Na Štedrý deň v roku 1938 sa v kostole v Šuranoch zhromaždili veriaci pri bohoslužbe. Nebolo by to nič výnimočné, nebyť jedného faktu. Šurany už vtedy patrili pod Maďarsko. Dostali sa tam po Viedenskej arbitráži z novembra 1938.
Šuriansky výbežok, kde žilo mnoho Slovákov, bol len dôkazom, ako ťažko sa dalo spravodlivo rozdeľovať územie na pohraničí podľa národnostného kľúča. Isté je len jedno, že pri Viedenskej arbitráži mali prevahu Maďari, pretože sa za nich postavili Taliani a napokon aj Nemci. Tieto dva štáty v tom čase už pomaly bez zasahovania Francúzska či Veľkej Británie kreslili nové hranice v strednej Európe.
Pred Vianocami v roku 1938 zorganizovala päťpercentná menšina Maďarov v tejto veľkej slovenskej obci deputáciu do Budapešti, kde žiadali zachovanie Šurian v Maďarsku, s čím vystúpili aj v štátnom rozhlase.
Keď sa dopoludnia na sviatok Božieho narodenia zišli veriaci v kostole opäť, miestny kňaz spustil kázeň v maďarčine. Reakciou bolo, že veriaci opustili kostol ešte pred skončením bohoslužby. Ozvala sa streľba prítomných žandárov. Zásah dostala do brucha 17-ročná Mária Kokošová a krátko nato skonala.
Podobných prípadov tvrdých policajných vyšetrovaní na území donedávna patriaceho Česko-Slovensku boli desiatky a proti obyvateľom slovenskej národnosti sa viedli s úmyslom zastrašovania. Mnohí Maďari aj 20 rokov po zániku Uhorska pokladali Slovákov za svojich a predpokladali, že je len otázkou času, kedy sa polepšia a uznajú nevyhnutnosť prijatia maďarčiny.
Prečítajte si tiež: Úspechy Veroniky Vargovej v streľbe
Keď Slováci zostávali tvrdošijní, museli sa pobrať aj oni. Maďari ich obviňovali, že sa za dvadsať rokov „počeštili“. Na niektorých miestach vytvárali Slováci ucelené enklávy, a preto vláda oprášila pôvodnú československú myšlienku zrieďovania budovaním kolonistických poľnohospodárskych osád, napríklad v oblasti Palárikova a Senca. Do určitej miery išlo o revanš.
Bolo zrejmé, že pri vzniku Československa v roku 1918 boli povojnové víťazné veľmoci k novému štátu veľkorysé. A tak sa dostali pod kontrolu Prahy územia na juhu Slovenska, kde boli vo väčšine Maďari. Postup maďarskej vlády po novembri 1938, hoci tvrdší, bol v podstate ten istý.
Do akých pomerov dostalo národnostné menšiny v nových štátoch rozdelenie monarchie? Sčítanie v roku 1920 ukázalo, že v Maďarsku ostalo 142-tisíc občanov slovenskej národnosti, o desať rokov ich už bolo iba 104-tisíc. Zákon o menšinovom školstve bol veľkorysý, zriaďoval tri typy štátnych národnostných škôl. V prvom z nich sa vyučovalo plnohodnotne v materinskom jazyku, s maďarčinou ako povinným predmetom. V druhom sa v materinskom jazyku vyučovali prírodopis, fyzika, chémia, ekonómia, po maďarsky dejepis, zemepis, občianska náuka. Slováci nemali v Maďarsku ani jednu školu prvého typu, 94 percent všetkých škôl bolo tretieho typu. Preto nie div, že počet Slovákov klesal.
Po obsadení južných území maďarská vláda drasticky siahla na slovenské školy, ktoré prebrala z Československa. Ďalšie sčítanie obyvateľstva sa uskutočnilo v roku 1939 na odtrhnutých územiach. Úrady napočítali 124-tisíc Slovákov, hoci slovenské čísla spred Viedenskej arbitráže boli omnoho vyššie.
Odpoveď poskytuje na konkrétnych príkladoch pedagóg a neskôr politik Emanuel Böhm z oblasti Košíc, kde žil. Obyvateľov často ani neinformovali, že ide o sčítanie, jednoducho sa ich komisári opýtali, či vedia po maďarsky. Celoštátne sčítanie v roku 1941 zistilo na území zväčšeného Maďarska spolu 269-tisíc Slovákov. Böhm si dal so spolupracovníkmi prácu a tri roky návštevami po celom Maďarsku osobne zisťoval výskyt Slovákov. Keďže výsledné číslo 750-tisíc je niekoľkonásobne vyššie, ako uvádzajú oficiálne štatistiky, Böhm asi hľadal týchto Slovákov veľmi zanietene.
Prečítajte si tiež: Lukostreľba: história a počiatky
Vystupovanie Slovákov na odtrhnutých územiach bolo iné ako vo vnútrozemí. Slováci mlčali, Maďari sa tešili, ale radosť ochladla, keď zistili, že im klesá životná úroveň. Aby ju budapeštianska vláda ako-tak udržala, musela prijímať dodatočné opatrenia. Napríklad keď sa zistilo, že úradníkom z odtrhnutých území aj po prepočítaní miezd na maďarskú menu v upravenom kurze predsa vychádzajú vyššie sadzby ako úradníkom z predarbitrážneho Maďarska, vláda bola prinútená zvýšiť platy úradníkov vo vnútrozemí na tú istú úroveň.
Ako vidieť, postavenie slovenskej menšiny v Maďarsku sa neveľmi posunulo od uhorskej minulosti a obdobia maďarizácie. Budapešť síce mala vyspelejšie zákony, ako napríklad v školstve, ale tie sa podobne ako dakedy národnostný zákon nedodržiavali. Stále tu bola snaha priviesť Slovákov na správnu cestu pomaďarčenia. Východisko však už bolo tentoraz iné. Slováci na zabratých územiach z Československa povyrástli a nabrali sebavedomie. Dokázali sa búriť. Za hranicou bol malý slovenský štát, ku ktorému mohli vzhliadať.
Slovenská vláda postavila menšinovú politiku na princípe reciprocity. V Slovenskom štáte ostala 60-tisícová maďarská menšina, ktorá mala vlastnú politickú stranu a jedného poslanca v sneme. Maďari vydávali vlastné tlačoviny a mali národnostné spolky. Násilnosti známe z Maďarska sa na menšine nepáchali. V Maďarsku mali Slováci tiež svoje noviny, spolky a politické zastúpenie v Strane slovenskej národnej jednoty. Tá však nemala v maďarskom parlamente zastúpenie, hoci za ňou stála proporcionálne početnejšia národnostná menšina, ako to bolo na Slovensku. Predsedom tejto strany sa stal Emanuel Böhm.
Böhma povolali v novembri 1941 do armády a mali ho poslať s plukom pozostávajúcim z príslušníkov nemaďarských národov na front do Ruska, kde už vtedy Maďarsko viedlo vojnu. Böhm neváhal, napísal list slovenskému ministrovi obrany Ferdinandovi Čatlošovi, aby rovnako povolali na front jeho partnera za severnou hranicou - predsedu Maďarskej strany a poslanca Jánosa Esterházyho. Čatloš povolal Esterházyho do slovenskej armády. Ten neváhal, nasadol do auta a ohlásil sa v Budapešti u maďarského ministra vojny Károlyho Bartha. Na jeho výzvu Böhma na východný front neposlali a mohol ďalej pôsobiť vo svojich civilných funkciách. Na tomto príklade vidieť, že bratislavská a budapeštianska vláda sa držali navzájom v šachu. Prvá sa nádejala, že sa jej vrátia predviedenské územia, druhá mala apetít na celé Slovensko. Hralo sa na šachovnici, kde bol rozhodcom Hitler. Mat nakoniec dostali obe reprezentácie. Samostatné Slovensko zaniklo, Maďarsko prehralo s Nemeckom vojnu a hranica sa vrátila na predviedenskú úroveň.
Ešte žije niekoľko pamätníkov nepokojných šurianskych Vianoc roku 1938, keď v dôsledku Viedenskej arbitráže pripadlo k územiu zabratému Maďarmi aj mestečko Šurany, dnes aj zrejme kvôli historickej skúsenosti bašta slovenskosti na juhu SR. Vtedy 17 - ročný Šuranec Imrich Rak si na tieto udalosti spomína nasledovne: „Pamätám sa, študoval som na Gymnáziu Sv. Františka v Malackách a bolo to v prvých októbrových dňoch, keď sme sa dozvedeli, že moje rodné mesto bude patriť pod Maďarov. Vybral som sa domov a zažil som príchod prvých vojakov s ešte muzeálnymi zbraňami, a neskôr aj oficiálnej armády. Do Šurian prišli dve roty, veliteľ na koni, za ním pešiaci a povozy. Nemali sme kde študovať. V Nových Zámkoch bolo síce slovenské gymnázium, ale už nie dlho, no na zásah slovenskej vlády napokon v Šuranoch otvorili kráľovské uhorské gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským. A potom prišli tie strašné Vianoce.
Prečítajte si tiež: Recenzia FIFA 19
Po polnočnej omši Maďari a šurianski maďaróni zaspievali maďarskú hymnu. To sa nikdy predtým neudialo, nuž slovenská mládež zakontrovala Hej, Slováci. Keď sme vyšli von, už na nás čakali maďarskí žandári. Padli prvé facky, začala sa mela a ozvali sa výstrely do vzduchu. Podobná situácia sa opakovala aj na prvý vianočný sviatok. Už pred omšou stál pred kostolom kordón žandárov posilnený vojakmi, Maďari opäť zatiahli ich hymnu, a slovenskí študenti zasa našu. A potom sa začalo peklo. Žandári aj vojaci bili vychádzajúcich ľudí, čo spievali i tých, čo sa len vyľakaní prizerali, hlava - nehlava a keď jeden Šuranec vyniesol stoličku mysleli, že z nej ide prehovoriť, nuž začali strieľať do vzduchu. Okrem jedného. Ten stlačil spúšť, keď mieril do zástupu vychádzajúcich ľudí a trafil do brucha Máriu Kokošovú, ktorá, ani ústa neotvorila. Dokázala vydávať len nesúrodé zvuky - chýbalo jej tvrdé podnebie. Bolo to milé, slušné dievča. Podaktorí ju rýchlo zobrali k doktorovi Slávikovi, ale už bolo neskoro.
Imricha Raka spolu s niektorými študentmi odviedli v ten deň na žandársku stanicu a zbili ho tak, že sa ledva dovliekol domov. Zmlátili aj Jozefa Hledíka, vedúceho divadelného krúžku, učiteľa Igora Štekláča a iných. Oni spievali. Mária však zomrela bez spevu a bez výkriku, keďže bola od narodenia nemá. Bola to obeť za odvahu slovenského obyvateľstva utláčaného pod čižmou Horthyovskej hrôzovlády. A o dva týždne na to sa streľba odohrala aj v neďalekej obci Čechy, kde za obeť padla v tom čase gravidná Katarína Miháliková a len 12 - ročný Ferdinand Šulák.
Aj dnes v mnohých hlavách máta chorý panhungarizmus. No jeho následky ako ukázala história, sú tragické. Masakra v Černovej, vraždy v Šuranoch a Čechoch, obeťou ktorých boli dokonca ženy a deti! Tieto smutné výročia si nik na štátnej úrovni nevšimol. Nečudo, kompetentní majú iné starosti, napríklad oceňovať najvyššími vyznamenaniami Slovenskej republiky tých, čo nechceli, aby vôbec nejaká vznikla.
Počet Slovákov v Maďarsku podľa sčítania ľudu
| Rok | Počet Slovákov |
|---|---|
| 1920 | 142 000 |
| 1930 | 104 000 |
| 1939 (odtrhnuté územia) | 124 000 |
| 1941 (celé Maďarsko) | 269 000 |
| Odhad E. Böhma | 750 000 |