V športe sú miesta, ktoré sa zdajú byť nepreniknuteľné. A v stolnom tenise? Do tejto pevnosti vnikol len jeden cudzinec. Volá sa Jan-Ove Waldner, klasický modrooký severan, ktorého hra pripomínala hudobné dielo. Aj preto mu v Európe dali prezývku „Mozart stolného tenisu“. V Číne dostal ešte osobitejšie meno - „Lao Wa“.
Chlapec zo štokholmskej štvrte Johanneshov nebol zo športovo výnimočnej rodiny - bola to skôr obyčajná stredná trieda. Ale vo Švédsku 70. rokov sa práve stolný tenis začínal stávať akousi módou, ktorá prenikla do klubov i školských hál. Jeho tréneri si všimli, že má neobyčajnú schopnosť čítať hru. Nešlo len o techniku, ktorú mal od prírody veľmi jemnú, ani o výborné reflexy. Waldner mal schopnosť myslieť pri stole inak ako jeho rovesníci.
Waldner mal štrnásť, keď položil základy svojho výnimočného podania, ktoré ho neskôr vynieslo na vrchol. Na mesiac ho poslali do Šanghaja. „V Číne to bol oveľa ťažší tréning, ako na aký som bol zvyknutý doma. „Tempo bolo veľmi rýchle, pripravovali sme sa proti strojom, ktoré chrlili 500 loptičiek závratnou rýchlosťou. Keď som sa vrátil do Švédska a trénoval, ani som sa neunavil. Bola to však skvelá škola, lebo už v pätnástich sa objavil na majstrovstvách sveta a o ďalšie tri roky neskôr patril medzi európsku špičku.
V 80. rokoch bol švédsky stolný tenis vďaka nemu jedinečný. Krajina, ktorá nemala tradíciu veľmoci, zrazu dokázala konkurovať Ázii - predovšetkým Číne.
Jan-Ove Waldner na opačnej strane stola rozbil nejeden čínsky sen. V roku 1989 sa stal majstrom sveta v dvojhre v Dortmunde. Mal iba 23 rokov a poraziť čínske esá v ich doméne znamenalo absolútny historický úspech. Švédsko navyše získalo titul aj v družstvách. Pre Číňanov to bola facka.
Prečítajte si tiež: Rozmery dreveného stojana
Olympijské hry 1992 v Barcelone boli pre stolný tenis výnimočné. Po debute na olympiáde v Soule 1988 sa tento šport dočkal svojho prvého veľkého okamihu. V dvojhre prechádzal turnajom s ľahkosťou, ktorá šokovala aj odborníkov. Finále proti Francúzovi Jeanu-Philippovi Gatienovi vyhral jednoznačne 3:0 na sety. Dodnes platí, že tento titul je unikátny. Ani Timo Boll, ani Dmitrij Ovčarov, ani ďalší európski velikáni už olympijské zlato v dvojhre nezískali.
Pri stole pôsobil inak než ktokoľvek pred ním. Jeho údery neboli vždy najtvrdšie, jeho krok nie najrýchlejší. Švédsky novinár Mats Olsson o ňom napísal: „Kým iní hráči trénovali techniku, Waldner trénoval predstavivosť. Väčšina európskych športovcov bola v Číne rešpektovaná, ale nikdy nie milovaná.
Bol pre nich niečo ako starý lišiak - prefíkaný, skúsený, vždy pripravený prekvapiť. Keď hral v Pekingu alebo Šanghaji, tribúny boli plné transparentov s jeho menom. Podľa prieskumov popularity bol Waldner v 90. rokoch jedným z najznámejších zahraničných športovcov v Číne - na úrovni basketbalistu Michaela Jordana. „Ľudia v Číne možno nepoznali prezidenta Billa Clintona,“ zvykol vravieť Li Gu, Waldnerov manažér v Číne.
Samotný Švéd si to vraj uvedomil až na MS 1995. „Hrali sme s Čínou vo finále. V Číne. „Ale potom som videl asi desaťtisíc ľudí, ako vstávajú a tlieskajú. Vtedy som pochopil, že je to niečo výnimočné. Pravda je taká, že najskôr ho nenávidel, až potom začal milovať.
Obdivoval jeho skromnosť, keďže nikdy nevystupoval povýšenecky. Na svetovom šampionáte v Dortmunde 1989 vo finále porazil Jiang Jialianga a stal sa majstrom sveta. Na olympiáde v Sydney bol už 35-ročný veterán. Postúpil tam až do finále, kde podľahol Kong Linghuimu.
Prečítajte si tiež: Stôl na Stolný Tenis Tibhar 25mm: Naša Recenzia
Väčšina špičkových hráčov končí v tridsiatke. Waldner hral na top úrovni ďalších desať rokov.
Pri stole pôsobil priam stoicky, s nepreniknuteľným chlapčenským výrazom - no mimo športu jeho život vyzeral trošku inak. Waldner si užíval privilégiá slávy a nikdy nepatril k tým, ktorí by odchádzali z večierkov ako prví. Časť svojich odmien a bonusov prehral za zeleným stolom, až napokon prišiel moment, keď si musel priznať závislosť a vyhľadať odbornú pomoc. Nehanbil sa. O všetkom niekoľkokrát porozprával švédskym médiám. Možno aj preto sa nikdy neoženil a nemá žiadne deti.
Jan-Ove Waldner je dnes vnímaný ako najväčší nečíňan v dejinách stolného tenisu. Je jediným cudzincom, ktorý sa stal v Číne ikonou. V Pekingu mu dokonca venovali dokumentárny film. Tamojší tréneri ho vraj aj dnes používajú ako príklad. Mladých hráčov učia: „Hraj ako Waldner - mysli, nielen udieraj.“ Toto je azda najväčší paradox.
Napokon, je to práve Peking, kde si Waldner otvoril vlastnú reštauráciu, W-bar. Visí v nej vraj aj obraz z duelu, v ktorom Švédsko vyhralo nad Čínou 5:0. Miestni vravia, že to bolo niečo ako jadrová bomba. „Boom!“ Neporaziteľní boli porazení. Odvtedy vraj - počas jeho častých návštev Pekingu - kempovali miestni fanúšikovia aj pred hotelom. Jeho zápasy vysielali v televízii. A keď v hlavnom meste otváral prvý obchod Ikea, pred hlavný vchod sa nahrnulo 120-tisíc Číňanov. Neprišli kvôli nábytku, prišli za „Lao Wa“.
V roku 2013 sa stal prvým žijúcim cudzincom, ktorý sa objavil na čínskej poštovej známke. Waldner sa stal kráľom v ríši, ktorá kráľov nepozná. Svoje 60. narodeniny vraj oslávi doma vo Švédsku. Veľkolepo. Na lodi. Bude to veľká párty.
Prečítajte si tiež: Turnaje a ligy v slovenskom stolnom tenise