Spätná väzba predstavuje kľúčový pojem úspešného procesu učenia a je dôležitým prvkom sociálneho učenia v sociálno-tréningových programoch, vo vyučovacom procese to platí dvojnásobne.
Primárnym problémom je nedostatok komunikácie vo vyučovacom procese. Po príchode z materských škôl do tried prvého ročníka sa deti často ocitnú v prostredí, kde majú malú šancu prejaviť sa a byť vypočuté.
Súbor činností žiakov a učiteľov zameraných na získanie spätnej väzby - informácií ohľadom pokroku a rozvoja žiaka vo vyučovacom procese, metódy a formy mu najviac vyhovujú.
Rovnako pomáha spätná väzba učiteľovi usmerňovať výučbu, reflektovať použité postupy, meniť ich, zlepšovať, prípadne ich eliminovať. Vytvára vzťah medzi ním a žiakom.
Explicitná analýza spätnej väzby ako edukačného procesu a poukázanie na jej parciálne procesy sa nám z daného aspektu javí ako potrebná. Jej užitočnosť vidíme predovšetkým v rozpracovaní nového pohľadu na spätnú kontrolu žiaka, akceptujúcu mnohými autormi proklamované konštruktivistické východiská vyučovania.
Prečítajte si tiež: Tréning streleckých zručností
Spätná väzba a reflexia
Cieľom reflexie a spätnej väzby na vyučovaní je žiakovi pomôcť. Ten, kto reflexiu a spätnú väzbu dostáva, musí byť na ňu pripravený. Ten, kto ju dáva, chce, aby dotyčný situáciu zvládol nabudúce lepšie. Nikdy nezabúdajme žiakov oceňovať. Oceňujme ich najmä za snahu a posun, nie za výsledok!
Spätná väzba (feedback) je konštatovanie, čo sa podarilo a kde sa urobili chyby. Je rýchlejšia, efektívnejšia a menej príjemná pre obidve strany ako reflexia. Je bez emócií. Reflexia je moja otvorená otázka, na ktorú si žiak sám hľadá odpoveď. Žiak sám odpovie na otázky a poukáže na svoje úspechy i chyby.
Je lepšie, keď si dieťa objaví a pomenuje chybu samé, ako keď mu ju povie druhý. Je časovo náročnejšia a príjemnejšia ako spätná väzba. Pri reflexii zapájame aj emócie.
V bežnom živote, v rodine, v triede i na poradách v škole vidím, ako ťažko znášame kritiku a chyby. Mali by sme vedieť, že chybami sa človek učí a nemáme ich brať ako zlyhanie. A práve preto si myslím, že už aj prváci by sa mali učiť reflexii a spätnej väzbe. Deti sú schopné v tomto veku sa naučiť na vyučovaní reflektovať a túto zručnosť neskôr preniesť do reálneho života.
Vyučovanie je výchovno-vzdelávací proces, presne v tomto poradí. Zistila som, že vek 6 - 11 rokov je najvhodnejší, aby sa deti naučili robiť reflexiu a spätnú väzbu sociálnych zručností a postojov. To, čo dáme do pomyselného ruksaku deťom do 11 rokov, to si začnú z neho vyťahovať neskôr. Vo vyššom veku je to už ťažšie.
Prečítajte si tiež: Rozmery terčov na vzduchovky
Formy a metódy hodnotenia
Aj toto je dôvod, prečo sa kladie čoraz väčší dôraz aj na iné formy a metódy hodnotenia, ako sú klasifikácia či slovné hodnotenie. Spätná väzba by mala byť súčasťou formatívneho hodnotenia, ktorého cieľom je získať informácie o tom, ako sa žiak učí, odhaliť nedostatky a ťažkosti a nájsť príčiny problémov v učení.
V zásade existujú dve formy spätnej väzby a to individuálna alebo skupinová spätná väzba.
Podľa toho, s čím sa výkon žiaka porovnáva, rozlišujeme:
- Rozlišujúce hodnotenie (norm referenced) - výkon žiaka sa porovnáva s výkonom iných.
- Overujúce hodnotenie (criterion referenced).
- Individualizované hodnotenie - žiak porovnávaný s úrovňou vlastných možností a schopností alebo so sebou samým v čase.
Podľa cieľa hodnotenia rozlišujeme:
- Formatívne hodnotenie - cieľom je spätná väzba, diagnostikovanie nedostatkov a zefektívnenie učebnej činnosti.
- Sumatívne hodnotenie - cieľom určenie výsledkov procesu učenia sa žiaka, spravidla spojené s klasifikáciou.
Podľa toho, či žiaci vedia, že sú hodnotení alebo nie:
Prečítajte si tiež: Recenzie profesionálnych terčov na šípky
- Formálne hodnotenie - žiaci sú naň vopred upozornení.
- Neformálne - založené na pozorovaní bežnej činnosti žiakov.
Vzťah učiteľa a žiaka
Vzťah medzi učiteľom a žiakom vyplýva z podstaty výchovno-vzdelávacieho procesu v škole. Vyplýva najmä z toho, že žiak sa aktívne podieľa na procese výchovy a vzdelávania, ktoré riadi, koordinuje a usmerňuje učiteľ. Vzťah učiteľ - žiak sa všeobecne vymedzuje ako prežívaný, hodnotiaci a citový postoj, ktorý vyplýva z učiteľovho hodnotenia osobnosti žiaka. Učiteľ hodnotí predovšetkým tie vlastnosti a prejavy žiaka, ktoré sa prejavujú najmä v škole, vo výchovno-vzdelávacom procese, ale hodnotí aj osobné, ľudské vlastnosti, ktoré žiak prejavuje i mimo školy.
Je žiaduce, aby si učitelia úsudok o žiakovi „trochu odložili\" a korigovali ho ďalšími informáciami a zážitkami so žiakom. Vo vzťahu učiteľ - žiak sa uplatňujú verbálne, ale aj neverbálne prejavy. Učiteľ sa môže vo vzájomnej komunikácii dorozumieť so žiakmi aj neverbálnymi prejavmi, ako napr: paralingvistika, pohľad, mimika a pantomimika, gestikulácia a proxemika.
Dôležitá je zmena, ktorá sa objavuje, je zmena vertikálnej roviny vzťahu učiteľ - žiak do roviny horizontálnej. To znamená, že zo strany učiteľa sa očakáva viac pochopenia, povzbudenia, dôvery sily a schopnosti žiaka. Humanizácia interakcie učiteľa a žiaka si vyžaduje dávať väčší priestor žiakom.
Výsledky rôznych novších i starších výskumov ukazujú, že asi 80% učiteľov používa direktívny štýl, ktorý sa prejavuje ako rozkazovanie, prednášanie, kritizovanie, organizovanie práce, a že učitelia rozprávajú na vyučovacej hodine príliš veľa, kým žiaci príliš málo. Až 75% komunikačných interakcií počas hodiny tvorí dialóg, ktorý začína a riadi učiteľ.
Záver
Spätná väzba a reflexia sú dôležité nástroje vo vyučovacom procese, ktoré umožňujú žiakom a učiteľom lepšie porozumieť procesu učenia a zlepšovať ho. Je dôležité, aby učitelia vytvárali bezpečné prostredie, v ktorom sa žiaci neboja vyjadriť svoj názor a prijímať spätnú väzbu. Humanizácia hodnotenia žiakov spočíva najmä v orientácií na pokrok v rozvoji žiaka, v zisťovaní a hodnotení zmien v jeho postojoch, schopnostiach, zručnostiach, vedomostiach oproti predchádzajúcemu stavu, v porovnávaní ž. so sebou samým v čase.