honcom za úspešný a bezpečný lov a pozve všetkých na „posledný pohon“, teda na pohostenie. Poľovný hospodár oznámi počty ulovenej zveri, zablahoželá úspešným lovcom a vyzve ich, aby vošli do výradiska a postavili sa k nimi ulovenej zveri. Ak strelec ulovil viac kusov, posúva sa od najväčšieho k najmenšiemu. Poľovník, ktorý ulovil svojho prvého jeleňa, diviaka alebo inú zver, je pasovaný za lovca zveri. Po tomto sa predseda alebo vedúci poľovačky rozlúči pozdravom „Lovu zdar!“. Prítomní odpovedajú „Zdar!“ a zaznie signál „Lovu zdar!“.
Pasovanie za lovca
Ceremoniál pasovania za lovca je pre mnohých poľovníkov nezabudnuteľný. Hádam každý poľovník má v živej pamäti svojho prvého uloveného diviaka, srnca, jeleňa, alebo inú zver.
Pasovanie za poľovníka pochádza z obradu, aký sa používal pri pasovaní za rytiera. Tento ceremoniál sa začal na našom území používať začiatkom 19. storočia. V súčasnosti za lovca môže byť pasovaný poľovník, ktorý úspešne absolvoval skúšku z poľovníctva. Pasovanie prebieha na spoločných poľovačkách, alebo pri individuálnej poľovačke.
Pasovanie za lovca podľa poľovníckej etikety
Pasovaný poľovník sa postaví k pripravenej zveri a pasujúci poľovník (krstný otec) sa ho opýta:„Pýtam sa Ťa …., (povie krstné meno pasujúceho poľovníka)je to Tvoj prvý jeleň, ktorého si dnes ulovil?“ Pasujúci poľovník odpovie: „Áno“
Na vyzvanie pasujúceho poľovníka si kľakne na pravé koleno vedľa ulovenej zveri. Pušku drží v pravej ruke s pätkou opretou o zem a ľavú ruku položí na trofej. Pasujúci sa zľahka dotkne čepeľou poľovníckej dýky (alebo poľovníckym tesákom) ľavého ramena pasovaného poľovníka a pasuje ho za úspešného lovca týmito slovami:
„Vážený priateľ,týmto úderom Ťa v mene bohyne Diany,patrónky poľovníkov,slávnostne pasujem za lovca jeleňov s tým,že najprv musíš zver chovať, chrániť a len potom sa jej čestným poľovníckym spôsobom zmocniť.Druhým úderom Ti blahoželám k uloveniu tvojho prvého jeleňa.Tretím úderom Ti pripomínam,aby si za každých okolností zostal čestným poľovníkom,statočným členom našej poľovníckej rodiny a oddaným ochrancom našej krásnej prírody a krajiny“.
Po ukončení pasovania vyzve pasujúci lovca, aby vstal, ako prvý mu zablahoželá podaním pravej ruky a potom mu zablahoželajú všetci ostatní. V prípade, že sú prítomní pri pasovaní aj lesničiari, zahrá sa signál „Slávnostné lesnice“.
Realita pasovania za lovca
Ceremoniál pasovania za lovca je v každom poľovníckom združení zaužívaný, avšak nie všade to prebieha presne podľa poľovníckej etikety. Väčšina poľovníkov má skúsenosť z pasovania za lovca, na ktorú sa len tak ľahko nezabúda - či už po obsahovej, alebo praktickej stránke.
Keď poľovník položí poľovníkovi otázku „Už si strelil svojho prvého jeleňa?“, väčšinou badať na tvárach pocity spokojnosti a hrdosti, miešajúce sa s nezabudnuteľným pocitom, ktorý prišiel spolu s prvou uštedrenou radou pri pasovaní za lovca (či už to bola palica, konár, alebo tŕňový prút).
Poľovník si pri svojom prvom úlovku vyberá „krstného otca“, teda poľovníka, ktorý ho bude pasovať za lovca, alebo laicky povedané, od ktorého dostane bitku. V niektorých združeniach býva dobrým zvykom, že pasujúcim poľovníkom je predseda poľovného združenia, resp. vedúci spoločnej poľovačky.
Priebeh pasovania
Pri nástupe na výradisko sa úspešní strelci postavia každý k svojmu úlovku a následne hospodár oznámi počty ulovenej zveri. Každému úspešnému strelcovi odovzdá zálomok a pogratuluje podaním pravej ruky.
V prípade, že je medzi úspešnými strelcami aj taký, ktorý strelil svojho prvého jeleňa, diviaka, alebo inú zver, hospodár mu oznámi, aby ostal vo výradisku, pričom sa ho opýta:„Pýtam sa Ťa, je to Tvoj prvý jeleň (diviak, iná zver), ktorého si dnes ulovil?“. Pasujúci poľovník odpovie: „Áno“.
Po odovzdaní všetkých úlomkov ostanú vo výradisku iba tí, ktorí patria medzi „prváčikov“ v úlovku pre daný druh zveri. Poľovný hospodár sa opýta strelca, či má vybraného „krstného otca“ a následne ho vyzve, aby vstúpil do výradiska. Krstný otec sa postaví za pasovaného strelca a dá mu pár základných inštrukcií. Pasovaný strelec preloží svoju vybitú zbraň krížom cez ulovenú zver a sám si kľakne krížom cez zver.
Poľovník, ktorý ho bude pasovať, teda krstný otec ho s použitím pasovacej palice a verša pasuje za lovca ulovenej zveri. Strelec je počas ceremoniálu pasovania za lovca „okrstený“ tromi ranami palicou po svojej zadnej časti. Samozrejme, len máloktorý krstný otec dodržiava 3 rany. Pre radosť, alebo lepšie povedané škodoradosť, všetkých okolo stojacich zúčastnených je rán podstatne viac, ako len tri. Veď nech je na čo spomínať.
Každý poľovník pri rozprávaní a spomínaní na prvú a právom nezabudnuteľnú bitku. A záverečná gratulácia od pasujúceho poľovníka a ostatných okolo stojacich strelcov je už len príjemným ukončením celého spoločného lovu.
Poľovnícke signály
Pri spoločných nástupoch na poľovačkách a pri rôznych slávnostných príležitostiach poľovníci oddávna používajú zaužívané a osvedčené zvukové povely, signály alebo slávnostné fanfáry. Poľovačky s nástupmi a trúbením signálov a povelov majú sviatočnejší ráz, citlivejšie pôsobia na povahu poľovníkov, vzbudzujú v nich ostražitosť a väčší pocit zodpovednosti.
Povely a signály zvyčajne vydáva vedúci poľovačky poľovníckou signálkou alebo trubač lesnicou, ktorá by na veľkých poľovačkách nemala chýbať. Všetky poľovnícke trúbky, rohy, lesnice a krídlovky sa nosia prevesené cez hlavu na ľavom pleci tak, že sa opierajú po strane o pravý bok poľovníka, nátrubkom obráteným dopredu k zemi a rozšíreným koncom trúbky obráteným dohora.
Keď je trubačov viac, stoja v rade vedľa seba v pozore. Keď trúbi len jeden trubač, stojí mierne rozkročený, ľavou rukou drží hlaveň pušky nad pútkom, pravou rukou drží lesnicu a trúbi tak, že "korpus" je obrátený trošku vpravo hore.
Keď trubač nemá pušku, ale tesák, má ľavú ruku položenú na rukoväti tesáka. Keď nemá ani pušku ani tesák, opiera ľavú ruku o svoj bok. Znamenie a povely na zatrúbenie dáva pri poľovačkách vedúci poľovačky trúbkou (krídlovkou). Ostatný pomocný personál trúbenie opakuje na lesniciach.
Poľovníci a honci musia tieto povely a signály poznať a podľa nich sa správať. Používanie a spôsob trúbenia povelov a signálov rozoberá brožúrka "Signály, povely a návestia".
Medzi základné signály patria:
- Pozor!
- Vpred!
- Stáť!
- Spätný pohon!
- Skončenie pohonu!
Slovenské poľovnícke signály zložil zaslúžilý umelec Tibor Andrašovan podľa textov Pavla Porubana. Bolo to v roku 1970 pri 50. výročí organizovaného poľovníctva na Slovensku.
Najčastejšie trúbené signály sú:
- č.1 uvítanie
- č.2 začiatok činnosti
- č.7 pozor
- č.8 výrad
- č.9 lovu zdar
- č. 10 slávnostné lesnice
Poľovnícke zálomky
Tradícia poľovníckych zálomkov má svoje korene v dávnej minulosti. Prvý krát sa objavuje okolo roku 1500 na drevorezbe, ktorá znázorňuje poľovníkov majúcich svoje klobúky ozdobené vencami z dubového lístia. Tak, ako sa počas existencie všetko vyvíja, tak aj poľovnícke zálomky prešli svojím vývojom a dnes sú neoddeliteľnou súčasťou našej poľovníckej kultúry.
Poľovnícke zálomky môžeme rozdeliť do troch skupín:
- Posledný hryz, posledný zob a strelecký zálomok.
- Smútočné zálomky, ktoré sa používajú pri smútočných obradoch.
- Účelové zálomky (nástrelový, stanovištný a pod.), ktoré sa používajú len zriedkavo.
Posledný hryz je zálomok odlomený (nie odrezaný) konárik stromu alebo kríka, v okolí ktorého zver zhasla, ktorý vložíme ulovenej zveri do papule. Pri pernatej zveri dáme do zobáka posledný zob. Strelecký zálomok je zálomok jemne namočený do farby ulovenej zveri a patrí strelcovi. Strelec si pripevní zálomok na pravú stranu klobúka a nosí ho do polnoci.
Pri odovzdávaní streleckého zálomku stojí strelec pri chrbte ulovenej zveri, ležiacej na pravom boku s posledným hryzom v papuli, pušku má na ľavom pleci. Oproti stojí sprievodca, obidvaja majú obnažené hlavy. Sprievodca má už zálomok namočený vo farbe, položený na klobúku lícnou stranou smerom hore tak, že zálomok odlomeným koncom smeruje k strelcovi.
Zálomok podáva ľavou rukou so slovami „ Blahoželám k dosiahnutému úlovku a podľa starej poľovníckej tradície prijmite tento zálomok, ktorý vám bude pripomínať túto slávnostnú chvíľu. Lovu zdar.“ Strelec vezme zálomok, poďakuje pozdravom zdar a podá sprievodcovi pravú ruku a upevní zálomok na pravú stranu klobúka.
Ak postrelenú zver dohľadal pes, strelec ulomí časť zálomku a dá vodičovi psa, ktorý ho zasunie psovi za obojok.
Ďalšie druhy zálomkov:
- Smútočný zálomok: je ihličnatá vetvička, ktorá môže byť previazaná jemnou čiernou stuhou alebo flórom.
- Výstražný zálomok: je dlhší odlomený konárik, na hrubšom konci asi do 3/4 olúpaný z kôry. Môže byť rovný alebo stočený do tvaru písmena O. Rovný zálomok kladieme zvyčajne na očistenú zem a ohnutý zavesíme koncami nadol, na strom blízko miesta, na ktoré chceme upozorniť.
- Čakací zálomok: používame vtedy, keď musíme náhle opustiť miesto dohodnutého stretnutia a chceme dať spoločníkovi vedieť, aby nás na mieste, ktoré sme na chvíľu opustili, čakal. Zálomok tvoria dva, krížom preložené konáriky.
- Stanovištný zálomok: je na spodnom konci okliesnený, neodkôrnený a ukončený viacerými vetvičkami. Zálomkom sa označuje miesto - stanovište, kde strelec pri výstrele stál.
- Nástrelový zálomok: je približne rovnaký ako stanovištný, ale neokliesnený.
- Smerový zálomok: je podobný nástrelovému. Odlišuje sa len tým, že je na hrubšom konci zahrotený na väčšej dľžke. Zálomok kladieme voľne na zem, s hrotom obráteným v smere odskočenia zveri. Keď smer odskoku zveri nezbadáme, položíme vedľa seba dva podobné menšie zálomky, ktorých hroty obrátime proti sebe opačnými smermi.
Vzdanie poslednej pocty ulovenej zveri
Poslednú úctu ulovenej zveri vzdávame pri ulovení všetkej veľkej zveri, srstnatej aj pernatej, mäsožravej aj bylinožravej, bez ohľadu na pohlavie a vek. Po ulovení a presvedčení sa, že zver zhasla, úspešný strelec nezabúda niekoľko minút pri nej posedieť alebo postáť s obnaženou hlavou a v duchu si ešte raz premietne celý priebeh lovu.
Úctu ulovenej zveri prejavíme posledným hryzom. Položíme zver na pravú stranu a zálomok dáme aj na telo zveri. Ak je ulovená zver samčieho pohlavia, tak zálomok smeruje zlomeným koncom k hlave, u samičieho pohlavia naopak (zvýraznenie trofeje a materstva). Pri vyvrhovaní zaobchádzame so zverou s úctou.
Vyvrhnutú zver nakladáme na dopravný prostriedok aj so zálomkom v papuli tak, aby jej hlava smerovala k zadnej časti voza. Tento zvyk, obyčaj má svoje nezastupiteľné miesto v poľovníckych tradíciách a jeho dodržiavanie je znakom vyspelosti organizátora spoločnej poľovačky.
Správny priebeh spoločnej poľovačky
Tento zvyk, obyčaj má svoje nezastupiteľné miesto v poľovníckych tradíciách a jeho dodržiavanie je znakom vyspelosti organizátora spoločnej poľovačky. Spoločnej poľovačky sa zúčastní len ten, kto je pozvaný. Je nedôstojné, neetické prísť s ďalším nepozvaným strelcom.
Na miesto stretnutia spoločnej poľovačky sa dostavíme včas v primeranom poľovníckom oblečení a s príslušnými dokladmi - poľovný lístok, zbrojný preukaz a pozvánka. Je vhodné po príchode sa zvítať s ostatnými účastníkmi, prípadne sa predstaviť. Pred začatím poľovačky skontroluje vedúci poľovačky, alebo iné poverené osoby každému účastníkovi doklady.
Spoločná poľovačka začína slávnostným nástupom, lesničiari zatrúbia signál „Pozor“, čo je upozornením pre všetkých účastníkov poľovačky na zoradenie. Strelci sa zoradia do radu prípadne do viacerých radov, strelci nastupujú na ceremoniál slávnostného zahájenia a ukončenia poľovačky zásadne so zbraňami, spĺňajúc zásady bezpečného zaobchádzania so zbraňami, oproti ním vo vzdialenosti 6-10 m (podľa podmienok) sa postavia vodiči psov, honci podobne ako strelci.
Po ľavej strane strelcov sa postaví predseda PZ, poľovnícky hospodár, vedúci poľovačky, oproti ním stoja lesničiari. Po zoradení lesničiari trúbia signál „Uvítanie“ - účastníci stoja nepohnute a s obnaženými hlavami. Po doznení signálu nasleduje privítanie a organizačné pokyny vedúceho poľovačky, predstavenie vedúcich strelcov, vedúcich honcov a vylosovanie streleckých stanovíšť. Potom lesničiari trúbia signál „Slávnostné lesnice“ - záver zahájenia poľovačky. Po ňom sa účastníci rozchádzajú podľa organizačných pokynov.
Vedúci strelcov potom privádza strelcov na vylosované stanovištia, oboznámi odkiaľ má očakávať zver a honcov. Potom zaželá lovu zdar nadvihnutím klobúka, strelec poďakuje zdar a nadvihne klobúk, hneď nadviaže vizuálny kontakt so susednými strelcami. Strelec v žiadnom prípade neopúšťa svoje stanovište a nestrieľa zver, ktorá je bližšie k susedným strelcom.
Spoločná poľovačka sa končí slávnostným výradom všetkej ulovenej zveri. Výradisko je priestor olemovaný čečinou, v každom rohu sa zapáli vatra. Na výradisku pri poľovačke na diviačiu zver sa ulovená zver ukladá na pravý bok v poradí diviak, líška.
Poľovnícka zvyklosť káže, že zver položená na výrade sa nesmie prekračovať. Ten, kto takýto skutok spácha, je súdený na poľovníckom súde, ktorý sa koná na poslednom pohone. Na výrade sú účastníci poľovačky nastúpení takto: na čele výradiska, tam kde zver smeruje chrbtom, stojí vedúci poľovačky, predseda PZ, poľovnícky hospodár, oproti ním stoja lesničiari, po ľavej strane lesničiarov stoja strelci, oproti strelcom vodiči psov, honci a poľovnícky personál.
Po zaznení signálu „Výrad“, ktorý si účastníci poľovačky vypočujú s obnaženými hlavami, má krátky príhovor predseda PZ, poďakuje za účasť a disciplínu a pozve na posledný pohon. Potom dá slovo poľovníckemu hospodárovi, ktorý oboznámi prítomných s počtom a druhom ulovenej zveri, zablahoželá úspešným strelcom a odovzdá im zálomok. Celkovo zhodnotí priebeh poľovačky a oznámi ako sa so zverou naloží. Po celkovom ukončení poľovnícky hospodár pozdraví „Lovu zdar“ a účastníci odpovedajú „Zdar“.
Ak je medzi úspešnými strelcami poľovník, ktorý ulovil svojho prvého diviaka, tak ho pasuje na lovca diviakov. Ak na zver strieľalo viac poľovníkov, platí zvyk „Prvá guľa, posledný brok“.
tags: #slavnostny #vyrad #polvnictvo