Stolný tenis je šport, ktorý sa hrá v halách špeciálne na to určených, ale aj v klasických krytých halách, kde sa dajú rozmiestniť stoly na hru. Prvé majstrovstvá sveta v stolnom tenise sa konali v roku 1926. V Londýne sa podujatia zúčastnilo sedem krajín. V začiatkoch bolo Maďarsko dominantné.
Oddiel STO Hrhov sa venuje stolnému tenisu nielen na Slovensku. Stolný tenis je šport, ktorý je taktiež v neustálom vývine a preto by sme sa mali čím skôr prispôsobiť novodobým trendom.
História Obce a Jej Vzťah k Športu
Obec leží na južnom úpätí Spišskej Magury, vzdialená asi 2 km od rázcestia do Podolínca v 6 km dlhom údolí, ktoré sa tiahne od rázcestia, kde je zastávka železničnej trate, na sever; cesta vedie ďalej cez sedlo Javor do Veľkej Lesnej a do Červeného kláštora. Je to najkratšie spojenie z údolia Popradu do údolia Dunajca. Pôvodná poľná cesta je dnes riadnou asfaltovou cestou, ktorá je využívaná najmä cez letné mesiace. Na tejto ceste vo vzdialenosti necelých štyroch kilometrov sa nachádza osada Pustovec. Toporec je potočnou radovou dedinou.
Domy sú orientované štítmi na os. Dominantu obce tvoria katolícky a evanjelický kostol a dve kaštiele Gorgeyovcov. Stredom obce preteká potok Topor, od ktorého je odvodené aj pomenovanie obce. Podľa súčasného územnosprávneho členenia patrí obec do okresu Kežmarok. Chotár Toporca hraničí na juhozápade s Podhoranmi, Vojňanmi a Slovenskou Vsou, na severe s Veľkou Lesnou a Veľkým Lipníkom, na východe s Vyšnými Ružbachmi a Podolíncom a na juhu s Holumnicou. Chotár je kopcovitý v nadmorskej výške 600-750 m. Pôvodné chotárové názvy boli nemecké, napr. Goldfeld, Unterm Teich, Malterer Berg, Hinterm Hiibel, Hummelsberg, Am Hiibel, Hintern Hiibel atd: Zvláštnostou chotára boli početné pramene kyseliek, ktoré obyvatelia veimi radi pili.
Na Slovensku je veľmi málo obcí a miest, ktorých založenie je presne datované. Súvisí to s tým, že len v zriedkavých prípadoch bolo založenie určitej obce alebo mesta spojené s vystavením zakladacej listiny. Vo viacerých prípadoch sa pri výročiach obcí a miest hovorí o ich prvej písomnej zmienke. V tom prípade je známe, kedy obec či mesto uz existovali, pričom je isté, že jestvovali už pred týmto termínom. Tak je to i v prípade Toporca, ktorý sa po prvý raz spomína v listine Spišskej kapituly, vystavenej v deň mučeníkov Jána a Pavla roku 1297. V tejto listine vystavenej pre obec Maldur (dnes Podhorany) sa určujú hranice obecného chotára, ktorý susedí s chotárom Nového Toporca (Nova Toprich) i s chotárom Starého Toporca (Antiqua Toprich). Roku 1297 existovali teda už dva Toporce, jeden starší, druhý mladší, čo znamená, že už pred nemeckou kolonizáciou muselo tu byt staršie, čiste slovenské osídlenie.
Prečítajte si tiež: Rozmery dreveného stojana
Zakladateľmi oboch Toporcov boli šľachtici zo Spišského Hrhova, ktorí už koncom 13, storočia na základe nemeckého práva doosídľovali staršie osady so slovenským obyvateľstvom, ktoré už pred príchodom nemeckých osadníkov obývali túto čast Spiša. V tom čase šľachtici zo Spišského Hrhova, známi pod názvom Gorgeyovci, založili na základe výhod nemeckého práva v tejto časti Spiša aj dalšie osady. Medzi staršími dedinami, ktoré sa roku 1310 stali predmetom rodinnej deľby, bola aj osada Senwalth (Schonwald); ide o dnešnú miestnu čast Toporca nazývanú Pustovec. Lokalita Pustovec je na starších mapách severného Spiša zaznačená ako Wiiste Kirch (Pustý kostol). Dnes tu niet ani stopy po kostole, pretože kamene z jeho muriva boli použité na stavbu nového gbrgeyovského kaštieľa v Toporci v roku 1794. V tejto súvislosti môžeme spomenút výrok známeho profesora Dr. Ladislava Hanusa, ktorý sa okrem iného zaoberal aj kostolnou architektúrou, že kostol je najstarším svedkom dejín.
Podľa informácií toporského historika Alberta Gargeya bol tento murovaný kostol na Pustovci opustený už polovici 13. storočia, čo pripisuje jeho zničeniu za tatárskej pohromy roku 1241. Zemepáni obce boli jej zakladatelia - šYachtici „zo Spišského Hrhova a Toporca"- Gorgeyovci. Táto šYachtická rodina patrila na SpiŠi medzi najvýznamnejšie; pochádzala zo Saska (dnešné Dolné Sasko). Uhorský kráY sv. Ladislav povolal predka rodu Arnolda do Uhorska a usadil ho na Spiši. Tento Arnold, ktorý žil v rokoch 1050-1130, dostal územie Spišského Hrhova i titul a zaradil sa do spišskej šYachty. Arnoldov syn Jordán I. žil v rokoch 1100-1180, jeho syn Štefan I. v rokoch 1140-1220. Tohoto synom bol Arnold II. a jeho synom Jordán IL, ktorý roku 1240 sa stal grófom Provincie spišských Sasov; túto funkciu zastával až do roku 1270.
Keď po vpáde Tatárov začal uhorský kráľ Belo IV. s rozsiahlym osídľovaním spustošeného Spiša, zapojil sa gróf Jordán IL, ktorý ,,už od svojej mladosti" bol v službách Belu IV., do tejto akcie s veY kým elánom. Precestoval celú západnú Európu, aby pozháňal potrebných osadníkov pre Spiš. Za tieto svoje zásluhy dostal od Bela IV roku 1256 tzv. Toporskú donáciu, t.j. kráľovský les, ležiaci severne od zásekov kráľovstva po oboch stranách rieky Poprad a v susedstve Poľska. Túto donáciu rozšíril Belo IV Jordánovým synom Arnoldovi, Jánovi a Eliášovi roku 1260 o územie medzi Popradom a Dunajcom, čím sa obranné záseky Uhorska posunuli na rieku Dunajec. Na území tohto lesa sa ešte neuvádzajú nijaké osídlené miesta, ale toto územie sa od druhej polovice 13. storočia postupne osídľuje zásluhou toporskej vetvy Gorgeyovcov.
Aby šľachtici zvládli svoje úlohy ako elita krajiny, museli mat dobré vzdelanie. Preto roku 1580 založil Krištof s bratom Ladislavom školu pre magnátov v Spišskom Hrhove. Táto škola účinkovala 90 rokov. V dôsledku prenasledovania protestantov v dobe protireformácie bola táto škola roku 1670 preložená do Toporca. Tu bola pod osobnou ochranou Krištofovho vnuka Eliáša (1618-1677). V udržiavaní školy pokračoval jeho syn Ján a vnuk Juraj. Škola magnátov, nazývaná v niektorých spisoch ako „Paedagogía nobilium Toporczensis" alebo Gymnázium. Bola školou šlachtických čností a protestantizmu. Vyučovali sa v nej okrem iného gréčtina, latinčina a nemčina. Smrtou Juraja roku 1735 škola zanikla.
Hneď po vzniku reformácie prestúpila čast rodiny Gorgeyovcov na evanjelickú vieru. Krištof Gorgey sa narodil roku 1545 už ako evanjelik. Gorgeyovci podporovali evanjelickú obec v Toporci hlavne v dobe reformácie. Vyzdvihnút treba predovšetkým tri generácie toporskej línie Eliáša (1618-1677), Jána (1639-1714) a Juraja (1674 až 1735). Do protihabsburských povstaní sa zapojili aj Gorgeyovci. Bojovým druhom Imricha Tekelyho bol Ján Gorgey (1639-1714) z Toporca; nazývali ho aj „Kuruckým Jánom". Po Tókólyho porážke boli mu skonfiškované majetky, ale stúpenci Tokolyho dostali zakrátko milost, a tak mu boli majetky vrátené. V rokoch 1668 až 1695 bol sudcom a v rokoch 1688-1689 zástupcom hlavného župana.
Prečítajte si tiež: Stôl na Stolný Tenis Tibhar 25mm: Naša Recenzia
Keď František Rákoci II. začal roku 1703 povstanie, zapojil sa Ján Gorgey doň znova. Stal sa veliteYom kurucmi dobytej Levoče, roku 1704 poveril ho František Rákoci 11. veliteľstvom nad Spišským hradom. Za účast na tomto povstaní bol potrestaný znova konfiškáciou majetku. Zomrel roku 1714 a pochovaný bol v toporeckom kostole. Skonfiškovaný majetok Gorgeyovci prenajímali od štátu, za čo platili ročne 20 guldenov. V Sedemročnej vojne (1756-1763) bojoval v cisárskom vojsku ako dôstojník iný Ján Gôrgey (1740-1793). Za zásluhy vrátila mu Mária Terézia listinou z 24. decembra 1779 toporecký majetok. Za vojny medzi Rakúskom a Francúzskom od roku 1792 padol Ján Górgey nedáleko belgických hraníc.
Ked za napoleonských vojen došlo roku 1809 k insurekcii spišskej šľachty, zúčastnili sa na nej aj synovia spomínaného Jána, a to Juraj (1777-1843) ako velitel' pešiakov, a Ján (1778-1831) ako velitei jazdy, František (1787 až 1847) a Pavol ako jazdeckí dôstojníci. Synom spomínaného Juraja bol Artúr, narodený v Toporci 30. januára 1818. Na otcovo želanie stal sa vojakom a dosiahol hodnost nadporučíka. Po otcovej smrti študoval chémiu a uchádzal sa o miesto profesora v Pešti. Za revolúcie roku 1848 vstúpil do madarskej národnej gardy a ako 30 ročný sa v októbri 1848 stal veliteľom armády na Dunaji. V bitke pri Világoši sa 13. augusta 1849 vzdal. Vďaka intervencii ruského cára dosiahol amnestiu, načo bol internovaný v Klagenfurte. Roku 1867 získal slobodu. Jeho bratanec Kornel (1819-1897) bol tiež v armáde honvédov ako vysoký dôstojník. Vyznamenal sa vo viacerých bitkách. Posledné roky života prežil v Toporci. Tu bol aj pochovaný v rodinnej hrobke.
Na hornom konci obce stojí starý kaštieľ Gorgeyovcov, ktorý bol vybudovaný zaiste koncom 13. storočia, asi v rovnakom čase ako kostol (1303); nazývaný je starým kaštieľom. Jeho najstaršou častou jc severozápadný trakt. Ladislav Gorgey (1700-1775) ho dal prebudovat v barokovom slohu. Po ďalšej prestavbe roku 1907 bolo na prízemí 17 a na poschodí 13 izieb; tu bola aj velká rytierska sála. V jednej z deviatich pivníc, 10m dlhej a 5m širokej, bola v dobe prenasledovania protestantov protestantská modlitebňa pre Toporec a jeho okolie. Severne od budovy bol kedysi zverinec. Mimo záhrady, ale bezprostredne pri nej, stál drevený domček, zvaný „Jóbovec" ako pamiatka na Jóba Gorgeya, ktorý žil okolo roku 1700. Starý kaštieľ bol až do smrti posledného mužského potomka Alberta Gorgeya roku 1943 v dobrom stave. Do roku 1945 žili v ňom vdova Linda, rodená Žedéni, a obe dcéry Klára a Eva. Opustená budova postupne pustla a v súčasnosti je v žalostnom stave.
Pol'nohospodárska pôda bola roku 1940 prenajatá Ing. Pavlovi Francovi z Huncoviec. K majetku patril aj liehovar a mlyn. Roku 1949 prešiel celý majetok do miestneho JRD. Uprostred obce stojí nový gorgeyovský kaštier Je to dvojpodlažná, barokovo-klasicistická budova z roku 1794. Bola vlastníctvom Juraja Gdrgeya a jeho manželky Viery Teôke. Koncom 19. storočia bola budova predaná dvom rol'níkom, ktorých potomkovia bývajú v nej dosial'. Na dolnom okraji obce stojí gdrgeyovská kúria, v ktorej bývali potomkovia Žigmunda G6rgeya, kým sa budova nedostala do židovských rúk. Po roku 1870 kúpil budovu Michal Kobialka (1827-1880) alebo neskôr jeho syn Andrej, aby si tu zriadil garbiarstvo. Z toho vzniklo prímenie „Gerbers-Garbiarovci". Roku 1445 dal František Gorgey postavit v Toporčíku alebo v Malom Toporci kaplnku. Nepochybne bola tu malá kúria s mlynom. Odkedy je tu zastávka železničnej trate, má Toporčík väčší význam.
Necelé štyri kilometre severne od Toporca leží v tieni lesov predchodca Toporca Schonwald alebo Pustovec alebo Wiiste Kirch. Z ruín kostola postavená kúria dostala sa do vlastníctva Podolínca a tým do rúk židovského nájomcu. V jeseni roku 1908 však vyhorela a zmenila sa na ruínu. Je známe, že Arnold Gorgey (1797 až 1878) mal tu väčší dvor, ktorý je zachytený aj pri sčítaní 1'udu k 31.12. 1869. Židovským nájomcom bol azda lekár Dr. Goldmann. Jeho lesný majetok spravoval horár Štefan Nagy. Okrem neho býval tu aj obecný horár Virostek. Okrem maštalí a salaša neboli tu pred rokom 1945 nijaké iné budovy. Zo záznamov Schematizmu Spišskej diecézy vyplýva, že do požiaru roku 1908 bývalo na Pustovci viac 1'udí. napr, roku 1895 - 113 osôb, roku 1900 - 100 osôb, roku 1908 - 78 osôb.
Prečítajte si tiež: Turnaje a ligy v slovenskom stolnom tenise
Poddanské Pomery
Obyvatelia Toporca a okolitých obcí boli poddanými Gorgeyovcov, boli povinní odovzdávat desiatok a odvádzat robotu. Sľachtická rodina spravovala obec ako svoj majetok, delili si ich medzi sebou, dávali do zálohu, dedili ich a vymieňali. Okolo roku 1450 skonfiškoval kráY Žigmund majetok Františkovi, pretože si falošnými listinami privlastnil niektoré obce a daroval ho mužským potomkom brata. O poddanských povinnostiach roku 1581 za Krištofa Gorgeya sa hovorí: Ak sa v rodine zemepána koná svatba, každý poddaný odovzdá 1 forint, sliepky, husi, vola a iné potraviny. Ak sa zídu v kúdeľnej izbe alebo na pohár vína, budú potrestaní pokutou vo výške 12 ft. Poddaní sú povinní udržiavat v poriadku cesty a mosty. Kto sa nedostaví k týmto prácam, zaplatí pokutu 1 ft. Je zakázané mliet mimo obce.
Cez sviatky je povinný každý poddaný okrem strážcu domu sa zúčastnit na kázni. Kto to neurobí, vyberie od neho zemepán 10 den. na kostol. Rohotu odvádzali poddaní vlastným povozom a tažným dohytokm na poliach alebo v lesoch. Počet dní nebol presne určený, takže dochádzalo aj k prehmatom. Roku 1778 podali toporeckí poddaní k Márii Terézii stažnost na bezprávie a útlak zo strany zemepánov. Stažnost sa týkala predovšetkým Pavla Gärgeya. V stažnosti sa uvádza, že pre zemepánov musia robotovat dokonca aj cez sviatky, takže im sotva ostane čas pre seba samých. Ror ník so štvrtinou usadlosti musí týždenne odpracovat jeden deň so svojím záprahom, ostatné dni odvádza pešiu robotu. Rolník s 1/8 usadlosti musí robotovat denne a trikrát do roka so svojím záprahom. Okrem toho musí každý poddaný spriast 18 funtov ľanu, teraz sa táto povinnost zvýšila ročne o 6 funtov. Pritom ror ník s 1/4 usadlosti nemá viac ornej pôdy ako na zasiatie 12 spišských meríc.
Ak by poddaný chcel odíst z práce večer o niečo skôr, pohrozí mu panstvo zastrelením; preto robotujú až do noci. Dňa 5. januára 1779 dostavili sa k domu Martina Gorgeya nejakí páni zo Zupy kvôli stažnosti k cisárovnej. Chceli sa rozprávat s dvoma zástupcami poddaných, tí však s tým nesúhlasili a žiadali rozhovor so všetkými. Proti tomu bol sudca v sprievode 20 hajdúchov. Nakoniec bolo dovolené príst celej obci. Ked sa však všetci zhromaždili, ponechaný bol iba jeden poddaný, ostatní boli odohnaní. Ten jeden dostal taký strach, že ani nevedel, ako sa volá. Od tej doby sa položenie poddaných ešte zhoršilo, Jób Gdrgey napr. nariadil, že spradenie 1'anu sa musí urobit za štyri týždne; kto to neurobí, bude potrestaný na dereši 40 ranami. (Pavol Gdrgey [1738-1795] bol synom Martina a asi on dal postavit nový kaštiel'. Obaja Gdrgeyovci a Jób sú pochovaní v krypte evanjelického kostola).
Podľa tereziánskeho urbáru, ktorý toporeckí poddaní uzavreli 24. januára 1772, boli v obci štyria zemepáni z rodiny Gôrgeyovcov: Alexander, Martin, Anton a Pavol. V tomto roku bolo v obci týchto 11 roYníkov: Michael Ochtub, Michael Mrozek, Andrej Banus (Banusch), Hanczel Tluk, Georgius Adamy (poddaní Alexandra), Joannes Adamy, Joannes Blos (Blosch), Andreas Stvirtek (poddaní Jóba), Jakobus Bzdullyak (Bzullak), Andreas Bzdullyak, vdova Bzdullyak (poddaní Jána); všetci užívali po 1/4 usadlosti. Okrem roľníkov bolo v obci týchto 75 želiarov: Georgius Rusznak, Valentinus Lumczer, Michael Fischer, Martinus Czimmermann, Joannes Svarcz, Joannes Tkucsik, Andreas Baran, Andreas Roth, Joannes Czimermann, Paulus Koslyak, Andreas Maczko, Martinus Kuchta, Michael Nediczky, Michael Goldsneider, Joannes Volko, Joannes Rotth, Andreas Fischer, Georgius Dirdya, Jacobus Maczko senior, Jacobus Maczko iunior, Jacobus Winczler, Joannes Kilian, Andreas Baran, senior, Georgius Rotth, Jacobus Rotth, richtár, Valentinus Kilya, Joannes Adamy, Joannes Stvirtek, Georgius Rotth, Simon Kacsmarcsik, Paulus Marcsinko, Jacobus Stvirtek, Joannes Horvath, Jacobus Pertner, Michael Lobecsak, Joannes Simancsik, Joannes Figel, Jacobus Mincsa, Joannes Mikolaj, Joannes Horvath, Andreas Tobancz, Georgius Cvik (Zwick), Martinus Horvath, Joannes Cvik, Joannes Mikolaj, Paulus Tobancz, Michael Mikolaj, Martinus Cvik, Michael Mikolaj, Jacobus Staso (?), Georgius Horvath, Martinus Zivcsak, Mathias Kologyej, vdova po Jakubovi I Iorvathovi, Joannes Libris, Joannes Neupauer, Georgius Dudzik, Georgius Pref}, Georgius Zivcsak, vdova po Jánovi Pisarcsikovi, Martinus Voitkov, Jacobus Voitkov, Andreas Bednar, Jacobus Scharikovsky, Martinus Zacher, Adamus Slivovszky, Andreas Hahnla ...
Aktivity a Udalosti v Stolnom Tenise
V Spišskom Hrhove sa konajú rôzne stolnotenisové turnaje a podujatia. Školský klub detí v Spišskom Hrhove navštevujú deti pochádzajúce z obce Spišský Hrhov, Klčov, Nemešany, Doľany a Roškovce.
Príklady Turnajov a Úspechov
- Okresné kolo v stolnom tenise: 3. miesto dievčatá.
- Družstvo chlapcov obhájilo minuloročné prvé miesto v okresnom kole a rovnako aj družstvo dievčat postúpilo do krajského kola v súťaži v stolnom tenise základných škôl.
- Dňa 19. 11. 2024 sa dievčatá z našej školy zúčastnili okresného kola turnaja v stolnom tenise. Našu školu úspešne reprezentovali Katarína Popadičová, Diana Paľuchová, Viktória Vaškebová a Klaudia Demočková.
Turnaja sa zúčastnilo päť družstiev: GSFA, Spišské Podhradie (Školská), Spišský Hrhov, Klčov a Spišské Podhradie (Palešovo). Po napínavých zápasoch sa našim dievčatám podarilo vybojovať 1. miesto a kvalifikovať sa na krajské kolo.